Kapitola:
Pridaná: 6.3.2018, 23:52:58
Čítaná: 716×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: June Evansová, Remus Lupin, Dora Tonksová, profesor Dumbledore
Stručný dej: Pokračovanie poviedky "Rozhodnutie, ktoré neoľutoval" :) <3

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Risk 2 » Starosť 3 » Snaha 4 » Čas 5 » Svadba

A prichádza ďalší "zvyšok" nedopísaných Remových príbehov :) Tento by mal mať naozaj iba tri časti :D Takže hádam to takto aj vyjde :). Dúfam, že sa bude páčiť :)

***

29. október 1996

Nad Rokfortom sa rozprestierali búrkové mračná, June na ne však nedbala. V srdci i v hlave mala zmätok a vlastne jej vidina hustého jesenného dažďa prinášala akési uspokojenie. Kráčala bez cieľa, uvažujúc nad bozkom, ktorý jej Snape dal, a ktorý mu opätovala.

Neuvedomila si, že sa blíži z bráne s okrídlenými diviakmi, až kým nezaregistrovala žiaru z prútika.

„Kto je tam?“ ozval sa ženský hlas. June sa napriek svojmu rozpoloženiu veselo zasmiala a hlasno zavolala: „Ja, June!“

„Ach, June!“ zvolala Tonksová a sklopila prútik, aby ním June nesvietila do očí. „Nemala by si byť takto ďaleko od hradu,“ povedala jej namiesto pozdravu.

„Ja viem. No potrebovala som si prevetrať hlavu. Nepovieš to na mňa, však?“ žmurkla na ňu. Dora však iba nepatrne podvihla kútiky a uprela pohľad kdesi do zeme.

„Čo sa deje?“ opýtala sa June. Harry jej už predtým spomínal, že Tonksová vyzerá povädnuto a smutne, a že sa jej dokonca zmenila farba vlasov. Naozaj bola pochudnutá a bledšia, pod očami mala kruhy a bola nešťastná.

„Ale nič,“ mávla rukou. „Ako sa máš?“

„Všelijako,“ priznala June.

„Nečudujem sa ti,“ podotkla Dora zamyslene.

„Na to, že po mne otec ide, som si už zvykla,“ pokrčila plecami.

„Tak v čom je problém?“

„Keby som ti to povedala neuveríš mi,“ pokrútila June hlavou. „A čo ty? Si tu nastálo? Alebo sa striedate?“

„Striedame sa. Niekto musí chodiť aj do terénu. Aj preto som ťa neprišla pozrieť. Nemala som čas, prepáč.“

„V pohodičke,“ ubezpečila ju. „A čo Remus? Nevieš o ňom niečo? Písala som mu list, ale odpoveď mi neprišla už pár týždňov. Profesor Dumbledore vravel, že je stále na nejakých misiách, ale napadlo mi, že sa s ním možno vídaš...“ Rapotala tak rýchlo, že si sotva všimla, ako sa Dore pri jej slovách naplnili oči slzami.

„Dora? Deje sa niečo?“ zasekla sa.

„Ach, June,“ potriasla hlavou.

„Deje sa niečo? Stalo sa niečo s Remom? Je zranený?“

Dora pokrútila hlavou. „Nie, nie… Myslím, že nie. Ja neviem...“ Hlas sa jej zlomil a zaborila si tvár do dlaní, horko sa rozplačúc. June k nej pristúpila a objala ju okolo ramien. Odviedla ju k lavičke pri bráne a obe si sadli.

„Je na nejakej nebezpečnej misii?“ vypytovala sa June, snažiac sa znieť pokojne, hoci jej to vôbec nešlo. Rokfort bol bezpečný, avšak čo život mimo neho? Členovia rádu každý deň riskovali svoje vlastné životy, aby odhalili Voldemortove plány. Každý jeden z nich bol v smrteľnom nebezpečenstve. Nikdy nemohli vedieť, kedy si to vyžiada obete...

„Asi áno. Neviem, Dumbledore nám nehovorí, koho… kam… posiela,“ vzlykala.

„Tak potom?“

„On si ich vyberá,“ vzlykla.

Nechápala, na čo Dora naráža, ostávalo jej len hádať. „Remus... tie misie?“

„Á-áno.“

„Je predsa schopný čarodejník, je prirodzené, že...“

„Nie,“ skočila jej Dora do reči. „To...“ prehltla, „to kvôli mne.“

„Ako kvôli tebe?“

A vtom to June došlo. Podozrenie, že je Dora zamilovaná do Rema, mala už dávno. No až teraz jej zišlo na um, že Remus cíti to isté voči Dore. „On je do teba tiež zaľúbený,“ hlesla.

„Áno,“ prikývla Dora. „Ale… odmieta ma. Nieže by ma to trápilo,“ dodala rýchlo. „Teda, trápi, ale nedokážem ho prehovoriť a on sa mi vyhýba a chodí na tie hlúpe misie, a ja neviem, ako ho presvedčiť, aby sa na ne vykašľal a neriskoval...“ Slová sa z nej sypali tak rýchlo, že sa ju June ani nesnažila zastaviť. Možno bola prvou, ktorej sa Dora zdôverovala, hoci táto rola bola pre ňu nová – kedysi to bola June, ktorú si pod krídla Dora vzala a vyčíňala s ňou v kuchyni alebo predvádzala tie najbláznivejšie kúzla, aké jej napadli, o zmenách tváre nehovoriac.

„Myslíš si, že na také nebezpečné misie chodí schválne?“ hádala June ďalej.

„Dumbledore mi to povedal.“

„On sa zbláznil?!“ vyhŕkla June bez rozmyslu.

Dora nechápavo zažmurkala. „Dumbledore či Remus?“

„Remus… Počkaj… odkiaľ vlastne vieš, že to robí kvôli tebe?“

„Viac-menej mi to povedal,“ pokrčila Dora plecami a utrela si oči. „Vraj bude najlepšie, ak sa nebudeme vídať. A Sirius kedysi spomenul, že keď sa Remus zaľúbi, má sebadeštrukčné sklony.“

„Zaujímavé, že mne to nikdy nespomenul,“ zamrmlala June. Odkedy sa v treťom ročníku dozvedela, že bol Remus do jej mamy zamilovaný, vďaka spomienkam, ktoré jej neskôr profesor Dumbledore odhalil, ako i Removmu, no najmä Siriusovmu rozprávaniu, si utvorila obraz o tom, prečo sa Remus s jej mamou rozišiel. Bolo to jednoducho preto, že ju chcel pred sebou chrániť.

„To je pako,“ zamumlala June. Nemyslela to vážne, bol to jednoducho spôsob, ako vyventilovať svoje sklamanie a súcit. Nedokázala si predstaviť nikoho iného, kto by si zaslúžil byť milovaný viac, než Remus. A Dora bola skvelá osoba, zbožňovala ju ako svoju staršiu sestru. Navyše, s Remom sa k sebe hodili – ona bola bezprostredná a veselá a on zodpovedný a vážnejší.

Dora sa zasmiala. „Nikdy by som to od teba nečakala,“ potiahla nosom.

„Mám ho rada, ale… ach...“ Rada by Dore aj Removi pomohla, no netušila, či má právo medzi nich zasahovať. Koniec koncov, oni dvaja vedeli, čo je pre nich najlepšie… Hoci, keď si zvážila to, ako sa Remus správal, nemohla si tým byť úplne istá.

„Mám mu… napísať?“ navrhla.

Dora rezolútne potriasla hlavou. „Nie. Nechcem, aby si myslel, že… že ho špehujem. A toto si musí vyriešiť on sám… hoci sa bojím, že zájde až do krajností a...“

„Nemyslím si, že by bol až taký zbrklý,“ potriasla June hlavou.

Dora sa trpko zasmiala. „Ty si ho nevidela, keď som mu povedala, že sa mi páči. Ach, prečo ti to vlastne hovorím? Veď máš vlastné problémy.“

„Dosť podobné tým tvojim,“ povzdychla si. Vlastne to „dosť podobné“ nebol iba slovný zvrat, ale pravda. I ju Snape odmietal, hoci netušila prečo a vyhýbal sa jej, aj keď vedela, že ju ľúbi. A tiež bol na samovražednej misii, hoci nie kvôli nej.

„Tiež chlap?“

„Tiež chlap,“ prikývla June, vďačná, že sa Dora nevypytuje na podrobnosti. „Takže si myslíš, že Remus stratil zdravý úsudok?“

„Niečo také.“

„Ach,“ pokrútila hlavou. Pravdou ale bolo, že v nej Dorine slová vyvolali nepokoj. Jedna vec bola vyhýbať sa láske – to zrejme robil aj Snape – ale druhá bola vystavovať svoj život riziku kvôli tomu, aby jej utiekol. Snape sa vystavoval riziku aj tak, takže aspoň pre to sa nemusela trápiť.

„Možno by si sa mala vrátiť do školy,“ prelomila ticho Dora. „Aby si nemala problém.“

„Stále som za bránami školy,“ poznamenala June.

„Ja viem,“ podotkla Dora. „No Dumbledore berie tvoju ochranu veľmi vážne.“

„Bojí sa, že na mňa Voldemort vyskočí priamo spoza toho kríka?“ kývla June hlavou na črepníky na opačnej strane brány.

„Tak nejako. A keď nie on, tak Snape.“

June cítila, ako zbledla. „Snape?“

„Hej. Chodí to tu kontrolovať vždy, keď si meníme smeny. Akoby sme si nevedeli robiť svoju prácu poriadne.“

„Chce si len byť istý, že sme v bezpečí,“ povedala pomaly, dúfajúc, že na nej Dora nepostrehla rozrušenie.

„Bolo by to príjemnejšie, ak by na každého neštekal,“ zamumlala.

June sa ľútostivo usmiala. Dora neoplývala zvyčajným humorom a ona si predsavzala, že jej nejako pomôže – zatiaľ však netušila, ako. Vstala však a rozlúčila sa s ňou – nechcela jej narobiť problémy.

„Vďaka za pokec, June. Si kamoška.“

„Aj ty, Dora,“ usmiala sa a vybrala sa k hradu.

26. november 1996

„Remus je schopný čarodejník a vyberá si misie, na ktoré má kvalifikáciu,“ ubezpečil ju profesor Dumbledore, keď sa mu zverila s tým, čo sa od Dory dozvedela (hoci mu neprezradila nijaké podrobnosti – zrejme však o tom aj tak už tušil).

„Má tendenciu sa preceňovať. A… ubližovať si,“ vyhŕkla.

„Ako to myslíš?“

„Že od seba ľudí, ktorých má rád, odstrkáva.“

Profesor Dumbledore si oprel lakte o stôl a spojil končeky prstov. „Nemám pocit, že by ťa odstrkával.“

„O mňa nejde,“ odvetila pohotovo. „Ja by som chcela, aby bol šťastný. Zaslúži si to.“

„Úplne s tebou súhlasím, June. No niekedy nemôžeš ľudí presvedčiť o tom, čo si myslíš, že je pre nich najsprávnejšie, ak to tak sami necítia.“

„Zariadili ste predsa, aby si Severus… viete...“ habkala, „aby sme boli spolu.“

Profesor sa letmo usmial. „Myslím si, že na tom máš zásluhu najmä ty. Ja som mu nekázal, aby sa do teba zamiloval.“

Pomrvila sa na stoličke. „No zariadili ste, aby som za ním na Halloweena išla do Godrikovej úžľabiny.“

„To je pravda. Nešťastná zhoda okolností, dovolím si povedať,“ zhodnotil profesor zamračene.

June sa nevyjadrila. Doteraz mala pred očami Severusov rozťatý trup a neustále krvácanie, ktoré sa nedalo zastaviť. Tak veľmi sa oňho bála! A už to nechcela nikdy znova zažiť. Lenže zároveň ju mátalo, že presne to isté sa môže stať Removi. Koniec koncov, Severus sa dostal do súboja s Bellatrix kvôli nej. Čo ak sa Remus ocitne v nebezpečenstve a nebude mu záležať na tom, či prežije alebo nie? A záleží mu na tom vôbec? O jednu lásku už prišiel – a tá bolesť, ktorú občas pri spomínaní na Sheillu pociťoval, bola taká intenzívna, až z toho June stískalo srdce. Možno si myslí, že risk mu pomôže zabudnúť. Alebo že naňho Dora takto zabudne?

Nevyznala sa v ňom, hoci veľmi chcela. Po profesorovi Dumbledorovi bol najbližšie k tomu, čo mohla nazývať svojím otcom.

„Takže s tým neurobíte nič?“ opýtala sa trochu sklamane.

„Remus je dospelý muž. Nemôžem mu brániť v jeho rozhodnutiach.“

June prikývla. Vedela, že profesor má pravdu, no trápilo ju to. Poďakovala sa mu za pomoc a vyšla von, pripravená chytiť sa ešte jednej možnosti. Zamierila do soviarne a tam narýchlo napísala list:

Milý Remus!

Viem, že Ťa možno tento list zastihne až o niekoľko dní či týždňov, no napriek tomu verím, že sa mu potešíš. Nemám nič nové – ale o tom určite vieš od profesora Dumbledora. Ako sa máš Ty? Bývajú Tvoje premeny veľmi ťažké alebo sa dajú zvládať? Budeš mať počas Vianoc čas prísť na Rokfort, aby sme sa videli?

Veľmi mi chýbaš – mám Harryho, Rona i Hermionu veľmi rada, no veľakrát premýšľam nad témami, o ktorých sa dokážem rozprávať iba s Tebou. Dokážeš mi na všetko poskytnúť úplne iný, objektívny názor, ktorý moju mladú myseľ trošku skrotí a ukáže jej, že existuje aj iný spôsob, ako sa na svet dívať.

Snape nás učí všetko, čo vie, hoci – samozrejme – trestá každého, kto sa mu prieči. A Harry to robí často. Jeho nenávisť voči nemu ešte vzrástla a asi nepomáha ani to, že ja stojím na Snapovej strane. Mám na zreteli i Tvoje slová o tom, že počas nášho tretieho ročníka sa Ťa ani raz nepokúsil otráviť, a odkedy k nemu chodím na hodiny legilimencie, zistila som, že ak sa človek naladí na jeho vlnu, dá sa s ním vydržať. S Harrym sa kvôli tomu neustále hádame. Nesmierne ma to mrzí a netuším, či mám pravdu ja alebo on, alebo ani jeden z nás.

Aj preto by som Ťa veľmi chcela vidieť. Prosím Ťa, ak si nájdeš čas, príď do Rokfortu. Ja som tu neustále – nemôžem chodiť ani do Rokvillu.

June

Uvedomovala si, že v tomto liste čiastočne klamala – nemohla však Removi napísať, že so Severusom chodí. Nik okrem profesora Dumbledora o tom nevedel a ani vedieť nesmel. Ak by na to Voldemort prišiel, Severusa by zabil. A ju striasalo už len pri tej predstave.

Tak či onak mu nepísala kvôli sebe, ale kvôli nemu. Nemohla sa starať do jeho ľúbostného života (ktorý zjavne svojím zavinením nemal), no mohla aspoň nenápadne zistiť, ako sa má.

A tak zaniesla list profesorovi Dumbledorovi a hoci sa na ňu po celý čas neschválne díval, požiadala ho, aby ho Removi nechal na stole v kuchyni na Grimmauldovom námestí.

[ » na začiatok « ]