Kapitola:
Pridaná: 15.7.2007, 23:00:13
Čítaná: 1414×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Lilly Woolf, James Woolf, Thomas Lupin, Mel Weasley, Lia Weasleyová, Draco Malfoy
Stručný dej: Poviedka rozpráva príbeh o Jamesovi a Lilly Wolfových, adoptovaných dvojičiek, ktorí sa snažia prestupom na Rokfort vypátrať viac o svojich pravých rodičoch. Čelia sérií zláštnych udalostí, prvej láske a krutej pravde. Zistia, kto sú ich rodičia?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Otázky a očakávania 2 » Záhadný sen 3 » Pod tribúnou 4 » Ginny Weasleyová 5 » Zmierenie v Rokville 6 » Odhalení 7 » Vyšité iniciály 8 » Návraty 9 » Novoročný bozk 10 » Horsko-sladká pravda 11 » Blbá hra 12 » Bozky, bozky a zase bozky 13 » Skúšky v splne 14 » Napriek varovaniu 15 » Pád

"Nie! James, nechaj ho! James! Nie! Prosím!" kričala som a pri tom sa snažila vytrhnúť Melovi z náručia. Keďže som však len úbohé slabé žieňa, nič som nezmohla. Mel ma držal pevne, a nereagoval ani ma moje prosby.

"Mel! Sprav niečo... prosím!" fňukala som.

"Lilly... to je len medzi nimi, musia si to vybaviť. Varoval som vás pred... au!" skríkol od bolesti spôsobenej mojou nohou, ktorá sa ocitla na tej jeho. Povolil stisk a ja som sa mu vytrhla. Rozbehla som sa k Jamesovi, ktorý, ako do mechu zemiakov, udieral do Thomasa. Mlátil ho hlava-nehlava, a Tom sa mu vôbec nebránil. Chytila som ho za rameno a snažila sa ho odtiahnuť.

"Nechaj ma!" skríkol nahnevane braček a surovo ma odstrčil. Neudržala som rovnováhu, a bolestivo dopadla na roh postele. Silno som sa udrela do ruky a sykla bolesťou. Oči sa mi zaliali slzami. Stretla som sa s Tomovým vystrašeným pohľadom. Zbadala som v ňom nie strach o seba, ale o mňa. Zrazu sa v nich však mihol tieň, ktorý sa mi ani trochu nepáčil. Zazdalo sa mi, akoby do seba vdýchol neviditeľnú silu a nahnevane Jamesa udrel do tváre. Ten sa zapotácal, a opäť sa na seba nazúrene vrhli.

"Mel! Preboha!" skríkla som a môj bratranček konečne usúdil, že to preháňajú a zasiahol. Vytiahol prútik a odtrhol ich od seba.

"Myslím, že to by stačilo," povedal a prísne sa pozrel na svojich priateľov.

"Zlosť ste si už vybili, teraz sa môžete porozprávať."

"S tým zradcom už nepremárnim ani jedno slovo! Nikdy..."

"Ospravedlníte ma?" povedala som ľadovým hlasom. "Idem do nemocničného krídla. Myslím, že mám zlomenú ruku." Po tomto vyhlásení sa na mňa všetci vyjavene pozreli, ale ja som už kráčala do klubovne s bradou vysoko vo vzduchu. Chcela som to všetko nejako ukončiť a týmto sa mi to snáď podarilo...

A teraz sedím v nemocničnom krídle a pijem horúcu čokoládu. Madam Pomfreyová mi po mojom, veľmi presvedčivom, klamstve o páde zo schodov navrhla, aby som tu ostala a oddýchla si. Dúfam, že sa nečudujete, že som prijala. Potrebujem byť sama a utriediť si myšlienky. Tu môžeme badať ten rozdiel medzi ženami a mužmi. My ženy, premýšľame a muži, tí sa mlátia...

"Aleaectrus Dormitaectus je jedna z najchránenejších rastlín v čarodejníckom svete. Väčšina z vás ju určite pozná ako burinu, ktorá rastie pri každom muklovskom smetisku. My, čarodejníci, ju však používame ako jednu z hlavných prísad do Kosťorastu. Jej vlastne vďačí za svoju... zaujímavú... príchuť," vykladala profesorka Sprautová na jednej z hodín Herbológie. Po týchto vetách som ju akosi prestala počúvať. Niečie ruky ma objali okolo pása a pritiahli bližšie k telu, ktorému patrili. Necítila som potrebu otočiť sa, a zisťovať majiteľa týchto rúk. Stačilo mi to mravčenie v žalúdku a moje odrazu nestabilné kolená. Ten NIEKTO mi odhrnul vlasy z ramien a svojimi všetečnými perami ma začal láskať na krku. Slastne som zavrnela a pri tom hladila obopínajúce ma ruky. Jedna, mnou nenávidená a vždy triezva polovica mozgu, ma však prinútila uvažovať. Teda, aspoň trochu...

"Niekto nás uvidí," zašepkala som. To bolo teda dosť možné, aby ste vedeli. Ako som už spomínala, bola Herbológia a v skleníku bolo okrem nás ešte dvadsať žiakov. Boli sme síce vzadu obklopení bujným porastom zelene a ostatní študenti boli zamestnaní mäsožravými rastlinami, ale aj tak.

"No a čo? Mne to vadiť nebude," zabručal mi do ucha Tom a prešiel k môjmu ušnému lalôčiku. Snažila som sa ignorovať vlnu elektrických šokov, ktoré mi prešli od nechtov na nohách, po končeky vlasov. Keby som tomu venovala pozornosť, určite by som si všimla nejaké malé iskrenie medzi korienkami.

"Ale mne áno," ozvalo sa zrazu za nami. Rýchlosťou blesku sme od seba odskočili a zdesene hľadeli na nášho narušiteľa.

"Och, to si ty, chvalabohu," vydýchol si Tom pri pohľade na Mela.

"Kľudne by som mohol byť aj niekto iný. Uvedomujete si, že v tejto triede je aj James?! Na niečom sme sa dohodli," povedal zamračene. Nuž, a mal pravdu. Naposledy, keď sme sa rozlúčili, sme mali s Melom dosť vážny rozhovor. Nemohol sa spamätať z toho, čo sme v tej chodbe robili. Nechcel tomu ani veriť. Vraj, či sa Tom pri bozkávaní necíti, akoby si vymieňal sliny so sestrou. Odpovedal mu, že určite nie, a že keď je so mnou, je šťastný. Ach, poviem vám, hovoril o mne také pekné veci, že som sa neovládla, a hodila sa mu okolo krku. No a Mel bol z toho úplne nešťastný. Ale nakoniec povedal, že keď chceme byť spolu (čo stále nemôže pochopiť), tak máme byť spolu. Nezabudol spomenúť Jamesa, ktorý stále o ničom nevie a nebolo by dvakrát príjemné zistiť to rovnakým spôsobom ako on. A tak sme sa nakoniec dohodli, že sa s Tomom nebudeme bozkávať na verejných miestach, až kým to Jamesovi nepovieme, čo má byť v najbližšom čase, lebo on, ako jeho priateľ mu to nehodlá dlhšie tajiť.

"Máš pravdu, prepáč," zamumlala som.

"Ešte vás to baví? Pred všetkými to tajiť?" opýtal sa sklamane. S Tomom sme si vymenili previnilé pohľady a venovali sa výkladu profesorky Sproutovej, ktorá už stihla udeliť Jamesovi päťdesiat bodov len za to, že sa postavil najbližšie k nej...

Ako nad tým teraz rozmýšľam, je mi ľúto, že sme to svetu nepovedali, a snažili sa to zatajiť. Zložité by to bolo len zo začiatku, ale po čase by sa o nás prestali zaujímať a my by sme sa mohli venovať len sebe... ale teraz, keď to vie James a je z toho zničený, už nič nebude také, aké by to mohlo byť...

"Lilly, čo vie dievča potešiť viac, ako pohľad na moju nahú hruď alebo hráčske schopnosti v metlobale?" opýtal sa ma James jedného dňa pri večeri.

"To sa pýtaš mňa? Ty si tu predsa ten zvodca," zasmiala som sa a zahryzla do uhorky.

"No áno, ale čo ak je tu dievča, ktoré na takéto veci neberie?"

"Existuje taká, čo je schopná odolať tvojmu šarmu? Neverím!" smiala som sa.

"Zdá sa, že som takú práve objavil."

"A prečo ju tak strašne chceš? Našiel si mladšiu verziu Pamely Anderson, a nechce ti padnúť k nohám?"

"Je to Evelyn," povedal proste.

"Tá čiernovlasá s obrovskými okuliarami?" opýtala som sa, aby som bola v obraze. Lebo, pri bráškovi človek nikdy nevie, o akom dievčati hovorí. S jednou je dnes, s druhou zajtra...

"Tie okuliare nie sú až také veľké," zamumlal, "a áno, je to ona."

"Och, teda, a prečo chceš zbaliť práve ju? Veď... nie je tvoj typ."

"To nech ťa netrápi. Proste mi poraď, dobre?"

"V žiadnom prípade! Nebudem ti radiť, ako zneužiť jedno z tých nevinných dievčat. Nájdi si radšej tú Pamelu a všetci budú šťastnejší," vravela som mu zamračene.

"Ahojte, čo rozoberáte?" prisadol si k nám Thomas a začal si nakladať kuracie stehienka na tanier pred sebou.

"Nechaj, ja ti naložím," usmiala som sa naňho a on na mňa vďačne žmurkol.

"James chce, aby som mu pomohla zbaliť tú čiernovlasú Bystrohlavčanku," vysvetlila som mu pri nakladaní zemiačkov.

"Ešte ťa to neprešlo?" zasmial sa Thomas.

"Nie, neprešlo. Tak poradíte mi?" durdil sa braček.

"Na tvojom mieste sa pred ňou nehrám na frajera, a ukazujem svoje dobré stránky. Vieš, choď do knižnice v rovnakom čase ako ona a tvár sa ako svedomitý študent. Rob to taký týždeň a je tvoja. Mám to overené," radil mu Tom. Prekvapene som naňho pozrela. Akýsi je v týchto veciach zbehlý... Musím sa ho opýtať, koľko dievčat vlastne mal. Keďže k nim James tak skvelo zapadol, bojím sa, že ich nebolo málo.

Naliala som mu pohár džúsu a opäť si sadla k svojmu jedlu. Na stehne som však zacítila Thomasovu ruku. Usmieval sa na mňa krajšie ako obvykle a ja som mala chuť sa roztopiť.

Sedela som, na kosť premrznutá, na tribúne obkľúčená šialenými maniakmi s pomaľovanými tvárami a pomaly som hluchla od neutíchajúceho výskotu a piskotu. Ale musela som byť silná a vydržať to. Kvôli chalanom. No, viac-menej kvôli tomu jednému, ale ostatní to nemuseli vedieť. Konal sa totiž zápas, v ktorom išlo o všetko, teda o pohár.

"Chrabromil! Chrabromil! Chrabromil!" ozýval sa šialený jasot. Odtrhla som zrak od zaujímavého fľaku na mojom habite, ktorý som pozorovala hodnú chvíľu a pozrela hore. Viete, o tom, čo sa tam hore deje, som stratila pojem, už po piatej minúte hry.

Mojim laickým úsudkom som zistila, že sa hádžu penalty. Myslím, že Jack... alebo Andy... no, jeden z nich si to namieril na bystrohlavskú bránku a šialenou rýchlosťou sa k nej hnal. Nakoniec prudko zastavil a publikum zajasalo. Opäť som vydedukovala, že sme asi dali gól. Ja naozaj nerozumiem, čo ľudia na tomto športe vidia, keď ho vlastne ani dobre nevidia. Asi to pre mňa ostane večná záhada.

No, skončilo sa to tak, že stíhači konečne zbadali ohnivú strelu a celé dianie sa prenieslo bližšie k tribúnam, a tým pádom aj k smrtiacej a tvrdej zemi. Zbadala som Toma a začala sa zaoberať jeho postavou sediacou na metle. No, nepôsobilo to na mňa neviem ako mužne, ale vyzeral dobre. Teda, hneď po tom, ako som si pomocou ďalekohľadu (skonfiškovala som ho nejakému prvákovi vedľa mňa) overila, že je to on. Vedeli ste, že je odrážač? Ja teda nie... Nikdy mi nenapadlo, načo mu je tá pálka, čo so sebou vláči z tréningov... Mala by som sa viac zaujímať o jeho lásku k metlobalu, lebo asi mu na tom záleží a ja sa správam tak sebecky...

Zrazu sa začalo niečo diať. James si to špirálovite mieril po celej dĺžke ihriska a na metre od neho aj bystrohlavský stíhač. Ani som nestihla žmurknúť a už ma barbarský fanúšikovia ťahali dolu na ihrisko. Nebránila som sa. Chcela som im pogratulovať. Aj keď ma to nejako veľmi netrhalo, vyhrali sme predsa pohár! A James by určite chcel, aby som bola dole s nimi. A Tom, samozrejme tiež...

"Lill! Lill! Lill! Liiiiiill!" vrieskal radosťou bez seba James a snažil sa zoskočiť z ramien nejakému robustnému šiestakovi. Keď sa mu to podarilo, silno ma objal a od šťastia skákal.

"Lill! Chápeš to? Podarilo sa mi to! Vyhral som ten pohár! Tak ako náš otec! Budem v Sieni slávy po jeho boku!" hovoril mi do ucha a bol dojatý. Snažil sa to zakryť, ale som predsa jeho dvojča. Takéto veci cítim. Ale bola som rada s ním. Viem si predstaviť jeho radosť. Je ako otec... Harry Potter... Bol by naňho hrdý. Asi...

Vtedy pribehol Thomas. Nežne ma vytrhol Jamesovi a vyhodil do vzduchu. Brácho tomu nevenoval veľkú pozornosť, a utekal za ostatnými členmi tímu. Keď si ma Tom prestal pohadzovať ako balón s vodou, objal ma a začal točiť okolo svojej osi.

"Hahaha, Tom! Ak nechceš, aby som ťa v tento slávnostný moment ovracala, polož ma dolu," smiala som sa mu do ucha. Keďže je môj Tom veľmi múdry chlapec, položil ma a zašepkal:

"Ty, ja, moja izba, o pol desiatej." Odpovedať som mu už nestihla. Dav fanúšikov ho už odnášal do šatní.

Ach, je také ľahké jednoducho prestať rozmýšľať a byť zodpovedný. Hlavu máte odrazu takú čistú a bezmyšlienkovitú. Každý by si na tento pocit dokázal zvyknúť. Ale vždy po tomto blahodárnom pocite príde okamih, kedy na vás dopadne všetka tá zabudnutá ťarcha vedomia a vy musíte niesť dôsledky svojich bláznivých činov. No, viem, trocha to dramatizujem, ale takto sa proste v tomto okamihu cítim. Blbo. Sedela som na jeho posteli, a snažila sa nezaspať. Nikto si nevšimol, že som z oslavy víťazstva odišla skôr. Svojimi apatiami k metlobalu a divokým party som známa. Ľahla som si a sledovala to, čo sleduje každú noc pred spaním Thomas. Na červenom gobelíne mal popripichované rôzne kresby a fotky. Súhvezdia, mesiace v rôznych fázach, obrázky slávnych čarodejníkov z Čokoládových žabiek, hráčov metlobalu... Mal tam však aj fotky, ktoré sme robili počas vianočných prázdnin a ja som o nich nevedela. Jednu robil stopro James, lebo na nej spím a pri nose mám jeho ponožky. Ale boli tam aj také, na ktorých som len tak sedela a čítala, také, kde sme s chalanmi hrali Rachotiacu sedmu, guľovali sa, či len tak pózovali a robili grimasy.

Pri pohľade na to všetko sa zaspávalo dobre aj mne...

Prebralo ma hladenie, ktoré som cítila na tvári a vlasoch. Spokojne som zabručala a otvorila oči. Uvidela som Thomasa, skláňajúceho sa nado mnou. Usmial sa a nežne ma pobozkal.

"Ako sa princeznej spinkalo v mojej posteli?" opýtal sa.

"Skvelo. Keby som nemusela, ani sa z nej nepohnem," povedala som.

"To ani nemusíš," povedal zvodne a pobozkal ma. Objala som ho okolo krku a pritiahla si ho bližšie. Ľahol si ku mne a jeho ruky začali blúdiť po mojom tele. V tom okamihu som prestala vnímať svet okolo. Vykašlala som sa na to, že sme v izbe môjho brata, a že do nej môže každú chvíľu niekto vtrhnúť. Už som myslela len na Thomasa, jeho jemné pery a telo ležiace vedľa toho môjho. Pomalými pohybmi mi začal rozopínať habit, a ja som mu nebránila. A ani som to nemala v pláne. Cítila som, že ním lomcuje to, čo mnou. Túžba. Prehĺbila som náš bozk a pridávala na intenzite. Vtedy rozopol posledný gombík môjho habitu a chytil ma za ramená. Zdvihol ma do sedu a jedným, veľmi skúseným, pohybom mi ho vyzliekol. Ja som nezaostávala, a jeho habit sa ocitol na zemi vedľa môjho. Pritiahol si ma k sebe tak, aby som ho mohla objať nohami okolo bokov. Cítila som jeho srdce splašene biť tak, ako moje a okrem toho mi v ušiach znelo len neznáme hučanie. Krásne, hučanie. Presunul svoje pery na môj krk a ruky pod moje tričko, ktoré sa za okamih ocitlo na zemi. Prestal ma bozkávať a očami blúdil po mojom dekolte, bielej čipkovanej podprsenke a odhalenému bruchu.

Zvláštne, že som sa vôbec nehanbila... Samú ma prekvapilo, že mi vôbec nevadil jeho skúmavý pohľad, ktorý sa miestami menil až na lačný.

Perami sa vrátil ma môj krk, ale pokračoval stále nižšie a nižšie. Slastne som vzdychla a zaklonila sa dozadu celou svojou váhou. Tom sa podvolil a opäť sme sa ocitli v mäkkých perinách. Rukami som mu prešla pod sveter, ktorý bol súčasťou metlobalového dresu. Za okamih sa ocitol na zemi. Otvorila som oči a vpíjala sa nimi do jeho odhalenej hrudi. Nenašla som tam žiadne extra vypracované svaly, ale to mi vôbec nevadilo. Thomas by sa mi zdal sexi aj s vytŕčajúcimi rebrami. Sem tam sa mu na tele objavila malá jazvička, asi spôsobená metlobalom... Každú jednu som mu nežne pohladila a on mi to oplácal ešte vášnivejšími bozkami. V okamihu, keď rukou našiel sponu od mojej podprsenky, buchli dvere. Kým som stihla zaregistrovať, že sa niečo deje, čiesi ruky odo mňa Thomasa silno odtrhli a zúrivo ho odsotili na druhú stranu izby. Pozrela som sa, komu patria a zbadala rozzúrenú tvár môjho brata.

"Obleč sa," povedal chladne a obrátil sa k Thomasovi. Ten len sedel na zemi a čakal, čo príde. James k nemu priskočil a s rukou pod jeho krkom ho prinútil vstať. Pritlačil ho k stene a nahnevane mu povedal:

"Dopekla čo to robíš?! Potreboval si babu a moja malá sestra bola po ruke? Ako si mohol na ňu čo i len položiť ruku po tom, čo si mi celý rok pomáhal odháňať od nej všetkých ničomníkov , čo ju chceli pretiahnuť?!" Vtom do izby vbehol Mel, a keď zbadal, čo sa deje, vystrašene zaspätkoval.

"James, nerob hlúposti. Nechaj si to vysvetliť. Chceli ti to povedať, vraveli mi to..." snažil sa ho upokojiť Mel.

"Aj ty Brutus?!" zdramatizoval braček, "vedel si o tom, a nič si mi nepovedal?!" nahneval sa ešte viac, a celou silou vrazil päsťou Tomovi do tváre. Izbou sa už ozývali len moje plačúce prosby a tupé nárazy Jamesových úderov do tela môjho Thomasa.

Ach, a čo sa dialo po tom, už viete. Je neskoro plakať nad rozliatym elixírom...

[ » na začiatok « ]