Kapitola:
Pridaná: 30.1.2018, 11:33:58
Čítaná: 2089×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Dumbledore, Snape
Stručný dej: Krátke pokračovanie k mojej poviedke "Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo". Sú to vlastne kapitolky, ktoré som chcela dať do príbehu, no napokon sa mi nehodili O:)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Patronus 2 » Žabka 3 » Mamka 4 » Rokfort 5 » Laň 6 » Vlkolak 7 » Darčeky 8 » Epilóg - Objatie

„Čože?! On nemôže odísť!“ June si uvedomovala, že takmer kričí, no nemohla si pomôcť. Keď jej profesor Dumbledore oznámil, že profesor Lupin podal výpoveď, chvíľu tomu nemohla uveriť. Lenže jej krstný otec by si z nej takto nestrieľal.

Albus očakával presne takúto reakciu, no vôbec mu to nepomohlo v tom, aby mu June neprišlo ľúto. Oči mala plné samoty a strachu, ako kedysi Sheilla, keď mu vo svojej tajnej izbe rozprávala o jej náklonnosti k Removi.

„Nemôžem ho tu držať. A… po včerajších udalostiach...“ snažil sa jej to vysvetliť.

„Bol to len omyl! Celý rok nič neurobil, Snape...“

„Profesor Snape, June...“

„Profesor Snape mu varil elixír, ale kto by na to bol včera myslel?“

„Mnohí nevidia profesora Lupina tak ako ty, June. Ja mu dôverujem, no on sám sebe nie. A ani rodičia študentov nebudú.“

„Je to nespravodlivé… Je to dobrý človek,“ potriasla hlavou.

„Áno, je. A ty to vieš.“

„Ako to môžete brať tak pokojne?“ oborila sa naňho. „Bol to najlepší učiteľ, akého sme mali a ktovie, kam sa teraz podeje, veď vlkolaci si tak ľahko prácu nenájdu a… Nezaslúži si to.“ Spodná pera sa jej triasla, hrozilo, že sa rozplače, ale držala sa.

„Očakával som, že sa stane niečo, kvôli čomu bude profesor Lupin musieť odísť. Avšak je to z jeho vlastnej vôle a ja som rád, že svojou troškou prispel k správnej výučbe študentov tejto školy.“ Bola to taká diplomatická odpoveď, až ňou prekvapil samého seba, ale vedel, že June postačí. „Nedá sa to zvrátiť, June, no stále sa s ním môžeš rozlúčiť. Už som mu dal zavolať koč. Môžeš ho pri ňom počkať.“

Vstal a otvoril jej dvere. „Ja sám sa s ním idem rozlúčiť, no do pracovne. Až po tebe, June,“ ukázal na schody a ona vykročila ako prvá. Pred sochou kamennej obludy sa rozdelili – Albus zamieril doľava k schodisku a June dole do vstupnej haly.

Nevedela, ako by sa mala s profesorom Lupinom rozlúčiť. Čo by mu vôbec mala povedať? Včera sa ešte všetko zdalo byť v poriadku, do konca školského roka ostávalo len dvadsaťtri dní, čo znamenalo, že profesor Lupin zrejme prelomí to „prekliatie“, ktoré postihlo predchádzajúcich učiteľov OPČM. A potom sa včera ocitli v Škriekajúcej búde, profesor Lupin si prišiel overiť, či je Pettigrew skutočne nažive a zabudol si zobrať odvar.

„Nepočul si to? Dnes ráno to hovoril Snape pri slizolinskom stole! Lupin je vlkolak!“ zaznelo spoza rohu. June zastala. Zalapala po dychu. V jej vnútri sa rozľahol taký hnev, až sa jej na okamih zakalil zrak. Mala nutkanie zájsť do žalárov a vyvrieskať sa na Snapa, rozum však takmer okamžite prevládol. Budeš mať na to čas potom. Musíš stihnúť rozlúčku, pripomenula si a plná hnevu zmiešaného so smútkom kráčala ďalej. Zbehla po schodoch a zabočila doľava na chodbu. Zrazu do kohosi narazila. „Prepáč...“

Stál pred ňou Snape. Tvár mal sinavú od hnevu, nebol však ani spolovice taký rozčúlený ako June. Nezdržala sa, nedbajúc na vidinu trestu či strhnutých bodov, musela sa vybúriť. „Vy odporný, hnusný, pokrytecký...“ prskala, čo však odporný, hnusný a pokrytecký bol, jej na um neschádzalo. „Že sa nehanbíte!“ zrúkla, keď otvoril ústa, že jej čosi povie. „Nemáte ani štipku súcitu? Ani pochopenia! Ste úbohý!“

„Dávajte si pozor na jazyk, slečna Evansová, inak...“

„Pokojne mi dajte trest, čo ma je po vás!“ oborila sa naňho, obišla ho a ignorujúc jeho vyhrážky, aby sa vrátila, a to, že jej strháva dvadsať bodov, sa rútila chodbou ďalej. Ako môže byť niekto taký odporný? Taký plný nenávisti? Ako ho vôbec mohla kedysi obhajovať? To mu tak veľmi robí radosť ostatným škodiť?

Pred hrad zbehla tak rýchlo, až mala pocit, že sa vznáša. Kočiar stál neďaleko, profesor Lupin doň práve nastupoval. Zavolala naňho. S námahou sa otočil, no keď ju uvidel, zjazvenou tvárou sa mu mihol úsmev.

„Neutekaj. Profesor Dumbledore mi vravel, že sa prídeš rozlúčiť.“

„Stretla som Snapa,“ dychčala. Teda, skôr stále prskala. Nepovedal jej na to nič, hoci mu lichotilo, aký hnev v jej očiach pri tých slovách zbadal.

„Áno. Profesor Snape sa… preriekol.“

„Preriekol,“ potriasla hlavou. „On...“

„Je to dávna rivalita, June. Tak či onak, po celý rok mi pomáhal zvládať premeny. Vďačím mu za veľa.“

„Lenže… čo teraz s vami bude?“

Dojato sa zasmial. Tvárila sa tak ustarane, akoby sa mal jeho odchodom z Rokfortu zrútiť celý svet. Hoci, ak si mal sám pred sebou priznať – aj sa tak trošku naozaj rúcal. Nepamätal si, kedy naposledy bol takýto šťastný. „Dokázal som sa o seba postarať predtým, než som sem prišiel a dokážem to aj teraz. Hoci učenie i hrad, i...“ zaváhal, no napokon si povedal, že nemá čo stratiť, „i naše rozhovory mi budú nesmierne chýbať.“

„Aj vy mi budete chýbať,“ vyhŕkla. Prestúpila na mieste a neisto sa obzerala, žmoliac si prsty. „Kam teraz pôjdete?“

„Zrejme sa vrátim do svojho domu a budem študovať knihy, ktoré som si minulé leto nakúpil, no kvôli prípravám do tohto zamestnania som nemal čas si ich prečítať.“

Prikývla a pozrela mu do tváre. „Mrzí ma to.“

„Čo myslíš?“

„Že musíte odísť. Viem, že sa vám tu páčilo a cítili ste sa tu v bezpečí.“

„Aj mňa to mrzí, June. No som hrdý na to, koľko ste s Harrym dokázali. A som rád, že som ti mohol porozprávať o tom, aká bola tvoja mamka.“

„Vďaka vám viem, kto som ja,“ šepla.

„Nie. Vieš to vďaka sebe. Máš v sebe veľa zo Sheilly. I z Jamesa. A možno i z Voldemorta. No predovšetkým si to ty. A si skvelá. Pamätaj na to,“ usmial sa.

Opäť prestúpila na mieste. „Smiem… smela by som vás objať?“

Nečakal takúto prosbu, no neprekvapila ho; v podstate bola takáto forma rozlúčky úplne prirodzeným koncom ich rozvíjajúceho sa priateľstva. „Samozrejme.“

Pristúpila k nemu a neisto, nesmelo sa k nemu pritisla. Opatrne ju objal okolo pliec a pevne ju držal, cítiac, ako sa mu v hrudi rozlieva teplo. Túto chvíľu si predstavoval, odkedy June prvýkrát uvidel ešte ako malé dieťa. Keď ho Sheilla požiadala, aby ju pomáhal vychovávať, jedna z jeho najsilnejších predstáv sa týkala práve jej štúdia na Rokforte; v tej predstave však on objímal ju tesne pred nástupom na Rokfortský expres, a nie ona jeho tesne pred jeho odchodom zo školy.

„Ďakujem vám za všetko,“ vzlykla, keď sa odtiahla.

„Aj ja ti ďakujem, June. Aj ty si pomohla mne, aj keď to tak navonok nevyzerá,“ povedal trochu priškrtene. Ktovie, čo ju čaká na budúci rok. Voldemort síce ide primárne po Harrym, lenže počas roka sa o Albusových slovách z minulého leta o tom, že kam ide Harry, ide aj June, presvedčil niekoľkokrát. A mal obavy, že budúci školský rok sa prihodí opäť niečo nové, čo ju uvrhne do nebezpečenstva. Zároveň však veril v jej schopnosti. Ak ho niečo minulá noc naučila, je to to, že sa o seba ona i Harry dokážu postarať. A ak nie, postarajú sa jeden o druhého.

„Ale vnútri áno,“ pousmiala sa neisto a utrela si slzy.

Nastúpil späť do kočiara tak, aby na ňu videl. „Dovidenia, June.“

„Dovidenia, pán profesor.“

„Už nie som tvoj profesor.“

„Tak ako vás mám volať?“

„Vadilo by ti oslovovať ma Remus?“

Neisto sa zasmiala. „Nie.“

Zasmial sa tiež. „To som rád. A...“ zaváhal. Bolo to by priveľa? Alebo by pochopila, prečo jej to navrhuje? „Ak by si niekedy potrebovala, pokojne mi napíš. Budem rád, ak ostaneme v kontakte.“

Na tvári, no najmä v očiach sa jej objavilo náhle šťastie. „Naozaj? Mohla by som?“

„Bol by som veľmi rád, ak by si chcela,“ kývol hlavou.

„Dobre teda,“ hlesla a utrela si ďalšie slzy. „Ďakujem.“

„Aj ja. Dovidenia, June.“

„Dovidenia, Remus.“

Vymenili si úsmev a Remus pokynul kočiaru, aby sa pohol. Ešte raz jej zamával a ona ho sledovala, až kým sa z neho nestala iba čierna bodka miznúca za bránami Rokfortu.

Počas celého roka pochyboval, či naozaj urobil dobre, že tu začal učiť. Mnohokrát si musel pripomenúť, že June nie je Sheilla a presvedčiť samého seba o tom, že raz bude môcť dobehnúť stratený čas. Stratených dvanásť rokov. Tých deväť mesiacov na to nestačilo, no bol to začiatok. Nový začiatok, v ktorom on našiel čosi, čo mu chýbalo – spolupatričnosť, náklonnosť, dôveru v seba ako človeka. No najmä domov a náznak rodiny vďaka priateľstvu s dievčinou, ktorá mala v sebe to najlepšie zo svojej mamy i strýka, a predsa bola iná. Cítil sa poctený, že ju mohol spoznať, a že doňho vložila svoju dôveru, no ešte viac ho tešilo, že on našiel niekoho, komu sa mohol zdôveriť on. A veril, že rozhodnutie otvoriť staré rany a vyliečiť ich novými výzvami, ktoré učinil minulý rok v auguste, nikdy neoľutuje.

***

Tak, a je tu koniec :) Tieto mini kapitoly som mala v hlave strašne dlho, a som rada, že som ich dostala sem, lebo ma častokrát mátali :) Mám v hlave ešte dve týkajúce sa June a Rema, tak sa ich hádam dočkáte :)

Chcela by som sa veľmi pekne poďakovať smejovi, ktorá svojho času trpezlivo čakala aj na pokračovanie Rozhodnutia, ktoré všetko zmenilo, a ktorá poctivo číta všetko, čo napíšem - veľmi si to vážim a teším sa vždy, keď od teba nájdem komentár :).

Moja vďaka tak isto patrí Ran, ktorá sa do tejto poviedky pustila, hoci nepoznala Remov a Sheillin príbeh, no nakoniec sa odhodlala prečítať si aj ten :). Ďakujem za každý jeden komentár aj podporu :) :*

No a do tretice ďakujem Slavomire, ktorá sa síce pridala iba nedávno, no som rada, že aj keď v tejto poviedke nebol Severus, čítala ju s rovnakým nasadením a vervou :).

Ďakujem vám všetkým trom veľmi pekne a dúfam, že sa čoskoro vidíme pri ďalšom príbehu <3

[ » na začiatok « ]