Kapitola:
Pridaná: 4.8.2007, 21:09:31
Čítaná: 1507×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Richard Chrabromil, Brigita Bifľomorová, Brunhilda Bystrohlavová, Salazar Slizolin;...
Stručný dej: Rokfort z čias, keď bol ešte úplne novučičkým hradom. Prví riaditelia, prví profesori, prví študenti, prvé zážitky...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Začiatok všetkého 2 » Nákupy a predmety 3 » Rokfort 4 » Triedenie plné záhad

*_* Na druhý deň *_*

„Slečna Lussy, vstávajte!“ počula som nad sebou piskľavý hlas.

„Lussy, preber sa už a prestaň snívať!“ kričala na mňa Kait a hodila do mňa vankúš.

„Dobre, dobre. Pokúsim sa,“ povedala som ospalo a tackavo som sa išla umyť.

„Ach nie, zase tam bude dlho,“ vzdychla si Kait.

„Ale pani Elizabeth vám odkazuje že sa máte poponáhľať, lebo na stanici máte byť ešte pred jedenástou, a pôjde s vami aj slečna Serpens,“ oznámil jej náš škriatok a odišiel.

„Hej Lussy, ide s nami aj Sophia. To je super, nie?“ tešila sa Kait.

„Ide aj Sophia? Tak to teda bude zábava,“ poznamenala som ironicky.

Keď som vyšla z vedľajšej miestnosti kde sa umývame, vletela tam Kait a keď som sa obliekla bolo počuť Sophiin hlas:

„Dobrý deň, pani Elizabeth, dievčatá sú vo svojich komnatách?“

„Áno, áno sú a už ťa aj čakajú,“ odvetila jej mama. Bolo počuť doslova dupot na chodbe, na schodoch a zrazu niekto vletel to našej izby. Hotový zverinec v jednej osobe.

„Ahoj Lussy, aká som rada že ťa vidím, a kde je Kait?“ spustila Sophia.

„Ahoj Sophi, aj ja ťa rada vidím a Kait sa umýva,“

„Aha, a bude sa dlho umývať? Ste už pobalené? Už o necelé dve hodiny odchádzame. Ako sa len teším,“ No to je celá Sophia. Keď raz začne rozprávať nikto ju nezastaví.

„A mam mi vravela že...“ pokračovala.

„Sophi!“ snažila som sa ju zastaviť no márne.

„SOPHI!“ skríkla som.

„Čo ech, áno?“ povedala celá prekvapená.

„Upokoj sa áno? Pobalené sme už od včera, Laky je v košíku a Kornel je v klietke,“ oznámila som jej.

„Laky a kto? To čo sú zač?“ nechápala Sophi.

„Jáj ja som ti zabudla povedať. Prepáč. Laky je môj kocúr a Kornel je moja sova,“ povedala som.

„Ah, tak,“ konečne pochopila.

„Kait, ty si sa utopila?“ zakričala som na Kait.

„Nie neutopila. Veď už idem,“ zakričala podráždene a prišla ku nám už upravená a oblečená.

„Lussy, poďme sa naraňajkovať, nie?“ navrhla Kait.

„Jasné raňajky, to tá moja...“ ani som nedopovedala lebo mi obe skočili do reči.

„Deravá pamäť,“ povedali naraz a začali sme sa smiať. Veru moja pamäť často pripomína sitko. Sophia sa zo mňa smeje že jedného dňa zabudnem aj vlastné meno. Ale to sa nestane. Aspoň dúfam. Po raňajkách sme všetky tri aj s mamou nastúpili do koča, ktorý nás odviezol na stanicu. Nesmeli sme zbudiť pozornosť. Stanica bola vlastne stará budova. Zobrali sme si veci potrebné do školy a išli za mamou dúfajúc, že vie kam máme ísť. Ale márne.

„A teraz čo?“ opýtala som sa mamy, keď sme stáli neďaleko nástupišťa deväť.

„Ale ja neviem. Veď vy ste dostali sovy zo školy, dievčatá. Vy by ste mali vedieť ako sa ta dostať,“ povedala akoby nič.

„Ale sova doniesla len list a zoznam čo potrebujeme. Nič viac, pani Elizabeth,“ ozvala sa Sophi.

„Pozriem sa,“ povedala som a už som hľadala môj list zo školy, „Sophi mala pravdu nie je tu nič. Vlastne, počkajte. Niečo tu je. Ale toto tu predsa vtedy nebolo,“ nechápala som.

„Čo to je?“ rýchlo zvolala Sophi, „čítaj!“

„Na nástupište 9 a 3/4 sa dostanete jednoducho...“

„To sa im povie ľahko,“ poznamenala Kait, ktorá pozrela na hodiny. Bolo o desať minút jedenásť.

„Stačí ak prejdete medzi stenou po bokoch, ktorej sú nástupišťa deväť a desať. No pamätajte, žiaden mukel vás pri tom nesmie vidieť!“ dočítala som, „nástupište deväť je hneď za nami,“ povedala som a obzrela sa.

„To mám spáchať samovraždu? Poznám veľa iných a užitočnejších spôsobov ako sa zabiť a nie rozbehnúť sa oproti sebe,“ povedala Sophi.

„Bohužiaľ sa nemáš zabiť,“ povedala som smutne, „ale iba prejsť cez stenu!“

„Dobre teda, navrhujem aby sme začali od najstaršej z nás,“ povedala Sophi naradovane keďže ona je najmladšia.

„Súhlasím. Tak Lussy, nech sa páči. Stena ťa už určite očakáva, a som si istá, že ťa privíta s otvorenou náručou,“ povedala Kait.

„Ale dievčatá!“ štvala sa mama.

„Nechaj ich, mama, mne to neprekáža,“ povedala som a vykročila som oproti stene, na ktorej bokoch boli na drevených tabuľkách vyrezané čísla deväť a desať. /Alebo áno?/ rozmýšľala som. /Tak a teraz narazím. Ale nebude to bolieť. Pri najhoršom si niečo zlomím./ premýšľala som optimisticky. Čakala som, že narazím, no namiesto toho som sa ocitla na nádhernom nástupišti. Pred mnou bola červená lokomotíva, z ktorej komína sa valil dym. A nad ňou bola zlatá tabuľka na ktorej bolo strieborným napísane- Nástupište 9 a 3/4. Obrovské hodiny ukazovali, že o pár minút bude jedenásť. O chvíľu sa za mnou zjavila aj Kaitlin, Sophi a mama a podľa ich výrazov na tvári som zistila že sú riadne prekvapené.

„To už je toľko hodín?“ prekvapene zvolala mama, keď pozrela na hodiny, „Tak dievčatá ja už budem musieť ísť. Pani ministerka ma požiadala, aby som sa u nej zastavila. A vy by ste tiež mali ísť. Tak ahojte,“ povedala a usmiala sa na nás.

„Ahoj, mami,“ povedali sme so sestrou naraz.

„Dovidenia, pani Elizabeth,“ lúčila sa aj Sophi.

„A nie, že niečo vyvediete!“ upozorňovala nás.

„Neboj sa, dám pozor na Kaitlin aj Sophi,“ povedala som a žmurkla na ne. Odmiestnila sa a my sme sa začali predierať pomedzi skupinky žiakov do vlaku. Všade už boli skoro plné kupé a tam, kde neboli, sme rozhodne nechceli ísť. Až na konci vlaku sme našli kupé kde sedelo len jedno dievča. Malo dlhé rovné vlasy a pozeralo von oknom.

„Prepáč, je tu voľné?“ opýtala som sa jej.

„Čo? Ach jasné. Áno je, sadnite si,“ usmiala sa, „eh, ja som Charlote Aequa Dilecta. Eh, vy?“ opýtala sa nás.

„Ach prepáč. Ja som Lussy, Lussy Noir Meteur. Moja sestra Kait,“ ukázala som na Kaitlin, „a toto je naša kamarátka Sophi,“ a ukázala som na Sophiu.

„Celým menom Sophia Serpens Vipeta, hihi,“ povedala Sophi.

„Veľmi ma teší, veď si sadnite,“ povedala Charlote.

„Do ktorého ideš ročníka?“ opýtala sa jej Sophi keď si sadala.

„Do piateho. Ja viem som dosť nízka, ale naozaj do piateho,“ povedala keď sme sa na ňu začudovane pozreli, „a vy?“ opýtala sa Charlote.

„Tiež,“ povedala som.

„Ja sa už hrozne teším na Rokfort. Som zvedavá, v ktorej budem fakulte. Dúfam že v Chrabromile,“ oznámila nám.

„Chrabromile?“ opýtala sa Kait začudovane.

„To je fakulta,“ povedala Sophi akoby to bola tá najjasnejšia vec pod slnkom.

„Sú štyri fakulty,“ povedala Charlote.

„Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a Slizolin,“ pokračovala Sophi.

„A ty to odkiaľ vieš, Sophi?“ čudovala som sa.

„Veď som ti to išla povedať u vás doma, ale ty si ma prerušila,“ povedala Sophi urazene.

/Jasné. To asi o tom jej hovorila jej mama./ pomyslela som si.

„Slizolin? Nevolá sa tak náhodou jeden z riaditeľov?“ rozmýšľala Kait.

„Áno, máš pravdu,“ povedala jej Charlote.

„Prečo chceš byť v Chrabromile? Je v niečom lepší ako ostatné fakulty?“ opýtala som sa Charlote.

„Ani neviem ale je mi bližší ako Bifľomor. Veď už len názov je zvláštny,“ povedala.

„Otec mi rozprával, že vraj na školu môžu chodiť aj muklovia,“ povedala Sophi rozčúlene.

„Čože?“ neverila som jej.

„Veru. Ževraj keď majú v krvi aspoň trošku mágie, môžu ju študovať,“ pokračovala.

„To nemyslia vážne,“ povedala Kait nahnevane. Charlote sedela nejako ticho. Krajina za oknami sa menila a náš rozhovor pokračoval v dobrej nálade. Jedna téma striedala druhú a z tichej Charlote sa stalo dosť zhovorčivé dievča. Asi okolo druhej nám na drevené dvere zaklopal akýsi starší pán s vozíkom.

„Prajete si?“ opýtala som sa ho.

„To by som sa mal opýtať ja vás, milé slečny,“ povedal nám.

„Prepáčte ale nechápem,“ ozvala sa Sophi.

„Ja predávam občerstvenie,“ povedal jednoducho.

„Aha,“ zvolala som a až vtedy som sa pozrela na jeho vozík. Boli na ňom akési koláče rôzných chutí a čaj.

„Ech, poprosím zo všetkého,“ povedala som mu a podala mu mince. Keď sa vzdialil, zase sme sa začali rozprávať no popri tom sme jedli tie koláče. Čokoládové, jahodové, orechové, lekvárové. Na aké si len zmyslíte. Keď obloha za oknami ztmavla až tak, že sa rozsvietili sviečky, vtrhol nám do kupé akýsi vysoký chlapec.

„Mám vám odkázať aby ste si obliekli habity. O chvíľu sme v Rokforte,“ a tak nečakane ako prišiel aj zmizol.

„Kto to bol?“ opýtala sa Kait.

„To netuším, ale asi by sme sa mali obliecť,“ povedala Sophi. A urobili sme dobre, že sme ju poslúchli. Len čo ma dievčatá prinútili aby som si aj ja obliekla habit, vlak začal spomaľovať.

Vystúpili sme z kupé a dav žiakov nás začal tlačiť smerom ku východu. Len čo sme vyšli von, teda, len čo nás vytlačili von, zbadali sme ako oproti dvier stojí vysoký muž v červenom habite a za ním sa čnel obrovský hrad s nespočetným množstvom okien a veží. Zrazu na nás ten muž v habite zakričal:

„Študenti, venujte mi pozornosť! Haló, študenti!“ keď sa všetci pozreli naňho pokračoval.

„Takže volám sa Richard Chrabromil, a som jedným zo zakladateľov a riaditeľov Rokfortu. Batožinu si prosím nechajte tu a poďte za mnou,“ povedala a vykročil smerom ku Rokfortu. Zdalo sa nám to dosť zvláštne, no Chrabromil nič nehovoril, tak sme vykročili za ním. Po chvíľke cesty sa niekto zozadu ozval:

„To tam pôjdeme pešo?“

„Nezabudli ste na niečo, mladý pán?“ opýtal sa ho Chrabromil pokojným hlasom.

„Eh,“ zjavne rozmýšľal, „to tam pôjdeme pešo, pán profesor?“ povedal a posledné slova tak zdôraznil, že sa ozývali po tichom okolí.

„To je už iné. Nie, nepôjdete tam pešo, o chvíľu uvidíte,“ povedal a vykročil ráznejším krokom. Po dvoch minútach cesty sa pred nami vynoril pomerne malý koč. Nebolo by na ňom nič zvláštne, keby ho ale neťahalo šesť dospelých jednorožcov.

„Môžete nastúpiť, nič vám v tom nebráni,“ ozval sa Chrabromil, lebo väčšina žiakov ostala stáť na mieste a pozorovala z primeranej vzdialenosti ako jednorožce pohadzujú hrivami.

„Ako sa do toho pomestíme?“ opýtala som sa Kait, keď ma Chrabromil ako prvú potlačil smerom k dverám koča.

„A ja to mám zkadiaľ vedieť?“ položila mi proti otázku. No odpoveď na moju otázku prišla rýchlo a hlavne nečakane. Keď som vstúpila do koča zbadala som v ňom toľko priestoru, že by sa tam vošiel aj celý Londýn. Posadali sme si na stoličky, ktoré tam boli poukladané a počkali kým nastúpia aj posledný žiaci. Keď si sadol aj posledný druhák, voz sa pohol.

„Na vnútro koča sme použili zväčšovacie kúzlo, ináč by tu samozrejme nebolo toľko miesta,“ oznamoval nám Chrabromil počas jazdy, „Keď prídeme do Rokfortu, počkáte ma vo Vstupnej hale a potom pôjdeme spoločne do Veľkej siene, kde vás už čaká triedenie. Možno už niektorí viete, pretože uniklo dosť informácií z Rokfortu, že počas štúdiá budete potriedený vo fakultách. Na Rokforte sú štyri fakulty s názvami Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a Slizolin,“

„To je mi novina,“ pošepla mi Kait, na čo som sa usmiala.

„Počas triedenia sa vedúci fakúlt, teda riaditelia, budú pomedzi vás prechádzať a vyberať tých, o ktorých si myslia že patria do jeho fakulty. Vaša fakulta vám bude počas školského roka ako rodina. Za úspech pre ňu získate body, no naopak, za porušenie poriadku vám budú body strhnuté, ba môžete dostať aj trest. V horšom prípade,“ povedal dramaticky, „môžete byť vylúčený zo školy,“ len čo dopovedal koč, prudko zastal a niektorých hodilo aj so stoličkami dopredu. Keď sme všetci povystupovali ostali sme stáť a pozerali na ten obrovský hrad, ktorý sa na desať mesiacov zmení na našu školu.

„Ale no tak poďte už. Hrad si prezriete inokedy,“ povedal nám Chrabromil pobavene. Vyšli sme po schodoch k veľkým dubovým dverám, ktoré už boli otvorené a vošli dnu. Ocitli sme sa vo Vstupnej hale, ktorá bola osvetlená fakľami.

“Tu ma počkajte, a nebojte sa, o chvíľu sa vrátim,“ povedal a zmizol za ďalšími veľkými dverami.

„Niekto sa snaží byť zábavný, čo?“ pošepla mi Kait.

„Veru, ja určite nechcem byť v Chrabromile,“ pošepkala som im.

„Ja by som rada bola v Chrabromile,“ povedala Charlote potichu.

„To fakt? Veď, ja neviem prečo, ale ja nechcem byť v Chrabromile,“ povedala som jej.

„Ani ja,“ povedala Sophi zamyslene, no museli sme sa prestať dohadovať, lebo sa vrátil Chrabromil.

„Milý študenti,“ oslovil asi nás, lebo väčšina nevyzerala milo, „prosím, nasledujte ma do Veľkej siene!“ povedal a cupitali sme za ním. Veľká sieň bola prekrásna. Boli v nej štyri dlhé stoly vedľa seba a jeden menší položený tak aby naň bolo vidieť z tých štyroch. Za tým menším stolom boli pousádzaný nejaký čarodejníci. Najskôr učitelia. Všetci mali čierne habity. Všetci? Nie, až na... až na štyroch. Tí mali habit farebný. Teda nie, že rôznych farieb ale na príklad Chrabromil mal habit červený, no nebol jediný. Nejaký muž asi v rovnakom veku ako Chrabromil mal habit tmavo zelený, nejaká žena mala modrý a druhá žltý. Nechápala som prečo.

„Aha, pozri na tých farebných,“ pošepla mi Kait.

„Áno aj ja na nich pozerám. Ale prečo sú len oni vo farebnom habite? Sú len štyria. Štyria no jasné. Kait, to sú riaditelia. Riaditelia majú farebný habit a pozri sedia na rozličných stoličkách,“ povedala som jej.

„Ale veď stoličky sú rovnaké,“ pošepla nám Sophi.

„Áno sú rovnako veľké, ale nie z rovnakého materiálu,“ pošepla som im.

„Jasné, aha Chrabromil ma zlatú. Druhý riaditeľ striebornú, riaditeľka v modrom mala brondzovú a druhá riaditeľka v žltom čiernu. Teda stoličku zhotovenú z ebenového dreva natretú na čierno.

*_*_*_*

Takže musím sa VEĽMI, VEĽMI, VEĽMI poďakovať Kaitlin, kedže ako môj betareader mi opravila celú kapitolu. Tak už len asi čítajte, hodnoťte a posielajte sovičky:o)

Ludka :o)

[ » na začiatok « ]