Kapitola:
Pridaná: 24.2.2018, 22:04:06
Čítaná: 1012×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Sophy, William a zopár ďalších
Stručný dej: Sophy uteká keď na lúke zbadá čosi, čo ešte nikde nevidela. Neskôr, keď sa spamätá, stretne kamaráta, s ktorým sa zopár rokov nevidela a vzápätí znova uvidí niečo čo ju uchváti.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Nečakané stretnutie 2 » Nákupy

Bola som na úteku. Nevedela som, dokedy sa mi podarí unikať pred tým vychudnutým vysokým čarodejníkom s krátkymi strapatými čiernymi vlasmi.

Bola som v hustom lese s vysokými stromami. Cez konáre prepúšťali iba veľmi málo mesačného svitu a tak som si ledva videla pod nohy. Už som nepočula mužove kroky a preto som si myslela, že ma už neprenasleduje. Premiestniť som sa nechcela. Skúšky sa mi síce podarilo zložiť, no vždy sa mi to nepodarilo a teraz som nechcela riskovať, že mi tu ostane ucho alebo prsty.

Konečne som sa vymotala z lesa. Dostala som sa na rozľahlú lúku. Uprostred nej ležalo čosi obrovské.

Práve to spalo a to bol ten najlepší čas na to, aby som prekĺzla okolo. Keď som sa k nemu dostala bližšie, uchvátil ma natoľko, že som si sadla na neďalekú skalu. Presne pred jeho tvár.

Bol to ten najkrajší drak, akého som kedy videla. Bol krásny a strašný zároveň. Telo mal pokryté šupinami, ktoré boli sfarbené farbou horiaceho ohňa. Keď sa od nich odrazili hviezdy, vrhali červené záblesky do okolitej tmy. Mal dlhý chvost skrútený okolo svojho vlastného tela. Na hlave mal päť malých zlatých rohov. Rovnakej farby boli aj pazúry a ostne na chvoste.

Keď som uvážila, že som tam už dosť dlho, rozhodla som sa odísť. Zobrala som svoj kožený vak a otočila som sa. Ešte som nestihla urobiť ani dva kroky keď som začula, že sa drakovi zrýchlil dych.

Otočila som sa a pozrela rovno do jeho tajomných očí. Boli celé čierne okrem úzkych zreníc diamantové tvaru, ktoré boli taktiež zlaté. Pozeral na mňa zopár minút. Ani raz pri tom nežmurkol. Potom sa náhle zvrtol a vzlietol do výšky.

Stratil sa mi v tme. Občas sa mi zdalo, že som zbadala jeho obrysy, no nebola som si istá. Zbadala som ho až vtedy, keď vychrlil oheň. Žiara sa odrazila od jeho šupín. Na chvíľu akoby zavládol deň. Potom znova nastala tma.

Kdesi za mnou sa ozval šuchot. Čupla som si za skalu na ktorej som predtým sedela a vykukla som spoza nej. Zbadala som akéhosi malého chlapca, ktorý sa zmätene obzeral po lúke. Akoby kohosi hľadal. Zdal sa mi akýsi povedomý. Ako by som ho už niekde videla. A vtedy som ho spoznala. Bol to predsa syn kamarátky mojej tety.

„Ahoj William,“ zašepkala som a zamávala som mu. Všimol si ma a veselo ku mne pribehol. Pozdravil ma a sadol si ku mne. Chvíľku sme sa rozprávali, keď nás prerušil ohlušujúci šum krídel.

Vstala som a pozrela na oblohu. Bola tmavá no vzduch sa schladil. Z vaku som vybrala plášť a prehodila som ho na Williama. Pre seba som nenašla nič. Iba akúsi čiapku so šálom a rukavicami v červenej farbe.

Práve keď som si ich na seba natiahla, zniesol sa na zem ďalší drak. Bol presným protikladom toho predchádzajúceho. Bol belasej farby, na ktorej sa sem tam objavovala aj biela. Vyzeral ako vytesaný z ľadu. Mal tmavé oči bez zreníc a z nosných dierok mu vychádzala para, lebo keď prišiel, vzduch sa okamžite ochladil. Na pravej prednej nohe mal ranu. Stekal z nej prúd tmavej modrej krvi a do rany kvapkali jeho slzy. Potom sa obzrel po lúke a keď si nikoho nevšimol, zmrazil ju. Namiesto ohňa chrlil ľadové kryštáliky, ktoré sa pozapichovali do okolitej zeme tak, že nebola šanca dostať sa cez ňu.

S Williamom sme sa práve skrývali za skalou, preto nás nezasiahol ani jeden z kryštálikov. Ale všetko okolo nás nimi bolo pokryté, preto sme sa nemali ako dostať späť. Bol okolo nás mrazivý kruh. Jedinou možnosťou ako sme sa odtiaľto mohli dostať bolo premiestniť sa. Musela som to risknúť a musela som so sebou vziať aj Williama.

[ » na začiatok « ]