Kapitola:
Pridaná: 10.8.2017, 21:51:33
Čítaná: 76×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Inesa, Herbert, dekan Paul
Stručný dej: Príbeh o úderoch života, o láske k Bohu a o tom, čo to znamená byť láskavý :) Bývalá jednorázovka, ktorá sa rozvinula na historickú romancu, ktorej koniec nie je známy ešte ani mne ;) :D

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Človek Boží 2 » Zima a chlad 3 » Nezištná obeta 4 » Blízkosť tiel 5 » Jeden pre druhého 6 » Spolu v utrpení 7 » Tá jediná možnosť 8 » Strach a zmätok 9 » Priestor na lásku 10 » Zachránené životy 11 » Ponuka 12 » Obeta čistoty 13 » Odpustenie 14 » Objatie srdca 15 » Splnený sen 16 » Súci trest 17 » Ultimátum 18 » Spoločný vzdor 19 » Moja vina 20 » Miska váh 21 » Epilóg

Sir Hollows po ceste do domu skutočne od posla list vzal a strčil mi ho ruky. “Aby si mi verila.” Neodvážila som sa ho rozložiť, aby som si ho prečítala, iba som si ho pritisla k hrudi, akoby mohol mne priniesť trest smrti.

Čím viac som sa od dielne vzďaľovala, tým horšie som sa cítila - nielen duševne, ale i fyzicky. Až teraz na mňa naplno doľahli následky môjho rozhodnutia, hoci nijako inak som konať nemohla. Ak by Herbert Sirovi Hollowsovi ublížil, museli by sme znova utekať a popravu by mal istú. A to som nemohla dopustiť. Želala som si len, aby odišiel hneď teraz. Aby ma po týždni nevidel, zneuctenú, hriešnu. To, čo som robila s ním, bolo pre mňa normálne; prirodzené. No keď som si predstavila, že by sa ma mal Sir Hollows čo i len dotknúť, od odporu ma striaslo.

Kým sme prišli do jeho izby, chvela som sa tak nekontrolovateľne, až sa mi podlamovali kolená.

“Nemusíš sa báť,” ubezpečil ma a vpustil ma dnu. Bola osvetlená sviečkami a istotne bola honosná, ja som sa však o vzory na stenách ani o mäkký koberec nezaujímala. Videla som iba obrovskú posteľ, z ktorej ma zrazu naplo, no bola som príliš meravá na to, aby som to vôbec vnímala.

“Pripravil som ti kaďu s vodou. Keď sa umyješ, dám ti prvú časť platby, ktorú zajtra spoločne zanesieme tvojmu manželovi.”

Neodpovedala som nič; nebola som toho schopná. Až keď opäť ukázal na kaďu s vodou, spomenula som si na jeho slová, a pomaly som k nej prešla, v duchu sa modliac. Vlastne som sa modlila neustále už odkedy sme vyšli z dielne, len som si to neuvedomovala.

“Vyzleč sa,” pokynul mi a ja som s mĺkvym vzlykom urobila, čo mi kázal. Nemala som pod košeľou a sukňou nič, vôbec nič, a keď som si predstavila, že ma o chvíľu uvidí úplne nahú, chcelo sa mi od neho utiecť.

“Naozaj sľubujete, že ak to urobím, dáte Herbertovi tridsať zlatých?” opýtala som sa pre istotu.

“Sľubujem.”

Odvrátila som sa od neho chrbtom, aby ma nevidel spredu a pomaly som si pretiahla košeľu cez hlavu. Padla vedľa mojich nôh tak hlasno, až som sa bála, že ten ľahký, iba pre mňa počuteľný zvuk počuli aj v Leomonsteri, a so zavretými očami som si rozviazala sukňu a spustila ju k zemi. Plná nenávisti voči samej sebe i odrazu môjho tela v čistej vode, som sa ponorila do kade a prekrížila si ruky na prsiach, aby ich nemohol vidieť.

Úplne som ustrnula, neschopná pohybu. Azda som upadla do šoku, napadlo mi, a už nikdy nebudem schopná sa odtiaľto postaviť. No potom som si znova spomenula na Herberta a láska k nemu ma prinútila začať sa umývať, tak ako mi to Sir Hollows prikázal.

Po chvíli som začula jeho blížiace sa kroky a opäť som sa prestala hýbať, on ma však obišiel a stal si rovno predo mňa. Košeľu mal už vyzlečenú a rozopínal si nohavice, a ja som podvedome uhla pohľadom k vode.

“Postav sa, prosím ťa,” šepol a ja som sa pred ním opäť zahalila. “Postav sa,” zopakoval a ja som nevoľky počúvla. Nevedela som, ako to vôbec dokážem - zrejme mi jedine opakovaná modlitba pomáhala k tomu, aby som to všetko robila, pretože okolo maličkej štipky pokoja, ktorú mi vedomie o Božej prítomnosti poskytovalo, sa nachádzali iba beznádej, hanba a prázdno.

“Spusti ruky k telu.”

Opäť som váhala, zdržiavala, takže musel svoj pokyn zopakovať. Zavrela som oči a veľmi pomaličky, v duchu prosiac Herberta o odpustenie, som opäť poslúchla.

“Si prenádherná,” hlesol napätým hlasom a ja som si musela zahryznúť do spodnej pery, aby som sa nerozvzlykala.

“Vystúp na koberec.”

Nemalo zmysel otáľať, a predsa som mala nohy také ťažké, že som sa pri vychádzaní z kade potkla. Takmer som spadla na zem, no Sir Hollows ma zachytil, a ja som sa podvedome odtiahla, potichu zakvíliac od hanby, čo sa mnou rozliala ako roztavený kov.

A zrazu ma bozkával, privlastnil si moje pery tak nečakane, že som si ani nestihla všimnúť, kedy ma otočil k sebe, a ja som sa bránila, odtláčala ho od seba, až sa napokon podvolil a odstúpil.

“Vieš, že ťa nechcem násilím,” povedal mi, zhlboka dýchajúc. Natiahol ku mne ruku, no ja som odstúpila, snažiac sa samú seba zahaliť v tom tlmenom svetle, ktoré mu poskytovalo pohľad na moje telo.

“Bude ti príjemnejšie, ak zhasnem?” opýtal sa a ja som prikývla.

Odvrátil sa odo mňa a začal sfúkavať sviečky, kým ja som zámerne ustupovala do tmy, ktorá náhle izbu zahaľovala, až som sa dostala tesne k oknu.

Nie je to zlý človek, snažila som si nahovoriť. Iba… Iba čo? Chce využiť našu slabosť, aby uspokojil samého seba? Iba preto, že to urobil slušne, neznamená, že jeho činy sú čestné. Veď ma chcel vypýtať od Herberta! A vôbec, čo by bol spravil, ak by Herbert odmietol? Bol by poslal posla? Bol by mu to Herbert dovolil, alebo by ho naozaj napadol a nebodaj zabil? Bola by som o tom vôbec vedela? Alebo by utiekol? Či ma zobudil uprostred noci a utiekli by sme spolu?

Tak rýchlo som našla útočisko vo svojich otázkach, že keď sa ma Sir Hollows dotkol na ramenách, prestrašene som vykríkla.

“Uvoľni sa,” zašepkal a pobozkal ma na krk, no jeho slová i činy mali úplne opačný účinok. Z úst mi unikol tichý vzlyk, ktorý si však sotva všimol. Otočil ma k sebe a pobozkal ma na ústa, nevnímajúc protesty môjho tela i môjho vnútra, moju meravosť, môj strach, moje výčitky.

Buď rada, že je nežný, pripomenula som si. Na ulici si videla všeličo.

Lenže ani to mi nepomohlo, nedokázala som, jednoducho som nedokázala opätovať ani jediný bozk, hoci celé moje vnútro kričalo, že ak by som sa o to aspoň pokúsila, možno by to bolo príjemnejšie. Dokonca som si snažila predstaviť, že pery putujúce po mojej hrudi sú Herbertove, že dlane, prechádzajúce po mojom chrbte, sú Herbertove, že ten horúci dych na mojej pokožke je Herbertov.

Lenže muž pri mne nebol Herbert. Jeho pery neboli také nežné, jeho ruky neboli také drsné, a jeho dych nešepotal, ako veľmi ma ľúbi. Muž pri mne nevoňal ako Herbert, chýbala mu tá krotká divokosť, tá krehká starostlivosť, tá neustála otázka a silená zdržanlivosť, ktorú som dokázala tak rýchlo vlastnými dotykmi odstrániť. Nie. Herbert bol stále dole v dielni a zrejme ma nenávidel.

Sotva som si uvedomila, že ma Sir Hollows zatlačil k posteli. Až keď som na ňu spadla, a on si na mňa ľahol, naplno som si uvedomila, že napriek poníženiu, ktoré som zatiaľ zažila, príde chvíľa, o ktorej som donedávna ani neuvažovala. A ja som nechcela. Nielen preto, že to bol cudzí muž, a pretože som k tomu bola prinútená. Ale preto, pretože som o chvíli, keď sa stanem skutočnou ženou, snívala ako o tej, kedy urobím Herberta skutočne šťastným. Toľkokrát som v jeho tvári videla zdržanie, sebakontrolu, iba kvôli mne. Len kvôli zachovaniu akej-takej čistoty mojej duše, hoci rozhodne nebola už taká čistá ako v Leominsteri. Stále som však verila, že sa v nej nachádza aspoň trochu čistoty, trochu nevinnosti, trochu dodržaných pravidiel. No teraz… Stanem sa ženou cudzieho muža, bez manželského zväzku, bez zväzku posväteného Bohom, bez lásky.

Nechcela som to. Kvôli sebe i kvôli Herbertovi. A predsa som to robila práve kvôli nám dvom. Vlastne, nie. Kvôli nemu. Na to, že by mohli popraviť aj mňa, som od chvíle, čo som odišla z dielne, ani nepomyslela.

Moje myšlienky opäť bránili môjmu telu v akejkoľvek reakcii, a Sir Hollows sa nadvihol, pohladiac ma po tvári. “Uvoľni sa. Inak ťa to možno bude aj bolieť. A to by som nebol rád.”

Trpko som zažmurkala, snažiac sa nájsť vlastný hlas, keď mi opatrne roztiahol nohy.

“Bože, odpusť,” hlesla som a vykonala posledný zúfalý pokus ubrániť sa, až sa mi podarilo opäť spojiť nohy.

“No tak, Inesa. Nechcem ti ublížiť. Máme predsa dohodu,” pripomenul mi a ja som sa zachvela odporom. “Stále môžeš odísť. Ten list môžem stále poslať. No potom…”

Potriasla som hlavou. “Nie. Prosím vás, nie. Prosím vás, len neudajte Herberta. Prosím. Urobím čokoľvek, len…”

Sama od seba som sa mu v strachu o Herbertov život ponúkla, a hoci pri mojich slovách sa mu v tvári zjavil súcit, teraz sa jeho oči opäť naplnili túžbou.

“Tak ma bozkávaj,” požiadal ma a ja som mu vyhovela. Nebol to vášnivý bozk, no nebol ani chladný, a ja som si neustále opakovala, že to robím kvôli Herbertovi. Keď Sir Hollows posunul dlaň medzi naše telá, striaslo ma a bozk som prerušila.

“Prosím vás, buďte jemný,” hlesla som bezmocne.

“Neboj sa, budem,” prisľúbil.

“Ale... “ zaprotestovala som a zavrela oči. “Bude to bolieť. Tak prosím vás, len… len…”

“Budem predsa nežný. Skutočne. Nechcem ťa násilím, dobre to vieš.”

“Ja viem, že budete,” odvetila som. “Ja len… Ešte nikdy som…”

Počúval ma pozorne, a hoci bol na hrane netrpezlivosti, v tvári sa mu mihlo náhle pochopenie. “Ty si ešte… panna?”

Prikývla som.

“Vymýšľaš si, len aby som to neurobil?”

“Nie, nie,” ubezpečila ho. “Nečakám, že… to necháte tak. Len som vás chcela požiadať, aby ste na to brali ohľad…”

Neveriacky pokrútil hlavou. “Neverím ti.”

“Nemusíte. Čochvíľa na to aj tak sám… prídete,” hlas sa mi zlomil a ja som mala chuť schúliť sa do klbka a schovať sa kdesi do najtmavšieho kúta miestnosti.

“Si predsa zaňho vydatá.”

“Nie som. Chceli sme sa zobrať až… až neskôr a preto…” Zavrela som oči a rozplakala sa. Horko a bezmocne, v duchu prosiac, aby sa to už skončilo. Bolo mi zle, zo seba i z celej tejto situácie, a ak by som nebola taká vystrašená, tak by som už určite vyvrátila celý obsah žalúdka.

Náhle som zacítila, ako sa prevalil vedľa mňa.

Zarazene som otvorila oči a cez slzy naňho pozrela. Líca mal červené od vzrušenia, no veľmi rýchlo mu bledli, akoby som povedala niečo, čo ho zahanbilo alebo vystrašilo.

“Vysvetli mi to. Ale ak klameš… budeš klamať…” varoval ma, na čo som sa prežehnala. “Nebudem.” Skrčila som kolená k sebe, takže som sa pred ním aspoň takýmto spôsobom zahalila, a v krátkosti vyrozprávala náš príbeh. “Iba sa tvárime, že sme manželia, práve preto, aby nás ťažšie odhalili. No nie sme. Nikdy sme neboli spolu, hoci Herbert ma miluje. Rešpektuje, že mi záleží na tom, aby som najprv vstúpila do manželského zväzku a až potom…”

Zdvihol ruku a ja som sa odmlčala. Dlho mlčal a ja som sa bála, že som niť jeho trpezlivosti pretrhla a on ma napokon znásilní, vezme si ma len tak, pretože už dosť dlho som oddiaľovala naplnenie jeho túžob.

“Vaše správanie je nezvyčajne ušľachtilé. A cnostné,” povedal napokon. Zaboril si tvár do dlaní a zamumlal: “Obleč sa a choď. Vezmi si aj peniaze.”

Šokovane som sa naňho zadívala. “Ale…”

“Nechcem od teba nič. Nemám v záujme pripraviť o počestnosť ženu, ktorá si ju takto stráži. O to viac, že ju bola ochotná obetovať za muža, ktorého miluje. Choď, Inesa, než… Azda sa z tvojej cnosti niečomu naučím i ja.”

Ešte stále som naňho neveriacky civela. Neverila som jeho slovám; nie preto, že by sa mi zdali neúprimné, ale preto, že by to bolo príliš krásne. Pre niekoľkými minútami som sa mala ešte stať jeho milenkou, obyčajnou prostitútkou, ktorá sa mu za peniaze a Herbertovu slobodu odovzdá, a teraz ma on sám posiela preč?

“Choď,” zopakoval a ja som vstala z postele, potme blúdiac po izbe a hľadajúc šaty. Obliekla som sa tak rýchlo, až som mala chvíľu obavy, či som nejaký kus oblečenia nevynechala; potom som si však spomenula, že som mala iba košeľu a sukňu, a podišla som k dverám.

S roztrasenou rukou na kľučke som sa otočila k posteli, vyhľadajúc modré oči Sira Hollowsa.

“Dúfam, že nájdete liek na to, čo vás trápi,” zaželala som mu a bez slova som vyšla von, zbehla po schodoch a vyšla pred dom; nezastavila som sa však. Utekala som ďalej, kdesi do neznáma, kdesi preč, kde by som sa napriek všetkému necítila nečistá. Zastavila som sa až za stajňami, kde som si musela kľaknúť od toho, ako nevoľno mi prišlo, a vzápätí som sa naozaj pozvracala. Klesla som na chrbát do trávy a hodnú chvíľu sa dívala na čistú hviezdnatú oblohu.

A potom som si uvedomila, že musíme ísť preč. Ja i Herbert.

Netušila som, aká sila ma prinútila vstať a vybrať sa do našej izby, kde však nebol. Nemala som ani predstavu o tom, prečo tam nie je, hoci odo mňa bolo naivné predpokladať, že by dokázal zaspať. Rýchlo som nám pobalila ten maličký majetok, čo sme mali, a vybrala sa do dielne. Nesvietilo sa v nej, a mne zišlo na um, že skutočne odišiel. Že ma opustil, pretože som ho podviedla. Nie, chystala som sa ho podviezť.

Vstúpila som však dovnútra; ak pre nič iné, tak preto, pretože som tušila, že mi tu kul prsteň, a nádejala som sa, že ak ma aj opustil, azda mi tu nechal aspoň ten.

Sotva som však zišla dole kamennými schodmi, z opačného konca miestnosti som začula šramot.

Zavolala som jeho meno, hoci sa mi pri jeho vyslovení vytvorila v hrdle hrča. Bez ohľadu na to, že ma Sir Herbert nechal ísť, som sa cítila byť poškvrnená. Ako sa naňho budem teraz pozerať? Ako jemu dovolím, aby sa ma dotýkal, keď… Potichu som zavzlykala, vyrušil ma však jeho unavený hlas. “Inesa?”

[ » na začiatok « ]