Kapitola:
Pridaná: 29.1.2018, 21:45:24
Čítaná: 813×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Dumbledore, Snape
Stručný dej: Krátke pokračovanie k mojej poviedke "Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo". Sú to vlastne kapitolky, ktoré som chcela dať do príbehu, no napokon sa mi nehodili O:)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Patronus 2 » Žabka 3 » Mamka 4 » Rokfort 5 » Laň 6 » Vlkolak 7 » Darčeky 8 » Epilóg - Objatie

Rokfortskými chodbami sa rozliehal spev koledníkov – duchov, zo stropov i schodísk viseli girlandy a začiatok i koniec každej chodby zdobili vianočné stromčeky. June sa veselo opierala o Harryho a Rona, ktorí si práve uťahovali zo Snapa a z Trelawneyovej a spolu sa smiali z klobúka so supom.

„Ach, on nám to dá tak strašne vyžrať,“ krútila hlavou, keď sa vybrali hore schodmi.

„Čo nám! Lupinovi a Nevillovi,“ podotkol Ron.

„Chudáčik Neville.“

„Je to jeho najslávnejší čin,“ oponoval jej Ron.

„Za ktorý bude pykať hádam do konca svojho štúdia.“

„Nie, ak Snapa vyrazia.“

„A prečo by ho vyrazili?“

„Neviem. Stať sa môže hocičo,“ poznamenal Harry s nádejou a opäť sa všetci traja rozosmiali. Odprevadila ich do klubovne a potom sa odobrala do izby, aby spod postele vybrala ešte jeden darček, ktorý zatiaľ na Vianoce nedarovala. Bola to iba malá krabička, zvnútra zväčšená kúzlom, no nechcela, aby ju náhodou niekto videl ísť s darčekom do kabinetu profesora. Harry, Ron a Hermiona, samozrejme, vedeli, že k profesorovi Lupinovi chodí na súkromné hodiny, avšak aj tak si nebola istá, či by schvaľovali, že mu chce niečo dať. Keď sa však už rozhodla, hodlala to dokončiť.

Napriek tomu kráčala po chodbách plná neistoty a očakávania. A zároveň aj miernych obáv. Nechcela kaziť Vianoce sebe ani profesorovi Lupinovi, lenže odkedy sa dozvedela, že Black bol Harryho krstným otcom a on zapredal Lily a Jamesa Voldemortovi, logicky jej vychádzalo, že profesor Lupin musel Blacka poznať.

Zaklopala na dvere jeho pracovne. Len čo zavolal „ďalej!“ vstúpila do vnútra. Prekvapilo ho, že ju vidí, a rýchlo sa postavil, odložiac dymiacu sa času nabok.

„Prepáčte, že vás vyrušujem, ale... niečo som vám priniesla,“ povedala nesmelo.

Remus sa na ňu chvíľu díval, no keď z vrecka habitu vytiahla malú škatuľu obviazanú zelenou stužkou, obišiel stôl a ešte stále plný prekvapenia ju od nej vzal. „Aj... ja pre teba niečo mám,“ priznal sa. Vrátil sa k stolu, otvoril zásuvku a vybral z nej veľkú pergamenovú obálku. Niežeby nebol zvedavý na jej darček, no viac bol zvedavý na to, ako zareaguje ona na ten jeho. Pôvodne jej ho chcel poslať po domácom škriatkovi, no potom si to rozmyslel – do poslednej chvíle nevedel, či by bolo vôbec vhodné jej ho darovať. Zároveň však tušil, že je to správne, a že najsprávnejším spôsobom bude osobné odovzdanie. S vysvetlením a pozorovaním jej vlastnej reakcie.

Váhavo od neho vzala obálku a chvíľu naňho hľadela. „Môžem... môžem si to otvoriť tu?“

„Prosím ťa,“ prikývol. „A ja?“

„Á-áno,“ rozhodla sa v tej chvíli.

Pustil sa do rozbaľovania, kým ona len veľmi pomaly rozlepovala obálku zapečatenú odtlačkom bronzového knutu. Popritom z neho nespúšťala oči, a tak usúdil, že zrejme očakáva, kým on zhodnotí svoj dar. Rozhodol sa jej vyhovieť. Zdvihol vrch a nazrel dovnútra – ihneď si všimol, že použila zväčšujúce zaklínadlo. Chytil tmavozelený vlnený vankúšik a pomaly ho vyťahoval; zistil však, že to nie je vankúšik, ale sveter na gombíky.

„Nevedela som, čo vám darovať... A potom som si uvedomila, že rád nosíte svetre... A že najväčšiu hodnotu má dar vyrobený vlastnými rukami. Aj pani Weasleyová nám každý rok pletie na Vianoce pulóvre a všetci okrem Rona ich zbožňujeme,“ vysvetlila rýchlo. Do líc jej vystúpila červeň a oči sa jej zvláštne leskli.

„Je to... Už roky mi nik nedaroval sveter. A... už vôbec nie ručne robený,“ priznal. Nevedel, čo viac by na to povedal, pretože najviac ho prekvapilo to, že June vie pliesť. Farba svetra sa mu páčila, nebol to slizolinská zelená (vo všeobecnosti si zelenú farbu najčastejšie spájal práve s touto fakultou), ale pekná zelená, na prvý pohľad príjemná... Odkdesi mu bola známa, no nevedel si zaradiť, odkiaľ, až kým June nepovedala: „Snažila som sa doladiť vám ho k očiam.“

„Si... To bolo veľmi milé, June,“ usmial sa.

„Som rada,“ odvetila chvejúcim sa hlasom.

Zložil sveter a položil ho na stôl. „Otvor ten svoj,“ požiadal ju. Hlas sa mu mierne chvel, no bol na to pripravený; už keď ten dar vymýšľal, robil tak s vedomím, že táto chvíľa bude pre nich oboch emotívna.

Siahla do obálky a vytiahla pergamen. Chvíľu sledovala, ako sa pred ňou objavujú ryhy a čiary, až v nich spoznala vodný kanál lemovaný pestrofarebnými domami.

„Sú to kresby, ktoré mi posielala zo svojich štúdií,“ povedal potichu. „A niektoré vytvorila ešte keď študovala na Rokforte. Možno ti pomôžu lepšie ju spoznať.“

June postupne vyberala ďalšie a ďalšie kresby, zobrazujúce Sheilline zážitky zachytené prostredníctvom jej talentu. Videla na nich prístav, prázdne lode i zapadajúce slnko, ulice zaplnené obchodníkmi, návštevníkov múzea hľadiacich na maľbu Vincenta Van Gogha – azda jediného muklovského maliara, akého poznala, no ich krásnej záhrady, metlobalového štadióna, profesorky McGonagallovej či soviarne. Boli plné krásy a lásky, rovnako ako ilustrácie v Dejinách Rokfortu, no napriek všetkému boli tieto plné aj inej lásky – lásky profesora Lupina k jej mame.

„Nebudú vám chýbať?“

„Tú najdôležitejšiu som si uchoval,“ priznal.

Pousmiala sa. „Je na nej ona?“

„Nie. Som na nej ja.“

Spodná pera sa jej zatriasla. Vzápätí sa jej oči zaliali slzami a našli si cestu dole jej lícami skôr, než tomu stihla zabrániť. Nechala ich padať na čierny habit a chvejúcimi rukami zvierala pergameny. „Ďakujem,“ šepla, podišla k stolu a utrela si tvár, aby mohla kresby schovať do obálky. „Ďakujem,“ zopakovala znova. „To je... Najkrajší darček, aký som kedy dostala,“ priznala úprimne.

Nevedel, čo na to povedať. Bolo to také krásne a zároveň smutné priznanie, až mu na okamih stiahlo hrdlo. Potom sa zmohol na úsmev a vyčaroval jej vreckovku. Vďačne ju prijala a vysmrkala sa. „Tie kanály – to je Amsterdam?“ opýtala sa, keď sa uzol v jej hrdle uvoľnil a ona bola schopná opäť prehĺtať.

„Áno.“

„Páčilo sa jej tam,“ skonštatovala.

„Áno. Veľmi.“

„Ako sa tam dostala?“

„Poslal som jej kresby na Akadémiu. Veľmi sa im páčili, takže ju prijali na letný kurz. Vďaka nemu sa definitívne rozhodla, že by chcela študovať maliarstvo.“

„Ste...“ zasekla sa, „úžasný,“ zvolila napokon slovo, ktoré jej zišlo na um ako prvé. „Bolo to od vás nesmierne šľachetné.“

„Každý by mal nasledovať svoje sny,“ odpovedal. „A Rokfort bol pre jej sny primalý.“

June prikývla. „Asi áno.“

„Viem, že je na túto otázku priskoro,“ premostil, „ale uvažovala si už, čo by si chcela robiť ty?“

June chvíľu uvažovala. „Možno aurorku... Alebo... učiteľku... No netuším, akého predmetu,“ pokrčila plecami. „No neviem si predstaviť, že raz by som z Rokfortu odišla. Chcela by som spoznať život mimo hradu, ale odísť odtiaľto úplne...“

„Kým doštuduješ, možno budú potrebovať učiteľa na niektorý z predmetov,“ povzbudil ju. „No si ešte mladá. Možno ťa zaujme povolanie, ktoré ti teraz ani nezíde na um.“

„Čo ste chceli v mojom veku robiť vy?“

„Vlastne som si nerobil nádeje, že by som niečo mohol robiť,“ priznal. „Sníval som o tom, že budem bojovať proti čiernej mágii, ale nikdy som si skutočne nedovolil dúfať...“

„Čo sa zmenilo?“

„Priatelia a Sheilla vo mňa verili. A aj profesor Dumbledore. A aj vedúci aurorského výcviku. Ten videl v mojom... postihnutí výhodu. Akceptoval, kto som a dával mi po splnoch čas zotaviť sa.“

„To som veľmi rada.“

„Áno. Ja tiež.“

Nastalo medzi nimi ticho. June neušlo, ako sa profesorovi pri zmienke o „priateľoch“ napäl hlas. A hoci nechcela kaziť príjemnú sviatočnú atmosféru, vedela, že ak sa nespýta teraz, bude ju to mátať pridlho na to, aby sa mohla na Siriusa Blacka spýtať bez stopy hnevu alebo krivdy v myšlienkach.

„Poznali ste Siriusa Blacka, však?“

Remus sa celý napäl. Netušil, odkiaľ mala túto informáciu – či ju začula od Severusa alebo od niekoho iného, no na tom vlastne nezáležalo.

„Áno. Poznal,“ odpovedal stručne. Prekvapilo ho, ako tvrdo znel. Ani sa nesnažil, hnev, nenávisť voči bývalému spolužiakovi a kamarátovi sa vrátil tak ako zakaždým, keď sa naňho zvrtla reč.

„Prepáčte. Len... viem, že bol Harryho krstným otcom a tak mi zišlo, na um, že...“

„Sirius Black bol muž, ktorý prekvapil a sklamal všetkých,“ povedal rezolútne. „A najviac tých, ktorým vzal tvojich rodičov. Harryho rodičov,“ opravil sa rýchlo. Tentoraz sa mu hlas triasol. Celý sa triasol. Starý hnev v ňom kypel, a on uvažoval, či práve tento hnev nebude popudom preto, aby Albusovi prezradil, že Sirius je animágus. Lenže to by znamenalo prezradenie aj mnohých iných prehreškov a on... nemohol ho takto sklamať.

„Mrzí ma, že som túto tému vytiahla,“ ospravedlňovala sa ďalej.

„Prečo si sa na to opýtala?“

„Pretože som chcela vedieť, čo si myslíte. Či ide naozaj po Harrym... alebo po mne.“

„Prečo by išiel po tebe?“

„Pretože som dcérou jeho pána, ktorú vychovával Voldemortov najväčší nepriateľ. Zdedila som po Voldemortovi niektoré schopnosti a... možno sa obáva, že by som mohla byť zábranou v jeho návrate. Alebo by ma chcel obrátiť na Voldemortovu stranu...“

Hodnú chvíľu na ňu hľadel. Na štrnásťročné dievča prejavovala nezvyčajný intelekt a strategické myslenie. „Neviem, June. Kým Lily s Jamesom nezomreli, myslel som si, že ho poznám. Nanešťastie sa ukázalo, že to tak nebolo. Takže ti neviem povedať, ako premýšľa.“

June sa cítila, akoby ju ktosi Expelliarmom odhodil k stene. Ľahká, veselá atmosféra, ktorá sa okolo nich vznášala, sa vytratila. Ostala iba ťažoba minulosti, osoby, ktorá visela ako tieň nad celou školou celý uplynulý polrok.

„Naozaj ma to veľmi mrzí,“ zopakovala. Nevedela, čo viac by mala povedať.

„Nechceš sa ísť prejsť?“ navrhol zrazu.

„Máte chuť na prechádzku?“ opýtala sa zarazene.

„Pomáha to prečistiť si hlavu. A to asi obaja potrebujeme.“

„Dobre,“ súhlasila. „Len si skočím po kabát.“

„V poriadku.“

Čakal na ňu trošku dlhšie, pretože (ako mu neskôr vysvetlila) ju zdržal Zloduch. Beztak sa vo Vstupnej hale takmer zrazil so Severusom, ktorý sa chystal do žalárov. „Kamže, kam?“ opýtal sa Severus, pričom jeho pery sa vykrivili do nepríjemného úškrnu.

„Na prechádzku.“

„Takto neskoro?“

„Potrebujem si prevetrať hlavu.“

Severus si ho pohŕdavo premeral. „Nebojíš sa, že by tam na teba vyskočil tvoj kamoš Black?“

„On nie je môj kamoš,“ odvetil Remus tvrdo, no úplne inak, než v kancelárii. V Severusových očiach sa zračilo podozrenie a Remus rýchlo odvrátil pohľad – ovládal oklumenciu, no nemienil riskovať. Severus už beztak vedel o ňom priveľa a navyše, to, čo mu varil odvar, neznamenalo, že sú priatelia.

„Vieš, uvažoval som, ako sa dostal do hradu,“ začal Severus šeptom. „A hoci mi Dumbledore neverí, buď si istý, že ak budem mať čo i len najmenšie podozrenie, pôjdem rovno za ním.“

„Poslúž si, Severus.“ Chcel dodať „svedomie mám čisté“, no nebolo to celkom tak.

Uľavilo sa mu, keď za Severusom zbadal June.

„Čo tu robíte, slečna Evansová?“ oboril sa na ňu Severus, len čo ju zbadal. „Máte byť dávno v posteli.“

„June ide so mnou na prechádzku,“ zakročil Remus a usmial sa na June.

Severus prižmúril oči. „O takomto čase?“

„Priveľmi som sa najedla,“ odvetila s vystrčenou bradou. „Ešte sa mi nechce spať.“

Severus preniesol svoj pohľad z June na Rema. Opovržlivo sa uškrnul, otočil sa a zmizol na schodoch do žalárov.

„Dúfam, že sa z tých schodov zgúľa,“ zamumlala June.

Remus opäť jej poznámku nekomentoval. Bol pohrúžený do vlastných myšlienok, do toho, ako ho Severus podozrieva a ako je pravdepodobné, že Sirius sa do Rokfortu dostal presne vďaka tomu, že je animágus.

„Stále vás trápi Black?“ opýtala sa, keď zamierili dole kopcom k Zakázanému lesu.

„Občas to príde,“ odpovedal.

„Boli ste niekedy v Azkabane?“

„Raz. Aby... aby som sa ho opýtal, prečo to urobil.“

„A povedal vám to?“

„Nie. Keď som vystúpil na ostrov, zistil som, že sa mu nedokážem pozrieť do očí.“

June bola prvou osobou, ktorej sa s tým zdôveril. Nik netušil, že sa kedysi, zúfalý a opustený, rozhodol konfrontovať Siriusa.

„Nečudujem sa vám,“ striasla sa. „Vyzerá strašne. A jeho oči...“

„To z neho urobil Azkaban. Predtým to bol... nechcem o tom hovoriť.“

„To je v poriadku,“ kývla hlavou a zadívala sa pred seba. Všade bola tma, iba Hagridova chalupa vrhala na okolie príjemné svetlo.

„Ak by ste mohli mať čokoľvek na svete, čo by to bolo?“ prelomila ticho.

Nechápal, prečo mu túto otázku kladie, no nepýtal sa. „Materiálne alebo duševné?“

„Materiálne.“

„Asi Blesk.“

„Blesk Blesk?“ zasmiala sa.

„Áno. Už dávno som nelietal. A vraj je to skutočne pozoruhodná metla.“

„To je,“ prikývla zasnene. „Harry ju dostal od niekoho neznámeho,“ vysvetlila. „S Hermionou si myslíme, že mu ju mohol poslať Black, takže mu ju učitelia skonfiškovali, aby ju otestovali.“

„To je rozumné podozrenie,“ odpovedal. Pokúsiť sa Harryho zhodiť z výšky – aj to by bol spôsob, ako ho zabiť. Ako to, že Siriusa vôbec nepoznal?

„Opäť sme pri Blackovi. Prepáčte.“

„To nič. Je to neustály zdroj diskusií.“

„Ale iných to nezraňuje tak ako vás,“ šepla a zastala. „Chceli by ste si zalietať?“ opýtala sa veselým tónom.

Zamračil sa. „Teraz?“

„Štadión bude prázdny. Metlobal mi ide celkom dobre a môžeme sa obrniť zahrievajúcim zaklínadlom,“ vysypala zo seba, až takmer nadskakovala od nadšenia. „Obom nám to prospeje,“ dodala vážnejšie.

„Blacka asi z hlavy tak rýchlo nepustíme,“ uznal. „Dobre teda.“

Vybrali sa k metlobalovému štadiónu. Požičali si dve ometlá, vzali si prehadzovačku a snažili sa ju trafiť do súperovej bránky, pričom sa zároveň snažili toho druhého o ňu obrať. Vďaka zahrievaciemu zaklínadlu im nebola úplná zima, a do hry sa pohrúžili natoľko, že sa z obyčajnej zábavy zvrtla na relatívne vážny zápas, ktorý bol takmer vyvážený.

„Lietaš výborne,“ pochválil ju Remus, keď chytil prehadzovačku tesne pred bránkou a hodil jej ju.

„Ďakujem.“ A už trielila na opačný koniec štadiónu s ním za pätami. Napokon museli hru ukončiť, pretože im obom začala byť zima a vežové hodiny odbili polnoc.

Do hradu sa vracali plní eufórie s úsmevmi na tvárach. „Prečo nie si v družstve?“ spýtal sa, keď vošli do hradu.

„Nebolo miesto,“ pokrčila plecami. „Oliver Wood síce tento rok končí, ale brankárstvo mi akosi nie je po vôli,“ pokrčila plecami.

„Je to škoda. Si výborná.“

„Lietala mamka rada?“

Zasmial sa a automaticky s ňou zamieril do Chrabromilskej veže – nechcel, aby jej náhodou nejaký učiteľ udelil trest za nepovolené potulovanie sa po chodbách.

„Asi ťa sklamem, ale vôbec. James jej musel v prvom ročníku dávať doučovanie.“

„Z lietania?“

„Z lietania.“

„Ach,“ povzdychla si sklamane i pobavene zároveň.

Mimovoľne si spomenul, ako spolu v to leto pred siedmym ročníkom hrali spolu metlobal. „No dokázala prekvapiť. Raz trafila do bránky naslepo.“

„Naslepo?“

„Zabrzdila na metle – rovnako ako zvykol brzdievať James – a hodila loptu za seba.“

„Fíha! Asi mala šťastie.“

„Ani nie. Skoro som ju zrazil z metly. Neúmyselne.“

„Ou.“

„Veru. Odvtedy sme metlobal spolu radšej už nehrali. No som rád, že si tú hru dnes navrhla. Naozaj mi to pomohlo.“

Zastali pred portrétom Tučnej panej.

„Aj mne,“ usmiala sa. „A ešte raz ďakujem za kresby. Veľmi si ich cením,“ prehltla.

„To som rád. Dobrú noc, June. A veselé Vianoce.“

„Dobrú noc aj vám. Šťastné a veselé.“

„Ďakujem,“ kývol hlavou, počkal, kým vojde do klubovne a potom sa vybral do svojej izby, naplnený takým silným šťastím, aké nepociťoval už dávno. Nebolo spôsobené tým, že dostal ručne pletený sveter, ani tým, že si zalietal, ani tým, že sa s niekým úprimne porozprával o Siriusovi. Bolo to tým, že po rokoch sa konečne necítil osamelý.

***

Po tomto príde už epilóg O:)

[ » na začiatok « ]