Kapitola:
Pridaná: 19.12.2018, 11:34:36
Čítaná: 471×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Krrédus, Grindelwald, Mlok, Queenie, Tina, Jacob...
Stručný dej: Moja verzia tretieho dielu Fantastických zverov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1/10 2 » 2/10 3 » 3/10 4 » 4/10 5 » 5/10 6 » 6/10 7 » 7/10 8 » 8/10 9 » 9/10 10 » 10/10

Krédus ležal vo svojej posteli a začítaval sa do knihy, ktorú mu dal Grindelwald. Ako dieťa veľa nečítal, v sirotinci bol ľahší prístup ku trstenici, než ku knihám, a jeho adoptívna mama mu prístup ku nim taktiež odopierala, lebo by tam vraj mohli byť popísané všelijaké hlúposti.

Krédus predpokladal, že toto je niečo ako Grindelwaldov denník. Vôbec by ho neprekvapilo, keby si ho Grindelwald písal už od útleho detstva až do dnes. No nešlo o mágov životopis.

Bol to opis Grindelwaldovej rodiny. Na jednotlivých stranách bol nakreslený ten istý rodokmeň, každý však nakreslený iným spôsobom. Krédus si bol istý, že tie, ktoré boli úplne na začiatku, kreslil Grindelwald ešte ako batoľa. Boli vyfarbené, mená boli v obláčikoch, jeden rodokmeň dokonca pozostával z obrovského srdca. Krédusovi sa toto na Grindelwalda nepodobalo. Ba čo viac, ktoré dieťa sa takto horlivo zaujíma o svoj pôvod?

Na ďalších stranách sa nachádzali iné kresby. Videl veľkú, opevnenú budovu. Napravo od nej bola na hladine jazera namaľovaná veľká loď. Bola to krásna kresba, jeden by si pomyslel, že ju kreslil profesionálny umelec a nie niekto, kto sa tomuto venuje len tak.

Krédusovi neušlo, že táto kresba je zatiaľ zo všetkých najviac prepracovaná. Asi to miesto v Grindelwaldovom živote zohralo veľkú rolu. Možno sa tam narodil? Krédus bol presvedčený, že na kresbe nie je Nurmengard, ten bol oproti ilustrácií omnoho menší. Navyše sa tu nikde naokolo nenachádzalo nijaké jazero a loď už tobôž nie. Len hory.

Niekto zaklopal: „Vstúpte!“

Vo dverách sa zjavil Grindelwald. Pohľadom zastal na knihe, ktorú Krédus zvieral v rukách a pousmial sa: „Aurelius, ako vidím, už si sa pustil do mojich poznámok. Dobre. Poď so mnou dolu, Queenie pripravila obed.“

Krédus vstal a poslušne vyšiel za pánom domu.

„Ako si sa iste dozvedel, v niečom sme si podobní,“ spustil Grindelwald, keď prechádzali chodbou ku schodisku. „Aj pre mňa môj rod veľa znamenal a dodnes je pre mňa veľmi dôležitý. I keď, priznávam, z trochu iných dôvodov než ako je to u teba.“

Krédus sa odvážil opýtať: „Ten veľký zámok, s jazerom a veľkou loďou...tam ste sa narodili?“

Grindelwald mierne ustrnul. Rýchlo však pokračoval v ceste: „Nie, to je škola. Čarodejnícka škola, ktorú som navštevoval.“

Krédus ostal v nemom úžase. Existujú aj čarodejnícke školy, kde sa vyučuje mágia?

Viac sa však už teraz nemohol spýtať, lebo zišli do jedálne, kde ich už čakala Queenie a Grindelwald sa pustil do rozhovoru s ňou.

„Ahoj, Queenie. Som veľmi rád, že opäť môžeme spolu stolovať. Ak vám to nebude prekážať, veľmi rád by som s vami pri jedle prebral pár vecí.“

Queenie i Krédus mlčky prikývli. Popravde, ani jednému by nenapadlo povedať nie.

„Tak teda,“ začal mág, keď sa usadili a začali krájať kurča, „ako som povedal, budeme sa musieť presťahovať na iné miesto a mám pocit, že ten čas sa blíži.“

Queenie hlesla: „A kam?“

Grindelwald na ňu obrátil svoj ľadový pohľad: „Bude to oveľa menšie obydlie, než toto tu. Zároveň nie je vylúčené, že sa k nám pridajú aj ďalší ľudia, hoci ešte nič nie je isté. To miesto sa nachádza v Rio de Janeiru.“

Krédusov príbor zastal na polceste: „Ale veď...to je tak ďaleko a...predpokladám, že tam ani jeden z nás nikoho nepozná...“

Tentoraz sa Grindelwaldove oči zabodli do Krédusa: „V tom máš pravdu, Aurelius. Okrem nás troch a ďalších stúpencov tam nebude nik nám blízky, budeme na to sami. To miesto je však pre nás ideálne z viacerých dôvodov. Poprvé- nik nás tam nebude hľadať. A ani by nikoho nenapadlo, že tam môžeme byť. Podruhé- čarodejnícka komunita v Riu súhlasí s našimi postojmi, i keď to, samozrejme, verejne nepriznajú. Vedia, že by nás všetkých mohli muklovia priviesť do záhuby, len nevedia nájsť riešenie potenciálneho problému. Potrebujú vodcu, niekoho, kto im ukáže správnu cestu. A potretie, a to sa týka teba, Aurelius, istý čas tam žili tvoji predkovia Dumbledorovci.“

Krédusovi sa rozšírili oči. Grindelwald ledva udržal úsmev, vedel že si chlapca získal.

„Kým sa tak ale stane,“ pokračoval, „myslím, že by sme mali začať s tréningom tvojich magických schopností, Aurelius.“

Krédus sa na výcvik tešil. Od svojho prvého kúzla prútik nepoužil ani raz. Bol však aj trochu nervózny. Nepoznal nijaké zaklnadlá, vždy sa o mágiu a čarodejníkov zaujímal, no nikdy sa k ním nedostal až tak blízko.

Vošiel do Grindelwaldovej izby, kde mal výcvik započať. V izbe sa nachádzal Grindelwald a v strede miestnosti stál stolík a na ňom kniha.

„Vyber si svoj prútik, Aurelius.“

Krédus ho nadšene vybral z rukáva. Grindelwald začal obchádzať miestnosť.

„Nie je dôvod na to, aby som ťa mágiu učil inak, než sa ju učia bežne čarodejníci. Je mnoho techník, ako s prútikom narábať, pri tvojom prvom kúzle, ktoré ťa naučím, ich zatiaľ nebudeš potrebovať.“

Zastal za Krédusom.

„Teraz si predstav,“ zdvihol Krédovu ruku s prútikom, „že strašne chceš tú knihu pritiahnuť k sebe. Sústreď sa na to. Pomôže aj to, ak si predstavíš, ako sa ku nej naťahuješ a berieš si ju. Skrátka si v mysli udržuj obrázok, že je tá kniha tvoja. Máš to?“

Krédus prikývol.

„Výborne. Udržuj si tú predstavu v hlave a vyslov zaklínadlo Accio.“

„Accio!“

Nič sa nestalo. Krédus sa obrátil na Grindelwald a potom naspäť na knihu.

„Accio! Accio! Acc...“

„Stačí, stačí, stačí.“ Mág Krédusa obišiel a posadil sa na stôl. „Nič sa nedeje, len začínaš. Pokojne si zaklínadlo precvičuj aj u seba. Ver mi, do konca týždňa to zvládneš. Vtedy sa opäť stretneme. Zatiaľ sme skončili, môžeš ísť.“

Krédus sa poďakoval a vyšiel z izby.

Cvičil u seba po večeroch na Grindelwaldovej knihe. Zaklínadlo však naďalej nefungovalo. Spočiatku si z toho ťažkú hlavu nerobil, ako sa však blížil koniec týždňa, bol čoraz viac nervóznejší. Nechcel Grindelwald sklamať, keď doňho určite vkladal toľkú nádej.

Na ich ďalšiu hodinu však prišiel s tým, že zaklínadlo neovláda a veľmi sa bál mágovej reakcie. O to viac, keď prišiel k nemu do izby a všimol si, že Grindelwald má dnes mizernú náladu.

„Tak ako, Aurelius? Cvičil si?“

Ten iba prikývol.

Grindelwald pred neho položil knihu. „Teraz už len zistiť, ako dobre.“

Krédus sa začal potiť. Ak Grindelwald zistí, že zaklínadlo neovláda, čo bude ďalej? Vytiahol si prútik.

„Accio!“

Nič.

„Accio!“

Opäť nič.

„Accio!“

Kniha sa nepohla ani o milimeter.

So strachom sa pozrel na Grindelwalda. Ten, na Krédovo, prekvapenie, začal tlieskať.

„Výborne, Aurelius, klobúk dole. Stal si sa tým najneschopnejším čarodejníkom, akého poznám.“

Krédovo sebavedomie začalo klesať. To čo bolo ďalej, však z neho opäť spravilo ustráchanú trosku.

Grindelwald totiž ku nemu pribehol a surovo mu vrazil päsťou do tváre. Krédus sa ocitol na zemi.

„ČO SI O SEBE MYSLÍŠ? NEDOKÁŽEŠ SA NAUČIŤ ANI JEDNO POONDIATE PRVÁCKE ZAKLÍNADLO! AKO CHCEŠ STÁŤ PO MOJOM BOKU?! VIEŠ, AKÚ HANBU BY SI MI V RIU SPRAVIL?!“

Krédus sa len-len nerozplakal. Grindelwald sa trochu začal ovládať.

„Máš dvadsaťštyri hodín na to, aby si sa to kúzlo naučil, Aurelius. Ak ho do zajtra nebudeš vedieť, vyhodím ťa odtiaľto a budeš sa pretĺkať sám. Do Ria pôjde so mnou len Queenie. Teraz vypadni!“

Krédus vstal, zutekal z izby a zamkol sa v tej svojej. Začal plakať tak, ako naposledy, keď ho bila opaskom jeho adoptívna mama.

Po hustom lese sa plazil had. Bol veľký, ak by ho niekto zbadal, začal by panikáriť. O to viac, keby vedel, aký je hladný.

Had zbadal sedieť človeka pri ohni. Bol sám a mal pri sebe veci ako udicu, vak a nejaké jedlo. S veľkou pravdepodobnosťou to bol mukel.

Had mal svoje zásady, ľudí nikdy nezabíjal a už vôbec sa nimi neživil. Tentoraz bol jeho pud silnejší, než čokoľvek iné.

Zozadu sa zahrýzol do mužovho hrdla. Ten začal hlasno kričať. To bol signál pre hada, aby ho čo najrýchlejšie zabil, nemôže dopustiť, aby prilákal pozornosť. Ešte niekoľko ráz sa teda do muža zahrýzol. O chvíľu už ležal muž nehybne. Bol mŕtvy.

Keď sa Nagini najedla, premenila sa do svojej ľudskej podoby. Všimla si jednej veci. Keď sa posledné dni menila na svoju ľudskú podobu, išlo jej to stále ťažšie a chvíľu ju bolelo celé telo. O svojej chorobe si čo-to naštudovala už ako dieťa a vedela, že toto sú príznaky, kedy jej choroba vstupuje do ďalšieho štádia.

Neznamenalo to, že sa o pár dní alebo týždňov už nebude môcť meniť na svoju ľudskú podobu. Znamenalo to len to, že jej to odteraz pôjde výrazne ťažšie a postupom času bude pre ňu premena stále o čosi bolestivejšia. Vedela, že kým sa úplne premení na hada, ostávalo jej ešte približne desať rokov, no počas toho obdobia bude jej kvalita života výrazne klesať.

Nemyslela na to, a radšej si prezrela mužove veci. Vo vaku mal chlieb, ovocie a nejaké konzervy. Ten vak si vezme, bude sa jej hodiť, bohvie, kedy natrafí na ďalšie jedlo. A zabíjať už nechcela.

Ako sa tak hrabala vo vaku, našla v ňom novinový ústrižok. Niečo na ňom bolo veľkými písmenami. Podišla k ohňu, aby si to vedela prečítať.

CIRKUS V RIO DE JANEIRO!!

NÁBOR CIRKUSANTOV!

AK MÁTE NEJAKÝ TALENT, VIETE PRACOVAŤ SO ZVIERATAMI, PRÍPADNE TRPÍTE NEJAKOU FYZICKOU DEFORMITOU, PRÍĎTE K NÁM NA KONKURZ!

Adresa bola malými písmenami v rohu stránky. Nagini sa obzrela na mŕtveho muža. Asi to bol cudzinec a pochádzal z Ria. Rozhodla si ústrižok nechať. Už by síce nikdy nechcela pracovať v cirkuse, no potrebovala nejaký príjem a strechu nad hlavou. A hoci vedela, že ide o muklovský cirkus, a teda nebude môcť vystupovať ako maledictus, niečo vymyslí. Vždy sa nájde nejaké riešenie.

Zúfalí ľudia robia zúfalé činy.

[ » na začiatok « ]