Kapitola:
Pridaná: 12.9.2017, 15:38:14
Čítaná: 1186×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Synea, Roy, Maximus...
Stručný dej: Pokračovanie historickej romance Miluj ma navždy. Synea ešte donedávna mala milujúcich rodičov a žila v prepychu. Jej srdce napĺňala láska a nádej, že raz stretne muža, ktorý ju bude milovať rovnako ako jej otec matku. Dnes však žije ako posledná slúžka len so svojím mladším bratom. Rodičia sú mŕtvi, svadba zostala len v snoch. Jediné, čo Synea má, je srdce naplnené nenávisťou voči Maximovi Wingatemu. Túži mu oplatiť všetku bolesť, čo jej s bratom spôsobil. Prichádza s jediným úmyslom. Zabiť.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nenávisť v hodvábe 2 » Nenávisť v hodvábe 3 » Nenávisť v hodvábe 4 » Nenávisť v hodvábe 5 » Nenávisť v hodvábe 6 » Nenávisť v hodvábe

Synea ešte hodnú chvíľu hľadela na zatvorené dvere. Potom sa usadila na pohovku a s neprítomným výrazom rozbalila balíček. Mäso voňalo a bolo ešte teplé. Znovu jej zaškvŕkalo v bruchu, tak sa doň hneď pustila. Predtým však väčšiu časť znovu zabalila - pre Roya.

Predtým, ako prišla na zámok, sa snažila o jeho pánovi zistiť čo najviac. Dostali sa k nej však len chvály, najmä ak sa pýtala žien. Každá jedna si vzdychla, aký je to šarmantný muž a ako by každá druhá chcela byť jeho. Vraj na každom bále spraví rozruch, pretože je vynikajúcim tanečníkom a vytancováva všetky ženy v dohľade, čo ostatným mužom mimoriadne prekáža. Kedysi sa o ňom hovorilo len ako o lámačovi sŕdc a ako o jedinečnom zvodcovi. Teraz sa údajne trochu stiahol, pretože zlé jazyky tvrdia, že jedna žena s ním otehotnela, on však odmietol uznať otcovstvo. Dievča bolo chudobné, žilo v dedinke pod hradom, a keďže pán si rád vyšiel na koni do lesa, nič nebránilo ich stretnutiam. Nemala to však potvrdené naisto, pretože dievča sa k týmto chýrom nikdy nevyjadrilo, ale všetci navôkol sú presvedčení, že to tak bolo.

Keď si Synea zhrnula všetky informácie, ktoré získala, vyšlo jej z toho, že lord Maximus je vraj smilník a lenivec, keďže nikde nepracoval. Úplný opak jej Wiliama. Ten mal oči len pre ňu. Denne ju navštevoval, nosieval kvety a šepkal krásne slovíčka do ucha. Bol uhladený a vzdelaný, venoval sa účtovníctvu. V modrých očiach sa často zjavoval duch múdrosti a občas i ju o niečom poučil. Ak jej však niečo prekážalo, tak to bolo jeho neprestajné naliehanie, aby sa mu oddala. Neraz sa stalo, že prišiel vtedy, keď bola doma sama a nahováral ju. Nechcela. Túžila najskôr po svadbe, o ktorej už s ňou hovoril. A veľmi si vážila, že napriek túžbe ju nezradil a nenútil násilím. Krátko predtým, ako na nich zaútočili, sa s ňou rozlúčil kvôli istej neodkladnej ceste a vraj po návrate sa zasnúbia a čo najskôr vezmú, pretože už bez nej nemôže žiť. Keď uniesli jej matku, písala mu list s prosbou, aby sa čo najskôr vrátil. Netušila, či ho list zastihol, či jej odpísal. Ešte pred tromi mesiacmi mala všetko. A dnes...

Podišla k oknu, priložiac si ruku na hruď. Po lícach jej stekali horúce slzy a pri srdci sa jej rozpínala bolestivá obruč. Nikdy sa necítila taká sama ako v tej chvíli. Kiežby už bol večer a ona mohla ísť za Royom!

Napriek práci sa jej zvyšok dňa vliekol a večer, keď jej konečne dali jesť, nadšene vybehla zo zámku a náhlila sa do dediny. Mala pripravenú skromnú izbietku v hrade, ale musela najskôr skontrolovať brata.

„Synea!“ vykríkol, keď ju zbadal vo dverách.

„Psst, nekrič tak,“ priložila si ukazovák k perám. „Ako si sa mal?“

„Skvelo. Paul je zábavný, naháňali sme sa po dedine, sledovali sme sliepky a jeho mama nám ukazovala, ako sa dojí koza! Synea, to keby si videla!“ vzrušene jej rozprával.

„Teším sa, že sa ti páčilo,“ pohladila ho po hlave. „Aj ja som ti niečo priniesla zo zámku. Pečenú prepeličku. Skoro takú, ako si jedával doma.“

Roy si s vážnou tvárou vzal zvyšok prepelice a pozrel na sestru. „Chýba mi mamička.“

Synea si vzdychla. „Ja viem, Roy, ja viem. Aj mne a veľmi,“ objala ho, pokúšajúc sa ovládnuť plač.

„Zostaneš tu aj ty?“ uslzene na ňu pozrel.

Pôvodne sa mala vrátiť do zámku. Ľahnúť si na tvrdú pričňu a dívať sa do tmy, ako mnohé predošlé noci. No teraz nemohla rozcitliveného Roya opustiť.

„Porozprávam sa s Irenou a uvidím.“

Povolila. V očiach jej čítala porozumenie. A tak si Synea ustlala v Royovej posteli, objala ho okolo chrbta, on si pritisol handrového medvedíka k hrudi a tak zaspali v prvú noc v cudzom svete.

V komnate na zámku sa zatiaľ nepokojne prehadzoval pánov syn. V tej chvíli sa mu aj prikrývky zdali ťažké. Nová slúžka nedala Maximovi spať. Neustále pred sebou videl jej oči, modré ako dva lesknúce sa zafíry na náhrdelníkoch, ktoré zvykla jeho matka nosiť na špeciálne príležitosti. Pokúšal sa rozpamätať, kde ju už videl. A videl ju vôbec? Prekrížili sa už niekedy ich cesty? Prehrabával sa v spomienkach na všetky svoje cesty, bojové výpravy. Žien tam našiel neúrekom, ale ani jednu Synei podobnú. Bol presvedčený, že s ňou nikdy nič nemal, hoci ona sa tvárila, akoby opak bol pravdou. No musel si priznať, že by aj chcel. Niečo ho k nej priťahovalo. A zároveň ho to rozčuľovalo. Patrila k služobníctvu! Nikdy by sa nezaplietol s chudobným dievčaťom, ktoré hľadá len peniaze a muža, ktorý sa o ňu postará. On túžil po žene, ktorá by mu bola rovná. Vzdelaná, inteligentná i vtipná. A najmä taká, ktorá by si vážila samu seba. Preto ani doteraz nenašiel žiadnu, ktorá by sa vyrovnala jeho predstavám. Každej jednej niečo chýbalo. Buď nebola príťažlivá, alebo ak bola, chýbal jej zmysel pre humor. A úplne ho znechucovali ženy, ktoré sa mu samy núkali. Iste, nepohrdol, ak mu niektorá chcela zahriať posteľ, no čím bol starší, tým viac ho podobné ponuky prestávali lákať. Občas sa už o seba začínal báť. Prestával byť preto mužom, ak už nezviedol každú, ktorá by mu skrížila cestu? Mal tridsať, bolo načase sa usadiť a dokázať všetkým, že má na to, aby si usporiadal život.

A teraz ho desili pocity, ktoré v ňom vyvolala tá mladá slúžtička. Keď ju našiel v salóniku, ako pokojne odfukovala, túžil sa jej zmocniť priamo tam. Horko-ťažko sa ovládol, no potom začala šepkať niečie meno a hneď na to sa prebudila. Radšej jej podal vrecko a odišiel, skôr než by vykonal hlúposť, ktorú by nadosmrti ľutoval.

„Ach, čert ber ženy,“ vstal z postele, rozhodnutý schladiť sa v ľadovej vode.

Synea sa vrátila do zámku ešte skoro na svitaní. Prebehla cez spiacu dedinku až k hradbám. Predpokladala, že ľahko vbehne na nádvorie až ku vchodu pre služobníctvo, no pozabudla na stráže.

„Hej! Kam sa zberáš?!“ oslovil ju hrubý hlas a zo šera vyšla mohutná chlapská postava.

„Do zámku. Pracujem tu. Ako slúžka,“ odpovedala Synea, pokúšajúc sa ovládnuť roztrasený hlas. Nepáčilo sa jej, ako na ňu strážnik hľadí.

„Čo nepovieš? O tom, že by slúžky na noc chodievali inam, som ešte nepočul. Iba ak by si sa živila po nociach vlastným telom. Hm?“ podišiel k nej, premeriavajúc si ju.

„Nie, to nie... naozaj som bola len...“ Čo mala povedať? Na čo sa vyhovoriť? „Nechajte ma!“ hlesla, keď jej oceľová ruka v kožených rukaviciach stisla bradu a ona za chrbtom pocítila chladný múr.

„Slušné slečinky po nociach nebehajú kade-tade. Kto tu pracuje, zostáva tu. Takže buď si prostitútka, alebo klameš a chceš sa sem dostať ľsťou. Ale keď tak kukám do tých tvojich očiek, povedal by som... že to bude tá prvá možnosť. Takže... ak sa postaráš aj o mňa, dobre ti zaplatím,“ zjavil sa mu na tvári lačný úsmev a rukou, ktorou ju držal za bradu, skĺzol k prsiam.

„Nechajte ma!“ zopakovala znovu vysokým hlasom vystrašená Synea. Vtom sa zjavil aj druhý muž.

„Čo robíš, John? Koho to tu máme?“

Syneino srdce tĺklo tak rýchlo a nahlas, že to iste počuli aj na zámku.

„Verím, že si chvíľu poradíš aj sám,“ oprel kopiju prvý strážnik o múr, pritiahol si Syneu k telu a spokojne zamľaskal. „Mám tu prácu s touto mačičkou.“

Skôr, než stihol vetu dokončiť, zaškrípala bránička, ktorá Syneu delila od bezpečia, a zjavil sa tretí muž v plášti. Opatrne za sebou zatvoril, a keď sa obrátil, prekvapene vyvalil oči.

„Pane...“ rýchlo sa mu obaja strážnici poklonili. Synea sa od náhlej voľnosti zatackala.

Maximus sa zamračil. Zlovestne pozrel na oboch mužov i na dievča.

„Čo sa tu deje?“

„Nehnevajte sa, pane... Len... no viete...“ jachtal strážnik. Vedel, že v službe sa nemá venovať sebe i ženám, no napriek tomu to občas urobil, ak mu nehrozilo, že by ho páni prichytili. Ale teraz...

„Je mi to úplne jasné.“

„Nie, oni mi bránia vojsť do zámku!“ vykríkla.

Maximus sa uškrnul. „Isteže...“

„Naozaj, prosím, verte, nerobila som nič zlé, on ma napadol!“ obvinila strážnika Johna.

„Ty suka, to nie je pravda!“ zahnal sa po nej obvinený.

„No tak, no tak,“ zdržal ho Maximus, „v mojej prítomnosti nikto neudrie ženu, nech už je akákoľvek.“

Synea rozhorčene otvorila ústa.

„Poď, zavediem ťa do kuchyne,“ chytil ju za lakeť, obrátil sa späť k bráničke, otvoril vrátka a stiahol Syneu dnu.

Miešala sa v nej vďačnosť, strach i hnev.

„Ale... kam idete? Kuchyňa je... tam,“ váhavo ukázala Synea na vzďaľujúce sa dvere. Jej pán ju i naďalej ťahal za sebou mŕtvym nádvorím, bez jediného slova, so strašidelnou grimasou na tvári. Vari sa zbláznil? Hnevá sa, že až teraz prišla? Cez deň sa na ňu usmieval a teraz...

„Pane... ja...“ Nedokončila vetu, pretože ju šmaril do sena. Nepríjemne ju pichalo do chrbta. „Čo to robíte?!“ vyhŕkla rozhorčene i so strachom zároveň. V miestnosti bola tma, len cez úzke škáročky presvitalo vychádzajúce slnko. Nevidela na Maxima, len počula, ako dychčí, ako na ňu zazerá. Och, teraz ma určite zabije! pomyslela si Synea zhrozene. Ďaleko od svedkov, bezbrannú... To si len myslí, že je bezbranná! Nepoddá sa bez boja!

„Sklamala si ma, Lisa...“ ozval sa Maximus ticho. Podišiel k nej, dopadol naňho lúč svetla. Podľa oblečenia súdila, že plánoval ísť jazdiť. „Ešte včera si mi tvrdila, že nechceš, aby som od teba chcel niečo, čo ty nie... Hrala si sa na cudnú pannu a dnes ťa nájdem skoro ráno v náručí Johna?!“

Synea sa zviechala na nohy. „Ale to je nedorozumenie! On ma obťažoval!“

Maximus sa tlmene zasmial. „To hovoria všetky.“

„Naozaj, pane, myslite si, čo len chcete, ale s tým Johnom nič nemám, ani mať nechcem.“

„Pretože máš Roya?“

Synea ustrnula. Šokovane hľadela na približujúceho sa Maxima. Už stál len kúštik od nej, no meno jej brata, ju paralyzovalo. Prebrala sa, až keď ju strhol do náručia a pevne uväznil mocnými ramenami.

„Kto je ten Roy, hm? Tvoj milenec? S ním si bola v noci, keď si nespala v zámku?!“

„Pusťte ma,“ odtláčala ho od seba, no bola ako muška.

„Tak je to tvoj milenec?“ zopakoval s potláčaným hnevom. Privádzalo ho do zúrivosti, s kým ju našiel a v akej situácii. Žiarlil na Johna i na toho Roya, ktorý sa jej mohol dotýkať! Ktorý denne hľadel do očí farby oblohy, ktoré mu tak učarili! A úplne najviac ho vykoľajovalo, ako po nej túžil a ako nesmierne žiarli! Ten cit doteraz nikdy nepoznal! Stretol ju len včera ráno a už nedokáže myslieť na nič iné!

„Netuším, o čom hovoríte. A vravím vám, pustite ma, inak to budete ľutovať!“

„Včera si o ňom rozprávala zo spánku! Nazývala si ho mojím milým! Tak sa nehraj na neviniatko! Ak kuješ proti mne a mojej rodine nejaké pikle, spolu s ním, vyjde ťa to draho. Nájdem si ho.“

„Nie, naozaj nie... teda... bol to môj... milenec kedysi...“ zahryzla si do pery Synea. „Ale už ním nie je. Nie som s ním v kontakte. Naozaj a nemám nič ani so strážnikmi! Prosím vás, verte mi.“

Červená zástava, vejúca pred Maximovými očami, trochu pohasla. Žiarlivosť mierne poľavila. Niečo mu navrávalo, že mu neklame, že s tým všivavým Royom nič nemá. No hoci sa hnev vytratil, túžba zostala. Teraz, keď ju držal v náručí a ona sa stále hlúpo metala, obtierajúc sa oňho, nedokázal sa viac ovládať.

Pritisol svoje pery na tie jej. Synea šokovane vydýchla a Maximus pootvorenie jej pier okamžite využil na to, aby jazykom skĺzol dnu. I naďalej ju pevne zvieral v náručí, nedbajúc na jej odťahovanie sa i udieranie útlych pästičiek do jeho hrude. Cítil tlkot jej srdca, vnímal, ako sa zrýchľuje. Neodkázal sa jej nabažiť. Už príliš dlho žil v celibáte. Skĺzol rukou k oblému prsníku, keď tu zacítil neznesiteľnú bolesť v rozkroku. Šokovane od nej odskočil, oprúc sa o drevenú stenu, a lapal po dychu.

[ » na začiatok « ]