Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 14.7.2017, 11:35:15
Čítaná: 704×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sheilla Potterová, Remus, James, Sirius, Tom Riddle/ Voldemort, Dumbledore
Stručný dej: Príbeh ženy, ktorá milovala tak oddane, že pre tých, ktorých ľúbila, sa dokázala vzdať i vlastného života. Príbeh o výnimočnom pute matky a dcéry, oboma nedobrovoľne zviazanými s Voldemortom, a ich vzťahu k mužovi, čo sa neznámym javil ako zviera, no pre ne sa (aspoň na niekoľko chvíľ) stal najdôležitejším človekom na svete. *Tento príbeh mi ležal na srdci už dlho, ale nejako nešiel na papier (hoci len vo worde). Teraz to konečne vyšlo :) Dúfam, že budete mať z čítania tejto poviedky takú radosť, s akou ju ja píšem :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola:

Sheilla sedela na balkóne Astronomickej veže a dívala sa na strieborný mesiac. Po lícach sa jej rinuli slzy, obrovské, horké a horúce.

Myslela na Rema, na jeho premeny, na jeho bolesť. Nenapísala mu, neozvala sa mu od chvíle, čo prišla na Rokfort a Albus jej prisľúbil, že tam môže ostať. Schovávala sa v prázdnych komnatách na šiestom poschodí, iba ona sama, so spoločnosťou domácich škriatkov a Albusa, a občas Poppy, ktorá okrem neho ako jediná vedela, že sa v škole ukrýva. Školský rok sa mal skončil až o dvadsať dní, dovtedy tu musela byť skrytá. Mnoho jej spolužiakov z nižších ročníkov sem stále chodilo; nechcela, aby ju spoznali. Iba v noci si dovolila vyjsť von, a pretože poznala rokfortské chodby lepšie než Filch, dokázala sa nepozorovane dostať na svoje obľúbené miesta, spojené so spomienkami, ktoré sa teraz zdali byť tisícky rokov staré.

Albusove tiché, ako vždy múdre slová, ju na okamih vyrušili z jej smútku. Otočila sa k nemu a nenamáhajúc utrieť si slzy, ktorých bol svedkom takmer pri každej svojej návšteve, odvetila: „Nemôžem.“

Povzdychol si a keď zložila nohy na zem, pomaličky sa usadil na parapetu k nej, položiac jej ruku na rozochvenú dlaň. „Myslíš si, že im pomôže, ak o tebe nebudú mať žiadne správy?“

„No ak ich chytí, a ja im prezradím, kde som, príde si po mňa. Bude ich kvôli tej informácii mučiť a...“

„Nebude veriť, že nič nevedia,“ skočil jej do reči. „Podľa môjho názoru je presvedčený, že sa s nimi pokúsiš skontaktovať. A bude len čakať na vhodnú príležitosť, kedy im príde podozrivá sova.“

Trpezlivo sa pousmial. „No po čase mu to začne byť podozrivé. A keď si ich nájde, bude ich mučiť – prosím ťa, neber to tak, že ťa chcem stoj čo stoj vystrašiť, no ak Voldemorta poznám, čo si dovolím tvrdiť, že poznám – nenechá ich na pokoji, kým mu niečo nepovedia.

„Nebude pre nich potom bezpečnejšie nevedieť nič?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím. Znela ironicky a bola si toho vedomá, no posledného mesiaca nemala ani štipku dôvodu na radosť; dokonca ani z dieťaťa sa nedokázala tešiť, pretože bola príliš vystrašená, že by jej ho mohli zobrať.

Povzdychol si. „Preto plačeš a celú noc hľadíš na spln, hoci by si mala kvôli sebe i dieťaťu odpočívať?“

„Jeho premeny sú strašné. Vždy mu pomáhalo, keď som... bola pri ňom.“

„Ach, myslel som si,“ zhodnotil ležérnym tónom. „Takže si myslíš, že teraz vie, že naňho myslíš?“

Odmlčala sa. Áno, predstavovala si to. No to bolo všetko. Vedela, že sa kvôli nej zrejme trápi. List, ktorý jej poslal, jej prišiel sem, do Rokfortu, no neodpísala mu, rovnako ako Jamesovi, ktorý jej napísal až dvakrát.

Nevedela, čo im má napísať. Nemohla sa im priznať s pravdou, hoci nádej, že by jej povedali „Nič sa nedeje, pomôžeme ti“ ju občas donútila sadnúť si za stôl a napísať listy plné ospravedlnení, vysvetlení a sĺz, schovaných v slovách i lesknúcich sa na papieri. No potom ich spálila; nemohla a nechcela nikoho ohroziť. Tento osud si na seba privolala sama a len ona ho mohla niesť. Nikoho iného so sebou už stiahnuť nechcela.

„Nemyslím si, že to vie,“ vyslovil jej vlastné myšlienky Albus a jej sa z očí pustili ďalšie slzy.

„Pracoval som na malom pláne,“ ozval sa tónom, akoby sa rozprávali o tom, čo budú jesť na obed. „A myslím si, že s troškou vynaliezavosti by nebol problém dopisovať si ani s Jamesom, ani s Remom.“

„To som vyriešil tiež. Hranice sú predsa zatvorené. Takže by bolo pre teba náročné odísť z Francúzska. Máš povinnosti, rovnako ako James a Remus. No môžeš si s nimi aspoň písať. Profesor Kettleburn chová veľmi vzácny, vysoko inteligentný druh sov, ktoré dokážu vycítiť, ak ich niekto sleduje. Preto som uvažoval, že by sme mohli používať zo dve. Jednu by som dal Jamesovi a Removi; a písali by ti zo stanovištia rádu; druhá by ostala tebe. Takto by sme zabezpečili, že sovy pôjdu do Francúzska, povedzme do Provence, tam by pobudli a ak by bol ‚vzduch čistý‘, ako sa medzi nami, ‚špiónmi‘, hovorí, priniesli by ti list na Rokfort. Bolo by to zdĺhavé, no aspoň kým by sa dieťa narodilo, postačilo by to. A to, čo bude potom, začneme riešiť, keď to bude aktuálne.“

Sheilla ho počúvala iba s malou nádejou. To, čo navrhoval, bolo síce krásne, no stále nebezpečné. Navyše, nechcela im klamať a... sama nevedela, čo by chcela po narodení dieťaťa urobiť. Zišlo jej na um, že by ho dala na adopciu – ak by dieťa prijal za svoje niekto iný, Voldemort by sa nikdy nedozvedel, že s ňou splodil potomka; no ak by sa rozhodla naďalej žiť normálnym životom, dokázala by o tom klamať? Dokázala by sa vôbec svojho dieťaťa vzdať bez toho, aby naňho každý deň myslela a bála sa oňho? A ak by ju Voldemort predsa len našiel, neprečítal by si v jej mysli, že mali dcéru a neobrátil by celú Britániu naruby, len aby ju našiel? Bude sa s ňou musieť na Rokforte schovávať po zvyšok jej života?

„Popremýšľaj o tom. No tvoj brat a priatelia sú vystavení riziku dennodenne. Voldemort po nich nejde iba kvôli tebe, ale jednoducho preto, že sú šikovní. A... nechcem ti ‚hrať‘ na city, ale boja sa o teba. A mne už dochádzajú argumenty, prečo by sa nemali vybrať do Paríža a hľadať ťa.“

„Snažil som sa vymyslieť argumenty, prečo by to robiť nemali, poslal som ich na prakticky zbytočné misie, a sľúbil som im, že zistím, čo sa ti stalo. No ak sa vrátim bez odpovede, potom...“

Nadýchla sa, no slová, ktoré mu chcela povedať, jej zavisli na perách. Nie, to im nemohla spraviť... Nemohla by ani Albusa požiadať, aby to urobil, pretože by tým všetkým spôsobila iba žiaľ. A takto skoro po smrti ich rodičov, by bola správa o jej vlastnej smrti, hoci falošná, pre Jamesa zdrvujúca.

Tento nápad však nezamietla, ani naňho nezabudla; iba si ho uložila do pamäte a Albusovi povedala: „Nakoľko to bude pre nich bezpečné?“

„Najbezpečnejšie ako sa dá. Nikdy by som ti to nenavrhol, ak by som si nebol istý, že to bude bezpečné.“

„Dobre, premyslím si to,“ prisľúbila. Albus pochopil; vstal, zaželal jej dobrú noc a vzdialil sa, kým ona si znova vyložila nohy na parapetu a zadívala sa na mesiac, ktorý tak nenávidela.

Nevedel o nej nič... jeho premena musela byť naozaj hrozná. Tak ako vždy, keď bol v strese. A James? Okrem Lily už nemal nikoho, ona bola jeho jedinou rodinou; pokrvnou príbuznou. Ako sa o ňu len musel báť? Ak by o ňom ona nič nevedela, zbláznila by sa. Vlastne vedela, že žije iba preto, že jej o tom vždy povedal Albus. Ako sa asi cítili?

Dumbledorov plán našťastie vychádzal. Nik jej korešpondenciu s Remom a Jamesom neodchytil, vždy prišla neporušená a nezmenená, no hoci jej listy od brata a muža, ktorého milovala, vždy rozjasnili deň, inak bol jej pobyt na Rokforte plný nešťastia a žiaľu. Bála sa vychádzať z hradu, bála sa ukázať na oči čo i len Zloduchovi, pretože čím viac jej bruško rástlo, tým väčšiu hanbu pociťovala.

Bola zradkyňou; zradkyňou vlastnej krvi, vlastných princípov, no predovšetkým vlastnej rodiny. Nosila pod srdcom dieťa muža, ktorý hlásal genocídu, vraždil muklov i čarodejníkov bez rozmyslu, páchal zločiny, ktoré boli príliš hrozné na to, aby sa o nich dalo rozprávať naraz. A nedokázala sa s tým zmieriť.

Nemalo to nič spoločné s jej dieťatkom, milovala ho a bála sa oňho, no nepísať Jamesovi a Removi pravdu, neuľaviť svojim výčitkám a rozlámanej duši jej spôsobovalo taký hlboký zármutok, až si pomaly nepamätala dni, kedy neplakala. Jediné, čo jej spôsobovalo radosť, bolo jej dieťa; hoci ona mala náladu vždy zlú, jej dieťatko sa tešilo, že rastie, že je zdravé; cítila to.

Stalo sa pre ňu tou najdôležitejšou vecou na svete, dôležitejšou než vojna, než ona sama. Nechcela, aby jeho meno vláčili v čarodejníckom svete ako Voldemortovo, aby niekto niekedy zistil, že to krásne, čisté stvorenie, ktoré čoraz náruživejšie kopalo a chystalo sa na tento temný svet kde-tu posiaty dobrými ľuďmi, bolo potomkom najhoršieho človeka, akého svet kedy zažil.

Keď jej 25. novembra odtiekla plodová voda, túžila len po jedinom – aby sa maličké narodilo zdravé. Nič viac nepotrebovala. Pôrod bol ťažký; jakživ takú fyzickú bolesť nezakúsila; no citové spojenie, ktoré so svojím bábätkom mala, jej ho pomohlo zvládnuť; opäť – kým sa ona zmietala v obavách, jej dieťatko bolo pokojné, tešilo sa na svet, čakalo, kým prvýkrát uvidí svoju matku a spočinie v jej náručí.

A keď ju Sheilla prvýkrát zočila, to, čo pocítila, ju ohúrilo. Bolo to jej dieťa. Jej dcérka. Malá krásna, s hnedými očkami a troškou vláskov na malej hlávke. Kým ju Poppy držala a umývala, plakala, no akonáhle si ju Sheilla vzala do náručia, maličká sa upokojila. Ich pohľady sa stretli a v tej chvíli zacítila, že nech bude kdekoľvek, vždy bude so svojou dcérou prepojená.

Bola zmierená s osudom, vedela, že maličká bude musieť žiť v utajení, a že bude potrebovať byť vychovávaná niekým, kto ju bude milovať a učiť ju hodnotám, na ktorých v tomto temnom svete skutočne záleží. No najmä vedela, že toto je nový začiatok. Pre jej maličkú, ktorá má akú-takú nádej raz vyrastať vo svete bez Voldemorta.

Pre ňu to bol koniec a bola s tým zmierená. Hanbila sa to nahlas priznať, no v duchu dúfala, že zomrie pri pôrode. Aby nechala svojej dcére čistú cestu.

Keď prišiel Albus a vzal do náručia jej malú dcérku, požiadala ho, aby bol jej krstným otcom. Dojalo ho to, a keď sa spýtal na meno, aké by jej chcela dať, ihneď jej zišla na um malá oslava, ktorú Albusovi pred dvoma rokmi jeho kolegovia prichystali v posledný deň školského roka. Doteraz premýšľala nad mnohými menami, no žiadne sa jej nezdalo dostatočne krásne, ani výstižné. A teraz, hľadiac do láskavých, modrých očí muža, ktorý rešpektoval každé jej prianie a bezúhonne jej pomohol, klamal kvôli nej ľuďom, ktorých mal rád, si uvedomila, že to správne meno pre jej dcéru, celých sedem mesiacov chránenú ním, bude June.

Chcel počkať, no ona trvala na tom, aby zložil sľub hneď, mala pocit, že ak bude malá Junie čo i len chvíľku bez ochrany, Voldemort si ju nájde a odvedie ju a vychová z nej monštrum.

Až keď celý hrad stíchol a ona si bola istá, že ju nik neuvidí, pomaly, ešte stále unavená, vstala z postele, vezmúc zo zásuvky kus pergamenu, brko a atrament, a napísala vopred premyslené slová.

keď píšem tieto riadky, zožierajú ma výčitky svedomia, pretože ste mi tak veľmi pomohli. Prijali ste ma pod svoju strechu a starali sa o mňa ako skutočný otec. Nič ste mi nevyčítali, ani ste ma neodsudzovali, a za tom Vám budem navždy vďačná.

To, čo som urobila, som však urobiť musela. Nechcela som malú Junie vystaviť životu plnému schovávania sa a strachu. Ja a Vy sme jediní, kto vie, kto je jej otec, a prosím Vás – nikomu to nevravte. Ani James sa nikdy nesmie dozvedieť, čia krv okrem našej v June koluje, pretože by bol v nebezpečenstve.

Vy ste jediný, koho sa Voldemort bojí. Kto je mocnejší, než on. Ale ja proti nemu nie som dostatočne silná. Ak by si ma našiel – a ja som presvedčená, že tuší, že som tu bola, len sa sem nedovážil vkročiť – a prečítal mi myšlienky, dozvedel by sa o June. A ja jej chcem dožičiť život bez toho, aby cítila na pleciach ťarchu mojich omylov a zločinov svojho otca.

Je mi ľúto, že na Vás nechávam vyriešenie mojich vlastných rozhodnutí, ale prosím Vás – povedzte Jamesovi, že som ho ľúbila, a že mi je ľúto, že som ho sklamala. Dúfam, že ak bude raz mať deti, budú s mojou Junie rovnako spätí, ako ja s ním. Nič viac si pre ňu nemôžem želať.

Ešte raz Vám ďakujem za všetko – ste ten najlepší a najväčší človek, akého som kedy poznala.

P. S. Mrzí ma zmiznutie zásob profesora Slughorna, ale iba v jeho sklade som dokázala nájsť všetky prísahy na prípravu Mortikaínu.

Keď dopísala, zložila lístok a uložila ho k June do kolísky. Spinkala, spinkala ako anjel, úplne pokojná. Hovorilo sa, že deti vždy vycítia, keď sú ich matky nešťastné, no možno všetko šťastie, ktoré Sheilla kedy pociťovala, odovzdala počas ich spoločného života dcére. Jej ostali už len slzy, žiaľ a nešťastie.

Chcela si ju ešte raz pochovať, no vedela, že ak by si ju vzala na ruky, iba by ju to zdržalo od neodvratného konca. A tak sa len sklonila nad ňu a pritisla jej na čelo ľahký, posledný bozk, a šepla: „Zbohom, Junie moja. Svetlo môjho života.“

Kým kráčala chodbami späť do svojich komnát, myslela na Jamesa. Milovala ho, tak strašne ho milovala. Máloktorí súrodenci mali medzi sebou taký vzťah, ako oni dvaja. A Sirius? Bol jej druhým, veľkým bratom, mnohokrát tolerantnejším, než samotný James. A Peter? Zlatý Peter. Vždy bol tak trošku do počtu, no Sheilla si ho obľúbila. Mnohokrát s ním a Remom trávil tak veľa času... A Lily... Lily bola úžasná. James mal šťastie, že ju našiel, že si ho zobrala. Bude mu teraz oporou. Nedokázala si predstaviť, komu inému by mohla svoju dcéru zveriť, než Jamesovi a Lily.

Samozrejme, do úvahy prichádzal ešte Remus. A ak by chcela žiť, išla by za ním a bola by s ním, pretože vedela, že by ju prijal i s jej dieťaťom. No nie sám... Sám by sa o maličkú nedokázal postarať. Nie preto, že by toho nebol schopný, ale preto, lebo by si neveril. Navyše, mal právo hľadať si šťastie inde, u inej. Bolo by to od nej sebecké.

No aspoň sa zmohla na to, aby mu napísala list. Neposlala ho ihneď, chcela počkať, kým June porodí. Ak počítala správne, mal by prísť o deväť dní; vtedy už bude June v opatere Jamesa a aj Remus bude vedieť o jej smrti.

Priviazala list, pokropený vyschnutými slzami, na nohu sove menom Nočiarka a požiadala ju: „Ak by si bola rýchla, doruč ju až o deväť dní, dobre? Prosím ťa.“

Nočiarka zahúkala a Sheilla ju chvejúcimi sa prstami pohladkala po hebkom perí. „Ďakujem ti, priateľka moja,“ šepla, sova roztiahla krídla a vyletela do nadchádzajúceho rána.

Sheilla vzala flakónik s čiernym elixírom a podišla k posteli. Naliala ho do seba naraz; nechcela čakať, nechcela váhať, no najmä už nechcela plakať. Sĺz vyronila už toľko, že bola unavená. Ostával jej už len úsmev. Pretože jej dcérka je v bezpečí. A pretože za sebou zanecháva niečo nádherné, čisté a nevinné, čo na tých pár hodín urobilo jej vlastný svet omnoho krajším.

Smutné, prepáčte :( Ak by ste si chceli prečítať stručný sumár udalostí z Albusovho pohľadu, môžete si kliknúť na poviedku "Nový život", ktorý bol jednorázovkou o Sheillinom príchode do Rokfortu. Nájdete ju tu: https://www.priori-incantatem.sk/show.php?page=fanfiction&action=read&id=8102

Uvažujem, nakoľko to ešte rozvinúť, no minimálne jedna kapitola nás ešte čaká :) A potom možno epilóg.

Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo