Kapitola:
Pridaná: 26.11.2017, 22:19:03
Čítaná: 1771×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Neville Longbottom, Harry Potter, Ron Weasley, Hermiona Grangerová
Stručný dej: Témou rozstrelového kola bola spojnička podľa vlastného výberu.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Trevor 2 » Niekedy stačí požiadať o pomoc 3 » Chlapec, ktorý prežil 4 » Pomoc 5 » Vražda v Rokfortskom exprese 6 » Čas sa nedá vrátiť späť iba vo svete muklov

Harry Potter a Polovičný Princ,

pätnásta kapitola,

strana 276,

dvadsiaty-siedmy riadok.

Harry mal sotva sekundu. Na druhej strane dverí počul Malfoyove kroky a stihol uhnúť z cesty, práve keď sa prudko otvorili. Malfoy kráčal po chodbe, prešiel popri otvorených dverách do Slughornovej pracovne a stratil sa za rohom.

Harry, ledva sa odvažujúc dýchať, zostal pričupený na mieste. Snape sa pomaly vynoril z učebne a s nevyspytateľným výrazom na tvári sa vracal na večierok. Harry čupel na zemi pod plášťom a úporne premýšľal.

„Takže Snape mu ponúkol pomoc. Určite sa ponúkal, že mu pomôže?“

„Ak sa ma to ešte raz spýtaš...“ stratil trpezlivosť Harry. Sedeli v poslednom kupé Rokfortského expresu a rozoberali Malfoyov rozhovor so Snapom.

„Len si overujem fakty,“ ohradil sa Ron a oprel sa hlavou o okno, za ktorým ubiehala zasnežená krajina. „A neporušiteľná prísaha, to nie je len tak. Pokiaľ ju porušíš, tak...“

„Áno, viem. Pokiaľ ju porušíš, umrieš,“ prerušil ho Harry. „Hlavne mi už neopakuj príhodu s Fredom a jeho ľavou polovicou zadku. Ron sa zasmial a zavrel oči, akoby si chcel opäť pripomenúť bitku, ktorú Fred pred pár rokmi dostal od otca. Harry využil túto chvíľu bez nepretržitých otázok neustále sa točiacich okolo jednej veci a zapozeral sa von oknom.

Celé to bolo zvláštne, nedávalo to zmysel. Prečo Malfoy Snapovi zatajil celú vec s náhrdelníkom? Naozaj mu až tak nedôveroval? Alebo sa v celej veci zmýlil a...

Z myšlienok ho vytrhol hlasný úder na sklo. Zaostril na svet pred sebou a zbadal tmavý, neforemný tvar vznášajúci sa pred oknom, udržujúc tempo s hýbajúcim sa vlakom. Skôr, ako si ho stihol lepšie obzrieť, stratil sa z dohľadu.

„Čo to do frasa...“ zanadával Ron s náznakom paniky v hlase. Dvere na kupé sa prudko otvorili a dnu vtrhla Hermiona.

„Videli ste to?“ spýtala sa nervózne. Harry otvoril ústa, no Hermiona ho predbehla. „Sprievodca vravel, že sa nemôže nič stať!“ vyhlásila a zvalila sa na sedačku vedľa Rona. V strese očividne zabudla na celú hádku. Ron nadvihol obočie, no nič nepovedal. „To isté vravela McGonnagallová, počula som ju rozprávať sa s rušňovodičom, o niektorých zaklínadlách som nikdy nepočula...“ pokračovala, no znela, akoby sa snažila upokojiť viac seba, než Harryho. „Navyše, celý vlak strážia aurori a zopár členov rádu, videla som Slughorna a Snapa...“ Napätie v Hermioninom hlase sa násobilo každým slovom.

„Rozumiem, sme v bezpečí,“ ozval sa konečne Harry, zatiaľ čo si Hermiona spravila prestávku na nádych. „Nech to bolo čokoľvek, nič sa nám nestane.“ Postavil sa, zhodil so sedadla vedľa Hermiony čokoládovú zlatú strelu,, ktorá ich čakala na každom sedadle, sadol si vedľa nej a objal ju okolo pliec. Ron sa zohol a zdvihol strelu zo zeme. Rozbalil ju, vložil do úst a s chuťou prežúval. Hermiona ho sledovala s mierne pobúreným výrazom.

„Čo?“ ohradil sa s plnými ústami. „Keď som nervózny, tak jem.“ Hermiona zo seba vypustila zvuk, ktorý mal byť pravdepodobne pokusom o smiech a z vrecka vytiahla ďalšiu strelu, ktorú hodila po Ronovi.

„Tu máš, vezmi si aj moju. Koľko si ich vlastne mal?“

„Neviem, asi...“

„Všetky, ktoré tu boli?“ dokončil za neho Harry s úškrnom. Ron len pokrčil plecami a ďalej prežúval, keď v momente celé kupé pohltila tma.

„Tunel?“ spýtala sa Hermiona nervózne. „Nepamätám sa, že by v tomto úseku...“ Celým vlakom otriaslo, svetlá nad oknami zhasli a z chodby k nim doľahli výkriky ostatných študentov, spolu so zvukom rozbíjajúceho sa skla. Kufre z poličiek nad ich hlavami sa zrútili na zem a potom... Ticho.

Harry otvoril oči, no svet sa nezmenil - okolo neho vládla rovnaká tma, ako by ich nechal zavreté. Príšerná zima, ktorá mu prenikala až do kostí ho nútila neustále sa triasť. Pokúsil sa pohnúť, no do ľavého pleca mu strelila ostrá bolesť. Vydal zo seba hlasný vzdych a so zaťatými zubami sa posadil. V zadnom vrecku nohavíc nahmatal zdravou rukou prútik, vytiahol ho a namieril nad hlavu: „Lumos Maxima!“

Zo špičky prútika sa vzniesla jasná guľa svetla. Chvíľu stúpala, až sa ustálila pár centimetrov od stropu. Spod hromady oblečenia, ktoré sa vysypalo z popadaných kufrov sa ozval vzdych. Odhrnul vrstvu habitov a pomohol Hermione posadiť sa. Bola pri vedomí, len mierne dezorientovaná. Harry sa porozhliadol po neporiadku okolo nich, až mu konečne padla do očí štica ryšavých vlasov. Prebrodil sa k Ronovi a zdravou rukou z neho zhodil padnutý kufor. Nehýbal sa. Prevalil ho na chrbát a priložil si ucho k jeho ústam – zreteľne počul plytké výdychy a nádychy.

„Pomôžeš mi ho posadiť?“ spýtal sa Hermiony. Prikývla a pokúsila sa postaviť, no pravdepodobne sa jej zatočila hlava a sama sa zvalila na sedadlo za ňou.

„Daj...Daj mi sekundu...“ vydrala zo seba. Harry sa otočil a zvesil z vešiaku pri okne svoj ruksak, ktorý ostal pekne na svojom mieste. Vytiahol zvnútra prázdnu fľašu od tekvicového džúsu.

„Aguamenti,“ zašepkal a priložil prútik k hrdlu fľaše. Keď bola fľaša takmer plná, ukončil zaklínadlo a podal ju Hermione, ktorá ju vypila takmer na jeden dúšok. „Lepšie?“ spýtal sa a ona prikývla.

„O veľa. Čo sa stalo?“

„Neviem, ale musíme niečo spraviť s Ronom,“ pripomenul je Harry. Opatrne sa postavila a spoločnými silami ho vyložili na sedadlo. Chvíľu sa ho pokúšali zobudiť, no neúspešne. „Myslíš, že sa mu stalo niečo vážne?“ spýtal sa so vzrastajúcou panikou v hlase Hermiony. Tá sa miesto odpovede zohla a zdvihla zo zeme nezjedenú zlatú strelu. Rozbalila ju a zlomila na polovicu – zvnútra vytiekla takmer číra tekutina. Priblížila si jednu polovicu k nosu a opatrne sa nadýchla.

„Asfodel. A ešte... Áno, valerian.“ Veľavýznamne sa na Harryho pozrela, ten však nemal tušenia, o čom rozpráva. „Harry, to sú ingredience používané na prípravu uspávacieho elixíru!“ vysvetlila.

„Takže niekto sa úmyselne pokúsil uspať celý vlak? Ale prečo?“

„Aby sa dostal k tebe, to je jasné! Harry, musíme nájsť niekoho z Rádu, čo najrýchlejšie!“ Pomaly si začínal uvedomovať vážnosť situácie.

„Počkaj, nevravela si náhodou, ako je dobre vlak chránený?“

„Ja neviem, Harry... Celé je to zvláštne. Čím skôr sa dostaneme k niekomu kompetentnému, tým lepšie.“ Vyzerala otrasene, no pomaly sa jej vracala farba do líc.

„A čo Ron?,“ poznamenal Harry a ustráchane sa pozrel na svojho kamaráta. „Pri tom množstve čokolády, čo zjedol ho asi nezobudíme, ale je tu strašná zima.“ Spolu s Hermionou ho prikryli hrubou vrstvou oblečenia a zaklínadlami aspoň trochu ohriali vzduch vo vnútri kupé. Napokon Harry otvoril dvere a rýchlo sa obaja prešmykli von.

Na chodbe pokrytej jemnou vrstvou ľadu bola ešte väčšia zima, ako v kupé. Okná boli porozbíjané a dovnútra prúdil studený vzduch. Zo všetkého najviac si chceli zohriať ruky vo vreckách, no prútikmi si museli svietiť na cestu. Chvíľu stáli na chodbe a obzerali si spúšť pred sebou. Harry sklonil prútik so svetlom k podlahe, no trpko to oľutoval. Zohol sa, aby lepšie videl. Prstami prechádzal po studenej pokožke vlakového sprievodcu, ktorý sa ešte stále načahoval za kľučkou dverí od ich kupé. Hermiona si zaborila tvár do jeho pleca a Hary ju pohladil po chrbte.

„Utekal za nami,“ poznamenal.

„Mrznúce... Mrznúce zaklínadlo,“ dostala zo seba Hermiona. „Museli ním trafiť celý vlak. Harry, prosím, poďme ďalej...“ vzlykala a Harry ju poslúchol. Opatrne sprievodcu prekročili a pokračovali v ceste. Väčšina kupé vyzerala rovnako – veci pohádzané na zemi, spiaci študenti... Nebolo toho veľa, čo pre nich mohli urobiť. Vždy, keď našli niekoho, kto nespal, v rýchlosti sa mu pokúsili vysvetliť situáciu a poverili ho úlohou postarať o ostatných.

„Kde sú všetci aurori?“ uvedomil si zrazu Harry. „A čo členovia Rádu?“

„Lepšia otázka, kde sú smrťožrúti? Nevrav mi, že vykoľajili vlak a potom ušli...“ premýšľala ďalej Hermiona, zatiaľ čo napredovali úzkou uličkou, snažiac sa nepošmyknúť. „Harry, sem!“ prerušila ticho zrazu jeho kamarátka s badateľnou nádejou v hlase. S ťažkosťou otvorili dvere, ktoré boli širšie ako všetky ostatné. Vnútri našli hneď niekoľko ľudí pováľaných po zemi.

„Aurori,“ vydedukoval Harry z pohľadu na ich zarastené tváre. „A tam v rohu...“

„Profesor Slughron!“ zhíkla Hermiona. Skutočne, v pravej časti priestoru ležal ich učiteľ elixírov. Priskočili k nemu a pokúsili sa ho dostať na sedadlo, keď sa zrazu pohol. Prekvapene ho pustili a Slughorn sa znova zvalil tvárou na podlahu.

„Hm? Čože?“ prehovoril tlmeným hlasom a zaprel sa rukami o zem.

„Pardon, prepáčte!“ ospravedlnila sa Hermiona a znovu mu pomohli posadiť sa. „Mysleli sme, že aj vy spíte!“ vysvetlila opatrne.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa otupene a pretrel si oči.

„Napadli vlak, pán profesor!“ ponáhľal sa Harry.

„Všetkých uspali, sprievodca je mŕtvy a...“ Hermione sa zlomil hlas. Harry ju objal okolo pliec a pozrel sa na Slughorna, ktorý vyzeral nepoužiteľne.

„Napadli vlak? To je nemožné! Všetky tie zaklínadlá... Jedine... nie, to určite nie!“ súkal zo seba Slughorn a rozhliadal sa okolo seba.

„Jedine že by... Čo?“ naliehal Harry a kľakol si pred neho.

„Jedine že by to bol niekto zvnútra.“ Harrym prešla triaška, tentokrát však nie od zimy. Zvnútra. Slovo mu dunelo v hlave ako zvon. Mohol ich niekto zradiť?

„Ale kto? Kto by to...“ snažila sa tomu porozumieť Hermiona, no Harry ju prerušil.

„Snape,“ zašepkal. „Ten rozhovor... Jeho prítomnosť vo vlaku... A ten elixír!“ dával si fakty dohromady.

„Ja neviem...“

„Hermiona, on jediný dáva zmysel!“

„Profesor Snape, Harry? To sú vážne obvinenia. Myslíš, že práve on by bol tohto schopný? Uspať študentov a aurorov elixírom v čokoládových strelách a uvoľniť ochranné zaklínadlá? Samozrejme, každý poznáme jeho minulosť. Úprimne, neprekvapilo by ma to...“ Slughorn ďalej rozprával s pohľadom upretým na tmu za oknom, no Harry ho už nepočúval – viac ho upútal Hermionin vystrašený pohľad. Skúmavo si ju prezrel, snažiac sa porozumieť tomu, čo sa mu snažila naznačiť. Z ľavej ruky jej vypadol obal od zlatej strely a Harry konečne pochopil.

„Pán profesor?“ prerušil ho Harry, postavil sa zo zeme a pomaly od neho odstúpil.

„Áno, chlapče?“ spýtal sa prekvapene a pozrel mu do očí.

„Zlaté strely som... nespomenul...“ odvetil opatrne Harry a namieril na neho prútikom, no skôr, ako sa spamätal Slughorn vyskočil zo svojho miesta a obaja sa ocitli bez prútikov.

„Vedel som, že na to prídete,“ uškrnul sa a vložil si ich prútiky do vnútorného vrecka plášťa. „To by predsa nebol syn Lily Evansovej!“ zasmial sa, zatiaľ čo Harry s Hermionou stáli ako prikovaní.

„Prečo?“ dostala zo seba Hermiona trasľavým hlasom.

„A prečo nie?“ Opäť sa zasmial. „Myslíte, že ma ešte bavilo skrývať sa? A Veď-Viete-Kto, on vie ako presvedčiť ľudí. Tušil, že Albus za mnou príde, skôr či neskôr. Ak nie kvôli postu učiteľa, určite kvôli spomienke. A veci... Harry, všetky tie veci, čo mi ponúkol! Ovládnuť smrť... Všetci, ktorých privedieme naspäť... Aj tvoju matku, Harry! A všetci budú opäť okolo mňa!“

„Všetci... všetci slávni?“ Harrymu padla sánka. „To všetko kvôli „Slugyho klubu“? Ste pomätený!“ zakričal Harry, no náraz sily zaklínadla ho zrazil k zemi.

„Koľká škoda, že ty sa k nám nepripojíš,“ pokrútil hlavou. „Bol by si klenotom mojej zbierky.“ Vyzeral, že ho to skutočne mrzí – nie kvôli Harrymu, ale kvôli sebe. „No všetci musíme priniesť obete, všakže?“ Pozrel sa na hodinky. „Mali by sme ísť, čakajú nás. A nechceme byť predsa...“

Nedokončil. Niečo horúce sa Harrymu obtrelo o plece a priestor zalialo červené svetlo. Keď zhaslo, Slughorn ležal opäť na zemi, v bezvedomí, spútaný hrubými povrazmi. Obaja sa prekvapene otočili a vo svetle prútika zbadali bledú tvár s krivým nosom, ohraničenú čiernymi mastnými vlasmi.

„Snape!“ vydýchol Harry.

„Profesor Snape!“ zahriakol ho chladne a mávol rukou smerom k Slughornovi. „Vezmite si prútiky, čaká nás veľa práce.“

Hodnotenie poroty

cuca

Téma – 9

Zadanie – 9

Jazyk – 8

Celkový dojem – 10

SPOLU: 36

Na začiatok musím poznamenať, že mi to príde ako mix filmov, ktoré boli v poslednej dobe v kine. :D Ten názov, samozrejme, no aj to zmrznutie v pohybe (Geostorm). Páči sa mi, aký si zvolil/a úryvok. Nebola to konečne jednoduchá jednotka, ale siahol/siahla si po niečom komplikovanejšom. Poďme najprv na hodnotenie toho, čo tam nebolo dobré.

Musíš si dávať pozor na opakovanie slov. Neraz som tam našla, že sa to dialo. Ďalšia vec boli drobné preklepy alebo chybky, no a posledná vec, ktorá sa mi najprv páčila, no potom mi začala prekážať, bolo neustále nedokončovanie viet. Aspoň taký som mala pocit. Niekedy je to dobré, ja to mám rada, ale ako som čítala, začala som si to až všímať a to nie je dobré. No... a to je všetko.

Inak sa mi to páčilo VEĽMI! Ten nápad, to, ako si tam tie veci napísal/a a nechal/a čitateľov jemne zmätených. To, ako si to vysvetlil/a, celkovo ten príbeh, tá zápletka, to rozuzlenie, tá pointa... Musím povedať, že som nečakala v rozstrele tak dobrú poviedku. Naozaj wow!

Čo sa týka zachovania charakteru postáv, tak tam nemám čo vytknúť a keďže si to s tým Slughornom vysvetlil/a naozaj dobre, tak tam tak isto nemám prečo pochybovať o jeho nevine alebo zlom dodržaní charakteru.

Ďakujem za toto skvelé čítanie, aj keď trochu dlhšie ako povoloval rozsah. Myslím, že sa to dostane medzi tých pár poviedok, ktoré si z MP pamätám aj po rokoch... :)

Marrko Riccoli

Téma – 8

Zadanie – 7

Jazyk – 10

Celkový dojem – 9

SPOLU: 34

Jednoznačne najprepracovanejšia poviedka kola. Nepostrádala vtip, napätie, akciu... všetko dávkované s mierou. Hltal som každé jedno slovo. Podarilo sa ti navodiť super atmosféru. A tá Snapova oprava „Profesor Snape!“ ma vážne pobavila. :D Čo ako by som chcel, v podstate vážne nemám veľmi čo kritizovať. :) Hádam iba to, že tak ako skoro všetci v tomto kole, ani ty si si rozhodne nelámal hlavu s niečím tak prízemným, ako stanovená maximálna dĺžka poviedky. :)

R.i.x

Téma – 10

Zadanie – 7

Jazyk – 7

Celkový dojem – 8

SPOLU: 32

Nie prvá poviedka v tomto kole, ktorej dej začína v Rokfortskom exprese sa dohráva v mrazivom predvianočnom počasí, na ceste študentov do Londýna. Autorovi sa podarilo vytvoriť pomerne dramatickú zápletku s temným príbehom, v ktorej sú hlavné postavy Harry a Hermiona presne také, ako ich poznáme. To umožnilo autorovi sa zamerať viac na dej ako na charakteristiku a popis prostredia. Dej sa začína v príjemnej a odľahčenej atmosfére, do ktorej autor zakomponoval vhodné vtipy na oživenie. Postupne sa dej dramatizuje, ale autor dopredu vie, kam príbeh smeruje a prispôsobuje tomu dĺžku jednotlivých “scén”. V poviedke sa vyskytuje veľmi veľa priamej reči, ktorá miestami komplikuje čítanie, pretože autor nie vždy dodržuje rovnaké princípy odsadzovania textu a občas pridlhé súvetia spôsobuje stratenie čitateľa v deji.

V poviedke sa nájde zopár preklepov i zle odčiarkovaných vedľajších viet, ale ide o drobnosti. Body som strhol i za jemné prekročenie rozsahu poviedky. Na deji mi prekážala jedna nelogická / nevysvetlená situácia. Na začiatku bolo uvedené, že Harry sedí v zadnom kupé, no Hermiona tvrdila, že pred chvíľou počula McGonagallovú konverzovať s rušňovodičom. Ten by podľa mňa mal byť v lokomotíve a nie v poslednom vagóne :D

Spracovanie poviedky, výber prostredia i dej hodnotím veľmi kladne.

[ » na začiatok « ]