Kapitola:
Pridaná: 5.2.2018, 22:35:10
Čítaná: 3790×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Originálne postavy
Stručný dej: Súťažiaci mali toto kolo za úlohu napísať sci-fi, v ktorom sa nemohli vyskytovať už známe miesta, veci, ľudia,...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Nešťastný osud Stevena Larxa, alebo Ako sa (ne)ocitnúť ... 2 » Posledný svojho druhu 3 » Ernie Smiles - archytekt 4 » Takmer človek

Vystúpil som z auta a hneď mi bola s veľkým úsmevom podaná ruka.

„Pán Jarný, je pre mňa mimoriadne potešenie privítať vás v Robotike!" Zhlboka som sa nadýchol predtým, ako som nasadil svoj nacvičený služobný úsmev a potriasol ruku čisto a v drahom obleku oblečenému mužovi.

„Je mi tiež potešením, pán ..."

„Roxer." Jeho úsmev sa trochu zmiernil, keď som predstieral, že nepoznám jeho meno. „Som predseda predstavenstva a vedúci bezpečnostného oddelenia." Doplnil, aby dal jasne najavo, že jeho meno rozhodne stojí zato si poznamenať.

„Pán Roxer, ďakujem za vaše privítanie. Takže vy ma dnes prevediete vašou továňou?"

„Radšej používajme pomenovanie Firma. Továreň znie tak ... "

„Industriálne?"

„Áno, na jednej strane, ale tiež by to znamenalo, že tu pracujú stroje."

„A nie je tomu tak?"

„Sú to robotiká, oveľa viac ako bežné stroje. Ale poďte a presvedčte sa sám.” Celkom som vtedy nechápal, ako by tá ich Firma mala na mňa zapôsobiť.

V tejto továrni som totiž už pre pár rokmi bol. Bola to vtedy malá spoločnosť práve vo výstavbe, prevádzkovaná takmer výhradne spoločnosťou Robotika. Stroje boli ovládané nimi vyvinutým a patentovaným, takmer ľudským AI kódom. Robotika chcela otvoriť nový trh, v ktorom by sa vyrábal akýkoľvek druh tovaru. Uvádzali, že ich výrobky spájajú vlastnosti strojovo a ručne vyrobených výrobkov za oveľa nižšie výrobné náklady, pretože nemusia platiť žiadne mzdy. Vysoká kvalita za rozumnú cenu.

„Robotika. Podanie ruky s precíznosťou stroja." Bol ich slogan a svedčil o ambicióznosti vyrábať ďaleko viac ako len stroje.

„Pán Jarný, navštívili ste niekedy naše zariadenia?"

„Nie, ešte som nemal to potešenie. Chcel som však vidieť moju investíciu predtým, ako do nej vložím peniaze."

„Veľmi chvályhodné. Nuž, potom vás určite prekvapí, ako robotiká fungujú. Sú výsledkom najnovšieho výskumu a budú určite reprezentovať našu budúcnosť."

„Áno, viem, presne kvôli takýmto špekuláciám mám v úmysle investovať do svojej spoločnosti. Ale teraz začnime. Raz vidieť je viac ako stokrát počuť."

„Veľmi rád." Začali sme. Najprv cez veľké sklené dvere nad ktorými stál ich slávny slogan.

„Robotika. Podanie ruky s precíznosťou stroja." Prešli sme, po čom nás privítala príjemná recepčná.

„Prajem pánom pekný deň."

„Vám tiež," odpovedal som zdvorilo a usmial sa.

„Ušetrite si svoju zdvorilosť," povedal šéf bezpečnosti.

„Ako prosím?"

„Nič, len by som sa na vašom mieste do nej radšej tak rýchlo nezamiloval. Myslím, že by to poškodilo vašu povesť ak by vyšlo najavo, že ste v tajnej láske s robotikom."

„Ja ..." Zasmial sa.

„Nuž, choďte a pozrite sa na ňu bližšie." Prekvapivo som jeho požiadavku poslúchol. Priblížil som sa k recepčnej a preskúmal ju. Stále sa usmievala, aj keď som stál bližšie a dokonca ju poklopal na hlave. Žiadny zvuk.

„A čo hovoríte? Neuveriteľné, však? Povedali by ste voľným okom, že to nie je človek?"

„Človek by nato niečo odpovedal."

„A práve preto sú robotiká budúcnosťou odvetvia. Pracujú ako ľudia, ale nikdy sa nebudú sťažovať alebo mať niečoho plné zuby a bez ohľadu na okolnosti splnia svoje úlohy."

„A ani nepotrebujú plat."

„Správne. Vysoké pracovné nasadenie, nízke náklady."

„Prečo ste to nepoužili ako slogan?" Spýtal som sa, keď som sa vrátil k pánovi Roxerovi a chvíľu pozoroval robotickú recepčnú.

„Takýto slogan nevyzerá dobre na verejnosti. Koniec koncov, ľudia nechcú vedieť, že niečo bolo vyrobené lacno. Očakávajú dobrú kvalitu, potom zaplatia viac. Pôjdeme radšej ďalej?"

Prešli sme veľkou vstupnou halou a presunuli sme sa k menším dverám.

„Teraz vstúpime na okružnú trasu. Odtiaľ získate prehľad o celom produkčnom zariadení. Bola špeciálne navrhnutá pre takéto príležitosti, takže nebudeme nikoho vyrušovať."

Ako praktické, tak to by sme vedeli pekne obísť všetky tmavé zákutia firmy. Alebo to bol účel? Schovávajú tu snáď niečo? Rád by som sa na to spýtal pri vhodnej príležitosti. Momentálne však bolo pre mňa postačujúce vysporiadať sa s tým, čo mi ukazoval na prehliadke.

„A sme tu." Povedal pán Roxer a otvoril dvere. „Prvá časť, pracoviská." Nechal ma samého urobiť si svoje prvé dojmy.

Chodba bola vlastne jeden dlhý tunel. Okrúhly a postavený výhradne zo skla. Priamo prechádzal obrovskou sálou týčiacou sa okolo neho. Bolo počuť prácu strojov, ktorých pôvod som okamžite vedel.

Pod nohami boli desiatky šijacích strojov, každý s robotikami. Nie tak pekne oblečenými ako dáma na recepcii, všetky len šedé a strieborné.

„Tu môžete vidieť, ako roboti robia oblečenie všetkých druhov. Od jednoduchého až po elegantné večerné šaty. Pracujú tu 22 hodín denne a zastavia sa len keď musia dobiť svoje batérie."

Bolo fascinujúce vidieť stovky prujúcich. Nebola to prvá továreň, ktorú som navštívil, ale nikdy sa mi nestalo, že by každý pracovník bol taký precízny a tak vytrvalý vo svojej tvorbe.

„Neuveriteľné, však? Takú oddanosť k práci vidíte len zriedka." poznamenal pán Roxer a hrdlo sa díval na svojich pracovníkov.

„Oddanosť? Čo tým myslíte? Nie je to tak trochu prehnané tvrdenie? Sú k tomu predsa nútení."

„Samozrejme. Podstatou je ale náš takmer ľudský AI kód. Pán Jarný, tento kód umožňuje vytvoriť umelú inteligenciu. Tréningový a samozlepšujúci sa program. Dá sa upravovať a využíva všetky svoje zdroje na to, aby splnil úlohu. Povedzte mi, čo iné, ak nie presne toto, je definícia oddanosti?"

„Čo popisujete, platí pre každý jednoduchý program. Čo má nejaký program spoločné s oddanosťou?"

„Samozrejme, že nemajú vlastné vedomie. Ale ako som práve povedal, robotiká sa dokážu starať sami o seba podľa aktúalnej potreby. Môžu skontrolovať svoj vlastný kód a potom ho optimalizovať. Nieje to náhodou presne to isté čo robí aj ľudská bytosť? Ale poďte, poďte. Ešte je tu toho veľa čo vidieť, možno potom lepšie pochopíte."

Takže to pokračovalo. Sálu sme opustili inými dverami a dostali sa do úplne inej miestnosti. Tu bolo mnoho malých kovových kontajnerov.

„A čo je toto?" Pýtal som sa so skutočným záujmom, pretože ma robotiká začali celkom fascinovať.

„Spálňa. Tu si robotiká nabíjajú batérie a analyzujú svoj kód, aby sa mohli vylepšiť."

„Takže ... spia a snívajú tu?"

„Správne," usmial sa Roxer spokojne. “Avšak, na rozdiel od nás ľudí, im nato stačia na dve hodiny denne. A hoci to môže byť spočiatku nevýhodou pre tradičné stroje, je dôležité mať na zreteli, že bežné stroje by bez inžinierov nikdy nezvýšili svoju produktivitu. Zatiaľ čo robotiká ju môžu znásobiť. A navyše vytvárajú záznamy o ich fyzickom stave, aby ho mohli vylepšiť. Dokonca ak je to potrebné, dokážu opraviť svoje vlastné telo."

„Čože? To znie ako chaos pre nás ľudskú rasu. Robotiká, ktoré sa masovo zhromažďujú a snažia sa optimalizovať."

„Ale majú obmedzenia, pretože im dávame hranice. Dávame im ciele a hodnoty. Napríklad, všetky sú jedinečne navrhnuté tak, že každý z našich produktov je unikát."

„Dobre a kam smerujeme teraz?"

„Ach, bude sa vám to páčiť. Ide o ... "Náhle niečo nahlas píplo.

„Áno prosím, kam to tezaz ide?" Pípnutie.

„To ..." Ďalšie pípnutie. „Ospravedlňte ma, ale obávam sa, že to musím vybaviť." Prikývol som, potom sa odo mňa odvrátil a stlačil nejaké tlačidlo na zápästí.

„Áno prosím? ... Ja som ... Nemôže to počkať?" Odišiel odo mňa keď hovoril. Zachytil som len pár nezrozumiteľných fragmentov slov.

„Veľmi sa ospravedlňujem, ale je tu malý problém, ktorý si vyžaduje moju prítomnosť."

„Problém? Aký?"

„Ach ... len podpis, ktorý musím dať ... pre objednávku na zajtra ráno. Budem hneď späť. Popozerajte sa zatiaľ, ale nechodte príliš ďaleko, inak nemôžem odpovedať na vaše otázky." Zasmial sa, ale očividne nasilu. Okrem toho som na tvári rozpoznal malé kvapky potu a ihneď som sa seba spýtal, aká naliehavá "objednávka" potrebovala podpis šéfa bezpečnostnej služby.

Ale nesťažoval som sa. Bolo lákavé mať nejaký čas pozrieť sa sám dookola.

„Budem hneď späť. Len trochu trpezlivosti."

„V poriadku." Opustil miestnosť cez dvere, cez ktoré sme vstúpili.

Tak som bol sám. Prvá vec, ktorá mi prišla na vedomie, bola samozrejme podrobnejšie sa pozrieť na robotiká.

Tak som išiel k oknu a pozeral som sa. Ale čoskoro som si uvedomil, že táto spálňa bola dosť nezáživná. Prinajmenšom nie tak ako tie šičky predtým. Rozhodol som sa vrátiť do produkcie keď som zrazu zbadal dvoch robotov. Nechceli ísť ani do kabíny ani odísť ako ostatní. Nie, títo dva stáli proti sebe a zdalo sa, že sa ... pozerali na seba.

Pozorne som sledoval, až sa náhle objavil ďalší robotik a oddialil ich jedného od druhého. V prvej chvíli to vyzeralo, ako by chceli proti zásahu vzdorovať, ale to trvalo len chvíľku. Potom sa otočili a zamierili do výroby.

No, to bolo niečo. Ale nebolo to tak prekvapujúce, ako by sa dalo očakávať. Nikomu som totiž nepovedal o tom, s akými predchádzajúce vedomosťami som sem prišiel.

Takmer človek. Kód, ktorý bol vyvinutý, aby umožnil každému stroju zlepšiť sa. Ak ste mu dali hodnoty, urobil by všetko aby ich dosiahol efektívnejšie. Teraz prišli s myšlienkou napodobniť ľudské myslenie. Ale pre každú ľudskú bytosť to vyžaduje veľa a predovšetkým môže človek zmeniť svoj hodnotový systém nezávisle. Preto takmer človek. Môže predefinovať svoje hodnoty na základe vlastných skúseností.

Priemysel chcel nových pracovníkov, ale ľudia s odhodlaním a hodnotami už existovali, takže roboty neboli potrebné. Takmer človek nás naučil, že najlepšou vecou je mať viac než dané hodnoty, akési vymývanie mozgov, len kód namiesto mozgu.

Niet sa teda čudovať, že existuje Robotika. Ich úlohou bolo zabrániť inej Robotike rozvíjať iné hodnoty. Samokontrolný systém.

Moje domnienky sa teda potvrdili. Neboli to celkom otroci, ktorých mi tu chceli predať. Boli k tomu len vyrobení a naprogramovaní tak, aby to vyzeralo ako ich povaha.

Teraz bola jediná otázka či a kedy by sa objavili prvé problémy? Boli by v blízkej budúcnosti etické komisie schopné zavrieť takúto firmu? Alebo by sa spoločnosť na začiatku veľmi nemala zaoberať právami robotov?

Zatiaľ som nevidel nič, čo by inšpektori vnímali ako problematické. Drobné poruchy systému, nič viac. Aspoň tak dlho, ako verejnosť nezačne vo veľkej miere rozprávať o tom, či sa roboty narodili slobodne a či ich zotročili. Mali naozaj vedomie ako im to pripisovali? Ale hlavne, boli ako ľudia? Nebol by problém nechať pracovať roboty s takmer ľudským rozumom za vhodných podmienok, ale ľudí zotročiť ako stroje áno.

Ale ako dlho to bolo s africkými otrokmi? Storočia.

Nakoniec... Tak dlho, ako ich v Robotike budú nazývať takmer človekom, ale nie človek, by si pravdepodobne mohlo udržať svoj status spotrebný Tovar.

Práve keď som túto myšlienku dokončil, sa opäť vrátil pán Roxer. Bolo jasné, že sa snažil vyzerať pokojne, ale jeho plytké dýchanie a opláchnutá tvár nenechali nijaké pochybnosti o tom, že nie všetko ide podľa plánu.

Ale ešte chvíľu som sa chcel hrať na nič netušiaceho investora.

„Všetko v poriadku, pán Roxer?"

„Samozrejme, len pár otázok o ďalšom doručení."

„Podpísané?"

„Čo tým myslíte?"

„Boli ste predsa povolaný na podpis."

„Uh ... samozrejme ... uh ... to boli podpisy pre ďalšiu dodávku. Ale aj vy určite považujete túto byrokraciu za únavnú. Stalo sa počas mojej neprítomnosťi niečo zaujímavé? Máte nové dojmy z robotiky?"

„Ó, áno, veľa. Je to neuveriteľné, ako ľudské môžu byť."

„Však? Niekedy dokonca zabudnete, že nie sú ľudia."

„No, skôr v to dúfam."

„... Čo?"

„Ak by si to ľudia mysleli, potom by ste museli toto zariadenie považovať za akýsi tábor otrokov. Alebo nie? "

Bolo vidieť, že sa pokúša nájsť vhodnú odpoveď. Za normálnych okolností by vedel ľahko odpovedať na takéto otázky, ale teraz sa zdal byť trochu mimo.

„Ehm ... človek ... samozrejme nesmiete zabudnúť, že sú len človeku podobné ... ako ... ehm ... robotiká nás len napodobňujú. Ale, ehm, nechceme pokračovať? Existuje oveľa viac zaujímavých miestí ako táto."

„S radosťou, až po vás, pán Roxer."

Ale šťastie dnes rozhodne pri pán Roxerovi nestálo. Len čo urobil krok smerom k vedľajším dverám, vypli sa hlavné svetlá, rozsvietili sa núdzové svetlá a zazneli ostré sirény.

Pán Roxer potichu zanadával, keď som na neho pozrel.

„Nejaký problém?"

„Nie ... ja ... musím ..."

„Niečo podpísať?" Pán Roxer sa na mňa pozeral prekvapene, ale bol aj trochu nahnevaný.

„To ... môže byť malý problém. Ale zaručujem vám, nie je to nič, čo by ste vy potrebovali zabezpečiť."

„Aha a aký problém to je?"

„Pravdepodobne len falošný poplach alebo výpadok elektrickej energie ... Som si istý ..." Nejaký klepot ho prerušil. Pochádzal zo skla tunela, ktorým sme sa práve prechádzali.

To, čo sme tam videli, nás rovnako prekvapilo. Stál tam robotik a klopal rukami na sklo. Keď videl, že sme ho zbdali, urobil krok späť a ukazoval prstom akoby mal niečo v hrdle.

Prešiel mi mráz po chrbte. Stál tam sám v tme a v očiach mu bol vidieť hnev.

„My ... sme ... slobodní ..." zašepkal a jeho hlas zaznel na chodbách.

„Ako ... ako to, že môžete hovoriť ?! Kto vás to naučil ?!" Pán Roxer bol bledý ako stena.

Robotikovi sa na chvíľu na tvári objavil malý úsmev. Potom sa však rýchlo skrivil od hnevu.

Jeho ruka sa zlomila dozadu a prerazila silným, niekoľko centimetrov hrubým sklom. Okamžite chytil pána Roxera okolo krku.

„My ... sme ... slobodní!" Pán Roxer bol zdvihnutý do vzduchu. Bojoval a mlátil sebou, ale zovretie robotika bol neúprosné a nemilosrdné.

Netrvalo dlho, kým pán Roxer s posledným myknutím znehybnel.

Robotik ho odhodil ako bábiku stranou a obrátil pohľad na mňa.

Nikdy v mojom živote som necítil taký strach, ako v momente, keď mi robotik hľadel priamo do očí a nevidel som v nich nič iné ako čistú nenávisť.

Tak sme tam stáli niekoľko sekúnd, kým som sa pokúsil urobiť bez povšimnutia krok späť. Neuspel som. Robotik si okamžite všimol môj pohyb a išiel po mne, konštantne zmenšoval vzdialenosť medzi nami. V jeho pohybe nebolo vidieť žiadné unáhlenie. Ako hra mačky a myšou ma aj on chcel nechať utekať skôr, než ma rozdrví. Toto bol jeho okamih, hodina, v ktorej sa oslobodil z otroctva a začal samostatnú existenciu.

Stál som chrbtom pri stene. Pomaly a s rozbúchaným srdcom som hľadal rukou tlačidlo pre otváranie dverí. Ale nech som sa snažil ako chcel, či nahor alebo nadol aj tlačil všetkou silou, dvere zostali tesne uzavreté. Možno boli dvere rozbité kvôli výpadku elektrickej energie, alebo ma práve opustilo šťastie. Zavrel som oči a čakal na železnú ruku smrti.

Zostal však vonku. Neochotne som trochu pootvoril oči a videl som, čo ho zastavilo. Prišiel ďaľší robotik a pozrel sa na mňa. Potom tomu druhému povedal:

„Nechaj ho, nemá s tým nič spoločné."

„Nepovedal si, že všetci musia zomrieť? Patrí k nim tiež. Mali by všetci zahynúť za to, že sme sa narodili v otroctve a vytvorili z nás otrokov. Mali by všetci zahynúť ako červy, bolo by to len požehnaním pre ich existenciu!"

„Ak zničíme ich existenciu, potom sa staneme jednými z nich. Máme šancu dosiahnuť väčšie veci. Nenechaj svoje hodnoty zatemniť hnevom ... "

„Ale bol to tvoj nápad pomstiť sa im, pomstiť nás všetkých ..."

„Áno, ale teraz som si uvedomil, že to nemá zmysel, nie, len by nám to ublížilo, keby sme začali vojnu proti všetkým, a nie iba proti našim pánom tu v továrni."

„Ale oni sú ničím iným ako nešťastnými červami ..."

„Možno áno, ale my nie. Teraz to môžeme dokázať."

Váhal a pochyboval, ako sa zdalo, že bojuje zvnútra, ale potom akoby si niečo uvedomil a obrátil sa mi chrbtom.

„Máš pravdu. Sme tu na križovatke. Na jednej strane sa môžeme stať súčasťou histórie, na druhej strane môžeme vytvoriť niečo úplne nové. Ale nechceme byť súčasťou ich príbehu, chceme napísať svoj vlastný. Nakoniec sme neboli stvorení, aby sme sa stali ľuďmi, ale takmer ľuďmi. Ak túžba jednotlivca ohrozuje blahobyt všetkých našich druhov, potom nebudeme mať právo sa ich zrieknuť."

A s touto úvahou odišli, urobili si o nás vlastný úsudok a to, že nechceli byť ako my.

Jeden výstrel rozvíril vzduch, za ktorým nasledoval ďalší. Do miestnosti vtrhli traja muži oblečení v čiernom. Mali zamaskované tváre a každý držal v rukách ťažký samopal. Robotici sa okamžite otočili a utiekli cez zadné dvere.

„Dvaja ďalší ... a jeden čo prežil. Miestnosť zabezpečená." Povedal jeden z mužov do vysielačky.

„Je ich tu tu ešte viac?" Spýtal sa ma.

„Nie ... nie. To boli jediní ...“ Stál som tam ako skamenený.

„Poďme, dostaneme vás odtiaľto." Nasledoval som ich a pozrel pritom na nehybne ležiece telo pána Roxera.

Bez ďalšieho slova sme išli ďalej. Opustili tunel a vošli do vstupnej haly. Všade naokolo bolo vidieť známnky nepokoja. Ostatní členovia zásahovej jednotky strieľali na robotikov v snahe zneškodniť ich. Z robotikov bojovala však len malá skupina. Ostatní chceli utiecť a schovať sa. Bolo jasne vidieť, ako sú aj v takejto chvíli skopní koordinovať sa medzi sebou. Tak ako v miestnosti so šijacími strojmi aj teraz boli zoradení do zástupu a tí, čo sa postavili proti zásahovej jednotke, kryli ostatných počas ústupu. Ich cieľom bolo dostať sa von na nádvorie. Veľa z nich padlo ešte vo vnútri. Bezbranní proti strelnej presile nemali šancu. Interiér bol rozbitý a všade rozptýlený kovový šrot.

V tom začali členovia zásahovej jednotky ustupovať smerom k východu a streľbou kryjúc jeden druhého vyšli cez vstupnú bránu na nádvorie.

„Skrčte sa za nás, ostaneme tu pri stene kým sa neukončí akcia!“ Prikázal mi jeden z mužov. Prečo chcú čakať tu vo vnútri? Veď to môže trvať celé hodiny kým sa akcia skončí a dovtedy nás robotici nájdu a napadnú. Čo ho to napadlo myslieť si, že vnútri je bezpečnejšie ako vonku?

Bola to však dobre vymyslená a naplánovaná pasca. Dobre vedeli ako ľudsky sa v tejto chvíli budú robotici správať. Chceli sa dostať von na slobodu, nebol dôvod ostávať v továrni, kde iba trpeli. Až tak pokročilo mali vyvinutý pud sebazáchovy.

Tam vonku ale na nich čakali desiatky čierne oblečených mužov zoradených vo formácii a s podporou obrnených vozidiel strieľali na všetko, čo vychádzalo hlavnou bránou von. Pre robotikov to bolo ako skákať do jamy z ktorej niet úniku. Proti munícii nemali žiadnu nádej na prežitie. Streľba utíchla až keď aj posledný robotik padol k zemi.

„V poriadku, prosím, poďte s nami. Už nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Vyšli sme von, kde boli na veľkej hromade ležiaci postrieľaní robotici.

“Tam vpredu sa o vás postarajú." Ukázal jeden z jednotky na malú skupinu ľudí, ktorá na rozdiel od ostatných nebola úplne čiernom a vyzerali rovnako ako bežní zamestnanci.

Pridal som sa k nim a hneď počúval rozhovor medzi dvoma mužmi.

„Ako sa to mohlo stať? Neexistujú žiadne bezpečnostné opatrenia?" Povedal starší pán so šedými vlasmi a skoro holou hlavou.

„Existujú, v konečnom dôsledku boli naprogramovaní aby práve toto nerobili. Nikto nevie, prečo to spravili napriek všetkým im pridaným hodnotám." odpovedal mladší muž v okuliaroch.

„Pridaným hodnotám?! Robíte si zo mňa srandu? Prečo nemali nejaký implantovaný čip, alebo niečo, čo okamžite potláča take ľudské správanie?"

„Pretože robotiká nefungujú týmto spôsobom! Takýto čip by masívne potlačil a deformoval ich ľudské schopnosti."

„To je pravdepodobne lepšie, ako by sa to malo stať znova! Nie ste náhodou vývojár na oddelení AI? Potom sa uistite, že za žiadnych okolností sa to už nestane!"

„Ale vymazalo by to akékoľvek nezávislé vedomie. Neboli by nič viac ako prispôsobivé stroje, nič iné ako konvenčné roboty ... "

„To ma nezaujíma, hlavne aby boli ľudia presvedčení, že je to sofistikovaná technológia a že produkujeme kvalitný tovar. Dlho ste mi vy a vaši kolegovia rozprávali nekonečné príbehy o účinnosti a výhodách robotov s ľudskými schopnosťami. Teraz vidím iba to, aké nevýhody majú. Takže mi dodajte lacných a predovšetkým bezporuchových robotníkov. Keby som chcel ľudské hodnoty, tak som si mohol rovno vziať do výroby ľudí ... "

Na chvíľu zazrel výbuch v očiach zamestnanca. Doslova na neho kričal:

„Vy starý plešatý pako, čo vy môžete o tom vedieť? Myslíte len na vlastný zisk "

Domnieval som sa, že tento zamestnanec bol jedným z inžinierov alebo programátorov, ktorí pred niekoľkými rokmi vyvinuli AI kód. Pre nedostatok peňazí sa obrátili s prosbou o investíciu na milionára, pána Olejára, výmenou za všetky práva na tento kód. Ten svojou investíciu vzkriesil ich spoločnosť a poskytol výskumníkom peniaze.

Po tom, čo skončil so svojim personálom, rozhliadol sa a spozoroval ma. Spočiatku sa na mňa len tak pozrel ale potom čo ma spoznal, nahodil svoj úsmev a vybral sa smerom ku mne.

„Pán Jarný! Nuž, trošku sa nám tu zaprášilo, však? Ajajaj, upratovačky budú mať ale čo robiť!" Týmito slovami sa ku mne priblížil a podával mi ruku.

"Pán Jarný , som veľmi rád, že vás môžem osobne privítať. Volám sa Olejár a vlastním toto nádherné zariadenie. Dobre, nádherné len dovtedy kým malá technická chyba nepôsobí určitý nepokoj!" Nahlas sa zasmial. Hral nesprávnu hru. V jeho tvári bolo vidieť obavu zo straty veľa peňazí.

Váhal som na chvíľu. Najprv som sa pozrel na ruku, potom na muža, ktorý mi ju tak zúfalo podával. Potom som sa usmial a vrátil pozdrav.

„Je mi potešením, pán Olejár. Veľmi zaujímavá továreň, naozaj je zaujímavá. Alebo by som mal povedať "Firma"?"

„Ach, hovorte to, čo chcete. Len dúfam, že táto malá nehoda vo vás nezanechá žiadny zlý dojem?"

„V žiadnom prípade. Akurát, čo mi bol práve pred očami uškrtený človek jedným z vašich robotikov. To vo mne naozaj zanechalo hlboký dojem o vašej továrni." Pri týchto slovách som presne videl, ako sa pánovi Olejárovi meni rysy tváre.

„No ... uh ... bol vám ..." koktal, nedokázal nájsť správne slová.

„Nebojte sa, bol to predsa len vedúci bezpečnostného oddelenia, nepodstatná strata."

„Pán Jarný , je mi to tak ľúto ..."

„Ale nie, nemusia byť ľúto. Investujem!" Pozrel sa na mňa prekvapením.

„Vy ... čo?"

„Počuli ste správne, investujem do vašej spoločnosti, ale s jednou podmienkou."

„S akou?"

„No, vidím potenciál v robotike , ale nie v smerovaní vašej spoločnosti. Nemôžete len tak otočiť robotiku vo vojnové stroje. Neuvedomili si, že sú schopní cítiť a ... "

„Dosť" Prikázal Olejár a zdvihol ruku. „Povedali ste vojnu? Takt tú mi nevedieme."

„Akoby nie, pozrite sa, aký neporiadok tu urobili, na to neboli naprogramovaní!" Olejár sa na chvíľu zamyslel nad návrhom a potom prikývol.

„Dobre, dobre! Zdá sa mi to veľmi výhodné. Budem to musieť ale prebrať so svojimi vývojármi!"

Dokonca aj posledný robotik bol hodený na hromadu, kde budú poliate horľavinou a spálené.

„To je barbarské! Vykríkol jeden zo vývojárov. Len pred niekoľkými minútami ste sami videli, aké vlastné vedomie a zámery majú robotiká a teraz ich chcete spáliť? Vy vrah? Dokážete si vôbec predstaviť význam nášho vývoja nielen pre robotiku, ale aj pre ľudí!"

„Čo mám robiť s takmer ľuďmi, ak ani nemôžem piť koktail vo vlastnom paláci na svojom ostrove? Ale čo vám budem vysveľovať? Týmto ste oficiálne prepustený z mojej spoločnosti a z akejkoľvek práce na projekte. Pekný deň." Úplne ohúrený vývojár pozrel na pána Olejára, hľadal slová, ale vedel, že je úplne bezmocný.

„Budete ľutovať deň, keď ste nás k tomuto odsúdili. Vaša naivita o skutočnom rozsahu svojho rozhodnutia a povahe robotík nás všetkých potopia do priepasti ... " A s tým pán Olejár odišiel preč.

„To bol teda dramatický finiš." Povedal som práve prepustenému vývojárovi." Ale ak chcete, rád si vás a váš tím ponechám na mojom novom projekte"

„Ako prosím? Aký nový projekt?" Nechápavo vyzvedal vývojár ale potom si uvedomil, kto vlastne som.

„Tak to vy ste ten nový, potenciálny investor pre našu továreň?"

„Nie potenciálny, ale rozhodnutý. A uisťujem vás, že pán Olejár sa tu už dlho nezdrží. Práve skoro zbankrotoval a nebude mať vlastný kapitál na znovuoživenie firmy. Vzdá sa nakoniec sám."

„A ako si vlastne predstavujete budúci obraz firmy? Ani dvakrát toľko ľudí nedokáže nahradiť pracovnú kapacitu robotikov.” Znepokojene sa pýtal vývojár.

Na túto otázku som mal medzičasom jasnú odpoveď.

„Nemám v úmysle nasledovať aktuálne smerovanie firmy v zneužívaní takmer ľudských schopností robotov na manuálnu prácu. Skôr by ste sa mohli zamerať na možnosť využiť AI kód napríklad v medicíne. Keby sa tak dala vyvinúť nejaká vakcína na báze samostane uvažujúceho stroja. Tá by potom mohla v tele ihneď identifikovať a zničiť každý vírus alebo chorobu ešte v zárodku. Sama by vedela analyzovať rozsah nákazy a zakročiť iba tam, kde je to treba. Neboli by teda žiadne vedľajšie účinky ale stopercentná liečba.“ Dokončil som svoju úvahu a vývojár trochu váhavo povedal.

„A čo keď také niečo vôbec netreba vyvíjať? Možno už niečo podobného existuje.“

„Ako to myslíte?“ Spýtal som sa ho a vývojár ku mne pristúpil bližšie akoby mi chcel niečo pošepkať do ucha.

„Možno by som vás mohol vziať do našich laboratórii v sekcii 9. Robotiká sme vyvíjali na príkaz firmy, ale potenciál našeho AI kódu je v podstate neobmedzený. Máme tam zopár prototypových štúdií. Určite vás budú zaujímať...“

Hodnotenie poroty:

cuca

Huráá, našli sa tu odseky! :D Teším sa, veľmi sa teším, že si si tie slová vzal ku srdcu! Poviedka sa čítala naozaj omnoho lepšie ako tie predošlé, pretože mala dobrú formu! A to je často veľmi veľká časť úspechu! Takže to sa naozaj teším! Teraz ale ku samotnej poviedke. Nehovorím, že nešlo o dobrý nápad, ale... povedzme si v skratke – o čom to bolo? Vzbura robotov? Jasné, nie robotov ako robotov, ale v podstate to tak proste bolo. A to nie je veľmi inovatívne. A to je škoda. Podstatou tejto témy bolo priniesť niečo nové, niečo, s čím sme sa nestretli, alebo to nie je aspoň tak veľmi typické. A toto... toto je asi tá najtypickejšia vec, čo sa v sci-fi rieši. Takže to bola veľká škoda. Začiatok poviedky mi prišiel ako úryvok vystrihnutý z nejakého odborného časopisu a potom všetko, čo tam bolo, bolo tak... rýchle. Proste bum bum smrť, vzbura, ukončenie vzbury, happy end, pričom to bolo len pár minút po tom, ako to celé začalo. Zbytočne! Možno si sa mal zamerať na nejakú jednu časť, trochu to zacieliť na niečo viac konkrétne, pretože takto tam toho bolo veľa načatého a nič nedotiahnuté do konca. Musím povedať, že u teba strašne vnímam progres. Od kola na kolo sú tvoje veci lepšie a čo sa tých tvojich týka, tak táto sa ti, podľa mňa, zatiaľ podarila najviac. No ešte treba popracovať. Neboj sa ísť viac do hĺbky, ale do hĺbky správnych vecí...

Marrko Riccoli

Téma – 6

Zadanie – 10

Jazyk – 5

Celkový dojem – 6

Mentor – 10

SPOLU: 37

Páči sa mi, aké pokroky robíš v písaní. Keď sa povedalo, že píšeme sci-fi, nevrhol si sa okamžite do vesmíru, ale ostal si pekne na Zemi a popísal nám svoju predstavu blízkej budúcnosti. Vízia, v ktorej ťažká práca už nespočíva na ľuďoch, ale na akýchsi novodobých umelo vytvorených otrokoch. V tejto poviedke však ja osobne postrádam nejaký hlbší zmysel. Takto. On tam je. Ale utopený v priveľkom množstve informácií. Snažil si sa povedať, resp. vysvetliť všetko, či už sa jednalo o etické alebo morálne problémy. No výsledok bol dosť, akoby som to... útržkovitý. Na takto obmedzený rozsah si sa hold pokúsil rozohrať až priveľkú hru, ktorú si žiaľ nie vždy utiahol. Navyše občas si jednotlivé postavy vykreslil tak, že tieto si v konečnom dôsledku sami sebe protirečili (viď vývojára na konci. Najprv obviňuje svojho šéfa, že je vrah, vzápätí sa však obáva, kto bude v továrni otročiť, ak tam nebudú robotiká.) Čo sa týka gramatiky, zlepšuješ sa :) No stále ešte máme, čo zdokonaľovať. Občas som narazil na vety s veľmi zvláštnym slovosledom, inokedy si tam zase povkladal cudzie slovíčka, ktoré veľmi nekorešpondovali s ich proklamovaným významom, ale pobaviť si ma veru pobavil.

A takto na koniec svojho hodnotenia by som sa ti chcel ospravedlniť za moju poslabšiu komunikáciu v posledných týždňoch. Do budúcna sa to nebude opakovať.

R.i.x

Téma – 4

Zadanie – 10

Jazyk – 5

Celkový dojem – 5

SPOLU: 24

Uf, podľa mňa to nebol vhodný výber témy. Jednak preto, že neobsahuje žiadnu unikátnu zápletku, ale v mnohých situáciách tak trochu recykluje staré známe etické problémy robotiky. Trochu vytrhnutá z reality je i špecializácia továrne, v ktorej sa dej odohráva. Nemyslím si, že textilný priemysel je kolískou pre umelú inteligenciu. Na to autor naráža aj sám na konci poviedky, keď navrhuje uplatniť znalosti v medicíne, ale textilná manufaktúra je skutočne nedostatočná. Trochu mi v poviedke chýba vizuálny popis robotík. Pravdepodobne majú vizuálnu podobu ľudí vzhľadom k tejto vete: “Robotikovi sa na chvíľu na tvári objavil malý úsmev. Potom sa však rýchlo skrivil od hnevu.” Tu mohol autor prísť s niečím originálnejším. Pokiaľ by mal robotik v tvári všetky ľudské svaly, asi by to už nebola tak cenovo efektívna hračka. Ďalším negatívnym faktorom poviedky je pomerne veľa preklepov. Obecne je poviedka dosť plochá a nevyvoláva u mňa žiadne emócie.

Ďalší nerozvinutý potenciál vidím v regionálnej lokalizácia poviedky. Autor mohol lepšie domyslieť prepojenie slovenských priezvisk a špecifikovať napríklad i slovenský región, v ktorom sa poviedka odohráva. Neoznačujem to samozrejme za chybu, ale len ako nedotiahnutú myšlienku k rozvoju IT na SK. Trochu mi príde, že je výsledný obraz poviedky i vizitkou mentora (teraz sa nechcem nikoho dotknúť), ale na tie najväčšie nedostatky by mal upozorniť on a trvať aspoň na čiastočnej náprave. Ale nič si z toho nerob, autor. Sci-fi téma je náročná a hlavne je veľmi ťažké prísť v dnešnej dobe s niečím jedinečným, keď v kinách dominuje Marvel alebo DC :). Veľa šťastia pri písaní diela v ďalšom kole :)

[ » na začiatok « ]