Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 18.1.2017, 19:35:38
Čítaná: 844×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Raven Girardová, Severus Snape
Stručný dej: Raven Girardová, popredná liečiteľka a odborníčka na choroby a zranenia spôsobené temnou mágiou, žije už celé roky odrezaná od diania vo Veľkej Británii. Od skončenia Prvej čarodejníckej vojny nie je v kontakte s nikým okrem Dumbledora, až kým sa v roku 1995 Voldemort nevráti. Vďaka svojím vedomostiam sa Raven musí teraz postarať o človeka, ktorého nenávidí z celého srdca, pretože ju pripravil o jej niekdajšiu najlepšiu priateľku a sestrenicu - Lily Potterovú.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola:

Dig ja, že "extrémne krátka kapitola" :D Nakoniec vyšla na vyše 5 strán O:). Takže nás čaká už len táto a potom epilóg :)

Na moju žiadosť priniesli do izby kolísku, do ktorej Harry uložil Dahliu, aby som sa mohla vyspať. Sľúbil, že ostane pri mne, kým ho nepríde vystriedať pani Weasleyová alebo môj ocko a ja som sa napokon, napriek súdu, ktorý Seva čakal, ponorila do hlbokého, príjemného spánku. Zobudila som sa až na Dahliino mrnčanie. Posadila som sa, zisťujúc, či niekto nie je v izbe, bola však prázdna. Spustila som teda nohy na zem a natiahla k dcérke ruky, opatrne ju podvihnúc a privinúc ju k sebe. Jej tvárička sa skrčila v plači a ja som ju začala pomaly kolísať, natoľko, nakoľko som vládala. Prihovárala som sa jej a snažila sa ju utíšiť, ale ona sa odo mňa odtískala. Koniec koncov, nepoznala ma - dve tretiny jej života som mala inú tvár a ďalšiu tretinu som bola v bezvedomí. Možno na mňa aj zabudla. V takomto mladom veku si deti rýchlejšie odvykajú ako zvykajú.

“To som ja, mamka,” šepkala som jej. “Viem, že som ťa nechala osamote. Ale už nikdy viac. Sľubujem. Naozaj.” Na chvíľku sa ukľudnila a pozrela mi do očí. Ani len nežmurkla, iba sa v nich snažila dopátrať pravdy, ktorú nedokázala vyjadriť nijako inak, než prerušovanými vzlykmi. Potom sa jej tvár uvoľnila a dvakrát rýchlo zažmurkala. Vydala zo seba tichý výdych, akoby pochopila a krátko sa zasmiala. A ja tiež. Privinula som ju k sebe, škrabkajúc ju po hlavičke a smejúc sa od radosti.

Trvalo to však iba chvíľku, pretože keď sa dvere prudko otvorili, naľakala sa a znova sa usedavo rozplakala.

“Och, prepáčte.” Harry sa ospravedlňujúco pozrel na svoju sesternicu a otočil sa, niekomu niečo hovoriac. Potom za sebou zavrel a podišiel ku mne.

“Zavolám sestričku, nech jej prinesie mlieko,” kývol Harry hlavou a na pár minút sa vzdialil. Keď sa vrátil aj s fľaškou, podal mi ju a hoci to chvíľu trvalo, nakoniec Dahlia začala hltavo piť, pričom sa striedavo pozerala na mňa a na Harryho.

Ten sa na ňu nežne usmieval a robil na ňu šašky, až kým nebola plná. Potom si ju vzal, oprel si ju o rameno a pomaly sa s ňou prechádzal, tľapkajúc ju po chrbte.

“Ďakujem, že sa o ňu tak staráš,” usmiala som sa dojato. Harry opísal oblúk okolo mojej postele. “Je to moja sesternica,” povedal prosto, no v tých slovách sa skrývalo toľko lásky a oddanosti, že hoci mi lámalo srdce, že Sevovi nedovolili, aby sa o Dahliu do súdu staral, bola som nevysloviteľne šťastná, že bola za ten čas s Harrym.

“Je tu Kingsley Shacklebolt,” prehovoril, keď sa maličkej odgrglo. “Rád by sa s vami porozprával.”

“Och…” sklamane som sa pozrela na svoje ruky, ktoré teraz stískali bielu nemocničnú perinu. “Mohol… mal.”

Zaborila som si tvár do dlaní. Prečo ma nezobudil? On musel predsa vedieť, ako veľmi ja chcem vedieť, ako sa má. Či sa bojí. Aké má vyhliadky. A ako veľmi ho ja chcem ubezpečiť, že urobím všetko pre to, aby vyviazol bez trestu.

“Spomenul niečo v tom zmysle, že by ste mohli byť naštvaná,” podotkol Harry nevinne.

“To teda som. A hlavne sklamaná. Ach, to je taký tĺk,” pokrútila som hlavou neveriacky.

“Myslím, že vás veľmi ľúbi, ak mu stačilo vidieť vás,” odvážil sa povedať a ja som sa rozosmiala.

“Máš pravdu.” Poznámku o tom, ako sa zrazu obaja znášajú, som si radšej odpustila a požiadala ho, aby zavolal Kingsleyho dnu. Ten zrejme po celý čas čakal za dverami, pretože vošiel okamžite. Pod veľkými, mäkkými očami mal kruhy a keď sa mi pozdravil, znel rovnako vyčerpane, ako pôsobil.

“Ako sa cítiš?” opýtal sa a sadol si na takmer nikdy prázdnu stoličku vedľa mojej postele.

“Oveľa lepšie než včera,” usmiala som. “Som hlavne rada, že žijem.”

“Nemám veľa času. Celá Británia je hore nohami a ja som si sotva ukrojil čas, aby som za tebou zašiel. Pôjdem rovno k veci, ak ti to neprekáža.”

“Týka sa to teba a Severusa. Technicky si spolupracovala s Voldemortom. Síce neoficiálne, bola si v krytí, ale nebolo to schválené. No keďže si bojovala proti vtedajšiemu diktátorskému režimu, celé toto sa už vyriešilo. Niekoľko rodičov sa ozvalo, že si ich deti preklínala temnými kúzlami. Chceli na teba podať žalobu. Plnoletí študenti však vyhlásili, že nikdy si na nich reálne kúzlo neuvrhla. A učenie Cloniaceho zaklínadla bol spôsob, ako ich ochrániť.”

“Myslel som si. Takže toto máme vybavené. Čo sa teba týka, nik nemá najmenší dôvod ťa zažalovať.”

“Si si istý?” opýtala som sa potichu. Ak by bola moja Dahlia vystavená mučeniu a temnej mágii, hoci zabezpečená ochranným kúzlom, aj tak by som mala na učiteľku aspoň ťažké srdce.

“Áno. V tejto vojne spôsobovalo krutosť mnoho čarodejníkov, a ty si medzi nich rozhodne nepatrila.”

“Keďže si s ním bola, ty vieš najlepšie, čo sa dialo. Tvoja výpoveď, pod Veritaserom, samozrejme, by mu mohla veľmi pomôcť.”

“Albus mal zvláštny spôsob pristupovania k autoritám. Predpokladám, že keď Severusa žiadal, aby ho zabil, hľadel len na morálnu stránku veci, na právnu však nie. Chápem ho. Ale nie všetci. Aj vo Wizengamote sú takí - najmä tí, ktorí Albusa poznali - ktorí by ho radi videli pykať.”

Neveriacky som pokrútila hlavou. “Ale veď… práveže poznali Albusa, vedia, ako rozmýšľal!” nahnevala som sa.

“Ja viem. No hľadajú vinníka. Zomreli im členovia rodiny. Sú presvedčení, že ak by bol Albus prežil, nebolo by sa to stalo.”

Nazúrene som si vložila tvár do dlaní. Chápala som ich frustráciu a túžbu po pomste. Koniec koncov, s rovnakou som ja žila celé roky. Kým som nepochopila, ako Severus svoj omyl oľutoval a koľko hrozných vecí vykonali iní smrťožrúti, bez výčitiek, bez zľutovania, z čírej radosti.

“Objektívne - malá. Subjektívne - záleží od toho, nakoľko zlá krv bude v súde panovať. Stále nie je úplný, pracujeme s obmedzeným množstvom kvalifikovaných čarodejníkov.”

“Povedal, že je ochotný prijať taký trest, aký mu udelia, pokiaľ sa bude môcť stretávať s tebou a Dahliou.”

Stisla som pery k sebe a rýchlo zažmurkala. Teraz nebola príležitosť na to, aby som sa vyčerpávala plačom. “Môžem prísť na súd?”

“Tvoj ošetrujúci lekár povedal, že si ešte slabá, ale riziko, že by ti to mohlo uškodiť, je nepatrné. Ak budeš chcieť, ráno po teba prídeme a odvezieme ťa na Ministerstvo.”

Nasledujúce ráno mi sestričky pomohli dať sa do poriadku. Okolo krku mi nechali už len hrubú náplasť a pre istotu mi dali golier, aby som ním priveľmi nehýbala. Obliekla som sa do jednoduchých letných šiat a čierne vlasy, nezvyčajne dlhé na môj vkus, mi sestrička vypla hore, aby mi nebolo priveľmi teplo. Napriek tomu, že som sa o svoj vzhľad nikdy prehnane nezaujímala a málokedy som sa maľovala, som sa pri pohľade do zrkadla zhrozila. Bola som bledá a pochudnutá, z líc sa mi vytratila farba a z očí mi vyžarovala únava. No pod ňou sa začínalo rodiť odhodlanie, ktoré som v sebe hromadila posledné dva dni.

Harry mi pomohol z nemocnice a ministerské auto nás odviezlo k telefónnej búdke. “Zvyčajne tadiaľto chodia len pracovníci, ale kvôli vášmu zdravotnému stavu ho sprístupnili,” vysvetlil Harry a ja som sa nechala zviesť o niekoľko poschodí nižšie. Hoci som vedela, že Severus je nevinný, a že nech bude rozsudok akýkoľvek, začínala som pociťovať nervozitu. Ľudia boli nepredvídateľní, najmä tí, ktorí v sebe dusili hnev alebo pocit krivdy. A to všetko bude teraz namierené práve voči nemu, ktorému takéto správanie tiež nebolo neznáme.

Kráčali sme chodbou osvetlenou širokými lustrami, priveľmi som sa však neobzerala - stále som bola veľmi slabá a túžila som si sadnúť. Harry ma voviedol do obrovskej súdnej siene so stupienkovivým hľadiskom a lavicami po bokoch, s jedinou stoličkou v strede.

Zopár členov Wizengamotu tam už sedelo, ďalší prichádzali za nami. S Harrym sme sa usadili oproti vchodu a čakali sme.

Nevedela som, čo mám očakávať. Po Prvej čarodejníckej vojne som síce vypovedala, no vždy proti niekomu a nie v jeho prospech. A už vôbec nie takej osoby, ktorá mi bola natoľko blízka. Vtedy sme boli všetci na jednej strane, ktorá znamenala pravdivosť srdca i zákonov. No teraz boli tieto dva protipóly postavené čelom k sebe a ja som si vôbec nebola istá, ktorý vyhrá.

Pár ľudí, vrátane rokfortských učiteľov, som poznala. Minerva, Pomona, Filius, Horace i Hagrid mi venovali uznanlivý, veselý úsmev, nemali však čas porozprávať sa so mnou. Väčšina z nich si sadla na miesto divákov, okrem Minervy, ktorá sa usadila priamo vedľa sudcovskej tribúny. Potom vošiel Draco Malfoy, bledý a schudnutý, držiac matku pod pazuchou. Keď sa sála naplnila asi do polovice, z vrchu hľadiska pomaly zišiel Kingsley, ktorému očividne “prischla” ešte aj táto úloha. Posadil sa a hlasom zosilneným Sonorusom prehovoril: “Vážení členovia Wizengamotu, vitajte na dnešnom súdnom pojednávaní 'čarodejnícka verejnosť verzus Severus Tobias Snape'. Počas uplynulých štyroch týždňov ste mali možnosť preskúmať dôkazy vám poskytnuté, pozostávajúce zo spomienok obžalovaného a jeho výpovede, rovnako ako výpovedí pánov Draca Malfoya a Harryho Jamesa Pottera. Predvčerom sa z kómy prebrala ešte jedna osoba, ktorá by mohla na vraždu Albusa Dumbledora vrhnúť svetlo pravdy - Raven Girardová, teta a krstná mama Harryho Pottera, ktorá má so Severusom Snapom dieťa a počas uplynulého školského roka mu pomáhala chrániť študentov Rokfortskej strednej školy čarodejníckej.”

Keď Kingsley dohovoril, nesmierne sa mi uľavilo. Toľko slov, toľko oficialít, pričom išlo o jedného človeka, čakajúceho za dverami. Ale bolo to potrebné, vedela som to. Napriek tomu, keď dal Kingsley zavolať Severusa, a dvaja aurori ho voviedli dnu, neubránila som sa tlmenému povzdychu. Jeho čierne oči okamžite našli tie moje, akoby ich k sebe ťahala neviditeľná sila a na chvíľu sa mu v tvári objavil taký rozhodný výraz, až som si myslela, že sa mi rozbehne v ústrety. Ja sama som k tomu nemala ďaleko, zrejme mi bránila iba slabosť.

Keď ho usadili na drevenú stoličku, reťaze na jej opierkach sa začali omotávať okolo Sevových zápästí, no Kingsley zasiahol. “To nebude potrebné.” Reťaze sa s rikotom spustili na zem.

Ako prvý vypovedal Severus. Porozprával o Albusovej žiadosti, o jeho blížiacej sa smrti, o Neporušiteľnej prísahe i o vymenených prútikoch. V podstate popísal to, čo bolo aj v jeho spomienkach - aspoň tak som to z Kingsleyho slov pochopila.

Potom vypovedal Draco. Popísal, čo sa v tú noc udialo na Astronomickej veži a vyjadril Sevovi vďaku, pretože bez neho by bol zrejme mŕtvy.

Ako ďalšieho zavolali Harryho. Postavil sa vedľa sediaceho Severusa a vypovedal o svojej verzii udalostí, zapadajúcej do tých predchádzajúcich troch.

Nakoniec zavolali mňa. Kingsley mi privolal stoličku a Harry ma k nej odviedol. Bola od Severusa vzdialená iba niekoľko centimetrov, takže keď som položila ruky na opierky, cítila som teplo sálajúce z jeho ruky. Chcela som sa aspoň usmiať, ale kvôli golieru som nemohla otáčať hlavu, takže som zdvihla oči ku Kingsleymu, čakajúc, kým mi prinesú Veritaserum. Chutilo celkom príjemne, hoci ľadovo. Keď začal účinkovať, Kingsley zišiel nižšie, aby som si nemusela namáhať krk, a začal ma vypočúvať. Povedala som všetko - ešte aj to, na čo sa ma nepýtal. Rozprávala som zdanlivo hodiny, o tom, ako ku mne Severus chodieval, zranený, ako sme sa do seba zamilovali, ako mi povedal o Albusovej prosbe, o zložení Neporušiteľnej prísahy, o tom, ako som Albusa prosila o zoznam čarodejníkov z muklovských rodín, ako sa nám vymenili prútiky, ako sa Sev vrátil a plakal od výčitiek (bola som si istá, že toto mi dá neskôr vyžrať), ako som sa musela premeniť na inú osobu, ako som zistila, že som tehotná, ako ho vymenovali za riaditeľa a ako chránil študentov. Veritaserum mi tak rozviazalo jazyk, že keď mi Kingsley poďakoval za odpoveď, vyslovila som poslednú vec, ktorá sa mi mysľou premieľala už veľmi, veľmi dávno, aspoň od chvíle, čo sme sa s Harrym stretli na King’s Cross.

“Viem, že bol pre vás všetkých Albus Dumbledore neoceniteľným priateľom. Pre mňa tiež. No poznali ste ho a viete, ako rozmýšľal. A viete aj, že iná možnosť nebola. Severus Snape skutočne ublížil v živote svojimi skutkami iba dvom ľuďom. Harrymu a mne. Iba my máme právo súdiť ho, no obaja sme sa ho vzdali. Odpustili sme mu. Veríme, že sa zmenil. A dúfam, že vy tiež. Je ľahké niekoho odsudzovať za ťažké rozhodnutia. No pochopiť ich je nesmierne ťažké. To mi kedysi povedal Albus Dumbledore. Tým sa riadil a vďaka tomu teraz sedíme tu.”

Nastalo hrobové ticho. Nečakala som, že budú moje slová mať takú váhu - slová ako také pre mňa málokedy mali skutočnú váhu, z očí a skutkov ľudí sa dalo vyčítať omnoho viac. No teraz sa zdalo, že táto moja úprimná prosba, ktorú som vo svojom srdci pestovala celé dva dni, prenikla aj k ostatným. Výrazy sudcov akosi zmäkli. Zľudšteli. Zosúcitneli.

Kingsley nechal to ticho doznieť. Vyzval členov rady, aby sa v prípade otázok alebo pripomienok ozvali.

“Rada by som povedala, že súhlasím so slečnou Girardovou,” prevravela Minerva.

A takto to pokračovalo. Každý jeden rokfortský učiteľ mi dal za pravdu a ja som sa im dokázala poďakovať len úsmevom.

Požiadali ma, aby som si sadla späť na lavičku. Hoci som sa nechcela od Severusa vzdialiť, poslúchla som.

“Obžalovaný, vážení členovia Wizengamotu, svedkovia a diváci. Vypočuli ste si dôkazy pre oslobodenie Severusa Snapa od obvinenia z vraždy Albusa Dumbledora. Rovnako ako mnohí z vás, aj ja som Albusa poznal. A plne chápem jeho konanie. Bez ohľadu na to, ako jeho smrť zvonka vyzerá, verím, že ak načriete do svojich sŕdc, uvedomíte si, čo je správne. A podľa toho sa rozhodnete.”

Odmlčal sa, dívajúc sa na Severusa. Prešli mučivé tri minúty, počas ktorých sa Sev díval jedine na mňa a potom Kingsley vyzval všetkých k hlasovaniu. Rozhodnutie o jeho nevine muselo byť jednohlasné, inak by musel Kingsley stanoviť trest.

“Ale to je poburujúce!” zvolal Hagrid a vstal. “Nemôžte ho predsa odsúdiť! Robil šicko za to, aby Harry vyhral!”

“Hagrid, upokojte sa,” tíšila ho Pomona. Veľa z toho som však už nepočula, strácala som sa v Severusových očiach, ktoré napriek alebo možno vďaka tesnému rozsudku vyjadrovali jeho predchádzajúce slová. A predsa som v nich potom, keď sa Kingsley opýtal tých dvoch, ktorých meno som nezachytila, či si svoje rozhodnutie nerozmyslia, a oni odmietli, zazrela kapituláciu. Zvesil hlavu do zeme a ja som iba ťažko potlačila slzy, ktoré mi stiekli po lícach vo chvíli, keď mi Harry stisol ruku.

Kingsley sa nespokojne nadýchol. “Vzhľadom k tesnému rozhodnutiu, nedostatku členov a zásluhám, ktorými Severus Snape dokázal, že bojuje za správnu stranu, mu udeľujem jeden rok v Azkabane. Súhlasíte s tým všetci?” Jeho tón jasne naznačoval, že ak by sa niekto odvážil protirečiť, okúsi jeho hnev. Ozvalo sa súhlasné zašomranie.

Prehla som sa v páse, oprela si lakte o kolená a vložila si tvár do dlaní. Rozplakala som sa skôr, než som si uvedomila, ako to bude vyzerať či ako to Severusovi zlomí srdce.

Na pleci som pocítila Harryho jemný dotyk a na prstoch jemné pohladenie. Poznala som ho tak dôverne, že hoci bol ten dotyk sotva citeľný, celé moje telo sa otriaslo zimomriavkami.

Dívala som sa na Seva, čupiaceho pri mne. Po tvrdom výraze, ktorý si zachovával pred ostatnými, nebolo ani stopy. Prvýkrát na verejnosti v celej miere prejavil svoje skutočné city. A bola to zmeska hnevu, smútku, dojatia, šťastia, aj výčitiek svedomia.

“Neplač, moja drahá,” šepol a dlaňami mi utrel slzy, “nič lepšie som nemohol čakať.” Definitívnosť, s ktorou to povedal, vo mne vyvolala prudký pocit krivdy, ktorý sa mi okamžite odrazil aj v tvári.

“Skúsime sa odvolať,” pokračoval, obzerajúc si ma, akoby ma už nikdy nemal vidieť.

“Dobre, možno to nevyjde. Ale možno si to zaslúžim. Vražda je vražda. A za tú Lilinu som nikdy poriadne, zákonne, nepykal.”

Myslela som si, že mu jednu strelím. No potom som urobila presný opak, schytila som ho okolo krku a pobozkala ho, zúfalo, prosebne, ľútostivo. Zovrel moje dlane vo svojich a tentoraz sa on odtrhol ako prvý - možno prvýkrát za celý náš vzťah.

“Počkám,” sľúbila som mu a sledovala, ako sa pomaly postavil, nechal sa spútať s rukami za chrbtom a odviezť zo siene.

Puto lásky