Kapitola:
Pridaná: 18.12.2017, 16:38:49
Čítaná: 70×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Paulina Grantová, Timmy Grant
Stručný dej: Pokojný život Severusa Snapa naruší nová obyvateľka jeho rodného mesta, ktorá sa práve do Cokeworthu prisťahovala aj so svojím stvorročným synom Timmym.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Ľadové vnútro 2 » Karamelový puding 3 » Šepotajúci oheň 4 » Džemové sušienky 5 » Kronika zla 6 » Biele ľalie 7 » Zablatená vreckovka 8 » Kamilkový čaj 9 » Mastička z kostihoja 10 » Vianočný puding 11 » Duch prítomných Vianoc 12 » Veselé Vianoce 13 » Lesná víla 14 » Oplatená láskavosť 15 » Dukátové buchtičky 16 » Osudový bozk 17 » Spoločný záujem 18 » Zatajovaná frajerka 19 » Zabudnutá hrozba 20 » Ľadové obklady 21 » Obnovený zvyk 22 » Nájdená odvaha 23 » Voňavé pirohy 24 » Sľúbená ochrana 25 » Ťaživá spomienka 26 » Horúca čokoláda 27 » Odstránené tetovanie 28 » Nedefinovateľný dôvod 29 » Výročie smrti 30 » Hrdina z básne 31 » Prvé objatie 32 » Sviatočný kompromis 33 » Nesebecké varovanie 34 » Spoločné Vianoce 35 » Nepreklenutá hranica 36 » Spomienky ako dar 37 » Ochrana na diaľku 38 » Nepríjemná správa 39 » Čiastočná pravda 40 » Rôzne povahy 41 » Neobyčajný deň s obyčajným koncom 42 » Návrat k minulosti 43 » Najšťastnejšie spomienky 44 » Známa bezmocnosť 45 » Návrat domov 46 » Ultimátum 47 » Dve otázky 48 » Dva lístky 49 » Červeň na lícach 50 » Iná láska 51 » Osudový moment 52 » Modrý zafír 53 » Pochopenie lásky 54 » Už len áno 55 » Prijatie a odmietnutie 56 » Zatajené kúzlo 57 » Rodina 58 » Epilóg

Tak ešte jednu na dnes, aj keď ako tak počítam, vianočnú kapitolu na Vianoce určite nestihnem, ale tak... pokúsiť sa môžem, nie? :D

***

Nespal takmer vôbec. Len čo zavrel oči, videl pred očami otcovu tvár, ktorá sa menila na Paulininu alebo Timmyho. Nezľahčovala mu to ani korenistá vôňa sálajúca z vankúša a periny, ktorá mu dráždila nozdry a nútila ho mrviť sa, až sa napokon posadil a párkrát zadriemal s hlavou spadnutou na prsiach. Ráno sa našiel opäť s hlavou na vankúši, pritískajúc si perinu k prsiam. Bol celý spotený a bola mu zima. Intuitívne sa dotkol krku. Hviezdica, ktorá mu inokedy iba hyzdila pokožku, teraz trochu vystupovala von. Aká prísada elixíru mu zase uškodila?!

Vstal a dotackal sa do kúpeľne, aby si opláchol tvár. Potom odišiel do kuchyne, našiel sklenený pohár a pil studenú vodu, až kým ho nepálilo hrdlo a nedvíhal sa mu žalúdok. Naplo ho na vracanie, no tak rýchlo ako to prišlo, to aj pominulo. Vrátil sa do kúpeľne a pustil si ľadovú vodu aj na zápästia, kontrolujúc v zrkadle vystupujúce žilky. Namočil kraj uteráka a priložil si ho na krk. Ruka ho bolela, palce na nohe mu tŕpli. Možno za to vôbec nemuseli prísady do elixírov. Možno za to mohla bitka, ktorú schytal. Tak impulzívne a prudko sa nehýbal azda odkedy sa prebral z kómy.

Vzchop sa. Musíš s nimi ísť na políciu. Ak Paulina bude chcieť. Otočil sa a vrátil sa do obývačky, neprítomne klesnúc na pohovku. Počul otvorenie dverí, no keď k nim otočil hlavu, videl iba rozmazané fľaky.

„Dobré ráno.“ Paulinin hlas bol jediným znakom toho, že kráča k nemu. „Ste v poriadku? Ste bledý.“

„To... potrebujem len vodu.“

„Dobre.“ Zmizla mu zo zorného poľa a potom sa vrátila. Hodil do seba celý pohár hore dnom a vzápätí sa postavil a len tak-tak dobehol k záchodu. Vyvrátil celý obsah žalúdka a oprel sa hlavou o chladné kachličky, zhlboka dýchajúc. Pohľad sa mu konečne vyjasňoval. Údery srdca sa spomaľovali. Triaška ustupovala. Cit do nohy sa mu vracal.

Na ramene zacítil Paulinine chladné dlane. „Ešte?“

Potriasol hlavou. „Nie.“ Svojpomocne si vypláchol ústa a pridŕžajúc sa steny, sa znova vrátil na pohovku. Zaklonil hlavu dozadu a zavrel oči. Dýchal zhlboka, aby sa jeho pľúca naplnili kyslíkom do poslednej bunky, a snažil sa ignorovať pulzovanie bolesti v hlave, ktoré sa po zmiznutí tej najväčšej nevoľnosti vrátilo. Po pár minútach a odmietnutiach pohárov vody i studených obkladov mu konečne začalo byť dobre. Otvoril oči a vyčerpane zašepkal: „Ako ste sa rozhodli?“

„Ísť,“ odpovedala, konečne mu priložiac na čelo studený obklad.

„Timmy ešte spí?“

„Áno.“

„Než sa zobudí, budem v poriadku,“ povedal, zaprel sa dlaňami o pohovku a opatrne vstal.

„Nie. To počká,“ zaprotestovala. „Musíte ísť k lekárovi. Možno máte otras mozgu.“

„Z úderu päsťou?“ nadvihol obočie.

„Udreli ste si predsa aj temeno.“

„To nič nie je. To... lieky, ktoré beriem,“ zaklamal. „Budem v poriadku.“

Pokrútila hlavou. „Možno je to kombinácia oboch.“

„Povedal som, že je to od liekov,“ zasipel a ona sa zháčila. „Cestou na políciu zabehnem domov a dám si kvapky.“

„V takomto stave nikam nemôžete ísť.“

„Hádam pôjdeme sama.“

„Nepôjdem. Ostanem doma. Takto ma v práci nesmú vidieť. A vy tiež potrebujete opateru.“

„Nie som žiadny chudák.“

„To som nepovedala.“

„Máte dosť starostí s Timmym, nepotrebujete ďalšie so mnou.“

„Na to ani nepomyslite. Nebyť vás, už by som ho možno nemala.“

„Aj tak. Musíte ho nahlásiť. Najlepšie by bolo ísť najprv na pohotovosť, aby vám dali potvrdenie o zraneniach.“

„Nemôžem sa takto ukázať v nemocnici.“

„Klebetiť sa o vás bude tak či tak.“

„Ale o niečo menej.“

Prevrátil oči stĺpkom. „Spamätajte sa. Ide o vášho syna.“

„Ja viem,“ zháčila sa. „No... hanbím sa,“ priznala pošepky.

„Nemáte sa za čo. Človek nikdy nevie, koho si v skutočnosti berie,“ zavrčal. Používal všetku svoju trpezlivosť na to, aby sa ovládol. Najradšej by si ju hneď teraz vyhodil na rameno a odniesol ju na pohotovosť, aj keby sa mu vzpierala. Lenže hoci bola od neho nižšia a určite vážila maximálne päťdesiatpäť kíl, nevládal by ju ani zdvihnúť. Možno pred rokmi áno. No teraz nie.

Zvesila hlavu k zemi. Videl, ako sa jej trasie spodná pera a v duchu k nej vysielal prosbu, aby sa nerozplakala. Neskoro. Z očí sa jej vykotúľali slzy. Rýchlo si ich však utrela a zamrmlala ospravedlnenie.

„To nič,“ počul sa povedať. Až potom si uvedomil, čo mu vlastne vyletelo z úst a v duchu sa nad svojou spontánnosťou zamračil.

„Chcem, aby ste sa najprv dali do poriadku. Modriny tu budú aj zajtra,“ vyhlásila roztraseným hlasom.

„Nepočuli ste, čo som povedal?“

„Počula,“ odvrkla. „Ale to neznamená, že vás budem aj počúvať. Mám dosť chlapov, čo...“ hlas sa jej zlomil. Tak rýchlo ako začala vzdorovať, sa aj zháčila. Keď ju počul, jeho hnev sa začal vyparovať. Nahradilo ho čosi iné... Súcit? Alebo ľútosť? Netušil. Ľutoval však, že sa na ňu oboril. Mala dosť starostí aj bez chlapa, čo sa snaží presadiť si svoje. Od jedného predsa utiekla, a on jej tu bude dávať kázania?

„Neplačte,“ zašepkal a vstal. „No čím dlhšie to budete odkladať, tým menej vám budú veriť.“

„Myslíte?“

„Viem.“

„Stalo sa to aj vašej mamke?“

„Nie. Ona nikdy nenabrala odvahu otca nahlásiť,“ odvetil. Slabosť sa úplne stratila, teraz stálo celé jeho telo vzpriamene iba vďaka adrenalínu. Možno preto si uvedomil, že jej hovorí viac, než by mal a než by chcel. Nik okrem Lily nikdy nevedel, aké hrozné to u nich doma bolo. To, čo teraz povedal Pauline, bola iba štipka, a predsa mal pocit, že jej odhalil celé svoje vnútro. Cúvol, nielen v duchu, ale aj navonok a povzdychol si. „Pôjdem sa domov umyť a prezliecť. Potom sa po vás vrátim.“

„A čo ak medzitým príde Taylor?“

„Môžete zobudiť Timmyho a ísť so mnou. Možno by to bolo lepšie.“ Tento návrh mu bol proti srsti, no iné riešenie nevidel. Nemohol si privolať vlastné oblečenie, ani toto vyčistiť bez toho, aby sa prezradil. Ale takto nemohol ísť na políciu ani na pohotovosť. Bol celý spotený a košeľu i nohavice mal dokrčené. Ešte by stačilo, aby videli jeho vyblednuté tetovanie s temným znamením a mysleli by si, že ju zbil on. Alebo že sa s Taylorom pobili navzájom a Paulina sa do bitky priplietla tiež.

„Neprekážalo by vám to?“

Áno. „Nie.“

„Dobre. Ja... zobudím Timmyho a umyjeme sa. Počkáte toľko?“

Prikývol a keď zmizla v izbe, pocítil, ako sa naňho zniesla úľava. Opäť sa v jej prítomnosti cítil nesvoj.

[ » na začiatok « ]