Kapitola:
Pridaná: 23.1.2017, 14:54:57
Čítaná: 3250×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Diana, Adam, Ema, Natália
Stručný dej: Občas sa minulosť vráti. História sa zopakuje. Otvoria sa staré rany. Vyliečia sa drobné začervenania. A človek má nádej prežiť niečo dávne znovu, v inom odtieni, a zistiť, ako sa odvtedy všetci zmenili.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » Znovu po prvýkrát 2 » Znovu po prvýkrát 3 » Znovu po prvýkrát 4 » Znovu po prvýkrát

Pred 11 rokmi

Toto bolo najhoršie leto v mojom živote. Nikde som nevedela obsedieť, nikde som sa nedokázala sústrediť. Keď som si pred koncom školského roka uvedomila, že môj záujem o Bezecného nie je celkom bežný, zhrozila som sa. No nedokázala som proti tomu bojovať. Hľadala som ho všade, učila som sa ako blázon, len aby som dokázala odpovedať na každú otázku. Tešila som sa, keď sa na mňa usmial, keď ma pozdravil. V noci som nespala a predstavovala si, ako Natáliu krájam na rezance za to, že znovu išla za ním. Že sa vtiera, že ho presviedča, že ona je mozog triedy. Našťastie, nedal sa. Aj naďalej sa mi venoval, vychvaľoval moje slohy i diktáty a ja som rástla od pýchy. A dúfala som, že raz si ho vezmem za muža.

Dnes som sa nevedela dočkať začiatku školského roku. Dva dlhé mesiace sú konečne za mnou! Vytrpela som si krútenia hlavou, posmešky od rodiny za to, že sa neviem dočkať školy. Tak predsa nikto pri zmysloch neuvažuje. No nikto z nich netušil, že tam budem môcť každý deň stretávať lásku môjho života! Znervózňovalo ma, že som ho cez leto zazrela len raz, aj to s jednou ženou. Bola to jeho priateľka? Sestra? Sesternica? Kto?! Prekvapil ma nový cit, ktorý som dovtedy nepoznala.

Žiarlivosť.

Trinásťročné srdce tĺklo od zlosti, akoby ho platili, dúfajúc, že tú ženu odstránim z cesty.

***

Znechutená kráčam dolu po schodoch. Dnes som mala hodinu v najhoršej triede na škole. Udržať ich v normálnom stave, ako civilizovaných ľudí, je nad moje sily. Behajú po triede, kričia, doslova ručia, dávajú mi nepríjemné otázky na telo. Bolí ma hlava, túžim si len ľahnúť, alebo si dať kávu, meditovať a ocitnúť sa kdesi inde, v inom svete. Spomeniem si na jedného z chlapcov, ktorý ku mne podišiel.

„Pani učiteľka, my sme strašní, vieme, prepáčte nám to,“ zacítila som jemné pohladenie na chrbte, kde mi končili vlasy.

„Aspoň, že si to priznáte,“ prevrátila som očami a poslala ho sadnúť si.

Malý sa uškrnul a odbehol.

„Dobrý deň,“ usmejem sa na Adama, keď sa stretneme na medziposchodí.

„Dobrý,“ vráti mi úsmev. „Nejaká si zničená.“

„Zabili ma siedmaci.“

Zhora začujem smiech. Obaja pozrieme hore. Siedmaci.

„Spomeň čerta a hneď sa zjaví,“ zašomrem. „A ty ako? Pôsobíš príliš čerstvo.“ Konečne sme nedávno prešli na tykanie. Potešilo ma to.

„Nebol som u siedmakov,“ uškrnie sa. Nestihnem odpovedať, pocítim, ako mi čosi dopadne na hlavu.

„Hej!“ zreve Adam na chechtajúcich sa chalanov hore. „Čo to malo znamenať?! Okamžite poďte sem! Máš tam žuvačku,“ obráti sa ku mne podráždene. „Niekedy by som tie deti prizabil.“

„Vo vlasoch?“ zhrozene siahnem na vrch hlavy, kde som pocítila dopad čohosi. „Bože,“ schytím žuvačku. „Naozaj ich zabijem.“

„Máš tam ešte jednu,“ obíde ma. „Tuto,“ dotkne sa mi vlasov na chrbte. Na mieste, kde ma chlapec pohladil.

Zatnem zuby v snahe nevybehnúť hore a nevymlátiť z drzáňa dušu.

„Dá sa odlepiť?“

„Dosť pochlpené,“ zhodnotí Adam a obaja sa uhneme dvom kolegom. Zvoní.

„Môžeš ísť, ak máš hodinu, ja s tým niečo spravím.“

„Počkaj, poriešim to, vydŕŕŕž... Ták...“

„Bože!“ vyhŕknem, keď mi vytrhne polovicu vlasov. „Trochu opatrnejšie!“

„A je vonku,“ ukáže moje biedne chlpy dĺžky päťdesiat centimetrov, skrášlené Hubou-Bubou.

„Ďakujem,“ vďačne sa usmejem na svojho hrdinu. Stále je rovnaký. Ochranca. Ako kedysi.

***

Pred 10 rokmi

„Nevtieraj sa!“ zrúkla na mňa Natália, keď som šla Bezecnému ukázať zošit, kde sme skončili.

„Drž hubu! Nikomu sa nevtieram, on ma vyvolal!“ zrevala som na ňu dotknuto, obvinená neprávom.

Bezecný na nás zarazene pozrel. Potom vstal, vypol sa do celej svojej výšky a oči zabodol do Natálie. Až sa scvrkla.

„Dianka je skvelé dievča. Učí sa, nemusí opisovať, je šikovná a už vôbec sa nemusí vtierať. Je to moja obľúbená žiačka, pretože sa na ňu môžem vo všetkom spoľahnúť, vždy má úlohu, píše si poznámky, každé povinné čítanie má zmáknuté. Takže by som bol rád, keby ste sa jej nesmiali a neosočovali ju. Dohovoril som.“

Natália na neho civela neschopná slova. A ja tiež. Od dojatia mi srdce vynechalo niekoľko úderov. Ani doma ma toľko nevychválili, nikdy mi nevenovali toľko pozornosti, ako on. Bol mojím rytierom v zlatej zbroji.

Odvtedy sme sa k tomu nevrátili. Viac podobných slov nepadlo. Aspoň nie nahlas.

***

Vianočný večierok je v plnom prúde. Konečne máme čas sa všetci porozprávať. Zastavujem pri svojich bývalých učiteľoch, teraz kolegoch, spomíname na dávne časy, kde-tu vyzvedáme jeden od druhého, koľko detí máme, či sme slobodní alebo stále zadaní. Ktorá učiteľka má koľko vnúčat, kto už pochoval rodičov...

„My sme ešte spolu nedebatili,“ usmeje sa na mňa Adam, keď sa stretneme neďaleko priestoru na tancovanie. „Zatancujeme si?“

„Prečo nie?“ prikývnem a už ma zvŕta pri polke. Nesmierne by ma zaujímalo, či už má rodinu, deti, či tá niekdajšia priateľka, s ktorou som ho videla v to leto, s ním ešte chodí, alebo má inú, či sa vzali... No nemám sa k tomu ako dostať. Obaja sa sústredíme na kroky. Pri dotyku jeho rúk si spomínam na svoj posledný rok na škole. Na venček, kedy sa mi podarilo vydobyť si jeden jediný tanec s mužom môjho srdca.

***

Pred 10 rokmi

„A teraz vás, vážení učitelia, požiadajú do tanca naši žiaci! Nenechajte sa prosiť, prijmite kvietok a nech sa páči, na parket!“ oznámil do mikrofónu Bojňanský, pán, ktorý nás učil predošlé mesiace základné kroky spoločenských tancov.

Podarilo sa mi predrať sa k Bezecnému. Placho som sa na neho usmiala, podávajúc mu ružu. Dlane sa mi potili a zrazu sa mi to, po čom som najviac túžila, nezdalo ako najlepší nápad. Posledné dni som nevedela pri ňom ani len otvoriť ústa, dostať zo seba čo i len slovko. A ak, tak som pôsobila ako mentálne zaostalá, vychádzali zo mňa jachtavé pazvuky. Červenala som sa ako paradajky, kolená sa mi doslova podlamovali a žalúdok mi tak skrúcalo, vždy keď som ho mala stretnúť, až som schudla tri kilá. Doma som si vždy nadávala do neschopných hlupáň, že som nepovedala to či to, že som mohla využiť nejakú príležitosť na stretnutie s ním. Bolestne som si uvedomovala, že môj čas sa kráti. O pár dni odídem zo školy a už ho nikdy neuvidím!

Zatancovala som si s Bezecným valčík a nepadlo ani slovo. Len som sme sa na seba usmiali, poďakovala som, nechala sa odviesť na miesto a rozlúčili sme sa. V ten večer som sa nedokázala ani baviť. Všetci sa šťastne natriasali na parkete, vrieskali, ťahali učiteľov do tanca a ja som sa nútila do kŕčovitej grimasy. Nemala som odvahu pristúpiť k nemu a požiadať ho ešte o jeden tanec, naposledy pocítiť jeho pohľad, jeho dlane vo svojich. Nikdy som nemohla byť k nemu bližšie ako pri tanci na venčeku a ja som tú príležitosť premrhala. Celý čas som mala prilepené oči na ňom, bojovala som so zúrivosťou, keď tancoval s Natáliou, až som napokon našich uprosila, aby sme odišli skôr.

Nikdy nebudeme spolu! A pritom mi vždy venoval toľko pozornosti! Myslela som, že niečo z toho myslí vážne! Že keď odídem zo školy, mohlo by z toho niečo byť, plakala som v tme svojej izby, neodmaľovaná. Konečne mi raz mama povolila šminky a bolo to zbytočné. Teraz mi stekali po tvári, špinili vankúše. Vnútro mi trhala žeravá bolesť. Bola som zaľúbená až po uši a nevedela som si predstaviť svoj nasledujúci život. Nechcem odísť! Potrebujem ho! Načo potom bolo dobré to, že si ma hneď všimol? Načo bolo dobré to teplo v jeho očiach? Prečo nemohol na mňa hľadieť chladne, aby ma tak nemotal? Mal ma ignorovať od začiatku! Bože, čo ja budem teraz robiť?

Vzlyky som tlmila vankúšom, aby som nezobudila rodičov, a snažila som sa vyrvať si tú bolesť z hrude. V kútiku duše som vedela, že moje naivné predstavy sa nikdy nemohli stať skutočnosťou, teraz mi to pomaly dochádzalo, no nikdy som si to nechcela naozaj pripustiť. V koľkých knihách bol takýto vzťah?! A ako romanticky to vždy skončilo! Prečo nemôžem byť i ja ako tie hrdinky? Prečo ja musím byť neschopná, škaredá, nechcená? Prečo? Už ho nikdy neuvidím, nikdy s ním nebudem, nikto nebude ku mne taký dobrý!

Od vysilenia som napokon zaspala. V noci ma prenasledovali sny o konci školského roka, o tom, ako Bezecný zomrel a mne to nikto nepovedal. O tom, ako sa mu narodili deti a ja som na ne hľadela spoza skla...

Najbližšie týždne boli kríž. Koniec roka mi zlomil srdce. Rozlúčka ma položila. Preplakala som niekoľko nocí. Pred očami sa mi mihal posledný pohľad, posledný úsmev, posledné zamávanie, posledné oslovenie „Lady Diana“...

Môj život sa navždy skončil.

***

„Na čom sa smeješ?“ prenikne ku mne cez závoj spomienok Adamov hlas.

Uškrniem sa. Ach, tie naivné detské výlevy! Myslela som si, že zomriem, že už v živote nebudem nikoho ľúbiť, a hľa. Dokázala som si nájsť vzťah. Hoci... Adam mal vždy čestné miesto v mojom srdci. Špeciálne. Také, kam sa nikto iný v živote nedostal. Teraz som však nedokázala zistiť, čo ma na ňom priťahovalo. Necítila som vôbec nič z dávnych emócií.

„Ále, spomínam. Na základnú. Aké bolo všetko iné a zároveň podobné.“

„To už je strašne dávno,“ prikývne nostalgicky. „Pamätám si prvú hodinu vo vašej triede. Bol som čerstvo vybehnutý zo školy, ešte som ani poriadne nevedel, kde je sever a kde juh. Potreboval som nejakú oporu v triede a, hľa, naďabil som na teba,“ vytvoria sa mu pri očiach vrásky. Polka skončila, teraz hrá niečo ako slaďák, tak len na mieste šliapeme kapustu. „Moja istota, že bude so mnou ktosi držať, že sa budem mať na koho spoľahnúť, pomôže mi, hoci o tom ani nebude vedieť. Ďakujem, lady Diana,“ osloví ma niekdajšou prezývkou.

Telom mi preletí príjemné teplo, no je celkom iné, ako to spred niekoľkých rokov. Nespája sa s vášňou a zaslepenosťou. Je to priateľský pocit.

„Bolo to osudové,“ usmejem sa.

„Presne!“

Znovu sa stratím v rozpustenej čokoláde. Na okamih ma zamrzí, že necítim nič z toho niekdajšieho opojného pocitu, čo ma dostával doslova na kolená. Ale potom si uvedomím, že niektoré veci jednoducho patria k dospievaniu.

„A čo tvoja rodina?“ spýtam sa, keď už nevydržím.

„Mama je už dosť chorá, stále bývam s ňou, tak sa o ňu starám. Sestra sa vydala, má dve deti, takže som aj krstným otcom,“ žmurkne na mňa. „Inak som sám. A ty?“

„Momentálne sama, užívam si slobodu,“ pozriem na neho.

„Hej, treba. Občas to chvíľu trvá, kým človek nájde tú pravú, či toho pravého,“ prikývne.

Po tomto rozhovore sa zahĺbime do seba. Ktovie, nad čím premýšľa on. Ja študujem jeho tvár. Rovnaké oči, rovnaký úsmev, rovnaký tón, keď vyslovuje moje meno. Nezmenilo sa nič. Len čas vyryl do jeho tváre niekoľko vrások. A zmenil mňa.

„Ďakujem, lady Diana,“ odvedie ma z parketu, keď skončí kolo. Pri stoličke sa na mňa usmeje, v očiach mu šibalsky zaiskrí, schytí ma za ruku a obradne mi ju pobozká.

„Nie je zač,“ odstúpim a hoci už odišiel, stále si hľadím na pobozkanú ruku. Cítim na nej dotyk jeho pier, ľahkosť na duši a tvár mi skrášľuje úsmev. Uvedomujem si, že som dostala výnimočný dar od života. Znovu raz môžem prežiť svoju minulosť. Vnímam určité paralely, no každá sa odohráva v inej dimenzii. Spomínam si, ako som reagovala vtedy, koľko sĺz som preliala zo zakázanej lásky, koľko bolesti ma sprevádzalo niekoľko nasledujúcich mesiacov, dokonca rokov. Niečím si ma získal. Možno tým, čo mi povedal. Že ma potreboval. Že sa cítil stratený a ja som bola tá, ktorá mu to mala pomôcť preklenúť. Intuitívne som to vycítila. Teraz som trochu stratená ja a jeho prítomnosť a milé slová mi pomáhajú aklimatizovať sa na ďalšiu etapu môjho života. Znovu do neho vstúpil a hoci som mala obavy, ako bude naše denné stretávanie prebiehať, či sa z hlbín mojej duše nevynorí klíčok pochovanej lásky a nebude mi komplikovať prácu, nestalo sa tak. Patrí to minulosti. Obaja sme sa zmenili. Dozreli. Rany z minulosti, spôsobené určitým obdobím sa zacelili, vyliečili. Je to pre mňa znak, že čokoľvek nás v živote stretne a bude neskutočne bolieť, raz bolieť prestane. Raz to prejde, vyšumí ako bublinky z minerálky a zostane voda, ktorá nedriape chorľavé hrdlo. Že každá rana sa zacelí, hoci v danom okamihu tomu neveríme. Napriek tomu, že nám bude krvácať srdce, niekto nás opustí či zradí, počase naša bolesť otupie. Odíde. A keď sa znovu pozrieme do očí človeku, ktorý nám ju chtiac či nechtiac spôsobil, nebudeme cítiť smútok ani hnev. Usmejeme sa a prijmeme ho znovu do nášho života. Pretože tam patrí. A vždy bude.

Niektorí ľudia neodchádzajú. Kráčajú s nami celý náš život, len občas odbočia do inej uličky. Chvíľu ich nevidíme, no keď sa naše cesty opäť pretnú, radostne ich privítame a naše prsty sa znovu prepletú. Znovu ako po prvýkrát. Vždy to má svoj dôvod, prečo nestretneme niekoho, kto nám ublížil, alebo vyprchal z nášho života ako bublinky, a prečo stretneme toho, koho sme už „pochovali“. Toho, kto mal pre nás veľký význam. A ja sa z toho teším. Možno jeden z nás školu opustí. Možno sa zasa načas stratíme zo svojich životov. A nakoniec sa možno stretneme v domove dôchodcov a budeme spomínať na školské časy, keď ja som o ňom snívala po večeroch a on ma povzbudzoval, keď sme boli kolegami. Pretože niektorí ľudia do nášho života patria ako korene ku kmeňu stromu.

KONIEC

Priznám sa, že časy základnej školy a puberty mi až tak v príbehoch neštimujú, ale skúsila som. Snáď to nebolo až tak veľmi cítiť. :P Ďakujem, že ste si prečítali ďalšiu "jednorázovku". :D

[ » na začiatok « ]