Kapitola:
Pridaná: 18.1.2017, 23:16:37
Čítaná: 1577×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Raven Girardová, Severus Snape
Stručný dej: Raven Girardová, popredná liečiteľka a odborníčka na choroby a zranenia spôsobené temnou mágiou, žije už celé roky odrezaná od diania vo Veľkej Británii. Od skončenia Prvej čarodejníckej vojny nie je v kontakte s nikým okrem Dumbledora, až kým sa v roku 1995 Voldemort nevráti. Vďaka svojím vedomostiam sa Raven musí teraz postarať o človeka, ktorého nenávidí z celého srdca, pretože ju pripravil o jej niekdajšiu najlepšiu priateľku a sestrenicu - Lily Potterovú.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola 23 » 23. kapitola 24 » 24. kapitola 25 » 25. kapitola 26 » 26. kapitola 27 » 27. kapitola 28 » 28. kapitola 29 » 29. kapitola 30 » 30. kapitola 31 » 31. kapitola 32 » 32. kapitola 33 » 33. kapitola 34 » 34. kapitola 35 » 35. kapitola 36 » 36. kapitola 37 » 37. kapitola 38 » 38. kapitola 39 » 39. kapitola 40 » Epilóg

Nad Calais sa vznášali horúce letné lúče. Od mora až k nášmu domu doliehal škrekot čajok, ktoré Dahlia tak rada napodobňovala, hrdielkom i pohybmi, a kostolné hodiny práve odbíjali pol štvrtej popoludní.

“Ociiii, už je čas! Môžem ísť do záhrady? Pjosíííím!” Jej tenký hlások sa rozniesol celým domom a ja som sa pozrela na Seva, ktorý práve lámal banán do mixéra naplneného tekvicovým džúsom.

Dahlia vbehla do kuchyne presne vo chvíli, keď ho zapol a ona sa mu vrhla okolo nôh, poskakujúc na mieste. “Ocko, pjosííím, veď už slniečko tak nesvieti.”

Na Severusovej tvári sa roztiahol láskyplný úsmev. Taký, aký som uňho vídala iba odvtedy, čo sa dozvedel, že budeme spolu mať dieťa. A odvtedy nepovädol, ani raz. Ani keď som po pôrode dostala vnútorné krvácanie, ani keď ma Nagini zabila, ani keď sme ho raz do mesiaca chodili navštevovať do Azkabanu. Ani potom, čo ho po šiestich mesiacoch vďaka úspešnému odvolaniu prepustili a ani potom, čo sme sa rozhodli odísť z Anglicka. Nie. Tento úsmev nemal nič spoločné s ťažkosťami, ktoré nás počas nášho vzťahu stretli. Išiel mimo nich, bol nadpozemský, výnimočný, vzácny a jedinečný, pretože iba jedna osoba na svete si ju dokázala od rokmi zatrpknutého muža zaslúžiť. Jeho najkrajšie stvorenie, jeho najdrahší poklad, jeho milovaná kvetinka, ako ju často volal.

Na začiatku sa mi tento úsmev často spájal s bolesťou v jeho očiach. S výčitkami. Alebo smútkom. Alebo hnevom. Ale tie sa postupne vytratili. Iba občas, za dlhých temných nocí, keď nám mesiac, alebo dážď, alebo výročia smrtí našich najbližších nedali spávať, nám podvedomie pripomínalo, čím všetkým sme si prešli. Bolo to však v poriadku. Nočné mory boli znesiteľné, keď nás z nich mal kto prebudiť, objať nás a utíšiť nás. Slová na to neboli potrebné. Stačil jeden dotyk. Jeden pohľad. Jedno pohladenie. Jeden bozk. A vedeli sme, že nie sme sami. A že nikdy nebudeme. A že sme vlastne nikdy ani neboli.

Spájali nás predsa putá. Putá lásky, ktorú občas zatienila nenávisť alebo beznádej. Putá, pretkané medzi Severusom, Lily, mnou a Harrym. Putá, ktoré nepreťal ani čas a už vôbec nie smrť a temná mágia. A teraz sa tie putá rozširovali, brali do svojich okov znamenajúcich bezpečie a oporu ďalších členov rodiny, nevedomých si toho, čím všetkým si museli ich rodičia prejsť, aby sa oni mohli ľúbiť.

“A odkiaľ ty vieš, koľko je hodín?” opýtal sa Sev a zdvihol Dahliu na ruky, vymeniac si so mnou pohľad.

“No, mamička ma naučila. Keď je veľká ručička úplne dole a tá malá o dve veľké guľky nad ňou, taktoooo,” naznačila prštekmi pol štvrtej, “tak sa môžem ísť zase hrať von, lebo už tak nesvieti slniečko.”

“No po komže si taká šikovná?” uškrnul sa na mňa a ja som rozliala džús do dvoch sklenených a jedného plastového pohára.

Sev spustil Dahliu na zem a chytil ju za rúčku.

“Harry má prísť o hodinu?” spýtal sa, keď sme vyšli von do záhrady zasypanej kvetmi, voňajúcej čerstvo pokosenou trávou, levanduľami, ľaliami a georgínami, i neďalekým morom.

“Áno,” usmiala som sa veselo a usadili sme sa do trávy pod vysoký dub.

Slávnostne sme si štrngli a napili sa nápoja, ktorý nás so Sevom kedysi znova spojil a potom sme Dahliu nechali, aby pobehovala v tráve, kým Sev sa oprel chrbtom o strom a ja som sa schúlila v jeho náručí.

“Nikdy som nepochopil, ako je možné, že ste sa po smrti stretli. Na tom Nástupišti,” spomenul si zrazu zadumane, pohrávajúc sa s mojimi prstami.

Zasmiala som sa. “Ty naozaj hľadáš logické vysvetlenie?”

“Samozrejme, že hľadám. Vrátilo mi ťa to späť.”

“Ja som nad tým premýšľala tiež,” priznala som. “A dospela som k tomu, že to mohlo byť jedine pokrvné spojenie, ktoré ma dostalo naspäť. Harry bol pánom Darov smrti. Možno bolo jeho privilégiom ‘vybrať’ si niekoho, kto ešte úplne neprešiel na druhý breh. A vybral si mňa,” pokrčila som plecami.

“A tebe táto teória stačí?”

“Úplne,” kývla som hlavou presvedčene. “Podľa mňa som mala šťastie, že sa to stalo vtedy, kedy sa to stalo, že si vedel, čo treba robiť, že tam boli aj Ron s Hermionou. Všetko to do seba zapadlo, hoci to nevyšlo tak, ako to Albus naplánoval. Rovnako ako som mala šťastie, keď ťa doviedol ku mne vtedy po Voldemortovom návrate a ja som ťa ošetrovala.”

“Kedy si sa do mňa zaľúbila?” zmenil zrazu tému a ja som sa posadila poriadne, aby som sa k nemu mohla otočiť.

“Ja neviem,” pokrčila som plecami. “Dlho predtým, než som ti to povedala.”

“A ako dlho ťa to ku mne ťahalo?” vypytoval sa ďalej.

Zamračila som sa. “Prečo?”

Pery sa mu vykrivili do nezbedného úsmevu a chytil ma za zápästia, pritiahnúc bližšie k sebe, takže som sa predlaktiami oprela o jeho hruď a keď som zdvihla hlavu, dívala som sa mu rovno do očí.

“Odpovedz,” vyzval ma.

“Očividne na túto otázku odpoveď poznáš. Len ma chceš trýzniť.”

Rozosmial sa na plné hrdlo. Kedysi by som ho pri takejto reakcii nezazrela. Teraz však uňho bola medzi nami troma - ním, Dahliou a mnou - úplne bežná, hoci pred ostatnými si stále zachovával odstup. “To nikdy.” Prešiel mi palcom po perách a trochu sa zosunul, aby sa mi oňho ľahšie opieralo. Nehovoril však nič. Jeho oči ma provokovali k odpovedi a ja som to napokon vzdala.

“Odvtedy, čo som sa opila,” zamumlala som, stále nie veľmi hrdá na tento svoj počin.

Zablyslo sa mu v očiach.

“Sev…?” Zhíkla som a odtisla sa od neho. “Čo som tej noci urobila?”

Trocha zvážnel, hoci oči mu ešte stále blčami víťazstvom. “Keď som ťa ukladal do postele, nedovolila si mi vstať. Pochválila si ma, že pekne voniam a potom si sa mi zdôverila, aká si osamelá.” Kútiky sa mu smutne roztiahli do strán. “Teda, to hovorím skrátenú verziu. Bolo to zopár nedokončených viet. Požiadala si ma, aby som ostal. Tak som ti povedal, aby si ma pustila, že si sadnem do kresla. A ty si odmietla. Vraj chceš, aby som ostal pri tebe. A potom si ma pobozkala.”

Šokovane som otvorila ústa a prikryla si ich rukou.

“Takmer neostalo len pri tom. Aj ja som si vtedy uvedomil, ako neskutočne ma priťahuješ. Ale bola si opitá. Nevedela si poriadne, čo robíš. Nechcel som to zneužiť. Tak som sa ti vytrhol a ty si ihneď zaspala.”

“To preto si sa potom ráno tváril tak samoľúbo,” plesla som ho do ramena.

“To preto si hneď predpokladala, že sa v noci niečo stalo,” vrátil mi to.

Sklopila som pohľad a snažila sa rozpomenúť si na niečo z toho, čo opísal, ale nedalo sa mi.

“Ty sa ešte stále hanbíš?” opýtal sa trochu prekvapene.

“Trošku,” priznala som. Úplne sa posadil a pritiahol ma k sebe, zasunúc mi prameň vlasov za ucho.

“Nemala by si. Nebyť toho, bol by som ťa stále považoval za chladnú a nedostupnú. Hoci za triezva to šlo ťažšie, ty si sa mi otvorila ako prvá.” Usmial sa, plný lásky a obtrel sa nosom o ten môj.

“Pod vplyvom alkoholu,” šepla som.

“Ako si povedala, mali sme šťastie, že sa to stalo práve vtedy. A to nás doviedlo až sem.”

“Odkedy ty veríš na osud?” zažmurkala som, cítiac na perách jeho horúci dych.

“Odkedy sa tvoja nenávisť zmenila na lásku. A dala nám dcéru,” povedal takmer bez dychu a privlastnil si moje pery, prudko a nežne, až kým k nám nedobehla Dahlia a neposúrila nás do prístavu, pretože “Ujo Harry s tetou Ginny bez nás určite zablúdia a nedostanú sa sem”.

***

Tak, a je koniec :) Priznám sa, že keď som túto poviedku začala kedysi dávno písať, neverila som, že ju niekedy dokončím. Mala som iba začiatok a nejaké idey do budúcna, no ako celok príbeh ešte nejestvoval. A bez vás by možno ani potom nebol. Koniec koncov, vy ste mi vnukli nápad, resp. na takmer uprosíkali (hoci zase to nebola až taká náročná úloha O:) ), aby z toho bola romanca. A akonáhle som sa rozhodla, že to tak bude, dej nabral svoj smer. Občas som z neho bola zmätená, občas mi z neho preskakovalo, no občas sa mi podarilo napísať isté pasáže, na ktoré som doteraz hrdá.

Bez vašich komentárov, hodnotení, teórií a otázok by sa mi to však nepodarilo :). Takže by som chcela poďakovať Ran, ktorá je mojou Snapofilskou parťáčkou už od nepamäti; Tyrue, ktorá sa tu nad Raven občas pohoršovala, a aj preto som ju chcela rozvíjať a meniť ako postavu, aby od začiatku, keď bola zatrpknutou starou dievkou, prešla dlhú cestu a bola prístupnejšou a obľúbenejšou; a smejovi za jej neúnavné čítanie, vtipné a trefné komentáre a prosíkanie za Sevov život (opäť raz sa nemôžem tajiť tým, ako sa teším, že si si ho obľúbila O:) ):

Ďakujem aj ostatným, ktorí čítali, no nekomentovali, ktorí s touto zdanlivo bezcieľnou poviedkou vydržali až do konca :) Dúfam, že vás aspoň občas rozosmiala, dojala alebo vám inak pomohla zabudnúť na každodenné starosti. Koniec koncov, pre čo iné my píšeme a vy čítate, ak nie pre to, aby sme si urobili život krajším? Takže ak sa mi to podarilo, som rada :)

OBROVSKÉ ĎAKUJEM <3

[ » na začiatok « ]