Kapitola:
Pridaná: 4.8.2018, 18:17:09
Čítaná: 2723×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Žofka, Juraj, Adam, Cyril, Monika...
Stručný dej: Žofka prichádza v čase žatvy na brigádu na družstvo. Tento rok ju však privítajú znepokojivé reči o novom kombajnistovi, ktorý na prvý pohľad skutočne nevzbudzuje veľké sympatie. Naozaj môže on za nešťastia, ktoré sa udejú v dedine?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Slnečnicové dievča 2 » Slnečnicové dievča

Prinášam vám prvú kapitolu, zatiaľ len nástrel, nového príbehu. Ak by vás zaujal, hoci to nie je HP svet, možno ešte niečo pribudne. Sama neviem, ako to skončí, ani ako často bude pribúdať. :) Zatiaľ želám príjemné čítanie.

***

Už som sa nevedela dočkať, kedy konečne vystúpim. Autobus bol plný ľudí ovievajúcich sa papiermi, letákmi a všetkým, čo našli, pretože klíma bola zrejme pokazená. Už hodnú chvíľu sa mi nad hlavou pohojdávali tri šedé káble a kvapkala z nich voda. Namrzene som sa mrvila na sedadle v snahe vyhnúť sa chladným kvapkách.

Konečne som zbadala tabuľku, ktorá nás vítala v dedine Prašovce. Naposledy som skontrolovala mobil. Nič. On sa naozaj neozval! V tej chvíli som netušila, či to mám vnímať ako pozitívum alebo negatívum. Na jednej strane sa ma situácia dotkla, nechápala som, ako si niečo podobné môže o mne vôbec myslieť a na druhej strane som si trochu vydýchla. Už dlhšie sa mi zdalo, že to nie je ono, nevyznala som sa sama sebe, ale nenašla som silu spraviť konečný rez. Pretože ak raz niečo skončí, netreba si pásku pretáčať a púšťať znova. Po čase sa opotrebuje a zrazu začne škrípať, naťahovať slová a každé jedno zapojenie jej spôsobí bolesť. A toho som sa obávala aj v našom vzťahu. Nebola som pripravená stisnúť stop a pásku odložiť do zadnej časti poličky. Boli sme už spolu tak dlho, že som si nevedela predstaviť život bez neho. Tri roky boli pre mňa veľa. Pre niekoho to je možno málo. Možno primerane. Ale napriek tomu, že som si nevedela svoj život predstaviť bez neho, nedokázala som si ho vykresliť ani s ním.

Otvorili sa dvere, tak som rýchlo vyskočila do tropického poobedia aj s kufrom, takmer väčším ako samotný autobus. Vždy som potrebovala mať pri sebe pojazdnú domácnosť, čo spôsobovalo, že batožina bývala oveľa ťažšia, ako by mi bolo milé. Nevedela som sa však vzdať jedinej veci v kufri.

Autobus odfrčal a ja som s povzdychom vykročila po prašnej ceste. Kde-tu mi koliesko z kufra zaškrípalo, keď sa k nemu prikmotril kamienok. Vďačná za aspoň malú ochranu v podobe slameného klobúčika, som si zotierala perličky potu nad perou i z čela. Neznášala som podobné teplá. Stačilo mi maximálne do tridsiatky, i to už bolo občas cez hranicu únosnosti. Ale horúčavy nad tridsaťpäť stupňov ma privádzali do zúfalstva.

Prešla som celou dedinou. Zdalo sa, akoby tu všetci vymreli, nikde ani pes neštekol. Posledná odbočka a predo mnou sa zjavila sivo-žltá budova s tmavým názvom Poľnohospodárske družstvo Prašovce. Už druhý rok som brigádne vstupovala na jeho pôdu v období žatvy. Čakali ma dni plné prachu a obdivovania zlatistých lánov pšenice i jačmeňa, skláňajúcich sa pred masívnymi kombajnmi. Minulý rok som bývala u Zuzky Majtánovej, mojej spolužiačky zo strednej, no tento rok sa práve v tomto období slnila na Balatone a tak som si vybavila ubytovanie priamo na družstve. Aspoň nebudem musieť ďaleko chodiť.

„Dobrý deň!“ nakukla som na vrátnicu.

„Žofka! Vitaj, tak sa opäť stretávame? Zasa budeme spolu niekoľko týždňov bačovať?“ privítal ma srdečne pán Bielik, starší pán s prešedivelými vlasmi a dobráckymi modrými očami. Milý rok nám po večeroch zvykol rozprávať zážitky z vojny a svojich úletov a dúfala som, že sa toho dočkám i tento rok. „Monika vravela, že prídeš podvečer.“

„Zrušili mi spoj, tak som radšej prišla skôr. Ale ak je to problém a narušila som nejaké plány, pokojne počkám, len mi dovoľte usadiť sa niekde u vás v tieni, lebo umriem,“ zložila som si klobúk a ovievala sa ním.

„No ešteže čo! Monika je ešte tu, pekne pôjdeme za ňou, izbičku máš už určite nachystanú. Len poď. Kufor si nechaj tu, zamkneme,“ vystrnadil ma z kancelárničky, zvrtol kľúčom a odviedol ma dnu k personálnej a mzdovej pracovníčke, tridsaťročnej Monike Uličnej. Opatrne zaklopal a strčil dnu strapatú hlavu. „Dobrý deň, Monička, nesiem vám brigádničku, Žofka prišla.“

„Žofka!“ vyskočila Monika nadšene a náhlila sa mi v ústrety. „Spravím ti kávu? Alebo chceš vodu?“

„Voda mi stačí,“ vďačne som sa zvalila do mäkkého kresla, žmurkla na odchádzajúceho Bielika, a privrela oči. „Máte tu klímu? Úplne iný svet.“

„Ventilátor. No, poďme, vrav, čo máš nové? Čo Juro? Poslúcha?“

„Bavme sa o čomkoľvek, len o ňom nie.“

Monika ustrnula. „Vari už nie ste spolu?“

„Ale sme, len... máme krízu, je to čerstvé a nechcem sa vytáčať.“

„Ako povieš,“ zdvihla ruky a prekrížila si nohy.

„Radšej mi niečo povedz ty.“

„A čo by si chcela vedieť,“ vzdychla si a prehrabla si krátke gaštanové vlasy. „Stále sa nám nedarí...“

„To ma mrzí, Moni,“ položila som pohár na stôl, „fakt veľmi.“

„Nie si jediná. Už sa pristihujem, že som odporná aj na Paľka. A pritom on za to nemôže.“

„Boli ste na testy?“

Prikývla. „Je zdravý ako repa. Stačí, aby oprel inú a rodina je na svete.“ Chcela sa tváriť, ako je nad vecou, ale trpký podtón neukryla.

„A ty?“ odvážila som sa spýtať.

„Neuveríš, ale ani mne nič nie je. Vraj nám nič nebráni splodiť dieťa. No niečo nám asi bráni, keď to nejde. Už sa začínam zamýšľať nad tým, či nás niekto nepreklial.“

„Ale, Monika...“

„No nie, vážne, spoznala som jednu babu na Modrom koníkovi a tej sa stalo to isté. Svokra ju prekliala, lebo ju nechcela prijať do rodiny a ani za nič nemohli splodiť deti, hoci sa snažili. Pomohlo im, až keď išli k jednej liečiteľke. Tá im vysvetlila, čo je vo veci, poučila ako sa kliatby zbaviť a... podarilo sa im,“ prikyvovala s vážnym výrazom v tvári.

„No ja neviem, ja na takéto veci veľmi neverím.“

„Neboj sa, vezmem ťa za pani Aničkou, to budeš pozerať.“

„A to je kto?“

„Naša dedinská liečiteľka. Nespomínala som ti ju?“

Pokrútila som hlavou.

„Naozaj som ti o nej minulý rok nič nevravela? To musíme napraviť. Už sa k nej chystám. Kvôli tomuto,“ mimovoľne si pohladila zatiaľ prázdne bruško.

„No... veď čo neublíži...“ pokrčila som plecami. „A inak? Tento rok príde tá istá firma?“

Monika zrazu vyvalila oči a nahla sa ku mne. „Príde! Ale príde aj nová! Vyslali nejakého Vajsa. A teda... nepočula som o ňom nič pekné.“

„To znamená?“ spýtala som sa, keď sa odmlčala, len aby ma vyštengrovala. Monika milovala klebety.

„Kombajnista je v podmienke. Vraj zmlátil svojho vlastného otca. Ten sedel aj v base. Poviem ti, v dedine to bzučí ako v Jarošových úľoch.“

„Aha.“ Odmlčala som sa. „Ale veď on nemusí byť zlý. Ktovie, čo sa medzi nimi vlastne stalo.“ Nepáčilo sa mi, ako ho hneď odsúdila. Presne to isté urobil Juro.

„No, však ja nič. Len si dávaj pozor, keď už tu budeš bývať počas celej žatvy. Ty budeš na poschodí, oni oproti v domčeku, ale aj tak... Noci sú dlhé a tmavé... Nechcem, aby sa ti niečo stalo len preto, že si príliš dôverčivá.“

„Prestaň ma strašiť a radšej ma už zaveď do izby, nech sa zložím.“

Zdalo sa mi, že sa Monika trochu urazila, ale vstala a vyšli sme na poschodie k zadnej izbe.

„Nech sa ti páči, tvoje kráľovstvo. Za izbou máš kúpeľňu aj záchod. Raňajky budú bývať o ôsmej a potom neskôr už podľa potreby. Keby si niečo potrebovala, do siedmej tu bude Gusto, potom príde Cyril.“

Pokúsila som sa zamaskovať znechutenú grimasu. Cyrila som veľmi nemusela. Namyslený chalan, ktorý si myslí, že mu patrí celý svet a každé dievča padne k nohám. Bohužiaľ, vyzeral dobre, čo mi nepomáhalo vyvrátiť mu utkvelú predstavu, že si s ním niečo začnem.

„No, ja musím bežať, o chvíľu končím, príde po mňa Paľko. Ideme sa kúpať. Tak sa tu maj krásne a zajtra sa vidíme,“ zamávala mi Monika a zbehla dolu. Niekomu je sveta žiť, keď mu pracovný čas skončí pred štvrtou...

Zatvorila som za ňou dvere a zvalila sa do opratých perín. Izbička bola malá, ale útulná. Miestnosťou sa ešte vznášala vôňa novoty a tak som otvorila okno so sieťkou. Stále bolo príliš teplo, ale aspoň na chvíľu. Oprela som sa o parapetnú dosku a pohľadom obsiahla ledva polovicu družstva. Predo mnou boli slnečné dni s množstvom chlapov. Jedinou ženou tu bola Monika a potom pani Javorská, kuchárka, takže ma, napriek mojej vôli, Monikine reči trochu znepokojili. Stačil mi tu dotieravý Cyril, netúžila som po ďalšom chlapovi, ktorý by sa nevedel zmestiť do kože. Jedného som mala aj doma.

[ » na začiatok « ]