Kapitola:
Pridaná: 5.8.2018, 17:44:10
Čítaná: 6450×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Žofka, Juraj, Adam, Cyril, Monika...
Stručný dej: Žofka prichádza v čase žatvy na brigádu na družstvo. Tento rok ju však privítajú znepokojivé reči o novom kombajnistovi, ktorý na prvý pohľad skutočne nevzbudzuje veľké sympatie. Naozaj môže on za nešťastia, ktoré sa udejú v dedine?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Slnečnicové dievča 2 » Slnečnicové dievča

Keď som sa trochu schladila, zamkla som a vybrala sa k pánovi Bielikovi. Skrýval sa v kancelárničke a naháňal muchy.

„Môžem?“

„Isteže. Už ste dodebatili?“ mrkol na mňa a opäť sa sústredil na muchu, usalašenú na jeho kalendári. Jediným pohybom ju schmatol do dlani a tú následne pošúchal o stehno.

„Ako sa vám to zakaždým podarí? Ja ju často netrafím ani mucholapkou.“

„Roky tréningu,“ usmial sa na mňa, prisunul mi ošúchané kresielko a sám sa usadil na stoličku.

„Máte môj obdiv. Jediná, alebo jedna z mála vecí, ktoré tu neznášam. Milión hmyzu, ktorý mi vlietava dnu. Ale na izbe mám aspoň sieťku na okne. Vlastne som si prišla po kufor, nech sa môžem vybaliť.“

„Pomôžem ti ho vyvliecť hore?“

„Netreba, zvládnem.“

„Dobre, lebo musím ísť skontrolovať zadnú časť družstva. Nechceš ísť so mnou?“

„Prečo nie. Hneď teraz?“ vyskočila som.

„Hneď,“ vstal a zjojkol. „Ach, tie moje kríže... Len nech neprší, lebo budeme mlátiť do jesene - ako minulý rok.“

„Nestrašte. Tento rok to zvládneme raz-dva-tri. Monika mi vravela, že pribudli noví kombajnisti...“

„Áno, mali by prísť večer.“ Pán Bielik neholdoval klebetám, nedozvedela som sa nič navyše. Prešli sme sa celým družstvom, cez maštale so stovkou kráv, cez kvičiace prasatá, uistil sa, či je každá sýpka zamknutá a či sú všetky pracovné nástroje na svojom mieste a vrátili sme sa nazad. Nad areálom sa už vznášal duch večera, okolie pomaly tíchlo, stroje odpočívali, len dobytok sa pravidelne ozýval. Obloha bola čistá, bez jediného obláčika, a ja i pán Bielik sme dúfali, že taká zostane i v nasledujúce dni.

Pri vrátnici už postával Cyril v ošúchaných rifliach a bledozelenom tričku a spokojne pofajčieval. Len čo ma zbadal, peknú tvár mu ozdobil úsmev.

„Neverím! Ďalšie leto so Žofkou! Ale čo tu robíš už teraz? Začíname až zajtra. Alebo mi niečo ušlo?“

Do odpovede sa mi príliš nechcelo, lebo ak by som mu ju dala, rozprúdi sa rozhovor a jedna z vecí, ktoré mi na Cyrilovi veľmi prekážali, bolo fajčenie. Občas dokázal vyfajčiť pol škatuľky v priebehu niekoľkých hodín a ja som neznášala pach nikotínu. Cyril ním bol občas napáchnutý až príliš. Aspoň na môj nos.

„Žofka tu bude toto leto aj bývať,“ zapojil sa Bielik, odomkol dvere a vytiahol kufor von.

Cyrilov úsmev sa ešte rozšíril. Priam som videla, ako vypol hruď. „Takže dnes v noci tu budeme len my dvaja?“

„A kombajnisti,“ opravila som ho.

Ledabolo mávol rukou a schytil môj kufor. „Ukáž, ja jej pomôžem. Kam to treba vyniesť?“

„Netreba, ja to v pohode zvládnem.“

„Nie, nie, žiadne také, pekne ti to odnesiem. No šup, veď ma,“ žmurkol na mňa a zdvihol kufor, akoby vážil dve kilá.

„Ja sa zatiaľ rozlúčim, zrejme sa už dnes nestretneme, tak zasa zajtra,“ ozval sa Bielik, kývol mi a pobral sa zbaliť. Fantastické. Zostala som tu sama s týmto chodiacim narcisom.

„Tak dovidenia! No tak poď,“ vzdychla som si a prešla okolo Cyrila k dverám do hlavnej budovy.

„Ako to, že budeš bývať tu? Rozkmotrili ste sa so Zuzkou?“ vyzvedal, kým sa štveral s kufrom hore.

„Je na dovči.“

„Jáj, ozáj, celkom som zabudol. Aj tak sa divím, že si opäť prišla, až tak ťa to tu bavilo?“

Pozrela som naňho. „Brigáda ako každá iná.“

„Čo si aká namosúrená? Človek ti aj odnesie veci, len chce byť milý a ty sa ku mne správaš, akoby som bol odľud alebo čo.“ Zastali sme pred dverami, tak kufor položil na zem.

„No, sme tu, takže ďakujem za pomoc, ale ďalej to už zvládnem sama.“

„To mi ani neukážeš izbu? Bože, nebuď taká. Ešte som tu nebol, riaditeľ nás nevodí po celej budove. No tak, Žofi...“ oprel sa rukou o veraje a opäť mi venoval úsmev, o ktorom som vedela, že dostal už polovicu dediny.

„Ty si strašne zvedavý.“

„Iba trošku. No? Čím skôr mi splníš prianie, tým skôr ti dám pokoj.“

Lákavá ponuka. Obrátila som sa k dverám a pokúsila sa vopchať kľúč do zámky, ale ruky sa mi triasli. Znervózňoval ma jeho dych na krku.

„Spokojný?“ podarilo sa mi otvoriť dvere a odstúpila som. Neušiel mi jeho pobavený úškrn, zrejme si všimol moju nervozitu, ale pravdepodobne si ju vysvetlil po svojom.

„Nóóó, pekné to tu máš, len čo je pravda,“ prešiel sa popri posteli, s prstom na brade si prezeral zelené steny, bledohnedý nábytok, podišiel aj k oknu. „Paráda, výhľad rovno na vrátnicu, celú noc ti môžem hľadieť do izby.“

Toto som fakt potrebovala počuť.

„Ak si si už všetko obzrel, ďakujem za pomoc, ale rada by som si už trochu vydýchla.“

„A čo ti bráni teraz?“ podišiel ku mne a vyzývavo na mňa pozrel.

„Cyril... už minulý rok som ti povedala, že...“

„... že máš frajera. Áno, pamätám si ho. Akoby som mohol zabudnúť,“ uškrnul sa pri spomienke, ako mu Juraj vrazil. Prišiel ma pozrieť a našiel Cyrila, ako ma otravuje. Naštval sa a protivníkova brada schytala úder. Juraj bol pomerne prchký a žiarlivý. Dokonca viac, ako som si myslela... „A? Ešte stále ste spolu?“

„Ešte stále,“ povedala som. To, že už možno nie, ho nemuselo zaujímať. Juraj bol jediná vec, ktorá dokázala ako-tak udržať Cyrila na uzde, hoci som od Zuzky vedela, že ani status „zadaná“ nebol pre Cyrila problémom.

„Hm,“ zatváril sa sklamane. „Vieš, že pre mňa to nie je problém.“

„Ale pre mňa áno.“

„Ani jedna kofola?“ pristúpil bližšie.

„Nie,“ odvetila som rázne. Na okamih som zatajila dych, pretože v Cyrilovej tvári sa mihla výrazná nespokojnosť, ale zložil ruky z hrude a prešiel okolo mňa. Na prahu sa ešte otočil.

„Ja si počkám. Poznáš ma. Dobrú noc. Ak by si nemohla spať, vieš, kde ma nájdeš,“ zablúdil pohľadom k oknu a zbehol dolu po schodoch.

Zabuchla som za ním dvere. Dokelu. Tento chalan ma vytáčal asi ako nikto. Bol len o dva roky starší odo mňa, ale skúseností mal zrejme viac ako nejaký štyridsiatnik. Mohol by byť fajn, keby nebol taký dotieravý. Nemala som možnosť spoznať ho lepšie, pretože keby som súhlasila s ktorýmkoľvek návrhom, už by som sa ho nezbavila. Vôbec som nemala dobrý pocit z toho, že mám okno otočené priamo na náprotivný domček a vrátnicu. A že dnes má nočnú stráž práve on. Niežeby som sa ho bála. Nebol nebezpečný, nemyslím si, že by bol schopný vyžadovať niečo násilím, jemu každé dievča skákalo do náručia samo. Aspoň podľa neho a Zuzky. Ktovie, či to tak naozaj bolo.

Kašľať naňho, treba sa vybaliť. Povyťahovala som všetko oblečenie i kozmetiku, poukladala si to na miesto a usadila sa na posteľ. Bolo ledva osem hodín, vonku ešte len zapadalo slnko, najlepší čas na prechádzku, ale nemala som chuť stretnúť Cyrila opäť. Na dnes toho bolo až-až. Radšej som si zapla maličké rádio a šla sa osprchovať. Ale skôr, než som sa obdarila studenou sprchou, som dvakrát skontrolovala dvere.

Po návrate do izby som poriadne zatiahla tmavé závesy na okne, aby neuvidel ani jediný môj vlas, a osviežená som sa vrhla do postele. Ktovie, kedy prídu tí kombajnisti. Chcela som ich vidieť. Monika celkom vzbudila moju zvedavosť. Nepokoj ma opustil. Oveľa väčšou hrozbou sa mi zdal Cyril.

Čakala som do desiatej pri zapnutom rádiu, chvíľu sa mi dokonca zdalo, že sa Cyril prechádza popod okno, ale možno to boli len zvyčajné zvuky noci na družstve. Z vonku ku mne doliehalo cvrlikanie svrčkov a dokonca som začula i žaby. Pokoj dediny ma nakoniec ukolísal k spánku.

Prebudila som sa uprostred noci na strašný hluk. Za oknom mi preblikávalo svetlo a v prvej chvíli som si myslela, že horí a dorazili hasiči. Keď som však odtiahla záves, zistila som, že mi popred okno prechádza kombajn a za ním ďalší.

Pozrela som na hodinky. Tri hodiny. Dali si načas.

Zízala som do tmy, až kým kombajny nezmizli vo vzdialených kútoch dvora, sledovala som Cyrila ako podišiel k tmavomodrej Octavii s majáčikom a podal si ruku s chlapom, ktorý z nej vystúpil. Nebolo mu vidieť do tváre, netušila som, ako vyzerá. Obaja sa chvíľu rozprávali, občas sa zasmiali a onedlho prišli zozadu aj ďalší traja. Takmer by som ich prirovnala k postavám z rozprávky Dlhý, Široký a Bystrozraký, keďže prvý mohol mať aj dva metre a ja som si nevedela predstaviť, ako sa dokáže do kabíny kombajnu bez problémov poskladať. Druhý mal riadne vypasené bruško a ten tretí pôsobil normálne, takže mohol byť jedine Bystrozrakým.

Cyril im ukázal, že budú bývať v domčeku oproti môjmu oknu, hneď pri východe, a po chvíli sa rozišli. Zostal len Cyril a blikotavé červené svetielko v tme. Zazdalo sa mi, že mi pozrel do okna, tak som rýchlo odstúpila a vliezla späť pod ľahký paplón.

[ » na začiatok « ]