Kapitola:
Pridaná: 23.1.2017, 11:37:42
Čítaná: 1802×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Diana, Adam, Ema, Natália
Stručný dej: Občas sa minulosť vráti. História sa zopakuje. Otvoria sa staré rany. Vyliečia sa drobné začervenania. A človek má nádej prežiť niečo dávne znovu, v inom odtieni, a zistiť, ako sa odvtedy všetci zmenili.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » Znovu po prvýkrát 2 » Znovu po prvýkrát 3 » Znovu po prvýkrát 4 » Znovu po prvýkrát

Pred 12 rokmi

Ráno som sa náležite upravila, učesala, nech vyzerám ako dievča. Mame som ukradla maskaru, aby môjmu výzoru aspoň trochu pomohla. Nebolo to bohviečo, dvakrát som si pichla do oka. Kvôli slzám sa mi všetko rozmazalo a bolo to treba namaľovať znovu. Zabila som toľko času, že som potom nestíhala do školy a celou cestou som bežala ako pri nácviku na maratón.

Do školy som dorazila zarovno so zvonením. Zadýchaná, brontová v tvári, s vlasmi v očiach... Energicky roztvorené dvere len tak-tak preleteli okolo nejakého tela. Zhrozene som pozrela na vysokú postavu Adama Bezecného, náhliacu sa chodbou z dozoru.

Nevenoval mi jediný pohľad, čomu som bola rada. Celá moja snaha vyšla navnivoč. Tešila som sa len do chvíle, kým som si neuvedomila, že prvú hodinu máme literatúru! Mama moja!

„Ty vyzeráš,“ zhodnotila Ema, keď som sa vrútila do triedy, dychčiac ako niekoľkoročný astmatik. „Ja že dnes neprídeš, keď si posledné dni taká nascípaná.“

„Musím chodiť do školy,“ prehodila som, rýchlo vyťahujúc čítanku a učebnicu.

„Len roznášaš bacily,“ pokrčila Ema nosom. „Aj on sa bude musieť naučiť žiť bez teba.“

Pri tých slovách mi znovu zovrelo žalúdok, až som si chvíľu myslela, že hodím šabľu. Bože! Pri takomto rozpoložení nebudem o chvíľu môcť ani chodiť do školy! Čo sa to so mnou robí? Od poslednej choroby prešiel mesiac. Prechodila som ju, lebo som nechcela vymeškávať, no vrátila sa. Bolo mi nanič, bolela ma hlava, no napriek tomu som zmobilizovala všetky sily, nech vyzerám dobre. Dovtedy mi bolo viac-menej jedno, ako vyzerám, no posledné týždne som sa čoraz viac dívala do zrkadla, ochkala nad pupákmi, ktoré mi hyzdili priestor medzi obočím, či líca.

Buchli dvere. Rýchlo sme vstali.

„Posaďte sa. Kto chce ísť odpovedať? A nehláste sa všetci,“ začal zhurta. Nestihli sme sa ani len nadýchnuť, už si vyvolal. „Lady Dianka pôjde.“

„Čože?“ vydýchla som.

„Čo si sa neučila?“ prižmúril sklamane oči.

To ma popudilo. Samozrejme, že som sa učila, ale tak ma bolela hlava, až som mala dojem, že mi vystrelí mozog. To by bolo vtipné. Mozgu triedy vybuchol mozog v triede.

„Učila!“ vyhŕkla som.

„No tak? Potrebujem skvelú odpoveď, na jednotku s hviezdičkou, nemáme čas sa zdržovať.“

Zúfalo som pozrela na Emu, no tá len pokrčila plecami so súcitným výrazom na tvári. Vyšťavene som sa pozviechala z lavice a plazila sa k nemu pred tabuľu.

„Pán učiteľ!“ vykríkla Natália, odhodlaná sa ani teraz nevzdať. „Nemôžem ísť odpovedať ja? Prosím!“

Prvýkrát som jej bola vďačná, že sa kamsi predbieha a vtiera.

Bezecný sa na chvíľu zamyslel. „Môžete ísť obidve.“

Tuším sa svojho plánu nevzdá.

Pozrel na mňa.

„Čo sa na mňa tak vražedne pozeráš? Neučila si sa alebo čo?“

Ešte raz sa ma to spýta a ovalím ho po hlave!

„Učila,“ zamumlala som podráždene.

Nadvihol obočie, akoby mi neveril.

„To, že nechcem ísť odpovedať, neznamená, že som sa neučila!“ vykríkla som, zatiaľ čo ku mne podišla Natália. „Len ma neskutočne bolí hlava!“

„No dobre, tak si sadni,“ vzdal to neochotne a celý čas ma pozoroval, až kým som sa s úľavou neusadila. Tá však vyprchala, keď sa netváril ani trochu nadšene. Vypočul si Natáliu, dostala jednotku a začal sa venovať novému autorovi.

„Margita Figuli, Tri gaštanové kone. To máte aj ako povinné čítanie, takže nezabudnite, na budúci týždeň sa jej budeme venovať, preto si ju dnes prejdeme len veľmi zľahka, aby som si bol istý, že ste sa neučili len poznámky, ale naozaj ste knihu čítali. No, píšte. Predstaviteľka slovenského naturizmu. Túžila byť maliarkou, no nevyšlo jej to. Pracovala v časopisoch Slovenská nedeľa, neskôr napríklad v časopise Elán...“

Otrávene som si, s hlavou podopretou, písala poznámky, nadávajúc si, že som predsa len nezostala doma. Určite som mala horúčku.

„Dianka, sleduješ ma? Dnes si akási duchom neprítomná,“ dotkol sa mi ruky. Hneď ma prebral.

„Už som vravela, že mi je zle!“

Od tej chvíle ma ignoroval. No daj sa vypchať! Keď zazvonilo, vôbec na mňa nepozrel, z triedy odfrčal bez slova.

„Asi si ho naštvala,“ uškrnula sa Ema. Keď však videla môj výraz, prestala zabŕdať.

Ledva som obsedela do konca vyučovania. A najbližšie dni som zaľahla do postele, šťastná, že sa na neho chvíľu nebudem musieť pozerať. Čo si o sebe myslí? Za to, že niekto nie je celý žhavý do odpovede, nemusí sa neučiť! A čo, že na neho stále necivím? Štvala ma jeho reakcia, neustále dobiedzanie a následné urazenie sa. Cítila som sa ako decko.

***

„Ahoj,“ začujem za sebou, keď sa náhlim opustenou chodbou z riaditeľne. Čakajú ma deti, nemôžem veľmi meškať. Som tu týždeň a zatiaľ je zo mňa poctivka.

Obzriem sa. Stojím zoči-voči Adamovi.

„Dobrý deň,“ usmejem sa. Je skvelé byť znovu tu. Aj s ním. Stále má v očiach to hrejivé teplo, ktoré vždy patrilo len mne. A najlepšie na tom je, že necítim absolútne nič. Som so starým známym, s ktorým sa dokážem priateľsky porozprávať. Všetko je preč. A cítim sa slobodne. Veď by aj nie, po ďalších troch vzťahoch odvtedy!

„Čo tu robíš? Koho hľadáš, keď tu len tak pobehuješ?“

„Ja tu robím,“ zamračím sa. „Vám nevraveli?“ Stúpa do mňa známa zlosť, vynárajúca sa len pri ňom. Znovu sa cítim ako to dievča spred niekoľkých rokov, keď som sa pri ňom cítila ako sopľavé decko. Vraj čo tu robím?! A ten tón! A podozrievavý pohľad! Akoby sa bál, že tu niečo ukradnem!

„Nie, teraz som prišiel, bol som na péenke. Robíš tu? A čo učíš?“ prekvapene na mňa pozrie. Mrknem na hodinky. Hodina beží, nemám čas vykecávať sa.

„Slovenčinu a občiansku výchovu.“

„No dobre, nebudem ťa zdržiavať,“ prepustí ma a ja sa naduto obrátim. Čakala som vrelšie prijatie. Toto? To čo bolo? Kde je trochu radosti alebo niečoho pozitívneho? A ešte ten útok! Pokazilo mi to náladu. Asi som ho mala príliš zidealizovaného. Alebo som blbá a pripisujem tomu viac významu, ako by som mala?

Náhlim sa po chodbách, znechutená vývinom prvého stretnutia a spomínam si, ako dopadlo naše prvé „pohádanie sa“.

***

Pred 12 rokmi

„To je super, že si mi priniesla úlohy, už mi začínalo byť dlho,“ vďačne som pozrela na Emu, keď po niekoľkých dňoch môjho väznenia prišla s množstvom zošitov. Z chrípky sa vyvinula angína, takže to bude boj na dlhšie.

„Pekne sa ulievaš. Už mi je tam otupno, Natália sa strhá Bezecnému až do tenkého čreva.“

V žalúdku ma znovu pošteklilo.

„Mám ťa pozdraviť.“

„Od vriťolezky?“

„Nie, od Bezecného.“

Šokovane som na ňu pozrela. „Čo prosím?“

Lišiacky sa na mňa uškrnula. „No vážne. Prvú hodinu si na teba ani nespomenul, dokonca sa tváril, akoby si tam ani nebývala. Na druhej sa spýtal, kde si a ja že si chorá a viac to neriešil. Potom na každej ďalšej sa na teba vypytoval, kde si, no a včera hodil do pléna otázku, či sa ešte na neho hneváš.“

„Čo?“ vyprskla som do potláčaného smiechu.

„Hej a že ťa mám pozdraviť a odkázať ti, aby si mu odpustila a už sa na neho nehnevala.“

Musela som sa smiať. Vo vnútri mi bublalo toľko emócií! Nikdy by som nečakala, že mne sa niečo takéto prihodí! Mohol to pokojne nechať tak a on rieši takéto hlúposti! Viem si predstaviť, ako sa musela tváriť Natália. Haha. Týmto celkom premazal moju zlosť na neho z poslednej hodiny. Bol bombový!

Nevedela som sa dočkať, kedy pôjdem do školy. Vymeškala som strašne veľa, bála som sa, že to nestihnem do nástupu dobehnúť.

Všimol si ma hneď. Ja som však uhýbala pohľadom, aby si v ňom neprečítal dychtivosť.

„Lady Diana, čo mi poviete?“

Pokrútila som hlavou. „Nemám vám čo povedať.“

Prekvapene na mňa pozrel: „Nemáš mi čo povedať? Ešte sa na mňa hneváš? Veď som ti poslal aj odkaz, že sa ti ospravedlňujem.“

Potlačila som smiech. Hľadeli sme si do očí a zo mňa zmizlo všetko napätie. Mala som dojem, že už navždy bude život krásny.

„Odkaz som dostala. Ani som sa na vás nehnevala. Ibaže mi bolo zle, tak sa mi naozaj nechcelo ísť rozmýšľať pred tabuľu. Naučená som však bola!“

„Ja viem, pochopil som. Ty sa predsa učíš vždy. Najlepšie z triedy,“ žmurkol na mňa, čím ma vyniesol do siedmeho neba. Celú hodinu sa na mňa usmieval, pozeral a ak som náhodou uhla pohľadom, hneď sa ma dotkol, aby som mu venovala celú pozornosť.

Bolo mi fantasticky.

[ » na začiatok « ]