Kapitola:
Pridaná: 25.2.2018, 20:21:11
Čítaná: 2320×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Sophy, William a zopár ďalších
Stručný dej: Sophy uteká keď na lúke zbadá čosi, čo ešte nikde nevidela. Neskôr, keď sa spamätá, stretne kamaráta, s ktorým sa zopár rokov nevidela a vzápätí znova uvidí niečo čo ju uchváti.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Nečakané stretnutie 2 » Nákupy

Vyzeralo to tak, že sa to podarilo. Boli sme kdesi pri mori. Bolo už ráno a práve nastal príliv. Toto miesto sa mi zdalo akési povedomé. Až potom som na to prišla. Bolo to Grécko. Užívala som si slnko, ktoré bolo veľmi príjemné po ľadovom prekvapení. Nato William spadol a ja som mu pomohla vstať.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa ho, lebo mal na tvári dosť čudný výraz.

„Áno. Len sa mi trochu zakrútila hlava.“

„Vieš Will, myslím, že by som ťa mala odviesť do školy. Už si jeden deň zmeškal tým, že si sa túlal.“

„Ale ja nechcem!“ povedal a bolo vidieť, že sa trochu nahneval.

„Ale bolo by dobré, keby si šiel. Prvý rok sa učia všetky základy, bez ktorých to ďalej nejde. Alebo sa nechceš naučiť žiadne kúzla? A čo keď ti rodičia pošlú sovu? Myslíš, že sa o teba nebudú báť, keď im neodpíšeš?“ snažila som sa ho prehovoriť.

„No dobre. Ale ja neviem, kde tá škola je. Stratil som sa tam a teraz som tu. Kto sa v tom má vyznať?“

„Neboj sa. Zájdeme na Krétu a nakúpime ti všetko, čo potrebuješ. Potom sa premiestnime k hraniciam tvojej školy a ja ťa odovzdám profesorom. Dobre?“

„Dobre. Ale povieš im, že som sa stratil, však?“

„Poviem.“

Potom som ho chytila za ruku a premiestnili sme sa. Ocitli sme sa na okraji akéhosi starobylého mesta. Ďalej sme museli ísť muklovským spôsobom. Neďaleko bola autobusová zastávka. Prešli sme k nej a ja som pozrela, kedy nám pôjde autobus.

„Ešte musíme chvíľku počkať, ale za chvíľu tu už bude,“ oznámila som mu. Nato sa spoza zákruty vystrčil autobus a o chvíľu sme sedeli na zadných sedadlách.

Doviezli sme sa do centra a vystúpili sme. Chytila som ho za ruku a rýchlo sme kráčali po uliciach. Konečne som našla miesto, ktoré som hľadala. Bol to malý opustený obchodík, ktorý muklovia nevideli. Vošli sme dnu. Dvere sa so škrípaním otvorili. Potom sa znova zavreli a vnútri ostala tma. Vyčarila som patronusa. Keď obletel okolo miestnosti, začala sa točiť a my s ňou. Neustále sa zrýchľovala až napokon zastala. Ocitli sme sa na obrovskej lodi. Bolo na nej postavených zopár domov. Niektoré slúžili iba ako obchody, v niektorých ich majitelia aj bývali. Uistila som sa, že je William v poriadku a potom sme sa vybrali k prvému obchodu.

Bol z tmavého dreva a vo výkladoch lietali sovy. Hneď ako sme otvorili dvere, vítal nás milý hlas sestier, ktorým obchod patril.

„Dobrý deň. Tak ako sa máte?“

„Ujde to. Potrebovali by sme kúpiť sovu.“

„A akú chcete?“

„Nejakú tuto pre chlapca. A kúpime aj nejaké maškrty a klietku.“

„Výborne. Dobre sa poobzeraj chlapče. Keď uvidíš tú správnu, iba na ňu ukáž a mi ju už chytíme, dobre?“

William iba prikývol a veselo sa rozbehol po obrovskom obchode. Obzeral sa po všetkých sovách, ktoré tu videl. Vyzerali nádherne, ale ešte stále nenašiel tú pravú.

„Túto!“ zakričal asi o pol hodinu. Sestry ju takmer okamžite chytili a vložili ju do striebornej klietky. Bola dosť veľká, preto som ju musela zobrať ja. William vzal aspoň vrecúško, v ktorom boli maškrty na celý rok.

„Dovidenia!“ pozdravili sme naraz a vyšli sme von. Vošli sme do obchodu, ktorý bol presne oproti. Vnútri bolo šero. Cez okná sem neprenikalo žiadne svetlo. Obchod osvetľovali desiatky fakieľ upevnených medzi knižnicami. V strede obchodu stál pult, pri ktorom sedela stará tučná pani a jej o čosi starší manžel. Pozreli na nás ponad rámy okuliarov a vstali tak, akoby to mali nacvičené.

„Mohli by sme poprosiť knihy pre prvý ročník?“

„A na ktorú školu mládenec pôjde?“ spýtal sa starček.

„Na Noch Teabers.“

„Počkajte chvíľku.“ povedali obaja. Potom sa vybrali ku knižnici zastrčenej úplne vzadu. Doniesli odtiaľ osem kníh a podali mi ich. Vložila som si ich do vaku. Poďakovali sme a vyšli sme von. Ovanul nás studený morský vánok, ktorý bol celkom príjemný.

Potom sme zašli do obchodu s písacími potrebami. Srdečne nás privítal asi štyridsaťročný muž. Usmial sa na Williama.

„Čo si prosíš chlapček?“ spýtal sa.

„Brko, pergamen a atrament,“ povedal a hanblivo sa usmial. Pán sa naňho usmial tiež a priniesol mu všetko čo si vypýtal.

„Ďakujem.“ povedal a ja som naň vďačne pozrela. Keď sme boli pred obchodom, William mu zakýval cez okno a šli sme ďalej.

V ďalšom obchode predávali habity a uniformy. Práve tam bol akýsi malý chlapec, ktorý si kupoval habit do inej školy.

„Vidíš, ani on nie je v škole.“

„Im asi ešte nezačala. Pozri koľko je tu ľudí. Myslíš, že sa všetci stratili?“

„Asi nie.“

„Určite nie. No poď. Zájdeme za tou druhou tetou, aby ti ušila nové uniformy.“ William prikývol a vybrali sme sa za mladou, asi dvadsaťročnou čarodejnicou. Pozdravili sme sa a čarodejnica ho postavila na malý stupienok. Mávla prútikom a k Willimovi priletel krajčírsky meter. Celého ho premeral. Potom sa brko na pracovnej ploche nadvihlo a samo napísalo všetko, čo meter odmeral. Čarodejnica natiahla ruku a pergamen jej priletel do ruky. Potom ukázala prútikom na ihlu a na látky poskladané na jednej kope. Vzlietli do vzduchu a ihla začala šiť Noch Teaberskú uniformu. Pozostávala z tmavomodrých šortiek a bielej košele. O chvíľu mal ušité obe uniformy a predavačka nás zavolala k pokladni. Vytiahla spod nej ešte čierne vyleštené topánky, biele podkolienky a tmavomodrú kravatu. Potom k nám prileteli ešte dve pletené vesty sivej farby. Naťahovali sa cez hlavu a boli bez gombíkov. Zaplatila som a odišli sme preč.

Odbehli sme ešte do obchodu s prísadami do elixírov. V tmavej pivnici sme nakúpili všetko, čo sme potrebovali. Vložili sme to ku knihám do vaku.

Potom sme sa zastavili v hostinci. Nad dverami visel nápis U LETIACEHO HADA. Kúpili sme si dve malinovky s príchuťou chichotajúcich sa citrónov a hneď sme mali dobrú náladu. Keď sme vyšli, bola takmer tma. Ešte sme ale nemohli odísť. Zašli sme ešte do obchodu s prútikmi. Predával v ňom starší muž s dlhými sivými vlasmi a obrovskými očami. Mal výrazné lícne kosti. William sa ho najprv bál, no keď som ho ubezpečila, že mu nič nehrozí, šiel k nemu a skúšal prútiky.

„Kedy mi už dáte ten dobrý?“ spýtal sa nedočkavo.

„Keď to bude ten pravý, pocítiš to.“

Zakrátko našli ten pravý. Keď ho William chytil do ruky, celé telo mu zaplavilo šťastie a on vedel, že ten je správny.

„A budem vedieť vyčariť takého modrého papagája ako ty?“ spýtal sa zvedavo na môjho patronusa.

„Vieš, to sa musíš najprv naučiť. A preto by si mal ísť do školy.“ Chytila som ho za ruku a odišli sme von. Rýchlo som skontrolovala, či všetko máme a potom sme sa premiestnili k jeho škole.

[ » na začiatok « ]