Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 18.7.2017, 22:03:02
Čítaná: 1387×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sheilla Potterová, Remus, James, Sirius, Tom Riddle/ Voldemort, Dumbledore
Stručný dej: Príbeh ženy, ktorá milovala tak oddane, že pre tých, ktorých ľúbila, sa dokázala vzdať i vlastného života. Príbeh o výnimočnom pute matky a dcéry, oboma nedobrovoľne zviazanými s Voldemortom, a ich vzťahu k mužovi, čo sa neznámym javil ako zviera, no pre ne sa (aspoň na niekoľko chvíľ) stal najdôležitejším človekom na svete. *Tento príbeh mi ležal na srdci už dlho, ale nejako nešiel na papier (hoci len vo worde). Teraz to konečne vyšlo :) Dúfam, že budete mať z čítania tejto poviedky takú radosť, s akou ju ja píšem :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola:

Keď poslal Albusovi list, v ktorom mu oznámil, že prijíma jeho ponuku, ostal pár minút sedieť na mieste. Nevedel, čo si myslieť, ani kam sa pohnúť; cítil sa stratený, akoby mu zrazu vzali všetky istoty, ktoré kedy mal a vložili mu do rúk iné, omnoho dôležitejšie, než tie, o ktoré sa teraz opieral.

Mal sa predsa stretnúť s Harrym. A June. Naposledy ich videl ešte keď boli malými deťmi, a pri pohľade na nich skutočne pocítil ľútosť nad tým, že on vlastné nikdy nebude môcť mať.

Táto spomienka ho primäla vstať a vybrať zo zásuvky v kuchyni, kde si vždy ukladal svoje najvzácnejšie fotky a listy, pergamen, ktorý dostal pred takmer štrnástimi rokmi v jednu ľadovú decembrovú noc.

Stopy po slzách na ňom ešte stále zostávali, akoby boli začarované; už však nedokázal rozlíšiť, či boli jeho alebo Sheilline, a vedel, že dnes, keď konečne dostal možnosť vrátiť sa k nej aspoň prostredníctvom jej dcéry, ich pokropia ďalšie.

Prešiel k pohovke, na ktorej prednedávnom sedel Albus a napriek dávnemu sľubu, ktorý si dal, si nalial dvojitú dávku whiskey. Spln bol včera, a hoci sa cítil mizerne, a vedel, že alkohol mu ešte viac uškodí, na opätovnú dávku žiaľu nebol v triezvom stave pripravený.

Hodil ju do seba naraz. Horká, v podstate nepríjemná chuť iba veľmi ťažko prenikala jeho chuťovými pohárikmi, no vedel, že dôležité je, aby mu prenikla do žíl.

Chvejúcimi sa prstami rozložil list a uprel pohľad na úhľadné, hoci rozochvené písmo, ktoré v ňom aj po rokoch vzbudzovalo zvláštnu zmes nádeje, strachu a žiaľu.

je pre mňa náročné písať Ti, pretože keď si tento list prečítaš, budem už mŕtva. Predtým, než zomriem, Ti však chcem povedať niekoľko vecí, ktoré som za života nestihla alebo som ich nezdôrazňovala dostatočne.

V prvom rade – ľúbim Ťa. Vždy som Ťa ľúbila, a ak som si aj niekedy nahovárala opak, nebola to pravda. Všetko od chvíle, čo si sa mi priznal, že sa Ti páčim, som robila s myšlienkou na Teba, bol si súčasťou každého môjho rozhodnutia, pohnútky i emócie. Uvedomujem si, že neúmyselne parafrázujem Veľkého Gatsbyho, no ak je človek zamilovaný, miluje zrejme vždy podobne. A zároveň úplne inak, pretože som presvedčená, že naša láska bola výnimočná. Nemyslím si, že nejaká žena niekedy milovala muža tak ako ja Teba, a ešte pevnejšie som presvedčená o tom, že nijaký muž jakživ nijakú ženu nemiloval tak ako Ty mňa.

Zneužila som to a zradila som Ťa – no ak mi dokážeš uveriť, prosím Ťa, ver, že som to neurobila zámerne. Keď som Ti prisľúbila, že sa k Tebe vrátim, a že po ukončení mojich štúdií budeme spolu, ešte som nevedela, že som tehotná. Ak by to tak bolo, nikdy by som Ti márne nádeje nebola dávala, nikdy by som Ti znova nevyznala lásku, ani by som tak ľahko nepodľahla Tvojej neodolateľnej blízkosti.

O to viac ma bolí, že som Ti celé mesiace klamala a písala Ti o udalostiach, ktoré sa nestali. Pri písaní každého z tých listov som si neželala nič iné, len prísť za Tebou, oprieť si hlavu o Tvoje rameno a zdôveriť sa Ti s tým, čo ma trápi, no nemohla som. Zároveň boli však listy pre Teba jednou z mála radostí, ktoré som za uplynulé mesiace prežívala.

Ešte stále Ťa ľúbim, napriek tomu, že dieťatko, ktoré čakám, a ktoré je v čase, kedy tento list čítaš, už na svete, nie je Tvoje – hoci by som si veľmi želala, aby bolo. Napriek tomu, že si tomu nikdy neveril, ja som vedela, že naše deti by boli zdravé, krásne a múdre po Tebe. Predstavujem si, že teraz by si mi oponoval, že krásne by mali byť po mne, a pridal by si ešte „talentované“ – no asi sú to len moje naivné predstavy. Zrejme sa Ti teraz srdce láme na kúsky a plačeš, pretože vieš, že už ma nikdy neuvidíš, a Tvoje obrovské srdce plné lásky a odpustenia v sebe nedokáže nájsť hnev na ženu, ktorá Ti spôsobila toľko bolesti.

Preto Ťa už viac nechcem trápiť. Môj život sa pomaly končí, viem to a cítim to, a ostávam nažive už len kvôli svojmu dieťatku, ktoré si zaslúži žiť šťastný život v rodine, ktorá ju miluje. A hoci som ho zverila Jamesovi a Lily, veľmi Ťa prosím – staraj sa oňho aj Ty. Nepoznám lepšieho človeka, než si Ty, a ak v živote môjho bábätka nebudeš hrať dôležitú rolu, bude v ňom chýbať kúsok, ktoré si zaslúži každé dieťa – a to bezodne láskavé srdce, ktoré mu ukáže, že vždy, vždy sa dá odpustiť a vždy sa dá dúfať.

V neposlednom rade Ťa však prosím, aby si sa nebál lásky. Nebál sa zaľúbiť sa. Možno roky nepríde žena, ktorú by si si k telu pripustil tak ako mňa, no ak sa nájde nejaká výnimočná, ktorá si Tvoje srdce ukradne – a to znamená, že jeho lásky bude hodná – neutekaj od nej. Prijmi ju, tak ako si prijal mňa, pretože vedz, že za rovnaký dar, za aký si Ty vo svojom živote považoval mňa, som ja považovala Teba.

Ďakujem Ti za všetko, Remus – za Tvoju pozornosť, nehu, starostlivosť, lásku, i neistoty, otázky a nádeje. Bol si tou najúžasnejšou bytosťou, aká do môjho života kedy vstúpila, a si aj poslednou, s ktorou sa lúčim, pretože moje posledné myšlienky by nemohli patriť nikomu inému, než mužovi, ktorý ma naučil, čo je láska.

Kvôli slzám posledné riadky listu ani nedokázal poriadne prečítať, každé slovo si však aj po tých rokoch pamätal presne. Rovnako ako si pamätal chvíľu, keď James jeho, Siriusa a Petera zavolal k sebe do bytu a oznámil im, že Sheilla umrela a nechala po sebe dcéru, aj na to, ako mu vtedy prišlo nevoľno a takmer zamdlel, a ako prišiel domov a našiel na parapete sedieť sovu s listom, ktorý ani po rokoch nevybledol.

Snažil sa prosbu, ktorú voči nemu vyslovila, naplniť vždy, keď sa dalo, navštevoval malú Sheillu takmer každý deň, až kým sa James s Lily nemuseli ukryť pred Voldemortom. Potom ju však Albus vzal do Rokfortu a on ju odvtedy nevidel. No teraz mal možnosť. Mohol na ňu dohliadať, mohol ju chrániť a mohol byť pri nej. A konečne mohol naplniť nemý sľub, ktorý pri prvom čítaní tohto listu zložil Sheillinej pamiatke.

Srdce mu bilo o hrudnú kosť ako splašené. Stretnutie s Harrym si predstavoval úplne inak – vlastne chvíľu, keď ho uvidí naživo, si predstavoval úplne inak. Na to, že ho zachráni pred dementormi, nebol vôbec pripravený, ani na rozhovor, ktorý potom nasledoval, hoci Harrymu, Ronovi a Hermione zrejme pripadal úplne obyčajný. Preňho to však bola chvíľa, v ktorej sa minulosť prepojila s prítomnosťou, kedy bol na okamih chlapcom i mužom, keď sa znova stretol s Jamesom a Lily, a po prvýkrát s Harrym.

Na to, že uvidí aj June, úplne zabudol, a keď si uvedomil, že dnes nastane v jeho živote ešte jedna výnimočná chvíľa, už sedel vo Veľkej sieni, obklopený ostatnými kolegami z profesorského zboru. Až keď sa usadil za stolom a obzrel sa po Veľkej sieni, uvedomil si, že niekde medzi tými študentmi bude aj June. Podvedome pátral očami po chrabromilskom stole, hľadajúc tmavohnedé, takmer čierne vlasy, patriace dcére ženy, ktorú ľúbil, no hoci sa pozorne zadíval na každú, hľadajúc v nich známky potterovskej krvi, ani jedna z nich sa mu nezdala byť dostatočne známa.

Až po triediacej ceremónii, keď sa na stoloch objavila večera, sa do Veľkej siene vkradli tri postavy. Dve z nich (Harryho a Hermione) už poznal – no vedľa Harryho a Hermiony kráčalo vysoké štíhle dievča s dlhými tmavohnedými vlasmi a orieškovohnedými očami, s úzkym nosom a plnými, prirodzene červenými perami, a ustarane sa dívalo čo na brata, to na Albusa. A potom, tesne predtým, než si sadlo, spočinuli jej mäkké, vľúdne oči na ňom; ich pohľady sa na okamih spojili a on znova zažil slabý závrat, tak ako vo vlaku, keď v tom chlapcovi ležiacom na zemi spoznal Harryho.

Dojatie, ktoré sa ho na ten krátky okamih zmocnilo, mu takmer vohnalo do očí slzy, vedel však, že ho pozoruje nejedno študentské oko, vrátane Juninho, a preto jej len kývol hlavou na pozdrav a otočil sa k Minerve, ktorá sa vedľa neho práve usadila.

Po zvyšok včera zámerne vytesňoval možnosť pozrieť sa smerom k nej, a radšej dával všetku energiu, ktorú mal, do konverzácie so svojimi bývalými učiteľmi.

Až keď Albus konečne poslal všetkých spať, skutočne sa mu uľavilo. Podvedome sa učenia na Rokforte bál a zároveň sa tešil, no po dnešku v ňom panovala hlavne akási zvláštna osamelosť, potlačená rokmi samoty a vyrovnávania sa so stratami blízkych v prvej čarodejníckej vojne.

Pripomienka Jamesa, Lily a Sheilly však opäť naštrbila staré rany, hoci už pevne zatvorené, a nepomohlo mu ani vedomie, že napriek tragickým smrtiam ich rodičov z nich vyrástli šikovné deti pripravené do sveta, ktorý sa po boji s temnými silami pomaly dával dohromady.

Počkal, kým všetci žiaci odišli a až potom sa pobral do svojho kabinetu, odkiaľ viedli tajné dvere do jeho izby. Veľmi rád by sa potúlal rokfortskými chodbami, tentoraz už bez výčitiek svedomia či vzrušujúceho rizika, no bol priveľmi unavený – fyzicky i psychicky – na to, aby si doprial tento malý rozmar.

Ešte budeš mať príležitosť, ubezpečil sa a zahol na chodbu k učebni Obrany proti čiernej mágii. Dvere do nej boli zamknuté, pred nimi však stálo dievča a neisto sa obzeralo naokolo. Bolo zjavné, že tu strávilo celé svoje detstvo, žiarilo Rokfortom, pretože tento vyše tisícročný hrad zanechal na každom svojom študentovi po siedmich rokoch svoje stopy, a ono tu žilo už jedenásť.

Kráčal ďalej, vďačný, že fakle a lustre nevrhajú na jeho doráňanú a strhanú tvár viac svetla než by bolo potrebné a najpokojnejším tónom, aký z hĺbky svojej momentálne zmätenej a rozlámanej duše vydoloval, sa spýtal: „Dobrý večer, June. Nemala by si byť už v posteli?“

Dvakrát zažmurkala, nezatvárila sa však previnilo; akoby predom vedela, že sa jej bude tento malý priestupok tolerovať, a aj preto sa ho tu nebála počkať.

„Mala,“ odpovedala zvonivým, tichým hlasom. „Ale chcela som sa vám poďakovať za to, že ste pomohli Harrymu. Je to môj brat,“ dodala chvejúcim sa hlasom, ktorému dokonale rozumel, pretože ho dokonale poznal; rovnako ako ten neistý pohľad do zeme i mierny úsmev, ktorý jej skrášľoval tvár.

Albus mu síce povedal, že sa June na Sheillu podobá, a skutočne veľkú podobnosť aj čakal, no neočakával, že June bude viac-menej kópiou svojej matky. Tá podobnosť však nespočívala ani tak v jej vzhľade ako v jej správaní; tých pár sekúnd ich neverbálnej komunikácie stačilo na to, aby mu napadla absurdná, no zároveň v jeho citovom zmätku absolútne logická myšlienka – že keď Sheilla spáchala samovraždu, časť jej duše sa usídlila v June, aby mohla za ňu žiť život, ktorý si sama predčasne vzala.

„Áno, viem,“ podarilo sa mu usmiať. „A urobil som to rád. Cíti sa už dobre?“

„Áno. Už je mu oveľa lepšie, vďaka vám.“ Vďačnosť z nej doslova sálala, cítil ju. Nezmohol sa na nič iné, než: „Naozaj som to spravil veľmi rád. Dementori sú strašné stvorenia, s ktorými by deti vo vašom veku nemali prichádzať do styku. Bolo šťastie, že som bol nablízku a mohol som pomôcť.“

„Áno, to bolo,“ prikývla. „Tak… ja už pôjdem, aby ma pán Filch náhodou neprichytil,“ zdôverila sa mu úplne spontánne, ani brvou nemihnúc nad tým, že sa poznajú sotva dve minúty, a že je jej profesorom, ktorý by ju, teoreticky, mohol za takúto poznámku potrestať.

Nečakane sa zasmial, potichu, no schuti. Mal nutkanie jej navrhnúť, aby si to strihla cez vševedúce dvere, no bol jej profesorom a takéto rady jej nesmel dávať. No keď jej zaželal dobrú noc a ona sa vybrala smerom k chrabromilskej klubovni, počul, ako sa na polceste otočila, prešla okolo učebne a po chvíli zmizla za dverami, o ktorých sa so Záškodníkmi dozvedeli až po tom, čo im Sheilla Záškodnícku mapu nakreslila.

Áno. Vskutku je to Sheillina dcéra, pomyslel si a so zvláštne smutným, no zároveň ľahkým pocitom na duši sa usadil na lavicu učebne, v ktorej kedysi lásku svojho života učil obranné kúzla. A teraz mal tie isté učiť i jej dcéru.

Vyzrel von oknom, za ktorým sa pomaly stmievalo, a mraky odhalili mesiac tesne pred splnom. Mal dojem, že tento bude patriť medzi najpokojnejšie, aké kedy zažil. Nie preto, že mu Severus pripravil protivlkolačí elixír. Ale preto, že konečne mohol slobodne naplniť Sheillino želanie.

Ach, pôvodne som chcela túto poviedku ukončiť iným epilógom, ale táto kapitolka sa mi zdala byť úplne vhodná, a tak sa napokon stala aj poslednou :)

Inšpiráciou pre túto poviedku bol Remus Lupin a jeho nekonečná úžasnosť (iné slovo mi ani neschádza na um), ktorou ma kedysi, v jedenástich rokoch, úplne ohúril :) Odvtedy patril medzi moje najobľúbenejšie postavy v celej HP sérii, a hoci sa z mojej strany nikdy nedočkal nijakej FF poviedky, keď som svojho času písala June, a celé tri kapitoly som venovala tomu, ako sa Removi zdôveruje so svojím trápením, uvedomila som si, že ak raz napíšem príbeh aj jej mamy, Remus v ňom bude zohrávať dôležitú rolu.

Netušila som však, že keď sa raz do písania príbehu Sheilly Potterovej naozaj pustím, budem sa pri tom cítiť tak dobre - málokedy sa mi stalo, že by zo mňa slová išli tak jednoducho a plynule, a že by som ich tak hlboko prežívala.

A ak ste z toho všetkého aj Vy prežili aspoň polovicu tak intenzívne ako ja, som rada :)

Ďakujem všetkým, ktorí ste čítali i komentovali - aj vďaka Vám sa Remus dostal až sem, na Rokfort, a konečne sa stretol s June.

A nezabudnite - láska, pozornosť a neha sú to najvzácnejšie, čo môžeme inej ľudskej bytosti poskytnúť. Na tom bola založená idea tejto poviedky a azda aj preto bola (aspoň pre mňa) taká silná.

UPDATE 2019: Trošku viac o Removi a June si môžete prečítať v poviedke Rozhodnutie, ktoré neoľutoval, ktoré zachytáva Removo pôsobenie na Rokforte ako profesora a bola takým balzamom na dušu aj pre mňa po tomto konci :)

UPDATE 2020: A ešte niečo viac o Removi a jeho vzťahu s Tonksovou v poviedke Rozhodnutie, ktoré mu prinieslo šťastie O:)

Rozhodnutie, ktoré všetko zmenilo