Kapitola:
Pridaná: 22.3.2018, 17:43:26
Čítaná: 290×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry, Ron, Malfoy, Hermiona, Snape, Dumbledore, Hagrid....
Stručný dej: Harry sa nedokáže preniesť cez detstvo, ktoré strávil u Dursleyovcov, čo ho veľmi poznačí a zmení ho na iného človeka, než akého poznáme z kníh...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prológ 2 » Zoznámenia 3 » Sieň slávy 4 » Nové zistenia 5 » Priateľstvo 6 » Vznik tria 7 » Les a herbológia 8 » Remus a Harry 9 » Bez Harryho 10 » Vydieranie 11 » Súd 12 » Úschovňa lodiek 13 » Hagrid, Dumbledore, Lucius 14 » Deň s Luciusom 15 » Hermionino zistenie 16 » Únos 17 » Temný pán sa vrátil 18 » Útek 19 » Na Rokforte 20 » Rozhovor 21 » Na ministerstve 22 » Zrada 23 » Návrat 24 » Poradkyňa 25 » Čcho a Winky 26 » U Kančej Hlavy 27 » Terapia 28 » Blížime sa do finále 29 » Koniec 30 » Epilóg

„Dobrý deň, Harry.“

„Dobrý.“

Harry prešiel okolo Takmer Bezhlavého Nicka, ducha chrabromilskej fakulty. Všeobecne sa s duchmi na škole veľmi nekontaktoval, ani nevedel, či niekedy videl ducha Slizolinu. Nick bol ale vždy blízko hlavného schodištia, a tak sa vždy zdravili.

Práve mal namierené na hodinu transfigurácie, keď tu za sebou začul ako naňho niekto kričí: „Harry! Harry!“

Obrátil sa za hlasom a zagúľal očami. Bol to Seamus, Harryho potenciálny vydierač.

„Harry, máš chvíľku? Potrebujem ti niečo povedať.“

„Budem kvôli tebe meškať na hodinu.“

„Tak ti to poviem cestou.“

Harrymu sa tá predstava veľmi nepáčila, ale veľmi nemal na výber. Niežeby sa Seamusa bál, každému, kto by zažil Dudleyho, by nejaký hlúpy vydierač prišiel smiešny. Skrátka mu Chrabromilčan nebol sympatický.

„Hovor.“

„Pamätáš sa, o čom sme sa vtedy bavili, však?“

Harry mlčal.

„Beriem to ako súhlas. Je načase, aby sme si vyjasnili čo a ako.“

Harry zbadal zo steny trčať akýsi obrys. Nevedel presne čo to je, po chvíli si ale domyslel. Obrys bol priesvitný, akoby zo steny trčal kus nejakého ducha. Harry nevedel, či to je Nick, alebo niekto iný. Ak ho ale má niekto vydierať, je fajn, že nablízku je svedok. Zastal blízko tej steny a obrátil sa na Seamusa.

„Dobre, povedz mi to.“ Dal si pozor, aby znel bojazlivo.

„Okej,“ zašklebil sa Seamus. Skočil na Harryho hru, myslel si, že sa ho skutočne bojí. „Pansy Parkinsonová, dievča z tvojej fakulty, dostalo poštou od rodičov darček. Čarovné zrkadlo, pomocou ktorého môže s hocikým, kto má také isté, komunikovať. Zatiaľ chápeš?“

Harry prikývol.

„Moja mama má tiež také, ale nemala peniaze na to, aby ho kúpila aj mne. Zober Parkinsonovej to zrkadlo a prines mi ho.“

„Myslíš, že to nebude nikomu pripadať čudné? Žiačke zmizne vec a niekto druhý ju bude zázračne mať? A čo tvoja mama, čo jej povieš?“

„To, že to je milodar od školy. A tá druhá vec....ako by Chrabromilčan mohol ukradnúť Slizolinčanke niečo, čo bežne nenosí so sebou? Nikto na to nepríde, nik si to nebude spájať.“

Pre istotu sa však Seamus obzrel po chodbe. Ducha si ale stále nevšimol.

„Myslím to vážne, Harry. Dones mi to zrkadlo, inak vieš, čo sa stane. A myslím si, že by to pre teba malo veľmi nepríjemné dôsledky.“

Harry sa čo najviac snažil zachovať si ustráchaný výraz. Seamusova tvár sa roztiahla do úsmevu, takže bol veľmi presvedčivý.

„Ozvi sa, keď ho získaš, Harry.“

Seamus sa dal na odchod a Harryho nechal za sebou. Harry sa pozrel na miesto v stene, z ktorého trčalo telo ducha. Stihol si všimnúť ako telo zmizlo v stene, akoby ho tá stena vcucla. To mu potvrdilo, že to bol nejaký duch. Dobre, niekto ich počul.

Harry bol rád, že mu okolnosti opäť zahrali do karát. S príjemným pocitom pokračoval v ceste na transfiguráciu.

„Myslíš to vážne, barón?“

Albus Dumbledore stál na vrchole Astronomickej veže a počúval slová Krvavého baróna.

„Áno, počul som to na vlastné uši. Nejaký Chrabromilčan menom Seamus šikanuje Harryho. Vydieral ho, aby mu priniesol zrkadlo patriace nejakej Slizolinčanke.“

„A čím ho vydieral?“

„Povedal, že to preňho nedopadne dobre, ak ho neposlúchne.“

„Vďaka za informácie, ešte dnes si ich oboch predvolám.“

Harry a Seamus stáli o pár hodin v Dumbledoreovom kabinete.

„Dostalo sa ku mne, že tuto od Harryho vyžadujete nekalé služby, pán Finnigan.“

Seamus v tvári očervenel.

„Nuž, ja....odkiaľ to máte?“

„Niekto vás počul, ako pána Pottera vydierate. Kto to bol, je teraz nepodstatné. Pýtam sa vás, pán Finnigan, ešte raz. Je to pravda?“

Seamus pozrel na Harryho, ktorý sa so skloneným pohľadom snažil tváriť čo najviac ublížene.

„Tak dobre,“ vydýchol Seamus. „Áno, urobil som to. Mrzí ma to, pán riaditeľ.“ Chrabromilčanovi sa úplne triasol hlas. „Ale mal som na to dobrý dôvod.“

Harry a Albus sa zahľadeli na Seamusa.

„O čom to hovoríte, pán Finnigan?“

Harry sa snažil zo všetkých síl vymyslieť spôsob ako zasiahnuť. Nejako Seamusa vystrašiť, niečo povedať. Skrátka hocičo. Teraz mohol mať veľký problém. Prvýkrát po veľmi dlhej dobe pocítil obrovský strach.

„To Harry môže za to, že Hermiona Grangerová spadla z metly.“

Ostalo ticho. Harry vytušil, že môže prejaviť to, čo ozaj cíti- šok.

„Myslíte to vážne, Seamus?“

Ten prikývol: „Videl som to, pán riaditeľ.“

„Harry, pozri sa mi do očí,“ zahľadel sa Dumbledore na Harryho. „Je to pravda? Ozaj si ty ublížil slečne Grangerovej?“

Harry sa zahľadel na riaditeľa. Možno to na ňom nebolo vidieť, ale v hlave mu prelietavalo množstvo variánt, čo povedať. Napokon sa rozhodol mlčať.

„Ublížil si študentovi Lewisovi, to vieš aj sám Harry,“ pokračoval Albus. „Nemusíš sa vyjadriť. Ale chcem ťa oboznámiť s tým, že školský poriadok nám v závažných prípadoch povoľuje použitie nápoja pravdy Veritasera. Nebudeš môcť klamať a ani sa nijako ohradzovať. Odpovieš mi teda na otázku alebo prikážem profesorovi Snapovi cez noc pripraviť Veritaserum?“

Albus Dumbleore na študentov nikdy nekričal. Ani teraz nie. Niečo sa však pri posledných slovách v jeho hlase zmenilo. Znel veľmi autoritatívne, akoby atmosféra v miestnosti klesla. Bol to prvý človek okrem Dursleyovcov, čo Harrymu nahnal strach.

Naďalej však neprehovoril.

„Ako chceš, Harry. Pošlem po profesora Snapa.“

„Mne to môžeš povedať, Harry. Ak si to urobil, som na teba v podstate hrdý.“

Harry a Draco sedeli v slizolinskej klubovni pri kozube, v ktorom plápolal oheň.

„Nechcem o tom hovoriť, Draco, tak ma, prosím ťa, nenúť.“

Malfoy sa zahľadel do ohňa: „Proti Veritaseru sa nemožno nijako ubrániť. Neexistuje protilátka ani nič podobné. Kým účinok nevyprchá, môžeš hovoriť len pravdu. Ak si to teda urobil, si v peknej kaši. Mohol by si skončiť až v Azkabane, čarodejníckom väzení. A je jedno, že si dieťa.“

Harrym lomcoval hnev a strach ale nedal na sebe nič poznať.

„Každopádne, poďme na večeru, Draco. Ešte ju zmeškáme.“

Draco prikývol a vstal. Pobrali sa do Veľkej siene.

On o ničom z toho, čo Harrymu hrozilo, nevedel. Možno práve preto tak sebaisto pokračoval vo svojom pláne.

Knihovník Cadaver Flavo mu zo začiatku poslúžil dokonalo. Iba vďaka nemu Harry získal neviditeľný plášť, čo v ňom zbudilo dojem, že je jeho priateľ a cez odkazy mu chce pomôcť. Ale viac sa na Cadavera nemohol spoliehať, musel pracovať sám.

Teraz stál v chlapčenskej spálni pri Harryho posteli. Vedel, na ktorej spával, veď ho mal pod drobnohľadom, odkedy prišiel na Rokfort.

Párkrát sa už takmer minuli, no vždy sa mu podarilo Harrymu vyhnúť. Ľutoval len jediné- to strčenie do jazera v Zakázanom lese. Bolo to riskantné a hlúpe. Ale nevadí, zabije ho inak.

S úsmevom mu na vankúš položil obálku. Je čas na ďalší odkaz.

[ » na začiatok « ]