Kapitola:
Pridaná: 17.12.2017, 07:55:40
Čítaná: 174×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Neville Longbottom, Hannah Abbottová
Stručný dej: Neville si aj niekoľko rokov po bitke o Rokfort pripadá ako najväčší lúzer spomedzi všetkých svojich známych. A jeho život sa valí dolu vodou. Pomôže mu nečakané stretnutie s Hannah Abbottovou na svadbe jedinej ženy, ktorú kedy ľúbil - Luny Lovegoodovej?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Najlepší drink 2 » Najhorší rok 3 » Najpomalší tanec 4 » Najsmutnejšie chvíle 5 » Najprekvapivejšie momenty 6 » Najkrajšia jeseň 7 » Najmilší úsmev 8 » Najsladšia čokoláda 9 » Najfarebnejší park 10 » Najobľúbenejšie miesto 11 » Najosamelejšie Vianoce 12 » Najpodivnejší sen 13 » Najnovšia tradícia 14 » Najromantickejší deň 15 » Najhoršia zrada 16 » Najboľavejšia rana 17 » Najpraktickejšie problémy 18 » Najzvláštnejšie zmeny 19 » Najnešťastnejší úraz 20 » Najvzrušujúcejší zápas 21 » Najchutnejšia večera 22 » Najuvoľnenejší rozhovor 23 » Najneobvyklejšia požiadavka 24 » Najvýznamnejší dar 25 » Najtemperamentnejšie rytmy 26 » Najbolestnejšie výročie 27 » Najvoňavejšie Vianoce 28 » Najmätúcejší list 29 » Najspravodlivejší hnev 30 » Najprázdnejšie dni 31 » Najšialenejšie kroky 32 » Najväčšia opatrnosť 33 » Najemočnejší rozhovor 34 » Najneuveriteľnejšie vyznanie 35 » Najvzácnejšia náhrada 36 » Najhlbšie sny 37 » Najfarebnejší pstruh 38 » Najneistejší návrat 39 » Najúprimnejšia snaha 40 » Najsladšie bozky 41 » Najdôležitejšie zoznámenie 42 » Najhorúcejšie narodeniny 43 » Najvznešenejšia slávnosť 44 » Najskrytejšie obavy 45 » Najodvážnejšie úvahy 46 » Najtajomnejšia skrinka 47 » Najväčšia istota 48 » Najneuveriteľnejšia blízkosť Epilóg » Najskutočnejší domov

Venujem túto kapču Hermione Suzane Weasley, keďže ma inšpirovala napísať niečo o Ronovi. Nie je to nejaké rozsiahle a ani dôležité pre dej, ale hádam poteší. :D O:)

---

~20~

Najvzrušujúcejší zápas

„Naozaj mám ísť?“ spytoval sa neisto už niekoľkýkrát.

Hannah bola stále nešťastná z popoludňajšej nehody a najmä z jej dôsledkov pre Nevillov skleník, no o to intenzívnejšie ho ubezpečovala, že chce, aby zažil v tento deň aj niečo pekné. Neville si však vôbec nebol istý, či práve preňho bude zaujímavý metlobalový zápas, keďže tomu športu a hlavne lietaniu nikdy neprišiel celkom na chuť; a navyše, čakala ho spoločnosť Ronalda Weasleyho, ktorý bol fajn, ale nikdy sa z nich nestali skutočne blízki priatelia.

„Áno, prosím. Zabav sa.“

Možno by si Hannah užila ten zápas lepšie než on. „Máš rada metlobal?“

„Hm? Čo ja viem. V Rokforte som vždy držala palce Bifľomoru, ale tam sa asi moja fanúšikovská cesta skončila,“ priznala.

„No dnes tu budeš sama...“

„Myslíš, že nezvládnem večer bez teba?“ trochu provokačne nadvihla obočie.

„Ah, som si istý, že áno, len...“ ošíval sa, očervenejúc.

„Neboj, už si budem dávať pozor na každý krok,“ doplnila trochu zahanbene.

„Ah, to som nemal na mysli! Viem, že budeš v poriadku... Dobre, tak... idem... A nezabudni si každú hodinu natrieť tenučkú vrstvu tej liečivej masti a obviazať...“

S Ronom sa mali stretnúť pred vstupnou bránou metlobalového štadióna, kam sa Neville horko-ťažko premiestnil. Nerád používal tento spôsob presunu z miesta na miesto, vždy mu počas neho prišlo mierne nevoľno, ale zvládol to.

„Čau, kamoš!“ pozdravil ho vysmiaty Ron a podával mu ruku.

„Zdravím,“ Neville sa pousmial a stisol mu ju.

„Tak, rýchlo poďme, nech si chytíme dobré miesta,“ vyzval ho a zamieril ku kamenným bránam s akýmisi priehľadnými závojmi, kde sa kontrolovali lístky. Neville obidva podal mladému čarodejníkovi, ten nad nimi mávol prútikom a pustil ich ďalej. „Oh, kamoško, ja tak zbožňujem túto atmosféru,“ povzdychol si s úsmevom Ron a rozhliadol sa po čarodejníkmi preplnenom priestranstve.

„Mne to skôr naháňa hrôzu,“ priznal Neville a nasledoval ho, neustále zakopávajúc o vlastné nohy. Ron sa, samozrejme, nemohol zaobísť bez občerstvenia – zastavili sa teda pri jednom z mnohých stánkov, neustále ich obklopovala hlasná vrava a sem-tam aj dunenie bubnov či nie príliš príjemný škrekot rapkáčov.

Napokon sa im podarilo usadiť medzi nadšeným mladým párom a skupinkou veľkých chlapov so širokými ramenami, ktorých líca zdobili smaragdoví leprechauni – jasný znak, že sú fanúšikmi írskych Kaní. Nevilla to mierne znepokojilo, vedel, že Íri vedia byť veľmi súťaživí (ešte viac než bežní rokfortskí Bifľomorčania), takže podvedome siahol do vrecúška zemiakových lupienkov značky Čierna mačka, čo si kúpil Ron, aby sa upokojil.

„Jasné, ponúkni sa, kamoš,“ prikývol mu s plnými ústami. „A čo, ako sa ti darí?“

„Mne? Dobre... a tebe?“

„Ah, ešte si užívam voľno, kým sa dá,“ uškrnul sa a kvôli Nevillovmu mierne nadvihnutému obočiu dodal: „Asi ho už veľa mať nebudem, keď sa narodí malá. Aspoň podľa Harryho a Georgeových skúseností. Teda, poviem ti, trochu ma strašia, ale Hermione o tom ani muk.“

„Vy čakáte...? Nejako mi to ušlo...“ priznal zmätene.

„To vážne? A kde ty žiješ?“ zasmial sa. „No, hej, nejako sa nám zadarilo. Ale tvárim sa, že nie som vydesený na smrť.“

„Takže to bude dievčatko? A kedy by mala prísť na svet?“

„Čoskoro. Dakedy v apríli.“

„Tak to držím palce...“

„Už vidím Hermionu, ako vrieska na plné pľúca, že sa jej už v živote nedotknem,“ uškrnul sa a trochu nervózne zasmial.

„Ale, to určite nie...“

„Určite máš aj ty čosi nové, nie?“

„Ja? No...“ zamyslel sa a poškrabal sa na temene. „Býva u mňa Hannah Abbottová.“

Ron sa naňho zadíval s pootvorenými ústami. „Konečne máš babu?“

„Hm... nie... nie, my nie sme... Sme iba kamoši.“

„A býva u teba...?“ obočie mu vyskočilo trochu vyššie.

„Viem, že to znie čudne, ale Hannah potrebovala pomoc a ja mám dosť veľký dom.“

„Aha, chápem...“ pomaly pokýval hlavou.

Nevyzeralo to však tak – naďalej sa ho vypytoval a keďže Neville nechcel prezrádzať veci, ktoré sa netýkali priamo jeho, musel odpovedať dosť vyhýbavo. Tým v podstate iba podporoval Ronove dohady, ale nemal sa z toho ako vykrútiť. O to viac ho potešilo, keď sa vo vzduchu zjavili prví hráči: najprv Kane, potom Harpye. Holyheadský tím sa stále držal svojej tradície a prišiel v čisto ženskom zložení.

Napriek tomu sa nikomu na štadióne nemohlo zdať, že by boli Harpye akokoľvek znevýhodnené. Hoci Kane disponovali väčšou silou, ktorú zdôrazňovali najmä mohutní odrážači, Harpye sa im vyrovnali šikovnosťou, svižnosťou a obratnosťou. Neville sem-tam až nestíhal sledovať rýchlych stíhačov: hráčka za Holyhead sa premávala po oblohe o dosť vyššie než jej súper z Kenmaru, ale obaja pôsobili rovnako sebavedome, akoby boli obidvaja na stope zlatej strely.

Každý gól znamenal obrovské ovácie nadšeného davu a Neville sa pristihol pri tom, ako podvedome drží palce tímu plnému žien. Keďže sám nikdy nepatril k tým, ktorí v čomkoľvek vynikajú, mal sklony nadŕžať slabším. Holyheadské harpye však v skutočnosti vôbec neboli slabšie – a ani tentoraz nesklamali.

Tím Kenmarských kaní odchádzal po drvivej porážke s rozdielom štyristodvadsiatich bodov, sprevádzaný potleskom venovaným Harpyám a nespokojným bučaním vlastných fanúšikov. „Ideme to zapiť!“ vyhlásil Ron, objal Nevilla okolo pliec a odmiestnil sa s ním rovno do Deravého kotlíka. „Ja som vedel, že vyhrajú ženy. Hermiona ma naučila, že vždy vyhrajú ženy,“ povedal so smiechom a už si aj odpíjal zo stavikrvovej medoviny. „Na Holyheadské harpye!“ štrngol o Nevillov pohár.

„Na Holyheadské harpye,“ prikývol a napil sa, no opatrnejšie než Ron. Zatiaľ čo jeho spoločník si stihol objednať viacero rúnd, sám sa uskromnil s jedným pohárikom beztak dosť ostrej medoviny.

Nečakal, že sa vráti domov až nadránom, ale stalo sa tak. Hannah už spala, o čom svedčila tma v celom dome. Keď sa oblečený zvalil takmer bezvládne do postele, unavene sa usmieval. Možno sa z neho nestal zarytý fanúšik metlobalu, no bolo ozaj fajn vypadnúť zo zabehnutého stereotypu a zažiť niečo iné.

[ » na začiatok « ]