Kapitola:
Pridaná: 22.1.2018, 11:32:06
Čítaná: 3749×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Rasťo, Tereza
Stručný dej: Občas sa s nami život zahrá krutú hru, občas si ho skomplikujeme sami. Občas prežijeme niečo krásne, občas sami zničíme to, čo mohlo byť naším šťastím.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Mrazivý bozk 2 » Mrazivý bozk 3 » Mrazivý bozk 4 » Mrazivý bozk 5 » Mrazivý bozk 6 » Mrazivý bozk 7 » Mrazivý bozk

„Ahoj,“ pozdravila som nesmelo.

„Dobrý večer.“

Bože, prečo mi to sťažuje oficiálnym tónom? Na toto nebude stačiť ani alkohol, čo mi koluje v žilách.

„Si tu sám?“

Prižmúril oči.

„Prečo?“

No, tak nezáväzná debata mi očividne nejde.

„Ja len... máš chvíľku? Chcela by som sa porozprávať...“

Mlčky na mňa civel. Dlhšie, ako by mi bolo milé. Zvažoval odpoveď.

„A je o čom?“

„Ja dúfam, že áno...“

Zasmial sa. Nebol to však úprimný smiech.

„Tak?“

Neisto som sa poobzerala okolo.

„Keď... to asi nie je debata na takéto rušné prostredie. Nechcem kričať...“

Zovrel päsť. Stále na mňa hľadel. Zrazu vstal, vzal si kabát a vykročil k dverám. Keď zistil, že za ním nekráčam, obrátil sa. Spýtavo na mňa pozrel. Naznačila som mu, že hneď, len si vezmem vetrovku. Na mieste som rýchlo šepla Betke, že si idem niečo vybaviť a uvidíme sa na intráku, aby sa o mňa nebála. Neušiel mi jej začudovaný pohľad. S kým by som si už len mohla niečo vybavovať, keď som tu rok nebola? No nespytovala sa, len prikývla a vrátila sa na parket.

Vyšla som pred podnik a nadýchla sa ostrého vzduchu. Z tieňa sa vynoril Michalčin.

„Ideme?“

Prikývla som. Trochu sa mi podlamovali kolená, možno som toho predsa len vypila viac, ako by sa patrilo, ale možno nebyť alkoholu, neodvážim sa vôbec. A možno ak by nepil aj on, nepristal by.

Kráčali sme mlčky. Zrazu sme stáli pred činžiakom, ktorý ukrýval jeho byt. Stále ho tu mal? Aj keď býval v Bratislave?

„Ak mám byť úprimný, najradšej by som ťa poslal preč...“ ozval sa Michalčin. „Ale na druhej strane... Ideme hore? Nemusíš sa báť, že by som zneužil situáciu,“ zasmial sa, „je to to posledné, po čom by som túžil.“

Presne vedel, čo povedať, aby sa dotkol toho najcitlivejšieho miesta v mojom srdci. Alebo by mi to malo byť jedno? Bol presvedčený, že ho nechcem, že mi na ňom nezáležalo, tak prečo by mi teraz malo ubližovať jeho správanie a tón, s ktorým sa so mnou rozprával?

„V poriadku,“ vytisla som zo seba.

„Až po tebe.“

Keď som sa ocitla uňho, zahltili ma spomienky. Chvíľu som nevedela lapiť dych, zdalo sa mi, že všetko na mňa padá a nenájdem odvahu všetko mu rozpovedať.

Bez slova prešiel okolo mňa do skromne zariadenej obývačky. Už tu neboli veci, vystihujúce jeho. Byt bol neosobný, akoby z neho unikol život. Zrejme si všetko presťahoval do nového.

Nervózna som sa usadila na gauč, celkom na kraj. On si sadol do kresla, aby mi dal jasne najavo, že nechce ani len sedieť pri mne. Chvíľu si ma premeriaval, sledoval, ako si žmolím prsty, ako mi srdce trieska do rebier a ja tíško lapám po dychu. Potom sa nado mnou zľutoval, vstal a prešiel k baru.

„Dáš si niečo? Vyzeráš, že ešte potrebuješ niečo na povzbudenie.“

Obočie mi podskočilo. Vedela som, že by som už nemala piť, ale hlava prikývla. Zručne odzátkoval ružové víno, nalial mi za pohár a postavil ho predo mňa na stôl. Nepodal mi ho ako kedysi, keď sme tu trávili zopár chvíľ. Sebe pripravil tiež a znovu sa usadil do kresla. Zamyslene ma sledoval. Rýchlo som si odpila, aby som nabrala odvahu.

„Mal si pravdu. Zaslúžiš si vedieť všetko.“

„Ó, aké ohľaduplné.“

Hoci na mňa zazeral, stále bol hriešne krásny. Keby som mohla, hneď by som sa mu vrhla do náručia, zbozkávala všetky vrásky, ktoré som zrejme spôsobila ja, a spravila ho tým najšťastnejším mužom na svete. No zdalo sa, že tú moc som už navždy stratila.

„Ja... mrzí ma to, strašne... ale... vtedy som si myslela, že je to to najlepšie, čo môžem urobiť,“ vzdychla som si a znovu si odpila riadny dúšok. Michalčin mi dolial.

„Netušila som, že by ťa to tak vzalo.“

„Nehovor. A čo si si myslela? Že budem skákať od radosti? Že keď zrazu zmizneš, zmeníš si číslo a nenecháš ani len jednu blbú správu, že budem búchať šampanské? Ja neviem, Tereza, či si sa pomiatla, alebo čo sa ti udialo v hlave, ale toto som od teba naozaj nečakal.“

„Keď... ja som si našla hrčku,“ šepla som, zovrúc dlane v päste.

Dlho neodpovedal. Odvážila som sa naňho pozrieť. Prekvapene na mňa civel.

„Našla som si hrčku a spanikárila som. Vystrašila ma. Nechcela som ti nič hovoriť, kým som nevedela, čo a ako, ale potom, keď mi povedali, aká ma čaká liečba, totálne ma to zlomilo. Bolo to silnejšie ako ja. Bála som sa, strašne. A ty dobre vieš, čoho som sa bála najviac! Dobre to vieš, pretože sme sa o tom bavili!“ zvýšila som hlas a následne som sa rozplakala. Zrazu akoby všetko napätie zo mňa opadlo a na hrudi som pocítila obrovskú úľavu.

„To ma mrzí,“ povedal ticho a prevrátil do seba celý pohár. Nalial si ďalší a aj ten celý vypil. Potom pohár položil na stôl a pozrel na mňa. „A už... už si v poriadku?“

„Bolo to nezhubné. To bola celá irónia,“ hlesla som, zotierajúc si slzy. „Nebola to rakovina, ale hrčka bola v takom hlúpom mieste, že bolo potrebné, aby som absolvovala všetky vyšetrenia a rovnakú liečbu, akoby som mala rakovinu.“

„A? A...?“ vyskočil z kresla. „To si mi nemohla povedať? Tak málo si mi dôverovala? Alebo tak málo si ma ľúbila, aby si sa mi zdôverila s takou vážnou vecou? Myslela si si, že ťa nechám tak? Že sa preto na teba vykašlem? Za čo ma vôbec máš?“

„To vôbec nie,“ vstala som i ja a roztraseným hlasom sa mu pokúšala zodpovedať všetky otázky. „Ja som ťa skôr... chcela chrániť.“

„Mňa?“ prepichol ma pohľadom.

Zahryzla som si do pery. „No dobre... tak možno najmä seba. Ale ty ani nevieš, aké je to strašné, keď prídeš o oboch rodičov! Keď sa staráš o otca celé dni aj noci, všetko kvôli nemu odkladáš, sleduješ ho, ako sa ti stráca pred očami, ako odmieta jesť, piť, neustále vracia, chudne... Vypadali mi všetky vlasy, rovnako ako jemu! Mala som z toho hrôzu! Nechcela som, aby si ma tak videl! Aby si si povedal, že je zo mňa troska, ktorá ti v tom čase len komplikuje život! Mali sme plány, mohli sme byť spolu a ja som zrazu bola niekde celkom inde!“ zvyšovala som hlas.

„Presne! Mali sme plány! Mohli sme byť spolu! Boli by sme to zvládli! Čo ma po tom, že by si nemala vlasy? Ja som ťa mal rád pre teba, nie preto, ako vyzeráš a myslel som si, že je to vzájomné... Ale ty si rozhodla za nás!“ rozhodil rukami.

„Áno, ja viem a mrzí ma to...“

„Vieš, čo som sa ťa nahľadal? Dokonca som sa spytoval aj tvojich spolužiačok, keď sme nastúpili do školy! Musel som vyzerať ako totálny blázon! Každý si už musel domyslieť, že sa medzi nami čosi udialo! A predsa som sa nevzdával!“

„Áno, som slaboch,“ klesla som späť na gauč a tvár som si zakryla prstami. „Možno som to mohla riešiť inak, brat ma upozorňoval, ale vtedy som bola presvedčená, že je to správne. Že ochránim seba aj teba. Odišla som do Bratislavy k bratovi, aby som bola čo najbližšie k lekárom, bojovala som a utešovala sa myšlienkou na to, že ti ani tak chýbať nebudem, lebo máš... máš aj tak niekoho iného.“

„Čože?“

„No... šírili sa klebety... ako s kadekým dobre vychádzaš...“

„Dobre vieš, že som mal dobré vzťahy. Nikoho som neprotežoval, azda len teba, hoci som sa snažil byť objektívny. Nikdy som si so žiadnou študentkou nezačal, len s tebou, čo bola... asi chyba.“

Ďalší bolestivý šíp.

„A čo tá odpadnutá, kvôli ktorej si vraj panikáril?“

„Preboha, Tereza, som predsa človek! Keď mi na skúške odpadne študentka, dokonca zo strachu zo mňa, mám sa tváriť, že sa nič nedeje? Samozrejme, že ma to vydesilo! A urobil som všetko, čo bolo potrebné, aby sa pozviechala. To by predsa spravil každý, neviem, čo je na tom také divné!“

„A čo tá žena, s ktorou si sa vraj stretával? Aj tá odpadla, keď bola s tebou! To všetky zo strachu pred tebou odpadávali? Vraj ste sa k sebe mali!“

Zmĺkol. Dlho na mňa hľadel. Kamenný výraz začínal nahrádzať ľútostivý. Vstal a začal sa prechádzať popred tmavé skrinky. Prehrabol si vlasy. Už-už som chcela pokračovať, keď sa obrátil ku mne so zvlhnutými očami.

„Tá žena, o ktorej tu vravíš, bola moja sestra. Pamätám si, že som ti spomínal, že je na rizikovom tehotenstve, stále mala nejaké ťažkosti. Keď som s ňou vtedy bol, a býval som s ňou často, aj ku mne zvykla chodiť, prišlo jej zle a omdlela. Rýchlo som ju preberal, volal záchranku, no... aj napriek rýchlemu zásahu... prišla o dieťa.“

„To mi je ľúto...“ šepla som, keď znovu stíchol.

„Preto som nemal toľko času, kým si sa ty neozývala, pretože som bol s ňou, jej manžel to nezvládal, potrebovala aspoň mňa. Potrebovala sa o niekoho oprieť! To bola celá moja vina! Že mi sestra bola prednejšia ako ty! A potom, keď som si povedal, že sa musím zaujímať aj o teba a nesmiem sa stále zatvárať v jednej izbe so sestrou, pretože to by mal robiť jej manžel, išiel som za tebou. A ty si mi oznámila, že máš chrípku! Posedela si si so mnou v parku a potom si zmizla! Vyparila si sa bez slova!“

„Netušila som...“

„Áno, netušila, ale čo na tom?“ hlesol, zatnúc sánku. „Už na tom nezáleží.“

Chcela som namietať, no neodvážila som sa.

„Mrzí ma to...“

„Aj mňa.“ Pozrel na mňa. „Keby bola situácia iná, keby si nebola počula tie klebety a nezmyselne im neuverila, zachovala by si sa inak? Zostala by si? Zasvätila by si ma do svojich zdravotných problémov?“

„Asi... asi nie,“ vytisla som zo seba po chvíli.

„Vidíš,“ pousmial sa unavene. „Nič by sa nebolo zmenilo. Nebolo to o mne, hoci možno som sa mal viac snažiť. No rozhodla si sa ty. Rozhodla si za nás oboch. A to sa nerobí. Terezka, ľuďom treba dovoliť, aby sa rozhodovali sami za seba... Aby si každý niesol svoju vinu. Lebo inak môžeme spraviť chybu.“

Srdce mi búšilo tak silno, že som Michalčina takmer nepočula. Znovu si sadol. Smutne na mňa pozrel. „Čo plánuješ teraz? Už si zdravá?“ zmenil tému.

Prikývla som. „Všetko mám za sebou... Rozmýšľam, že by som... nastúpila opäť na školu.“

„Urob to. Bola by škoda, keby si všetko zahodila. Nebolo talentovanejšej študentky.“ Smutný tón mi trhal srdce. V ušiach sa mi ozývala ozvena jeho predošlých slov, nachádzali si v mysli jamôčku, aby zapadli na správne miesto.

„Už tam nie som, nebudem ťa v ničom brzdiť. Odsťahoval som sa do Viedne.“

„Do Viedne? Ale...“

„Čo? Počula si, že do Bratislavy? Áno, bol to pôvodný plán, ale napokon sa mi otvorili dvere do Viedne a ja som si povedal, že nemám dôvod zostávať na Slovensku. Už som si zariadil život inak. A som spokojný.“

To znamená, že má priateľku? Plánuje rodinu? Ako si to mám vysvetliť?

„Som rada, že sa ti darí.“

„Ďakujem.“

Vstala som. „Rasťo... ďakujem, že si si našiel čas. Uľavilo sa mi, že sme si to vyjasnili. Ja len dúfam, že... sa raz prestaneš na mňa hnevať,“ zatriasol sa mi hlas a do očí mi vstúpili slzy. Hrozilo, že sa tu rozplačem. Pochopila som, že som zničila všetko. Vlastnou hlúposťou. Dal mi to jasne najavo. Nedôverovala som mu, rozhodovala som za oboch. Bola to chyba. Zdalo sa, že mu to ublížilo viac, ako som si myslela. Už som viac nechcela byť tou, čo ho ničí. Bol čas odísť.

„Myslím, že sa už nehnevám,“ prehovoril. „Nebol to hnev... je to skôr sklamanie. Šiel som do toho naplno a myslím, že teraz nie som schopný sa vracať k niečomu, čo...“

„To ani nechcem. Obaja už máme vlastný život,“ prerušila som ho a roztrasenými rukami som si obliekala vetrovku. „Želám ti veľa šťastia v novom živote. Aby si našiel tu pravú,“ šepla som a už slzám nezabránila stekať mi po lícach. Vytrielila som z bytu, zabuchla za sebou dvere a náhlila sa dolu po schodoch, úchytkom si zotierala slzy z líc a bojovala s bolesťou v okolí srdca, ktorá sa zväčšovala a zväčšovala... Stále som ho ľúbila. Stále bol pre mňa tým jediným, hoci som vedela, že už nemám šancu. Zničila som si ju sama.

„Terezka?“

Zvrtla som sa. Stál pred bytom a díval sa na mňa. Hltal ma pohľadom. Zbehol ku mne. Delilo nás zopár centimetrov.

„Asi som blázon... ale... na rozlúčku...“ šepol, vzal mi tvár do dlaní a drsne ma pobozkal. Bozkával ma dlho, náruživo, akoby nám chcel vynahradiť všetky tie dni, týždne a mesiace, čo nás rozdelili. Nedokázala som sa od neho odtrhnúť. Objala som ho okolo krku a nechala sa vyniesť späť do bytu. Zatresol za nami dvere, oprel ma o ne a opäť a opäť ma bozkával. Naše ruky horúčkovito bojovali s oblečením, rýchlo sa pokúšali odstrániť všetky prekážky. Podarilo sa mi odtrhnúť mu gombík z košele.

Obaja sme vedeli, čo znamená rozlúčka. Posledné milovanie. Posledné bozky.

Zastonala som, keď sa ku mne pritisol odhalenou hruďou. Vracali sa ku mne všetky spomienky spred roka, z Prahy, kde sa prvý raz stal len mojím. Drsne ma bozkával na tvár, na pery, na krk, pevne ma zvieral, akoby sa bál, že sa rozplyniem. Každý dotyk jeho pier chutil slanšie, už som nedokázala rozoznať, či sú to moje alebo jeho slzy.

„Milujem ťa,“ hlesla som napriek svojej vôli, keď som na odhalených stehnách pocítila jeho horúce prsty. Rýchlo som mu rozopla nohavice a opäť ho pritisla k sebe. Potrebovala som ho cítiť. Splynúť s ním. Už nebolo cesty späť. Možno ma táto rozlúčka bude bolieť ešte viac. No v tej chvíli to bolo najsprávnejšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť.

Stačilo zopár sekúnd, aby sme sa ocitli v posteli, ktorá sa mala stať svedkom nášho uzmierenia a rozlúčky. Znovu a znovu som stonala, každým jeho búrlivým vniknutím, a nechávala ho putovať nenásytnými dlaňami po mojom tele.

„Terezka...“ šepol, keď sa naposledy pohol a obaja sme splynuli v jednu dušu, ktorá v tej chvíli nemyslela na to, že by sme sa raz mali rozlúčiť. Následne si položil hlavu na moje prsia, každé jedno pobozkal, znovu ma pohladil po bruchu, po bokoch, aby mi opäť spôsobil chvenie a horúčavu v celom tele.

Presunul sa k mojím perám. „Ďakujem...“

Stretli sa nám pohľady. Neviem, čo videl v mojom, no v tom jeho bola len láska, smútok a vášeň. Netušila som, či zmienka o tom, že si už zariadil svoj život podľa seba, zahŕňala aj potenciálnu priateľku. Nechcela som myslieť na to, či už náhodou nepatrí inej, či toto bolo ozajstné. Chcela som len preciťovať daný okamih, jeho bozky, dych, horúcu prítomnosť.

Zvládli sme to ešte raz. Zúfalé bozky, milovanie... Rasťo následne zaspal. Chvíľu som sa dívala, ako pokojne odfukuje. Pohladila som ho po líci, vtisla mu na pery posledný bozk, z ktorého mrazilo, a striasla zo seba jeho dlaň, ktorá mi opäť spôsobila zimomriavky. Ticho som sa obliekla, naposledy naňho pozrela a vyšla von.

Nemalo to už zmysel. Keby som bola rozmýšľala inak, nebola taká zbabelá a neublížila tomu najlepšiemu človeku v mojom živote, všetko mohlo byť inak. No ja som rozhodla aj zaňho. A ako sám povedal, každý by mal niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia a skutky. Nemôžeme brať na seba niečie iné, pretože to nemusí vypáliť dobre. Možno sa raz ešte stretneme, o pár rokov, keď budeme opäť každý inde, znovu múdrejší a osamelí. Vtedy si možno povieme, že to ešte skúsime. A možno nie. Možno sa ožení, bude mať deti. Bude mať všetko, po čom kedy túžil. A ja... netuším. Nevedela som si predstaviť nič iné, pretože Rasťo Michalčin bol pre mňa všetkým už celé štyri roky. Moja láska nepohasla, len tá jeho asi zmenila intenzitu. Vášeň a bolesť nemusia s láskou vôbec súvisieť.

Zotrela som si slzy. Už si zachovám len túto našu poslednú noc. A týždne, keď bolo všetko úžasné. Kým som nebola hlúpa a sebecká. Pretože áno, chcela som chrániť najmä seba, naňho som nemyslela. A to sa mi stalo osudným. Budem však veriť, že raz sa moje zlomené a doráňané srdce zotaví a zaplní niečou láskou.

KONIEC

***

Nuž, ešte pred rokom by táto poviedka skončila celkom inak. Bohužiaľ, rok je dlhá doba a všetko sa mení. Rasťo a Tereza sú toho príkladom. Ďakujem, že ste to vydržali až do konca, hoci aj s dlhou prestávkou. :)

Venované Smejovi a Sovičke Marike. :-*

[ » na začiatok « ]