Kapitola:
Pridaná: 30.8.2018, 21:34:17
Čítaná: 6383×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Lorraine Allawayová, Tom Riddle, Albus Dumbledore
Stručný dej: Príbeh Lorraine, ktorá sa snaží preniknúť do Tomovej duše...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Zakázané oddelenie 2 » Nesmrteľnosť 3 » Temnota 4 » Sykot 5 » Záchranca 6 » Pri jazere 7 » Časovrat 8 » U Dumbledora 9 » V sirotinci 10 » Tom 11 » Bitka 12 » Doktor

“It matters not what someone is born, but what they grow to be.”

JKR, HP 4

***

Lorraine napäto sledovala pani Colovú, ktorá najprv odviedla (lepšie povedané, odvliekla) Toma do neveľkej izby zívajúcej žalostnou prázdnotou (bol tu iba jeden stôl a jedna poloprázdna polica), a potom šla zaviesť Dennisa s Ericom do ošetrovne. Lorraine ostala s Tomom a nešťastne sledovala jeho nazúrenú tvár a ruky zovreté v päste. Po chvíli sa začal ostražito obzerať po izbe, celkom akoby sa bál, že každú chvíľu naňho odniekiaľ niečo vyskočí. Keď sa ubezpečil, že v izbe naozaj nik iný nie je (Lorraine ani nedýchala, čo sa bála, že by ju mohol začuť), zapichol mrzutý pohľad von oknom.

Ubehlo asi dvadsať minút, počas ktorých Tom len namrzene hľadel pred seba, keď v tom sa dvere otvorili a dnu vošla nie pani Colová, ale starší muž s krátkou čiernou bradou a okuliarmi na veľkom nose. V ruke niesol kufrík a pri pohľade na Toma, ktorý od ľaku poskočil, sa zamračil.

Tom pred ním mimovoľne ustúpil o krok vzad. V tvári sa mu na sekundu mihol strach, potom sa však znovu začal tváriť vzdorovito.

„Ty budeš Tom,“ oslovil ho zamračený muž, premeral si ho a posadil sa na kreslo, na ktorom očividne sedávala pani Colová.

Tom neprikývol, iba sa spýtal: „A vy ste kto?“

„Doktor Abraham. Posaď sa.“ Nebola to požiadavka – bol to príkaz.

„Doktor?“ Tomove nozdry sa rozšírili, no neposadil sa.

„Posaď sa.“

Tom ešte chvíľu naňho nedôverčivo hľadel, nakoniec však klesol na malý drevený stolík a zahľadel sa na svoje bledé ruky. Bol ten chlapec vôbec niekedy na slnku? „Ja nie som chorý.“

„To posúdim ja, chlapče.“ Doktor Abraham si z kufríka vytiahol zapísník a pero, čosi si tam načmáral a potom sa zas zamračil na Toma, ktorý tam odrazu sedel ako kôpka nešťastia. „Čo sa to pred chvíľou udialo, Tom? Pani Colová mi povedala, že si zaútočil na...“

„Ja som na nikoho nezaútočil!“ vyhŕkol Tom, a doktor sa zamračil ešte viac – očividne nemal rád, keď mu niekto skákal do reči. „On zaútočil na mňa! Ja som sa len bránil!“

Z doktorovho pohľadu bolo jasné, že Tomovi neverí. „Počul som i o mnohých iných... hm, povedzme... incidentoch.“

„Nič som nespravil,“ zašomral Tom a založil si ruky na hrudi.

„Dobre teda, Tom. Toto necháme na pani Colovú. Radšej mi povedz, čo rád robíš, keď si sám? Podľa pani Colovej sa nerád hráš s iným deťmi.“

„Nechcem sa s nimi hrať,“ mykol plecom. „Najradšej som sám.“

Doktor Abraham si dačo poznačil. „Dobre, a čo robíš, keď si sám?“

„Čítam si.“

„Čítaš... vskutku zaujímavé na takéto malého chlapca...“

„Ja nie som malý chlapec!“ ohradil sa Tom a dupol nohou.

Doktor Abraham nadvihol obočie. „Každopádne nie si vo veku, aby si odmietal ostatné deti a radšej celé dni presedel nad knižkou.“

„A čo,“ mykol Tom plecom a zdalo sa, že chce odtiaľ čo najskôr odísť. „Ja sa s nimi hrať nechcem.“

„Podľa pani Colovej ste ešte neprebrali všetky písmenká abecedy. Prečo sa teda trápiš s čítaním niečoho, čomu ani poriadne nerozumieš?“

„Ja tomu rozumiem!“ Tomova tvár bola skrivená od zlosti. Na malý moment vyzeral ako obyčajný šesťročný chlapec, ktorému dakto zobral obľúbenú hračku.

Doktor znovu siahol do svojho kufríka a vytiahol odtiaľ čistý hárok. „Nakresli mi niečo, Tom.“

„Čo?“

„Počul si. Nakresli mi niečo.“

Chvíľu na seba hľadeli – doktor sa tváril pokojne, Tom nechápavo a zloste zároveň. „Nič nejdem kresliť.“

„To bol rozkaz, Tom.“

„Nič nenakreslím. Nechajte ma tak. Ja nie som chorý.“ Otočil sa mu na stolíku chrbtom. Doktor sa tváril pokojne, Lorraine si však uvedomila, že už dlhšiu dobu si zabudol robiť pozámky.

„Nehovorím, že si chorý, Tom. Možno si len... iný.“

„To viem už dávno,“ šomral.

„Si vskutku ťažký oriešok, Tom.“

„Ak ma chcete niekam odviezť, spravte to. Neznášam to tu.“

„Nikam ťa neodvediem. Miesto, na ktorom pracujem, nie je určené pre takých malých chlapcov, ako si ty. Obávam sa však, že sa nevidíme na posledy.“

„Myslíte si, že som šibnutý.“ Nebola to otázka – bolo to konštatovanie, a zároveň definitívny záver rozhovoru, čo vycítila aj Lorraine, aj doktor Abraham, ktorý ešte chvíľu sledoval chlapca, ako tam zhrbene sedí a mračí sa na svoje kolená, na jeho poznámku však nepovedal nič. „Ešte sa uvidíme, Tom.“

Potom sa otočil k dverám a otvoril ich – za nimi stála pani Colová, ktorá od ľaku zhíkla (očividne počúvala za dverami), previnilo pozrela na doktora Abrahama, potom však oslovila Toma: „Pôjdeš s pani Brownovou, Tom. Žiadne otázky ani námietky, šup-šup!“

Tom vyskočil zo stolíka, nevenoval ani doktorovi, ani vychovávateľke jediný pohľad, a zmizol na chodbe. Pani Colová nad ním len pokrútila hlavou, vošla dnu, zavrela za sebu dvere a nešťastne pozrela na doktora Abrahama.

„Ten chlapec je vskutku nevšedný,“ povedal ten pomaly a zdalo sa, že o tomto čudesnom stretnutí s Tomom sa mu dnes bude snívať.

Pani Colová horlivo prikyvovala. „Všakže? Je to tu s ním na nevydržanie. Desí ostatné deti a pravidelne ho prichytím pri dačom nekalom.“

„Viete... vykonávam svoju prácu už celých tridsaťsedem rokov, no poviem vám, pani Colová, že s pacientom, ako je on, som sa ešte nestretol.“

„Pacientom? Takže si ho odvediete?“ V hlase pani Colovej zaznievala nepotláčaná nádej.

„Nie. Musíte si uvedomiť, že šesťroční chlapci do psychiatrickej liečebne nepatria. Ó, áno, je nesmierne čudný,“ dodal, keď videl, ako sa vychovávateľka zatvárila, „ale jeho miesto je tu. Je to len dieťa.“

„Ale potom... potom... Ach, čo mám len robiť!“ Pani Colová sa teatrálne chytila za srdce, celkom akoby Tomova prítomnosť v sirotinci bola jej najväčšou nočnou morou.

„Dám vám jednu jedinú radu – skúste si ho nevšímať. Áno, presne tak, nevšímať – možno sa len dožaduje pozornosti. Síce veľmi netradičným spôsobom, to priznávam... Ale keď už nič iné, tak ten chlapec je mimoriadne inteligetný. A to občas kráča ruka v ruke s vyšinutosťou.“

„Takže uznávate, že je blázon!“

Doktor Abraham sa na ňu chvíľu len zamyslene mračil, napokon však povedal: „To netvrdím, no ani nevyvraciam. Môžem vám však zaručiť, že ho budem pravidelne naštevovať, či už o to stojí, alebo nie... Možno je to malý génius, alebo naozaj blázon... Neviem. To je v takomto ranom veku ťažko rozlíšiť. Vskutku ma však zaujíma, čo vyrastie z takého nevšedného chlapca, to vám môžem odprisahať...“

[ » na začiatok « ]