Kapitola:
Pridaná: 13.8.2018, 21:05:03
Čítaná: 2543×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Lorraine Allawayová, Tom Riddle, Albus Dumbledore
Stručný dej: Príbeh Lorraine, ktorá sa snaží preniknúť do Tomovej duše...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Zakázané oddelenie 2 » Nesmrteľnosť 3 » Temnota 4 » Sykot 5 » Záchranca 6 » Pri jazere 7 » Časovrat 8 » U Dumbledora 9 » V sirotinci 10 » Tom 11 » Bitka 12 » Doktor

“There was no waking from this nightmare, no comforting whisper in the dark that he was safe really...”

JKR, HP 6

***

Celodenné cestovanie do Londýna a späť ju tak veľmi zmohlo, že na druhý deň na vyučovaní takmer spala. Ne hodine transfigurácie premenila hlavu Dakoty nie na tekvicu, ale na malé, zošúverené jabĺčko, na čom sa profesor Dumbledore schuti zasmial a okomentoval to tým, že „i tí najlepší z nás majú občas horšie dni“, na obrane proti čiernej mágii vyslala na svojho súpera, Ignatia Lestrangea, zneviditeľňujúce zaklínadlo namiesto útočného Incarcerous a na polnočnej astronómii na ňu doliehala taká únava z predošlej prebdenej noci, že sa jednoducho mimovoľne oprela o kamenné zábradlie a zadriemala, kým ju neprebudil krik:

„Slečna Alawayová, čo má toto znamenať?!“ čertil sa profesor Collins. „Strhávam Bystrohlavu päť bodov!“

„Pán profesor, mňa to mrzí, ja som iba strašne u...“

„To ma nezaujíma! Nemáte v týždni žúrkovať!“

Spať šla celkom mrzutá, no budúci výlet do sirotinca si naplánovala omnoho lepšie (aspoň si to myslela) – dnes, zajtra i pozajtra pôjde na všetky hodiny, a až po štvrtkovej poslednej hodine (ktorá jej končila o pol šiestej) sa vydá do Londýna. Bude to teda znamenať, že v piatok vynechá čarovanie a starodávene runy, no aspoň bude môcť v minulosti zotrvať celý deň.

Spravila to presne tak, ako plánovala. Po štvrtkovom čarovaní, na ktorom sa naučili kúzlo Locomotor, pomocou ktorého mohli poľahky presunúť akokoľvek ťažký predmet, sa pobrala do úschovne lodiek, kde sa vždy cítila byť najväčšmi chránená pred pohľadmi ostatných študentov či učiteľov.

Všetko prebiehalo tak ako ten úplne prvý raz, avšak približne po dvoch a pol hodinách lietania sa Lorraine naskytol pohľad na nádhený západ slnka. Od úžasu na malú chvíľu prestala kontrolovať metlu, keď sa však nebezpečne zaknísala a už-už sa strmhlav spustila k zemi, spamätala sa a opäť sa sústredila na let, zároveň si však vychutnávala pohľad na červeňou zaliatu prírodu.

Do mesta sa dostala až za tmy a mala čo robiť, aby pri pohľade na hviezdnatú oblohu a mĺkve mestá sama nezaspala. Po tme sa jej ťažšie orientovalo, na výhľad pod sebou videla len vďaka svitu hviezd a zopár vystietených budov. Kým sa však dostala nad anglické mestá, po jej pravej ruke začalo vychádzať slnko a ona sa stala svedkom nebeského divadla a nádhernej hry tancujúcich farieb, až sa ocitla nad ranným Londýnom, kde sa už sem-tam zjavili prvé ranné vtáčatá. Keď zbadala Westminster, zletela nižšie a pristála nie pred ním, ale priamo pred sirotincom. Bez zbytočného váhania potočila časovratom, obnovila zneviditeľňujúce zaklínadlo a vošla do sirotinca, v ktorom bol takto skoro ráno až nevídaný ruch.

Po príchode dnu Lorraine videla, ako sa deti v húfoch vracajú z raňajok do izieb. Opatrovateľky ich upozorňovali, aby sa nemotali, kričali po nich, keď do seba strkali, hrešili ich, keď sa sťažovali na pripálené hrianky a nedosolenú omeletu. Mračiac sa ich v skupinkách hnali po schodoch. Lorraine počkala, kým na chodbe neostal takmer nikto, a potom sa vydala na druhé poschodie.

Ako prechádzala k dverám číslo 27, prekvapilo ju, že kúsok pred ňou kráčali rovnakým smerom aj dvaja chlapci – jeden bol Dennis a ten druhý mal špinavoplavé vlasy a guľatú ružovú tvár. Bez zaklopania vošli do Tomovej izby a Lorraine sa cez dvere prešmykla prv, než sa zavreli.

„Zas si nebol na raňajkách, Riddle!“ zapišťal ten zavalitý chlapec a prstom ukázal na Toma, sediaceho na posteli s knihou v rukách. Zdvihol k nim nezaujatý pohľad.

„Asi sa bál, že ho nakopeme!“ smial sa Dennis. Tentoraz sa tváril omnoho nepríjemnejšie a nebezpečnejšie ako naposledy. Vyzeral ako typický malý škodoradostný chlapec, čo sa chystá vyparatiť niečo zlé.

„Nechcem sa hrať,“ povedal Tom, no nestŕhal z nich ostražité oči.

„Myslíš si, že iba ty dokážeš také veci, Riddle?!“ dupol Dennis nohou. „Aj ja si môžem podpáliť ruku!“

„Moje nervy, prestaň!“ zvreskol bucľatý chlapec a vrhol sa na Dennisa, ktorý odkiaľsi vytiahol zápalky.

„Pozeraj sa, Eric, ja som pánom ohňa!“ Škrtol zápalkou, ale – Lorraine si musela rukou prikryť ústa, čo skoro od hrôzy vykríkla – tá sa mu vyšmykla z ruky, spadla na zem a okamžite sa od nej vznietil koberec.

„Dennis! Dennis!“ vrešťal Eric, zatiaľ čo Tom vystrašene vyskočil na nohy a nemo civel na pažravý oheň, čo sa plazil až k nemu.

„Ako si to spravil, Riddle?! Ako?!“ kričal Dennis a po tvári sa mu gúľali slzy zlosti. Napriek ohňu skočil k Tomovi a neľútostne ho päsťou udrel do brucha. Tom sa síce zatackal, no neváhal ani sekundu nazvyš – stisol pery a Dennisovi úder poľahky vrátil. Potom neskutočne vyľakane pozrel na ničivý oheň, a ten odrazu ako na povel celkom zhasol. A síce v očiach oboch chlapcov (najmä v tých Tomových) sa zjavil šok, Dennis Tomovu chvíľkovú nepozornosť hneď využil a znovu ho udrel. Potom Lorraine (a pištiaci Eric) s hrôzou sledovali, ako sa malí chlapci zúrivo bijú, až kým dnu nevbehla pani Colová, v tvári celá biela od zlosti.

„ČO TO MÁ ZNAMENAŤ?!“ skríkla nazúrene a skočila ku chlapcom, aby ich od seba odtrhla. Obaja sa snažili z jej pevných stiskov vytrhnúť, nakoniec to však vzdali a len lapajúc po dychu na seba nenávistne gánili. „TOM?“

„On začal!“ bránil sa Tom, ale z pohľadu pani Colovej to muselo vyzerať presne naopak – síce Dennis túto bitku inicioval a udieral Toma omnoho agresívnejšie ako on jeho, vyviazol z toho s rozbitou perou a nosom, zatiaľ čo Tom bez jediného šrabanca.

„Láskavo mi neklam do očí, áno?!“ zvreskla po ňom pani Colová, až i samotný Tom nadskočil, netváril sa však vystrašene – skôr zaťato.

„Ja NEKLAMEM!“ skríkol i on, nazúrený, že mu neverí.

„Ako to bolo, Eric?“ obrátila sa vychovávateľa na bucľatého chapca. „Kto začal?“

Eric, ktorý mal tvár červenú od plaču, roztraseným prstom ukázal naToma, potom si však skryl tvár do dlaní a usedavo sa rozplakal. „Pani učiteľka, ja sa bojím, že on mi teraz... že mi ublíži!“

Pani Colová sa obrátila k Tomovi a držiac ho za limec vesty ním potriasla. „Čo to robíš, Tom? Prečo im ubližuješ?“

„Ja nikomu neubližujem!“ bránil sa Tom, avšak zlosť a nenávisť, čo sršali z jeho očí, nasvedčovali o úplnom opaku. Lorraine sa len tak-tak ubránila, aby nevykríkla, ako to celé bolo. Neustále si musela pripomínať, že toto je minulosť, ktorú nemôže zmeniť. Už sa to stalo, neovplyvní to...

„A čo... čo je, prebohaživého, toto?!“ zajačala pani Colová, keď jej pohľad padol na takmer zhorený koberec.

„On zapálil oheň!“ vzlykal Dennis a držal si zranený nos. „Chcel to tu podpáliť! Neznáša to tu!“

„Čo to... čože?!“ Pani Colová po Tomovi blýskala takými zlostnými očami, že keby pohľad mohol zabíjať, už by bol Tom dávno mŕtvy. „Všetci von z izby!“ zavelila napokon. „Teba, Dennis, zavediem do ošetrovne – a ty, Eric, môžeš ísť s ním,“ prihovorila sa mu vľúdne a potľapkala ho po hlave, zatiaľ čo ten stále poťahoval nosom. Potom sa obrátila k Tomovi, zlostne zovrela pery a cez zaťaté zuby precedila: „A ty... počkáš v mojej pracovni. Už dorazila tvoja návšteva, a najnovšie zážitky ju istotne budú zaujímať...“

[ » na začiatok « ]