Kapitola:
Pridaná: 12.8.2017, 18:19:40
Čítaná: 115×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Inesa, Herbert, dekan Paul
Stručný dej: Príbeh o úderoch života, o láske k Bohu a o tom, čo to znamená byť láskavý :) Bývalá jednorázovka, ktorá sa rozvinula na historickú romancu, ktorej koniec nie je známy ešte ani mne ;) :D

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Človek Boží 2 » Zima a chlad 3 » Nezištná obeta 4 » Blízkosť tiel 5 » Jeden pre druhého 6 » Spolu v utrpení 7 » Tá jediná možnosť 8 » Strach a zmätok 9 » Priestor na lásku 10 » Zachránené životy 11 » Ponuka 12 » Obeta čistoty 13 » Odpustenie 14 » Objatie srdca 15 » Splnený sen 16 » Súci trest 17 » Ultimátum 18 » Spoločný vzdor 19 » Moja vina 20 » Miska váh 21 » Epilóg

Vzápätí sa zrejme postavil a vykročil ku mne, nie však pevne, ale nesmelo a akosi tackavo, potkýnajúc sa o kovové misy, meče a podkovy, ktoré sa z nejakého dôvodu povaľovali po zemi.

A keď podišiel tesne ku mne, a ja som i napriek tme videla do jeho očí, uvedomila som si, že som v jeho očiach definitívne klesla na úroveň, z ktorej sa už nevypracujem naspäť. Boli plné hnevu, pohŕdania a znechutenia, a tie obklopovali záblesky ľútosti, ktorú som voči nemu cítila ja.

“Odpusť,” šepla som bezmocne.

“A čo?!” vybrechol, a ja som z jeho úst zacítila pach alkoholu. Zľakla som sa - Herbert nikdy nepil, kvôli otcovi. Teraz však bol opitý, a ja som inštinktívne ustúpila o krok dozadu.

Nedokázala som sa brániť, ani protestovať. “Mám tu naše veci,” povedala som duto.

“Naše veci?” spýtal sa a pristúpil ku mne bližšie, takže som znova zacítila zápach z jeho úst.

Než som mu stihla odpovedať, naklonil sa ku mne a ja som napriek obavám z jeho dotyku zatúžila stratiť sa v jeho náručí.

“Tak krásne voniaš,” šepol. “Vždy si tak nádherne voňala. Dráždila si ma toľkokrát, až som to prestal počítať. No vždy som sa ovládol. Kvôli tebe. Kvôli tebe, moja drahá Inesa,” hlas sa mu zachvel. “Pretože som si ťa vážil. Ctil si ťa, uctieval ťa. Modlil som sa k tebe. Ja viem, je to rúhanie, a predsa. Si to jediné, na čom mi záležalo. Jediné… A teraz…”

Už som to nevydržala, horko som sa rozplakala a on sa zrazu vystrel v celej svojej výške a pozrel na mňa zhora. V tej chvíli som mala chuť prepadnúť sa pod zem, aby ma už nikdy nevidel, aby som mu už nikdy nemohla spôsobiť rovnakú bolesť.

“Mrzí ma to,” bolo jediné, čo som zo seba dokázala dostať.

“Teba to mrzí,” odfrkol a pokrútil hlavou. “Teba…” hlasno prehltol. “Ach, do pekla, prečo si taká dokonalá? Prečo musíš byť stále taká dokonalá?!” zreval a udrel päsťou do steny vedľa mojej hlavy, takže som od strachu vykríkla.

“Odpusť,” hlesol rozochvene. “Odpusť, moja drahá, nechcel som ťa vystrašiť, odpusť. Odpusť, prosím ťa…” opakoval a natisol sa na mňa, no ja som sa od ľaku a hanby neodvážila dotknúť sa ho svojím telom a tak som sa natlačila k stene.

“Ach. Samozrejme,” povedal duto. “Samozrejme.” Zostúpil zo schodov a zastal pod nimi. Hľadel na mňa bez žmurknutia, a ja som mala chuť vybehnúť von a už nikdy sa neobzrieť. Pri tej myšlienke mi išlo srdce puknúť, no nemohla som mu zazlievať, že mnou opovrhuje. A bolo jednoduchšie odísť, než znášať vedomie, že okrem mňa ma nenávidí aj on.

“Už vieš, čo si za to kúpiš? Toľko peňazí si jakživ nemala.”

Uvedomila som si, že naráža na tých sľúbených tridsať zlatých. Ja som si však nevzala ani prvú časť platby. Nemala som nič, no to on nevedel. Napriek tomu sa ma jeho otázka dotkla.

“Neviem,” hlesla som.

“Veď ty na niečo prídeš. No rátaj s tým, že ja z nich nechcem ani štipku,” vyprskol.

Zatriasla som sa na celom tele a po prvýkrát vo svojom živote som voči nemu pocítila hnev.

“Dobre,” odvetila som tvrdým hlasom.

“Som rád, že sme si na čistom. Teraz… nechaj mi tu veci a choď sa vyspať. Alebo pomodliť. Áno. Asi pomodliť,” hovoril skôr sám sebe než mne a vzápätí sa trpko zasmial. “Bolo to aspoň príjemné? Alebo ťa to bolelo? Naplnilo to tvoje očakávania? Povedz… hm? Odpovedz, chcem to vedieť. Musím to vedieť.”

“Her…” začala som, no poníženie sa vo mne zbieralo ako lavína a bránilo mi v reči.

“Alebo nie… Nechcem… Ja…” Na hodnú chvíľu sa odmlčal a díval sa na mňa, kým ja som odvrátila hlavu, pretože som nedokázala zniesť jeho pohľad; dostatočne mi ubližovali už jeho slová.

Veľmi dlho mlčal; tak dlho, až som sa bála, že ma tým tichom vyzýva, aby som odišla, až napokon nižšie položeným hlasom povedal: “Dopekla. Dopekla, som ja ale hulvát.” Odstúpil ešte o niekoľko krokov ďalej, takže som už nevidela ani jeho siluetu, a až vtedy sa ozval znova: “Odpustíš mi to, Inesa? Odpustíš mi to? Prosím ťa,” Náhle sa rozvzlykal ako malé dieťa, bezmocne a nahlas, a moje srdce sa od ľútosti zovrelo tak prudko, až som zabudla dýchať.

Všetky jeho slová boli zrazu zabudnuté, jeho ponižovanie, posmech - to všetko akoby sa ani nestalo. “Nemám čo,” zavzlykala som i ja a premožená súcitom som zišla k nemu. Než som k nemu stihla natiahnuť ruky, klesol na kolená a zaboril si tvár do dlaní, no vzápätí pozrel na mňa a schmatol ma za sukňu.

“Odpusť. Prosím ťa, odpusť. Odpusť mi…” objal ma okolo kolien, akoby sa ku mne naozaj modlil a ja som si váhavo zaborila ruky do jeho vlasov.

“Nemám čo, Herbert. Nemám čo,” ubezpečovala som ho. “Máš plné právo hnevať sa… Úplné. Ty mi odpusť. Prosím ťa. Chcela som ťa len chrániť. Iba chrániť…”

“Ja viem… Ja viem…” zamumlal mi do sukne. Zdvihol ku mne oči. “Bolelo ťa to veľmi? Ublížil ti? Povedz mi to, prosím ťa, potrebujem to vedieť. Potrebujem vedieť, že ti… že sa k tebe správal s úctou, ktorú si zaslúžiš.”

Pokrútila som hlavou, v tme to však nemohol vidieť, a tak som i nahlas povedala: “Nebolelo. Ale…”

“Dobre,” skočil mi do reči. “Dobre. Ďakujem, že si mi priniesla veci. Hneď ráno sa poberiem. Už ti nebudem spôsobovať starosti ani bolesť. Chcel som sa o teba postarať a napokon som ťa pripravil o tvoju nevinnosť.” Siahol k môjmu ramenu a vzal mi vak, no ja som sa z miesta nepohla.

“Naozaj chceš odísť?” opýtala som sa.

“A nie? Nezbičovali ťa kvôli mne? Neopustila si svoj domov kvôli mne? Nezaprela si svoje princípy kvôli mne?”

“Ale ja…”

“V mojich očiach si stále čistá. Chcem, aby si to vedela. Stále ťa vidím ako anjela, pretože ním si. Obetovala si svoje telo pre to, aby si ma zachránila a ja…” opäť sťažka prehltol, “som ťa ani nedokázal brániť… Nechal som ťa odísť, všetko som nechal na teba a namiesto toho som tu chľastal ako môj nepodarený otec…”

“Nie, Herbert.” Vystrela som ruky k jeho tvári, no on ich zo seba striasol. “Prosím ťa, Inesa, choď už. Zaslúžiš si čosi lepšie, no ja ti to nemôžem dať.”

“Ale môžeš,” hlesla som. “Naozaj ma stále vidíš čistú?” šepla som roztraseným hlasom.

“Ako tú najčistejšiu osobu na svete.”

“Nechal ma odísť,” zavzlykala som. “K ničomu nedošlo. Keď zistil, že som panna, poslal ma preč.”

Neveril mi. A prečo by aj mal? Veď ani ja sama som nedokázala pochopiť, aké šťastie nás postretlo.

“Nemusíš mi klamať, len aby som sa cítil lepšie,” povedal napokon.

“Neklamem,” odvetila som pravdivo. “Nechal ma odísť. Takmer… sa to stalo, no ja som ho požiadala, aby bol ju mne nežný a on…” Podvedome som sa striasla a zavrela som oči. “No povedal mi, aby sme odišli ešte dnes. Preto som sem prišla aj s našimi vecami. Môžeme odísť, Herbert. A nik nás neudá.”

Kľakla som si k nemu, pretože som už nezniesla pozíciu, v ktorej sme sa ocitli - jeho na kolenách a mňa v stoji, a chytila jeho tvár do dlaní. “Som len tvoja. Aj budem tvoja… aj keď… to bude… ťažké po tom, čo…”

“Nie, nie. To je v poriadku, drahá. Aj keby som sa ťa už nikdy nemohol dotknúť, nebudem ti to zazlievať.” Priložil dlane k mojím bokom, no sotva sa ich dotkol, vlastne mi len trochu pokrčil látku sukne, a zahľadel sa mi do očí. “Určite chceš, aby som šiel s tebou?”

Pokrútila som hlavou. “Bez teba nikam nepôjdem. Poď, vstaň,” chytila som ho pod pazuchu a pomohla mu postaviť sa. Zatackal sa, no ustál to a ja som ho podoprela, aby mohol vyjsť po schodoch. Bolo náročné teperiť sa s ním po poľnej ceste, no ráno som nechcela odísť. Bolo by to, akoby sa tento deň už skončil a odchodom za svitu slnka sme dávali okrem panstvu zbohom aj tomu, čo sa udialo. Avšak takto sme so sebou udalosti dnešného večera stále niesli ako pripomienku toho, čo všetko sme ochotní pre toho druhého obetovať.

Napokon sme však predsa len museli pri lese zastať, pretože sme boli obaja priveľmi ustatí na to, aby sme pokračovali. Herberta sa opilosť ešte stále držala, hoci v menšej miere, než keď som ho našla, a tak sme sa uchýlili na malej čistinke a nechala som ho vyspať sa, kým ja som iba driemala, pravidelne sa budiac pri spomienkach na udalosti v izbe Sira Hollowsa. Aj preto som skutočne zaspala až nadránom, takže keď som sa zobudila, bolo už poludnie.

Herbert opekal nad ohňom zajaca a ja som sa chvíľu dívala na jeho zjazvený chrbát a šiju, a vnútrom sa mi rozliali neha a vďaka. Chcela som sa posadiť a objať ho, no keď som si predstavila, že by ma mal objať, striasla som sa, a nahnevaná sama na seba som ho oslovila.

Sotva ku mne pootočil hlavu, iba zamrmlal “Dobré ráno” a ja ďalej sa venoval pečeniu. Premkla ma úzkosť a hodnú chvíľu som nič nevravela, uvažujúc, či si pamätá na udalosti minulej noci. Koniec koncov, bol dosť opitý, a možno si ani nespomínal na to, že sa medzi mnou a Sirom Hollowsom nič nestalo.

“Herbert?” skúsila som po hodnej chvíli znova.

Neotočil sa ku mne, iba zúrivo zdvihol konár, na ktorom sa zajac piekol a olial ho studenou vodou, pričom horúce mäso zasyčalo a zdvihla sa z neho biela para.

“Tu máš,” podal mi ho. “Najedz sa prvá.” Opatrne som ho od neho vzala, dívajúc sa na jeho profil. Okamžite sa však odvrátil a vstal. “Idem ešte po vodu. Tu neďaleko je potok.”

Vstal a zmizol medzi stromami a mňa tam nechal sedieť, zmätenú, unavenú a ranenú.

[ » na začiatok « ]