Kapitola:
Pridaná: 19.12.2017, 08:33:54
Čítaná: 177×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Neville Longbottom, Hannah Abbottová
Stručný dej: Neville si aj niekoľko rokov po bitke o Rokfort pripadá ako najväčší lúzer spomedzi všetkých svojich známych. A jeho život sa valí dolu vodou. Pomôže mu nečakané stretnutie s Hannah Abbottovou na svadbe jedinej ženy, ktorú kedy ľúbil - Luny Lovegoodovej?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Najlepší drink 2 » Najhorší rok 3 » Najpomalší tanec 4 » Najsmutnejšie chvíle 5 » Najprekvapivejšie momenty 6 » Najkrajšia jeseň 7 » Najmilší úsmev 8 » Najsladšia čokoláda 9 » Najfarebnejší park 10 » Najobľúbenejšie miesto 11 » Najosamelejšie Vianoce 12 » Najpodivnejší sen 13 » Najnovšia tradícia 14 » Najromantickejší deň 15 » Najhoršia zrada 16 » Najboľavejšia rana 17 » Najpraktickejšie problémy 18 » Najzvláštnejšie zmeny 19 » Najnešťastnejší úraz 20 » Najvzrušujúcejší zápas 21 » Najchutnejšia večera 22 » Najuvoľnenejší rozhovor 23 » Najneobvyklejšia požiadavka 24 » Najvýznamnejší dar 25 » Najtemperamentnejšie rytmy 26 » Najbolestnejšie výročie 27 » Najvoňavejšie Vianoce 28 » Najmätúcejší list 29 » Najspravodlivejší hnev 30 » Najprázdnejšie dni 31 » Najšialenejšie kroky 32 » Najväčšia opatrnosť 33 » Najemočnejší rozhovor 34 » Najneuveriteľnejšie vyznanie 35 » Najvzácnejšia náhrada 36 » Najhlbšie sny 37 » Najfarebnejší pstruh 38 » Najneistejší návrat 39 » Najúprimnejšia snaha 40 » Najsladšie bozky 41 » Najdôležitejšie zoznámenie 42 » Najhorúcejšie narodeniny 43 » Najvznešenejšia slávnosť 44 » Najskrytejšie obavy 45 » Najodvážnejšie úvahy 46 » Najtajomnejšia skrinka 47 » Najväčšia istota 48 » Najneuveriteľnejšia blízkosť Epilóg » Najskutočnejší domov

~22~

Najuvoľnenejší rozhovor

„Maj sa krásne, ocko...“ začul ešte ďalší pozdrav a potom sa už Hannah vrátila pomaly dovnútra. Usmiala sa na Nevilla, ktorý sedel v kresle, a hodila sa na gauč, zababušiac sa do svojho svetra. „Ah, fajn večer, nie?“

Všimol si, ako sa za oknami objavil na zlomok sekundy svetelný záblesk – Corwin Abbott sa zrejme odmiestnil. Na čarodejníckej ulici si s tým nemusel robiť žiadne starosti. „Áno, veľmi,“ prisvedčil úprimne.

„Hm... nedopijeme ten rum?“ zažmurkala.

Neville blysol pohľadom po fľaši – nedala sa nazvať už ani poloprázdnou, skôr sa mu zdalo, že bude treba vyškrabovať dno, aby vôbec naplnili dva štamprlíky. Nakoniec musel uznať, že nemá dobrý odhad na objem, alebo to možno spôsobovalo množstvo už vypitého ríbezľového rumu.

„Už neviem... treba si znovu pripíjať...?“ zahľadela sa do svojho pohárika, najmä do tmavohnedej tekutiny, čo sa zvláštne ligotala v blikotavej žiare sviec.

„Nemyslím, stačí vypiť to.“

„Aha... fajn.“

Cítil sa o trochu – o dosť – uvoľnenejšie než inokedy, no zároveň mu bolo tak príjemne. Vlastne, práve tá uvoľnenosť mu dodávala zvláštny pocit slobody, ktorý inokedy nepoznal priveľmi dôverne. Vďaka tomu mu pán Abbott, vlastne Corwin, navrhol, aby ho oslovoval krstným menom, ešte pred svojím odchodom. V prvý večer. To bol nečakaný úspech...

Hannah sa ticho zachichotala a Neville dvihol k nej pohľad, pričom sa trochu neisto pousmial. „Práve mi napadlo... už si niekedy kráčal v daždi?“

„Hm?“ zažmurkal. „Hej, veď... žijem v Londýne. Na ruke jedného prsta... teda, na prstoch jednej ruky zrátam dni, keď som v daždi nekráčal...“

Opäť sa zasmiala. „Preháňaš.“

„Ale kdeže. Veď ty tu tiež žiješ, dobre vieš, aké je tu počasie.“

„A načo je ti potom vlastne skleník...?“

„Práve preto, že je tu tak vlhko. Rastliny potrebujú vodu, no nie priveľa. V skleníku... všetko to mám pod kontrolou ja.“

„Si veliteľ všetkých čarovných rastlín,“ uškrnula sa, premieľajúc v štamprlíku posledné kvapky rumu.

„Ah...“ zapýril sa a opatrne si odpil.

„Vlastne nie... veliteľ, to znie príliš bojovne. Ty si taký milosrdný kráľ čarovných rastlín.“

„Kráľ?“ otvoril oči doširoka. „Veď máme kráľovnú...“

„Muklovia majú, nie...?“ pripomenula.

„Hm... my máme síce ministra mágie, ale... sme Briti, myslím, že kráľovná sa vzťahuje aj na nás... čarodejníkov...“

„Kráľovná sa sťahuje? A kam? Nie je jej dobre v paláci?“

Tentoraz sa smial Neville. „Vzťahuje sa,“ zopakoval. „Na nás. Kráľovná.“

„Ah, Nev...“ rozvalila sa na gauči, akoby sa jej už nechcelo sedieť – a Neville ju veru chápal, tiež by si najradšej ľahol, zavrel oči a nechal sa unášať na vlnách toho príjemného opojenia.

Nastalo ticho, ktoré v Nevillovi vôbec nevyvolávalo nepríjemné pocity ako pri iných osobách. Zväčša sa v tichu, ak nastalo medzi ním a niekým druhým, cítil trápne, neschopne, akoby nedokázal udržať rozhovor. Vlastne... v mnohých prípadoch to skutočne nedokázal. Lenže teraz, s Hannah, pripadal si tak prirodzene. Mal rád aj ticho v jej prítomnosti – ako keby ich priateľstvo nekládlo naňho žiadne špeciálne nároky.

Nepotreboval jej dokazovať, že je zhovorčivejší, než skutočne je; nemusel sa nútiť k niečomu, čo bolo preňho nepríjemné či neprirodzené; necítil tlak chovať sa podľa konkrétnych pravidiel, čomu ho celý život učila stará mama. Myslela to dobre, no zároveň ho tou prísnou, požadovačnou a panovačnou výchovou zavrela do labyrintu s neviditeľnými stenami, v ktorom bol načisto stratený.

Azda až doposiaľ. Niežeby mu stará mama nechýbala, veď s ňou prežil celý život. Nebolo však možné opäť sa s ňou pozhovárať, takže sa snažil brať realitu takú, aká bola. Iné mu ani neostávalo. A mal ešte rodičov... hoci, tým o Hannah zatiaľ ani nepovedal. Ich mysle mali čo robiť, aby spoznali jeho ako svojho syna; načo ich zamestnávať a hlavne miasť rečami o inej osobe?

I keď... Hannah nebola len taká „osoba“. Bola to jeho priateľka. Možno prvá skutočná priateľka, pri ktorej nemusel nič skrývať – a tým sa výrazne odlišovala od Luny. Samozrejme, od Luny sa odlišovala aj mnohým iným, ale tento rozdiel pociťoval najvýraznejšie na sebe samom.

Otvoril ústa, že preklenie to ticho, a pozrel na Hannah. Vzápätí ich aj zavrel a prekvapene sa pousmial. Zaspala. Potichu spokojne odfukovala a napoly sedela, napoly ležala v takej krkolomnej pozícii, že nemal to srdce nechať ju tam tak. Pozbieral všetku odvahu, v čom mu zaiste pomohli aj všetky tie poháriky, ktoré vypil v predošlých hodinách, a vstal, podíduc k nej.

Najprv váhal, či ju nezobudí; vyzerala však tak spokojne, tak pokojne, že ju nechcel budiť. Opatrne sa teda sklonil a ešte opatrnejšie ju vzal na ruky. Pripadal si tak trochu ako hrdina, keď ju niesol hore schodmi a ukladal do jej postele – a spomenul si pritom na slová jej otca: „...je krehká, moja Hannah...“ V tomto okamihu mu tie slová úplne veril: ozaj pôsobila ako malé dievčatko, ktoré treba ochraňovať.

Zahrabala sa do perín a prevalila sa na druhý bok. Neville potichu vyšiel z jej izby, zatvoril dvere a zamieril k sebe. Tiež zaspal skôr, než sa stihol prezliecť do pyžama, tak príjemne omámený sladkokyslým ríbezľovým rumom.

[ » na začiatok « ]