|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




® Lussy Noir Meteur™

Správna Štvorka

4. kapitola: Triedenie plné záhad


Odkaz autora: Tak, hneď na úvod by som rada oznámila, že som po 2 rokoch dopísala ďalšie pokračovanie. Bolo by tu už oveľa skôr, ale okolnosti zariadili, že moja predošlá 8 stránová kapitola bola vymazaná spolu s inými vecami, keď náš predošlý počítač vypovedal službu.


Za prípadné chyby v tomto alebo nasledujúcom texte sa dopredu opravedlňujem, v slovenčine veľmi nevynikám, moju beta-reader Kait som neotravovala /čo si ešte neskôr isto zlíznem/ a o tejto kapitole ešte ani nevie /čo si taktiež zlíznem/. :)


UPOZORNENIE: Nasledujúci text je odporúčané čítať na vlastné riziko. Autor nie je zodpovedný za prípadné ujmy na zdraví. :)


*_*


Keď sme sa v strede Veľkej siene zoradili, postavil sa riaditeľ v zelenom habite a všetci stíchli.

„Vitajte!“ zvolal na nás, „Vitajte na jedinej čarodejníckej škole v Anglicku, Rokforte! Volám sa Salazar Slizolin a som naozaj rád, že tu vidím toľko mladých čarodejníkov. Dovoľte aby som vám predstavil aj ostatných riaditeľov a učiteľov tejto školy. Pána riaditeľa Chrabromila už iste poznáte, no ďalej je tu ešte pani riaditeľka Brigita Bifľomorová,“ povedal a ukázal na riaditeľku v žltom, „a Brunhilda Bystrohlavová,“ a ukázal na riaditeľku v modrom habite. „Pán profesor Henry Dumbledore, ktorý učí obranu proti čiernej mágií,” ukázal na mladého učiteľa v čiernom habite. Mal krátke čierne vlasy a veselo sa usmieval, no naopak Slizolin sa zatváril akosi kyslo, keď na neho ukázal. Potom nám predstavil aj ostatných učiteľov. Profesorku Sandersovu, hájnika, školníka a ostatných učiteľov, ktorých mená som si nestihla zapamätať.

Zrazu sa postavila Bifľomorová.

„Tak, keďže učiteľov už poznáte môžeme prejsť na triedenie." Všimla som si ako páru žiakmi prebehla triaška a Charlot sa presunula tak, aby ju Chrabromil videl. Ostatný riaditelia sa tiež postavili. V rukách držali dlhé zvitky pergamenu a brka. Vykročili smerom k predným radom. Triedenie prebiehalo úplne jednoducho. Keď sa napríklad Chrabromil zastavil pri nejakom študentovi, opýtal sa ho na jeho meno, ktoré si neskôr zapísal na pergamen a ten študent si potom išiel sadnúť za jeden zo štyroch stolov. Takto sa riaditelia prechádzali pomedzi študentov a vyberali si tých “správnych“. Nedalo by sa povedať že sa prechádzali, skôr pobehovali, a vyzeralo to dosť komicky. Nerozumela som podľa čoho žiakov vyberajú, možno na to mali nejaký svoj tajný spôsob. Charlot poskakovala na mieste a snažila sa upútať Chrabromilovu pozornosť, no po piatich minútach skákania to nadobro vzdala. Väčšina žiakov už sedela za stolmi a nás ostalo stáť už len asi tridsať. Keď si sadol aj posledný žiak za bystrohlavský stôl, ostali sme tam stáť len my štyri - ja, Kait, Sophi a Charlot.

/Prečo nás ešte nikam nezaradili?/ rozmýšľala som. Všetci štyria riaditelia sa na nás pozerali. Chrabromil, hoci vyzeral že nie je presvedčený tým čo robí, vykročil smerom ku nám na čo sa Charlot podlomili kolená. Bol od nás vzdialený už len dva metre a Kait sa začala nápadne posúvať dozadu. Zrazu k nám nečakane pribehol Slizolin odkiaľsi zozadu, celý vysmiaty. Chrabromil zostal prekvapene stáť, no iba pokrčil plecami a odkráčal späť ku svojej stoličke za učiteľským stolom. Charlot sa celá nahnevaná pozerala na Slizolina.

„Nebol som si síce celkom istý, ale teraz som presvedčený, že patríte do Slizolinu,“ povedal nám s úsmevom. Charlotin nahnevaný výraz tváre sa rýchlo menil na vystrašený.

„A-al-a-ale t-to mus-musí b-b-b-byť nejaké nedorozu-nedorozumenie, pán profesor,“ koktala Charlot, „Ja určite nemôžem patriť do Slizolinu“.

„Nie, nie, nie, nemusíte sa ničoho obávať. Som si sto percentne istý. Vaše mená?“ opýtal sa. Ja, Kaitlin a Sophi sme mu ich nadiktovali no Charlot stále protestovala.

„Určite ste sa pomýlili, pán profesor,“ nariekala.

„Vaše meno?!“

„Nie...“

„Charlote Aequa Dilecta,“ povedala som namiesto Charlot.

„Ďakujem, a teraz prosím keby ste si sadli za slizolinský stôl,“ povedala a aj on odkráčal na svoje miesto.

„Lussy, prečo si to urobila?“ povedala mi Charlot naštvane keď sme si sadali, „kvôli tebe musím byť v Slizoline!“

„Chrabromil si ťa aj tak nevšímal,“ obraňovala ma Kaitlin.

„Jasné, jasné, to som si mohla myslieť. Len ju obraňuj veď....“

„Pssst!“ zahriakla nás Sophia, „buďte ticho!“ pošepkala nám lebo sa postavil Chrabromil.

„Už len jednu, no veľmi dôležitú vec. Vstup do Čierneho lesa je prísne zakázaný študentom všetkých ročníkov. Dobrú chuť,“ a opäť si sadol.

Pred nami sa v misách objavili všetky druhy jedla. Večera bola vinikajúca, všetci sa hlučne zabávali, len Charlot sa stále hnevala.

„No tak, Charlot, prestaň sa už hnevať,“ povedala Sophia a naliala jej do pohára jahodovú šťavu.

„Čo si čakala, že keď nepovieš Slizolinovi svoje meno, tak príde Chrabromil a skončíš v jeho fakulte?“ povedala Kait, no márne.

„Nechajte ju, nech sa štve,“ povedala som.

Keď sme dojedli, zvyšky jedla zmizli a nahradili ich zákusky. Už som sa za jedným naťahovala, keď sa za mnou niekto ozval:

„Slečna Noir Meteur?“ otočila som sa. Nebol to nikto iný ako samotný Slizolin.

„Áno?“ povedala som s Kaitlin naraz.

„Ach, prepáčte. Slečna, Lussy Noir Meteur?“ opýtal sa ešte raz.

„Áno?“ ozvala som sa už len ja.

„Mohli by ste ísť so mnou?“ pokračoval.

„Samozrejme.“

„Teraz,“ povedal a hneď aj vykročil smerom von z Veľkej siene. Prekvapene som pozrela na Sophiu, no tá len pokrčila plecami. Keď som sa dvíhala od stola, všimla som si že nie som jediná, ktorá odchádza.

/Čo to má znamenať?/ nechápala som. Od ostatných stolov sa totiž tiež dvíhali žiaci a zmätene sa obzerali. Vykročila som za Slizolinom, a všimla si že sa už s nejakým slizolinčanom rozpráva. Zrazu som mala v hlave milión otázok. Kto je ten chlapec, s ktorým sa Slizolin rozpráva? Čo o do mňa chce Slizolin? Prečo sa od jednotlivého stola postavili len dvaja žiaci... Nemala som čas zaoberať sa tými otázkami dlhšie, pretože som už bola vo Vstupnej hale kde stál Slizolin, s kým iným ako Thomasom.

„Tak slečna Meteur, pán Pulcher, myslím, že môžeme ísť,“ povedal a vykročil ku kamennému schodisku, ktoré viedlo niekam do podzemia hradu.

„Ale kam, pán profesor?“ opýtal sa Thomas.

/Aspoň že nie som jediná, ktorá tomuto všetkému nerozumie/ pomyslela som si.

„Neskôr, neskôr,“ povedal a kráčal podzemnými chodbami. Hm, chodbami je asi aj zlý výraz, to bolo skôr obrovské bludisko. Išli sme vľavo, zase vľavo, potom sme pár krát zastali pri stene, ktorá akoby neviedla nikam no keď sme boli tesne pred ňou, otvoril sa pred nami z ničoho nič otvor. Potom zase vľavo a vpravo... Už som aj zabudla ako sme to išli, keď sme prešli cez ďalšiu tajnú chodbu a objavili sa pred nami drevené dvere. Slizolin k ním podišiel, niečo zašepkal a dvere sa s vrzgotom otvorili. Mne a Thomasovi sa naskytol nevídaný pohľad na obrovskú miestnosť s nízkym stropom, osvetlenú fakľami. Nebolo tam jediného okna, veď sme boli v podzemí. Oproti dverám bol dlhý stôl, na ktorom boli hŕby pergamenu. Stoličky a kreslá boli skombinované v zelenej a striebornej farbe a opierky na ruky boli zakončené hlavou hada. Nábytok bol z tmavého dreva. Naľavo od stola boli dvere, police s knihami a hneď vedľa nich ďalšie dvere. Boli sme nepochybne v Slizolinovej pracovni. Riaditeľ sa posadil, a kývol hlavou aby sme si sadli aj my.

„Tak, som si úplne istý že neviete prečo tu ste. Mám pravdu?“ opýtal sa.

„Áno pane,“ povedal Thomas.

„Neviem ako by som mal začať. Nedávno som sa dohodol aj s ostatnými riaditeľmi Rokfortu, že by nebolo zlé keby nám pri práci pomáhal niekto zo študentov. Nemysleli sme tým, samozrejme, učenie, ale dávanie pozor na žiakov počas prestávok a podobné veci. Rozhodli sme sa že vyberieme z každej fakulty dvoch žiakov, prefektov. Prefekti by mali isté výhody. O tom až neskôr. Teraz by som vám chcel v krátkosti oznámiť, čo taký prefekt robí a čo má dovolené. Prefekt môže strhávať body, v noci má povolené pohybovať sa po Rokforte, ale aj to jedine vtedy keď hliadkuje na chodbách. Pomáha mladším žiakom, ak niečo potrebujú. Dohliada na dodržiavanie pravidiel, a informuje učiteľov o ich porušovaní. Samozrejme je toho viac. Zajtra pri raňajkách dostanete list so všetkými informáciami o práci prefekta. Nejaké otázky?“ ukončil svoj dlhý monológ.

„Ehm, tie výhody?“ opýtal sa Thomas a ja som sa zasmiala.

„Ach áno. Tak, prefekti majú vlastnú kúpeľňu, vedia o všetkých tajných chodbách, klubovniach, vedia taktiež kde sa nachádza kuchyňa a veľa iných priestorov Rokfortu.“

„Ako viete či chceme byť tými prefektmi?“ opýtala som sa.

„No, to je správna otázka, ale ja si myslím, že na tým nezamýšľate. Mam pravdu?“ povedal a pozrel na mňa s úsmevom.

/Ako vie že chcem byť prefektka? Vlastne to by ma tu nezavolal. Ale tie povinnosti, och. Blbosť, to bude hračka, mysli na tie výhody. Áno, výhody! Dobre to dokážem zniesť./

„Nie nezamýšľam. Beriem vašu ponuku, pán profesor,“ povedala som.

„Som nesmierne rád, slečna Meteur. A vy, pán Pulcher?“ otočil sa smerom k Thomasovi. Bolo na ňom vidieť že váha ale nakoniec aj on prikývol.

„Tak,“ tleskol rukami, „to by sme mali. Aby som nezabudol, tu máte odznaky,“ povedal a položil na stôl dva odznaky. Boli strieborné a na oboch bolo vytlačené veľké P.

„Tie musíte nosiť pripnuté na hrudi. Je to akási značka pre ostatných žiakov. Keby potrebovali pomoc a my by sme neboli na blízku, tak aby vedeli na koho sa majú obrátiť,“

„Ešte jedna vec mi nie je jasná. Ako sa dozvieme aj o tých najtajnejších chodbách v Rokforte?“ opýtala som sa.

Slizolin sa na mňa šibalsky usmial. „Zajtra ráno, dostanú všetci študenti obálku. Budú v nej mať rozvrh a tiež mapu Rokfortu...“

„Veď ste povedali že len prefekti budú vedieť o tajných chodbách,“ povedal Thomas.

„Nenechali ste ma dopovedať, pán Pulcher? Ďakujem. Všetci študenti dostanú obálku s rozvrhom a mapou ale len prefekti v nej budú mať mapu úplne celého Rokfortu a list o tom čo budete robiť,“ dopovedal. „Tak, myslím, že by sme už aj mali ísť. Vo Veľkej sieni asi práve dostávajú informácie o nasledovných dňoch. Poďme,“ povedal a postavil sa. Vyšli sme sa na chodbu a Slizolin nám podal odznaky, ktoré sme zabudli na stole.

„Ja viem že nevyzerajú veľmi lákavo, ale nosiť ich už musíte. Sú z vás prefekti a to si vyžaduje isté obete.“ Zapli sme si ich na prednú časť habitu. Slizolin zatiaľ zase kúzlom zamkol svoju pracovňu a vykročili sme. Najprv sme s Thomasom išli vpredu po dlhej chodbe ale keď sme prišli na koniec, hneď sme počkali Slizolina, lebo sme vôbec nevedeli kam máme ísť. Keď prišiel ku nám, zabočil doľava. Cesta späť nám ubehla oveľa rýchlejšie, lebo riaditeľ si celý vytešený vykračoval rezkým krokom a ja s Thomasom sme za ním utekali aby sme nezablúdili. Vo Vstupnej hale sme zastali.

„Tu počkáme kým ostatný dospievajú hymnu školy a pripoja sa k nám,“ povedal Slizolin.

„Dospievajú?“ pošepkala som Thomasovi.

„Počúvaj!“ povedal a aj on stíchol. Spoza dvier Veľkej siene bolo naozaj počuť spev:

„Rokfort, nová škola,“ ozývalo sa vo Veľkej sieni,

niečo nauč nás.“

„Ako vedia slová?“ nechápala som.

„Vo vzduchu sa vznáša farebná stuha, ktorá im píše slová piesne,“ povedal Slizolin ticho.

„Aha,“

„Uč nás to dookola,

nech nezabudne nik z nás.

My budeme sa učiť stále,

nečarovať na chodbe, hale.

„Rokfort, nová škola,

niečo nauč nás.

Uč nás to dookola,

nech nezabudne nik z nás.

Elixíry pripravovať,

vedieť správne čarovať.

Len sa dobre obraňovať,

Rastliny zas rozoznávať.

Rokfort, nová škola,

uč nás to dookola,“ Keď žiaci dospievali ozval sa obrovský potlesk, a aj ja som zatlieskala. Nevedela som si predstaviť Kait a Sophi ako spievajú. Pri každej predstave mi totiž prišlo smiešne. Keď doznel potlesk, dvere Veľkej siene sa otvorili a všetci žiaci sa zaradili za vedúcich. Pribehla som ku Kait a Sophi.

„No čo, ako sa vám spievalo?“ podpichla som ich. Kait ma už vnímala no Sophi si ešte pospevovala.

„Ale nič mi nevrav. Že budeme sa učiť stále. Hpfm,“ zlostila sa.

„Náhodou to bola dosť chytľavá pieseň,“ povedala Sophi.

„To áno, počula som vás ako zborovo spievate. Milá predstava,“ zasmiala som sa. Vstupná hala sa začala opäť vyprázdňovať, a ostali sme tam stáť len my Slizolinčania.

„Ináč, kde si to do čerta bola?“ hnevala sa Kait.

„Neskôr.“

„A teraz kam?“ opýtala sa Sophia zvedavo.

„Nasledujte ma, prosím,“ ozval sa Slizolin a vykročil ku kamennému schodisku.

„Lussy, čo za smiešny odznak to máš na habite?“ nechápala Kait.

„Neskôr,“ povedala som znova.

„Kde to vlastne ideme?“ opýtala sa Charlote.

„No predsa na slizolinské internáty,“ povedal Slizolin, „len ma nasledujte,“ dodal. A zase sme začali blúdiť podzemnými chodbami.

„Hlavné je vedieť kam idete,“ poznamenal Slizolin, keď sme odbočili vľavo.

„To sa vám ľahko hovorí,“ poznamenal nejaký vysoký chlapec.

„Neverili by ste, ale dostať sa do slizolinskej klubovne je veľmi jednoduché,“ povedal veselo.

„Veru ani mu to neverím,“ pošepkala som Kait a Sophi, „jednu bláznivú cestu som aj s Thomasom týmito chodbami absolvovala,“ povedala som potichu. Keď som videla ako Kait otvára ústa, rýchlo som dodala, „Neskôr.“

„Znovu opakujem, dostať sa do slizolinských klubovní je jednoduché. Len je potrebné všímať si držiaky na fakle. Tie, ktoré smerujú do klubovne majú na boku vyrytého malého hada.“ Tí čo boli najbližšie k držiakom sa naň vrhli a začali ich pozorne skúmať.

„TU!“ skríkol niekto, „naozaj tu je had.“ Cesta sa stala o trochu ľahšou, pretože nás neviedol len Slizolin, ale aj žiaci, ktorý sledovali držiaky. Ešte asi 5 minút sme prechádzali podzemnými chodbami s veselým Slizolinom na začiatku, keď náhle zastal pred holou, kamennou stenou.

„Táto stena je vchodom do klubovne. Upozorňujem, že bez hesla sa dnu nedostanete. Súčastné heslo je “dračia krv“, a bude sa meniť každý druhý mesiac. O zmene hesla vás budú informovať prefekti, ale o tom až v klubovni,“ dopovedal, a ja som zachytila Thomasov pohľad.

„Dračia krv,“ zopakoval Slizolin a stena sa odsunula. Riaditeľ vošiel prvý, a my sme ho rýchlo nasledovali. Keď som vošla do klubovne znova sa mi naskytol pohľad, ktorý som už raz videla. Dlhá miestnosť, nízky strop, veľký kozub, dvoje dverí, no namiesto stola s hŕbou pergamenov tam boli pohodlné kreslá. Všetko zladené v zeleno-striebornej. Kým sa niekto stihol spamätať, utekala som si sadnúť do najbližšieho miesta. Ostatný ma nasledovali, no väčšina aj tak ostala stáť.

„Tak, Slizolinčania, vitajte vo vašej klubovni. Tu budete tráviť väčšinu svojho času, keďže po chodbách je zakázané pohybovať sa po deviatej hodine. Koho učitelia uvidia, že po večierke nie je vo svojej posteli alebo v klubovni, strhnú mu body alebo ho zastihne trest. Večierka je o desiatej hodine večer, raňajky sú stále od šiestej do ôsmej a potom je vyučovanie. O 11 začína obed, a po ňom budete mať ešte poobedňajšie vyučovanie. Ešte by som niečo chcel dodať ohľadom prefektov. Slizolinskými sú Lussy Noir Meteur a Thomas Pulcher. Ak budete mať nejaké otázky, zablúdite, obráťte sa na nich ak v blízkosti nebude žiaden učiteľ.“

„Zablúdite?“ pošepla mi Sophi, „Nič v zlom, ale si posledná koho by som sa pýtala na cestu. To by som poblúdila ešte viac,“ povedala s chichotom, za čo dostala štuchanec do brucha.

„Teraz by som rád poprosil aby sa prváci a druháci odobrali do spálni, a vy starší si prosím poďte vziať po jednom pergamene, aby ste sa mohli zapísať na voliteľné predmety,“ povedal Slizolin a v klubovni to zašumelo.

„Elixíry, Obrana proti čiernej mágií, Čarovanie, Transfigurácia, Astronómia a Herbológia sú povinné, a vy máte na výber dva predmety, ktoré budú tie voliteľné. Napíšte svoje meno, a zaškrtnite predmety, na ktoré chcete chodiť,“ pokračoval a začal rozdávať pergameny.

Na výber sme mali Starostlivosť o zázračné tvory, Veštenie, Aritmanciu a Runy.

„Nie veľmi veľký výber, čo myslíš?“ opýtala som sa Kait.

„Runy nie, prosím len to nie.“

„Ale prečo? Veď to je zábava,“ povedala som so smiechom, „Jasné, že runy nie. Až tak zle na tom zase nie som.“

„Starostlivosť a veštenie?“ opýtala sa nás Sophi.

„Ja myslím, že áno,“ povedala Kait, na čo som prikývla. Všetky tri sme sa zapísali, a odniesli pergameny Slizolinovi. Prezrel si ich a záhadne sa na nás usmial.

„To čo malo znamenať?“ pošepla Sophi s rozšírenými očami, „Úchyl jeden, ja sa ho bojím.“

„Otázkou je: Malo to niečo znamenať? Čo keď nám chcel niečo naznačiť?“ polemizovala Kaitlin.

„Áno, jasné. Vy ste tomu nepochopili? To isto znamenalo: Cez víkend sa stretneme v mojej pracovni, teším sa,“ pošepla som im, načo sme sa začali smiať. Zapisovanie sa na predmety bolo dosť zdĺhavé, aj keď neviem čo bolo ťažké na vyberaní medzi štyrmi predmetmi. Po chvíľke sme sa začali obzerať po klubovni. Rovnaká ako Slizolinova pracovňa. Oveľa väčšia, no za to rovnaký kozub, svetlá, kreslá. V najviac osvetlenej časti vzadu boli stoličky a stoly na učenie, pri ktorých stála skupinka mladších študentov. Blízko stolov bola menšia knižnica. Otvor z klubovne už nebola len holá, zvlhnutá stena, ale veľké a ťažké drevené dvere.

/Skupinka menších študentov?/

„Kait? Videla si tých malých žiakov pri stoloch?“ opýtala som sa.

„Hej. Slizolin im nepovedal kam majú ísť,“ zachechtala sa.

„Nemali by sme ho na to upozorniť?“ zapojila sa do rozhovoru Sophi.

„Nemali to spraviť oni sami?“ odpovedala som je otázkou.

Sophi na mňa znechutene pozrela: „A ty si prefekt, hej?“

„Áno som, ale niesom povinná za nich robiť úplne všetko,“ odpovedala som jej.

„Pán profesor!“ zavolala Sophi. Slizolin sa za ňou otočil, no ona len ukázala na prvákov a druhákov.

„Pri zrazenom elixíre!“ zvolal Slizolin, keď zbadal skupinku pri knižnici. „Ja som vám nepovedal ako sa dostanete do izieb. Hm, že by? Ale veď, prečo nie!“ začal si mrmlať pre seba. „Prefekti? Mohli by ste prísť tu ku mne?“ povedal Slizolin a odstúpil si od ostatných študentov ďalej.

„Ja ťa zabijem,“ povedala som Sophi, keď sa začala chechtať. „Zaškrtím ťa, keď sa vrátim,“ sľúbila som jej a išla za riaditeľom.

„Mám pre vás prácu,“ povedal s úsmevom, „zavediete prvákov a druhákov do izieb.“

„A ako sa tam dostaneme my?“ opýtala som sa.

„Bočné steny kozuba sú, povedal by som “kľučkami“ do izieb. Dievčatá majú pravú stranu, chlapci ľavú. Stačí sa dotknúť rukou danej strany a otvoria sa vám dvere. Chlapci sa do dievčenských spální nedostanú, a ani tam samozrejme nesmú,“ dodal Slizolin, keď videl Thomasov výraz.

„A dievčatá do chlapčenských?“ opýtal sa Thomas namrzene.

„Nuž, to áno,“ prikývol Slizolin zdráhavo.

„A to už prečo?“ skríkol Thomas.

„Lebo dievčatá sú rozumnejšie,“ zapojila som sa so smiechom.

„Áno, presne preto,“ prikývol Slizolin, načo sme obaja vypleštili oči a ja som sa začala smiať. „Ale taktiež to majú, samozrejme, zakázané,“ dodal.

„Tak, načo ešte čakáte? Tuším, že mladší študenti by si už radi oddýchli po takom dlhom dni. A ja idem zatiaľ ostatným vysvetliť ako sa dostanú do izieb,“ povedal riaditeľ a prísne sa na nás pozrel. Obaja sme vykročili do zadnej časti klubovne, kde ešte stále nesmelo postávali prváci.

„Dievčatá, nasledujte ma prosím,“ povedala som a vykročila späť ku kozubu, pri ktorom som zastala. Dvere po jeho bokoch naozaj nemali kľučky. „Stačí sa rukou dotknúť pravej strany kozuba. Takto,“ poúčala som ich a sama som zvedavo načiahla ruku, či je to pravda. Stena kozuba príjemne chladila, aj napriek tomu, že v ňom po celý ten čas blkotal oheň. Na moje obrovské prekvapenie sa dvere naozaj otvorili a za nimi sa objavila chodba.

/Ďalšie bludisko?/ zhrozila som sa.

“Nasledujete ma,“ povedala som hrdinsky, aj keď som vôbec netušila čo bude ďalej. Vošla som do chodby, ktorá však nevyzerala ako tie, cez ktoré sme blúdili cestou do klubovne. Po oboch jej stranách boli menšie chodby, ktoré končili dverami s kľučkami. Vydýchla som si. Na dverách boli tabuľky s označením triedy. Vošla som do prvej izby s tabuľkou 1. ročník. Štyri postele, dvere, nábytok.

/No, tak toto nebude až taký problém./

„Roztrieďte sa na skupiny po štyri a vyberte si izby. Ja vás potom prídem skontrolovať,“ povedala som im a vybrala sa ďalej po chodbe. Stále po dvoch metroch boli na oboch stranách hlavnej chodby dve menšie, ktoré viedli do izby. Na konci boli jedny dvere rovno oproti tým, ktorými sme vošli. Tabuľka oznamovala, že je to izba pre piatačky. Hneď som vedela kto bude spať v tejto izbe.

/Táto bude naša aj keby som sa o ňu mala biť./ pomyslela som si cestou späť a začala zvažovať na koľko sa dajú využiť práva prefekta.

/Hm, trest alebo strhnutie bodov. Pekné vyhliadky./ Vrátila som sa ku prvým izbám, aby som skontrolovala prváčky a druháčky, no ony už boli zalezené v izbách. Vošla som do klubovne, kde Slizolin hovoril posledné pokyny:

„...dostanete potrebné papiere a rozvrhy na nasledujúci deň, ale to vám už tuším spomínali aj vo Veľkej sieni však?“ povedal načo sa ozvalo súhlasné mrmlanie. Thomas tam už bol.

„Tak prajem vám dobrú noc,“ povedal a prešiel dverami von z klubovne. Pokračovala som v ceste ku Kait a Sophi, ktoré sedeli v kreslách a o niečom sa rozprávali.

„Prišla som o niečo?“ opýtala som sa ich a sadla si.

„O nič. Len nám niečo vysvetľoval, potom bol ticho. Potom zase niečo dodal a to si tu už bola tak si ho počula,“ odpovedala mi Kait znudene. Klubovňa sa začala pomaly vyprázdňovať, až sme tam ostali len my tri a zopár iných starších študentov. Charlote sedela ďaleko od nás, no ja som nemala v pláne ju zavolať.

„Aj tak by si to mala urobiť,“ povedala mi Kait.

„Urobiť čo?“ opýtala som sa aj keď som vedela čo má na mysli. Veď sme boli dvojčatá.

„Ty vieš!“

„Akoby som za to mohla nie?“ začala som sa hnevať, „Bola fakt jediná čo nevidela, že Chrabromil sa o ňu nezaujíma? Mala by mi byť vďačná, nie sa na mňa štvať. Ale, čo ma je tam po nej. Stretli sme sa vo vlaky, zoznámili a tým to u mňa končí. Ja sa u nej vyprosovať nebudem!“

„Hej, brzdi sestra. Nejako si sa rozohnila nemyslíš? Áno myslím si to isté čo ty, no Charlote zjavne nie. Ale za to už nemôžeme.“

„Mala by si za ňou fakt ísť, len sa jej...“ začala Sophi.

„Neopováž sa povedať ospravedlniť!“ prerušila som ju.

„Ach, ty si tam tvrdohlavá.“

„No tak Lus, hnev z teba už opadol, že?“ začala podrýpavať Kait, načo som sa na ňu škaredo zahľadela.

„Presne. Začni rozmýšľať a choď sa jej ospravedlniť,“ pridala sa k nej aj Sophi.

„A za čo sa mám ospravedlniť? Ahoj Charlote, prepáč, že som ťa nenechala strápniť sa pred celou školou, fakt ma to mrzí,“ povedala som ironicky.

„No tak Lus, spolupracuj. Myslíš, že ma baví presviedčať ťa?“ povedala Kait znova znudene.

„Mohli by ste prestať otravovať?“ opýtala som sa.

„Hm, myslím, že ani nie. Ale keď pôjdeš za Charlote tak ti dáme pokoj,“ povedala Sophi, značne spokojná so svojím vydieraním.

„Nepokúšaj sa ma vydierať!“ zvolala som, „Som predsa prefektka, Sophia!“

„Ou, prepáčte mi vaša výsosť, to by som si nikdy nedovolila,“ povedala posmešne.

„Och Sophia, vieš, že som to tak nemyslela.“

„Tak pôjdeš už konečne? Okrem toho bude musieť byť s nami na izbe.“

„S nami? Ako viete, že som na izbe s vami dvoma?“ opýtala som jej s úškrnom.

„Ach prepáč, my sme zabudli že prefekti majú spoločnú izbu. Thomas už isto zohrieva posteľ, mala by si si pohnúť,“ povedala posmešne Kait a Sophia sa začala smiať.

„Sklapni,“ okríkla som ju, „Mám s vami izbu, ale prečo si myslíš, že aj Charlote?“

„Pretože okrem iného zvyšné piatačky sa už rozdelili a ona tu pozná len nás,“ povedala Sophi.

„No ešte, že ty tu poznáš celú klubovňu, že?“ vrátila som jej to.

„Ale aj preto, že ja a Sophi ju chceme na izbe. Prehlasovali sme ťa,“ dodala Kait.

„A dáte mi vážne pokoj?“ opýtala som sa.

„Sľubujeme. Však Kait?“ Sophia nahodila výraz "Som ten najväčší anjelik na svete".

„Jasne, jasne,“ prikývla.

„Dobre,“ povedala som rezignovane a porazene zároveň.

/No jasné, som z jahody spadla, že? Ale aspoň na tu chvíľu budem mať pokoj./ pomyslela som si keď som kráčala ku Charlote. Videla, že k nej kráčam, no nijako to nedala najavo. Keď som pri nej zastala, otočila ku mne hlavu. To bolo všetko.

„Ahoj, počuj fakt ma mrzí, že som vtedy povedala Slizolinovi tvoje meno. Asi som to nemala robiť, ale... No nemala som to robiť. Prepáč,“ dostala som zo seba s menším hnevom a čakala čo mi na to odpovie.

„Hm,“ kývla hlavou a otočila ju spať. Vypleštila som na ňu oči, no rýchlo som dodala: „A asi budeš musieť byť s nami na izbe lebo druhá je už obsadená,“

„Dobre,“ povedala.

/To je všetko čo mi na to povie?/

„Dobre, zopakovala som a otočila sa na odchod.

/Ona tu ešte bude hrať urazenú!/ soptila som. Keď som pozrela pred seba, zarazila som sa. Kait a Sophi už neboli v kreslách. Zmätene som sa poobzerala po klubovni a zbadala som ich pri kozube ako s obrovskou radosťou otvárajú a zatvárajú dvere do dievčenských spálni.

/Prečo ja?/ pokrútila som hlavou a vykročila k nim.

„Tak ako?“ vyzvedala Sophi keď som bola pri nich.

„Všetko čo mi povedala bolo: Hm a dobre. Ešte hraje urazenú,“ začala som naštvane a otvorila dvere, ktoré Kait zavrela. „Prestaňte sa s tým hrať!“ okríkla som ich a vykročila po chodbe ku izbe, ktorú som si už predtým drzo privlastnila.

/Ak tam už niekto bude, som v takej nálade, že ho z tej izby dostanem aj čarami a je mi to jedno./ Kait a Sophi sa ešte chvíľku hrali s dverami, no keď si všimli v akej som znovu nálade, rozbehli sa za mnou.

„Tak, ktorá je naša?“ opýtala sa Sophi a začala sa obzerať.

„Čo takto tam...“

„Táto,“ povedala som rázne a ukázala na dvere pred sebou.

„Hm, to odsúhlasím až keď uvidím ako to vyzerá vo vnútri,“ povedala Sophi a otvorila dvere. Nikto tam nebol a nemala ani čo hodnotiť. Štyri postele so zeleným baldachýnom, pri každej stolík, veľká skriňa, dvere do kúpeľne.

„Lus, pozri! Presne ako tie naše doma,“ skríkla Kait a na jednu posteľ aj skočila.

„Stihla som si všimnúť,“ povedala som a začala sa prezliekať. Vybrala som si jednu z pravých postelí, rovnako ako Kait a ľahla si.

„Sophi, snaž sa, prosím, dupotať trošku tichšie, áno? Ďakujem. Dobrú noc,“ povedala som a zatiahla závesy.

„Dobrú,“ odpovedali mi Kait a Sophi. Kait si ľahla hneď po mne no Sophi ešte behala po izbe sem a tam. Keď konečne zaľahla aj ona nastalo ticho.

/Konečne!/ pomyslela som si, načo sa otvorili dvere. Charlote pomaly prešla ku svojej posteli a bez slova si ľahla. Počula som Kaitlin ako pomaly dýchala, a aj ja som po chvíľke upadla do ríše snov.


*_*_*_*

Milý čitateľ,

ak si sa dostal až sem, gratulujem. Pevne verím a dúfam, že si neutrpel žiadne ujmy na zdraví (a ak áno, ja za to nie som zodpovedná, mal si pozornejšie čítať upozornenie :D). Bola by som rada, ak by si aj niečo napísal do komentárov. Kľudne aj niečo nezmyselné :D Aj tak ma to poteší (akoby toto celé čo si doposiaľ čítal malo zmysel, že?).

Ešte chcem dodať, že túto poviedku venujem hlavne mojej sesternici, ktorá ma k nej dokopala, a taktiež vám čo ste ju čítali.., no :)


Lussy :)))


[ » na začiatok « ]

« 3. kap.: Rokfort


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 16
Spolu: 79
FAKTY
Nevyhnutnú súčasť väčšiny protijedov tvorí práve koreň mandragory.
CITÁTY
Á, pozrime, chlapci, šampión! Vzali ste si pamätníčky na autogram? Radšej si pýtajte podpis teraz, lebo pochybujem, že bude medzi nami dlho...

Draco Malfoy
HP4: Ohnivá čaša
(kap. 18, str. 293)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018