Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 15.7.2007, 23:02:24
Čítaná: 2857×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Lilly Woolf, James Woolf, Thomas Lupin, Mel Weasley, Lia Weasleyová, Draco Malfoy
Stručný dej: Poviedka rozpráva príbeh o Jamesovi a Lilly Wolfových, adoptovaných dvojičiek, ktorí sa snažia prestupom na Rokfort vypátrať viac o svojich pravých rodičoch. Čelia sérií zláštnych udalostí, prvej láske a krutej pravde. Zistia, kto sú ich rodičia?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola:

Prebudila som sa na to, že ma šteklia prvé ranné lúče. Slastne som sa pretiahla a poškrabala sa na hlave. V okamihu pri mne stála madam Pomfreyová a nalievala mi džús.

"Eh, zaspala som?" hlúpo som sa opýtala. Ale viete, nechcela som tu spať. Večer som sa ešte chcela vrátiť a doriešiť záležitosti s tými dvoma hlupákmi. Ach, ráno je aj tak múdrejšia večera.

"Večer ťa tu hľadal mladý Lupin," poznamenala a narovnávala mi prikrývky. Keď spomenula Toma, prekvapene som si sadla.

"So mnou sa veľmi nerozprával. Vlastne ma dosť nepekne odbil, keď som sa snažila zistiť, prečo vyzerá ako po rozšliapaní hypogrifmi. Iba pri tebe postál a potom odišiel. Bolo už dosť neskoro a asi som ho obťažovala svojou starostlivosťou... nikdy nebol taký nevďačný," frflala.

Zamračila som sa. Takže Tom tu večer bol... keďže chodil, znamená to, že bol celkom v poriadku... To je dobré. Aj keď, ako asi vyzerá James? Thomas je dosť silný. Človek by to naňho nepovedal, ale je to tak... ten metlobal je predsa len na niečo dobrý.

Keď som dojedla výdatné raňajky a presvedčila madam Pomfreyovú, že som v poriadku po telesnej aj psychickej stránke, konečne som opustila biele steny Nemocničného krídla. Bola sobota, pol desiatej, a hromady nudiacich sa študentov sa bezcieľne potulovali po chodbách. Cez okná presvitali teplé lúče začínajúcej jari a prvý odvážlivci sa prechádzali v letných kabátoch po areáli.

Nevedela som, kam ísť. Načrtli sa mi dve možnosti. Ako prvé, že môžem ísť do klubovne a stretnúť sa tam s mojím bratom, ktorého momentálna nálada je bohvieaká, alebo môžem ísť len tak po hrade a modliť sa, aby som niekde narazila na Toma. Hrozne som s ním chcela hovoriť - výčitky. Za všetko môžem ja. Keby mi vtedy nepreskočilo a nepristúpila by som na jeho "balenie", všetci by boli šťastnejší. Aspoň myslím...

"Lilly! Lilly!" začula som za sebou. Keď som sa otočila, zbadala som Liu. Utekala ku mne a pri tom vrážala do okoloidúcich ľudí.

"Li-lilly!" dychčala, keď ku mne dorazila. Chytila sa za bok a oprela o stenu.

"Posiela ma James. Vlastne, som jedna z výpravnej čaty s názvom - Hľadá sa Lilly - blúdim tu od rána. Kde si bola?"

"V Nemocničnom krídle. A keby ma James počúval, vedel by kde som," zahundrala som. Urobilo mi radosť, že ma dal James hľadať. Znamená to, že sa o mňa bojí. Alebo, že mi chce za to s Tomom vyčistiť žalúdok. Osobne sa prikláňam k druhej možnosti.

"Čo si robila v Nemocničnom krídle?" opýtala sa a konečne ukľudnila svoj splašený dych.

"S tým sa ti môj braček nepochválil? Zlomil mi ruku!" vykríkla som nahnevane.

"Čože ti urobil?! Preboha! Hneď mi povedz, čo sa stalo!" keďže na mňa hodila pohľad á la babka Weasleyová, všetko som je rozpovedala. Pekne od začiatku. Keď som hovorila, že potajme chodím s Thomasom, prekvapene zhíkla, a keď som spomenula, tú noc - ja bez trička, on bez trička - šokovane otvorila ústa, a nezmohla sa na slovo. Keď som dokončila svoj siahodlhý monológ, chvíľu bolo ticho.

"Tak?" ozvala som sa. Lia prestala zamračene hľadieť z okna a pozrela sa mi do očí.

"Áno, odpúšťam ti. To, že som sa o tvojom vzťahu s Thomasom Lupinom dozvedela ako posledná, aj keď som tvoja sesternica a priateľka - asi jediná na škole."

"Ehm... ďakujem," usmiala som sa nad jej blahosklonnosťou a pokračovala, "čo si o tom myslíš?" Nadvihla obočie a pozrela na mňa sarkastickým pohľadom, ktorý hovoril, že aj keby sa slimák spáril s krokodílom, delfína nesplodia.

"Myslím si, že si úplne blbá," povedala a poklopkala si po čele. Zamračila som sa. Ona nikdy nepočula o milosrdných klamstvách?!

"Teraz sa prosím ťa, neurážaj, dobre? Myslím, že ti šibe. A úplne! Práve sa v tebe totiž ozvala zlá stránka Weasleyovcov," pokračovala, "necháš ostatných aby ti riadili život."

"Dobre si počula! Správaš sa ako môj otec, ktorý mame vo všetkom ustúpi, len preto, aby nemusel veľmi rozmýšľať, alebo nedajbože, byť rodičom! Ale ty máš v sebe krv Weasleyovských žien, a tie sú bojovné a pred ničím neustúpia! Tak sa preboha bráň! James ti nemôže vravieť čo máš, alebo nemáš robiť. Tak si dupni!"

Zamyslela som sa. Lia má pravdu. Šokujúce, ale je to tak. Mám v sebe krv Weasleyovských žien... ale aj tak. James to predsa nemyslí zle...

"Poď, ideme do klubovne," povedala Lia a rázne ma ťahala do Chrabromilskej veže. Cestou som rozmýšľala. Čo mu poviem, keď ho uvidím? Prepáč braček, že som sa zamilovala do tvojho kamaráta? Prepáč, že som vôbec pomyslela na nejakého chalana bez tvojho súhlasu? Veď na tom nie je nič zlé, že mám Thomasa rada. Mal by byť šťastný, že som si vybrala práve jeho! Má ho rád a sú priatelia! To je vždy lepšie, ako keby to mal byť niekto, koho z duše nenávidí. Ale čo mu poviem ohľadne tej včerajšej bitky? Viem, možno to, ako nás našiel mohol byť preňho trocha šokujúce, ale nemusel zas vyskočiť až takto! Správal sa ako žiarlivý manžel, a nie ako brat! Mal by byť predsa rád, že som šťastná! Aj keď... to, že som šťastná, mu asi nikto nepovedal. Ach, Mel mal pravdu... mali sme mu to povedať skôr... kým bolo všetko dobré.

"Slepačie radovánky," povedala Lia a portrétový vchod sa otvoril. S roztrasenými kolenami som vošla a rozhliadla sa po klubovni. Ako som už spomínala, vonku bolo pekne, a tak sa v studenej Chrabromilskej veži zašili len máloktorí študenti. Medzi nimi aj môj brat, James. Sedel v jednom z kresiel pred krbom. Nohy mal vyložené na malom stolíku a ruky prekrížené na hrudi. Rozmýšľal.

"James, pozri, koho ti nesiem!" usmiala sa Lia a priviedla ma k nemu. Keď ma zbadal, vstal a premeral si ma pohľadom, ktorý som uňho nepoznala.

"Nechám vás, potrebujete si to vydebatovať. Lilly, nezabudni o čom sme hovorili," nezabudla mi pripomenúť, a odkráčala z klubovne.

Osameli sme. Prvýkrát, odkedy sme prišli na túto školu, medzi nami zavládlo trápne ticho. Zase som sa raz cítila ako malá šedá myška, ktorej veľký a múdry brat nadáva za to, že jedla pastelky. Neznášala som ten pocit.

"Kde si bola celú noc?" opýtal sa. Zdvihla som zrak a zistila, že na mňa celý čas hľadel. Ruky si dal do vrecák a hlavu naklonil na pravo. Aj toto gesto neznášam. Cítim sa vždy tak.. previnilo. Ale ja som predsa nič zlé nespravila!

"Chceš povedať, že si bola naozaj v Nemocničnom krídle? Chcela si len upútať moju pozornosť," povedal. Neveriacky som naňho zagánila.

"Zlomil si mi ruku, James!" Zamračil sa ešte viac ako predtým a v jeho očiach som zbadala záblesk zmätenosti.

"Priateľa? Na to zabudni, Lill! Nebudeš mu hovoriť priateľ. On nie je pre teba. Presne o tom chcem s tebou hovoriť. Sadni si," povedal a ukázal na kreslo, v ktorom prednedávnom sedel. Ja som sa však nehýbala.

Keď som tak urobila, sadol si na stolík oproti a pozorne sa na mňa zahľadel.

"Nehnevám sa. To včera bol len omyl, ktorý sa nebude už nikdy opakovať. Ja to chápem. Tom vie byť k dievčatám veľmi pozorný a to im imponuje. Ty si mu včera proste padla do rany, a tak sa stalo, čo sa stalo. Bolo mojou povinnosťou ochrániť ťa, takže nemáš právo mi ten včerajšok vyčítať..."

"Hej!" skočila som mu do reči, "O čom to hovoríš?! Tom taký nie je a včera som mu do rany nepadla! Chodíme spolu už od Vianoc!" Musela som sa ho zastať. To čo hovoril môj brat, boli úplné hlúposti. Musel ma ochraňovať? Tom by mi neskrivil ani vlások na hlave. A nech tu z neho nerobí žiadneho playboya. Lebo jediný taký, je tu on, James.

"Od Vianoc?! Lilly, ako si mohla! Dopekla!" nahnevane sa postavil a začal sa prechádzať po miestnosti.

"James! Neprežívaj to tak! Nechápem ťa! Veď na tom, že spolu chodíme nie je nič zlé! Je to prvý chalan, ktorý ma má naozaj rád a ja ho tiež miluje.."

"Pššt! Nehovor to!" zahriakol ma. Oprel sa o operadlá môjho kresla a pozorne sa mi zahľadel do očí.

"Lill, ty ho nemiluješ. On - nie - je - pre - teba." Nechápavo som ho odstrčila a postavila sa aj ja.

"James. Si môj brat, mám ťa najradšej na svete, ale toto robiť nebudeš! Ja nie som ako Liin otec! Nenechám si riadiť život," vravela som a bolo mi jedno, že tomu vôbec nerozumie. "Ty mi nebudeš vravieť, kto je, alebo nie je pre mňa! Ja sama si vyberiem, koho budem milovať. Prečo, dopekla, tak nechceš, aby som bola s Thomasom?!"

"Lebo... proste... dôveruj mi. Viem, o čom hovorím! Ty nevieš aký je... v skutočnosti," vysvetľoval.

"Viem to! Je milý, láskavý a vtipný! Otvára mi dvere, keď sme vonku a je zima, dá mi svoj kabát, zaujíma sa, ako sa mám a správa sa ku mne ako k princeznej! Poznám ho. Thomas mi hovorí všetko! Tak ako aj ja jemu..." hovorila som a James takmer zúfalo krútil hlavou.

"Lilly... toto... toto sú tie najnepodstatnejšie veci na svete... ver mi, budeš s ním len trpieť. Prosím, skonči to s ním."

"Nie!" vykríkla som a utekala z klubovne. Už som začula len jeho krik a šumenie hlasov. Aspoň bude mať škola o čom klebetiť.

Keď som zbehla asi tretie poschodie, spomalila som. Bože... som to ale hrdinka! Zase som utiekla. Asi sa nikdy nebudem môcť vzoprieť môjmu veľkému bratovi. Aj keď je starší sotva o dve minúty... nevzopriem sa mu... nikdy úplne.

Ale prečo tak úpenlivo prosí, aby som sa s Tomom rozišla? Prečo to proste nemôže nechať tak? Pár dní si potrucovať a potom sa s tým zmieriť? Prečo musí veci takto komplikovať? Nerozumie, že mám Toma skutočne rada? Že je to najlepší chlapec, akého som kedy stretla? Nechce, aby som bola šťastná?!

Zamierila som na piate poschodie. Prečo? Na piatom poschodí je kabinet Obrany proti čiernej mágii. Neviem, kde inde by mohol byť, ak nie tam...

"Lilly?" prekvapene povedal ujo Remus, keď ma zbadal vo dverách. Keď som postrehla v jeho rukách trochu skrvavený uterák, bola som si istá, že Thomasa nájdem tam.

"Naozaj? Aspoň mi vysvetlíš, prečo ku mne včera nad ránom zavítal môj jediný syn v takom dezolátnom stave, že som ho takmer nespoznal," povedal a pustil ma dnu. Previnilo som sa naňho pozrela a povedala:

"Lilly?" ozvalo sa z dverí, ktoré viedli do ujových súkromných izieb. Stál v nich Thomas s prekvapením v očiach, monoklom pod okom a kopou modrín všade, kde som len dovidela. Srdce mi zovrelo, akoby bolo len handra, ktorú žmýka Filch, a rozochvene som sa k nemu rozbehla. Hodila som sa mu okolo krku a fňukala.

"Tom, preboha, čo ti to spravili? Ach... je mi to tak ľúto... všetko je moja vina..."

"Včera som bol za tebou. Chcel som vedieť, či si v poriadku..." povedal, a tak som sa odtiahla. Teraz bol čas na rozhovor.

"Madam Pomfreyová mi vravela. Ja... prepáč, že som včera utiekla... nevedela som čo robiť... bála som sa... a chcela som to ukončiť..."

"To je v poriadku, nič sa nedeje. Je normálne, že si bola rozrušená. Eh... oco?" povedal odrazu Tom a začervenal sa. Ujo Remus stál niekoľko krokov od nás a potmehúdsky sa usmieval. Uvedomila som si, že sa s Thomasom stále objímame a hovoríme dosť čudné veci, ktoré by si nezasvätený poslucháč mohol vyložiť veľmi zaujímavo.

"Nenechajte sa rušiť, decká," povedal s úsmevom, "Lilly, myslím, že ošetrovanie zvládneš rovnako dobre ako ja. A od teba to možno bude prijímať radšej ako odo mňa. Ja vás zatiaľ nechám." Položil uterák vedľa masti na stôl a vyšiel zo svojho kabinetu krútiac pri tom hlavou. Pozreli sme na seba a previnilo sa usmiali.

"Poď dnu," povedal a vošiel do ujových izieb. Zobrala som teda všetky maste a vošla. Zaviedol ma do spálne, ktorá bola zariadená veľmi stroho. Ujo v nej asi často nespal. Asi chodí na noc domov... bez Toma majú doma súkromie, cheche.

Sadli sme si na posteľ, ktorá bola spolu so skriňou na oblečenie a toaletným stolíkom, jediným zariadením izby.

"Tak, čo sa dialo po tom, čo som opustila bojisko?" opýtala som sa a namočila uterák do mastičky.

"Mel zabránil mne aj tvojmu bratovi, aby sme sa ďalej mlátili a prinútil nás porozprávať sa. Vlastne, väčšinou rozprával James. Vyčítal mi, že zvádzam malé dievča, že ťa využívam, a podobné veci. Veď ho poznáš. V tomto momente som vinný aj za to, že Kanóny nevyhrali majstrovstvá... ssst," sykol bolesťou, keď som mu priložila uterák na ranu na líci

"Je to pravda, že si mu pomáhal odháňať odo mňa chalanov?" opýtala som sa. Toto ma dosť zaujímalo. Toho roku som ani nemala čas, sa zaujímať o opačné pohlavie. Viem, že James to robil aj u nás vo Viedni, ale že to robí aj tu, to ma prekvapilo. Tom sa zatváril previnilo a povedal:

"No... ale nehnevaj sa, áno? Ich celkový počet bol tri. S tým tupcom Carterom štyri. Neviem, ako to robí, ale tvoj brat má na to akýsi radar. Vždy si všimne, keď na teba nejaký chalan hodí zvádzajúce oko. A mne to len vyhovovalo," zazubil sa, "nemala si šancu zaľúbiť sa do niekoho iného." Zasmiala som sa a pobozkala ho na ranu, ktorú som mu práve ošetrila.

"Nechcem sa predvádzať, ale ja s Melom sme boli známa firma na celej škole a vzbudzovali sme rešpekt. A keď sa k nám pridal James, u pár ľudí sa rešpekt premenil na tichý strach. Bolo to celkom zábavné. A u väčšiny stačilo povedať pár silných slov a boli hotoví..."

"To sú mi teda veci," pokrútila som hlavou. Nemala som sily hnevať sa aj preto. Toto začal James robiť niekedy okolo mojich šestnástich rokov, kedy mi konečne dorástli prsia a vytiahla som sa do výšky. Sprvu som ho za to úplne nenávidela, ale potom som sa s tým musela zmieriť. Prečo? Lebo naši, teda Max a Doris, s tým súhlasili. Vraveli, že som príliš malá a na chlapcov mám myslieť až niekedy v tridsiatke. Ale to platilo len pre mňa. Lebo čím viac si James doviedol dievčat, tým bol úžasnejší. Ach, dievčatá to nemajú v živote ľahké.

Ale teraz si to nenechám! Už nie som decko, aby na mňa dával pozor a rozhodoval, čo pre mňa je, alebo nie je dobré!

"Lilly? Čo budeme robiť?" opýtal sa Tom. Pozrela som mu do očí a rozmýšľala, či je niečo pravdy na tom, čo hovoril James. Či predo mnou Tom naozaj niečo tají, či je v skutočnosti iný, ako sa tvári. Zahľadela sa mu do jeho veľkých čokoládových očí a snažila sa z nich niečo vyčítať. Videla som tam smútok, hnev a zúfalstvo, ale nechýbala láska, neha a bojovnosť. Myslím... myslí to vážne? Priložil mi dlaň k pravému lícu a prstom ma hladil. Privrela som oči a vychádzala v ústrety jeho dotyku.

"Tom, máš ma vôbec rád?" opýtala som sa. V tom okamihu som šokovane otvorila oči a najradšej by si nafackovala. Vyslovila som to nahlas? Ups...

"Lilly, toto sa nepýtaš vážne, však?" Zahryzla som sa do pery a opatrne prikývla. To viete, zvíťazila vo mne tá ženská stránka, ktorá potrebuje počuť, že je krásna a niekto ju miluje.

"Lilly," povedal, dlane si položil na moje líca a zahľadel sa mi do očí, "milujem ťa." Roztriasla som sa na celom tele.

"Sám neviem prečo, ale je to tak. Proste si si ma niečím úplne získala, a teraz by som si nedokázal predstaviť niekoho vedľa seba, ak nie teba," hovoril a nežne sa pri tom usmieval. Cítila som, že sa mi do tváre nahrnula červeň a moja spodná pera sa začala nekontrolovateľne triasť.

"Heh, toto tu už dlho nebolo," usmial sa nad tým Tom a nežne ma pobozkal. Položila som dlane na jeho hruď a povalila ho na posteľ. Prehĺbila som bozk a vložila doňho toľko lásky, koľko som len mohla.

"Ehm, ehm," začuli sme odrazu a splašene od seba odskočili. Vo dverách stál ujo Remus s nadvihnutím obočím.

"Tom, som rád, že už si v poriadku. Aspoň sa môžete ísť najesť do Veľkej siene," povedal tónom, proti ktorému sa nedalo protestovať, a tak sme vstali a odkráčali von z jeho kabinetu. Poviem vám, cítila som, že sa asi prepadnem. A Tom na tom bol určite rovnako, ak nie horšie. Bol ešte červenší ako ja a tváril sa neuveriteľne vinne. Ako by ho pristihli pri niečom zlom. Síce, keby mňa takto načapal Max, asi by som sa tvárila rovnako. Ale odprisahala by som, že keď sme vyhádzali, ujo na Thomasa uznanlivo žmurkol. Hehe.

Cestou do Veľkej siene nikto z nás neprehovoril. Pred vstupom do nej sme však obaja zastali. Pozreli na seba a chytili sa za ruky. Po včerajšku o tom určite vie celá škola. A tak sa stalo, že som spolu s Thomasom Lupinom prvýkrát vošla ruka v ruke do miestnosti plnej ľudí, inak povedané, vyšla som s ním na verejnosť. Nenápadne sme sa priblížili k chrabromilskému stolu a vyvolali pri tom len najmenší rozruch. Asi im nestálo za to, vzhliadnuť od dobrého obeda. Vlastne, ani ja by som to nespravila. Sadli si a po zistení, že tu nie je James sme si spokojne naložili a obedovali v pokojnej atmosfére.

A takto pekne to šlo, až kým neprišiel James... a v tej najnepríhodnejšej chvíli.

"Dopekla, čo to tu robíte?!" skríkol, keď ma zbadal nalepenú na Tomovi, ako mu dávam do úst veľký kúsok koláča. Odskočili sme od seba, akoby do malej medzery medzi našimi telami udrel blesk.

Teraz prevraciate očami. Viem to. O stranu vyššie hovorím o svojej nadobudnutej odvahe postaviť sa (aspoň trochu) svojmu bratovi a teraz toto... Ale proste... nedalo sa inak.

"Lilly, myslel som, že sme sa pochopili!" zrúkol na mňa. Tom otvoril ústa, že niečo povie, ale James ho zastavil nazlosteným pohľadom.

"To som si myslela aj ja, James. Odmietla som sa s Thomasom rozísť a bodka. Neviem, čo si na tom nepochopil," povedala som. Nie však silným a hrdým hlasom, ale slabým a chvejúcim sa.

"Lilly, počúvni ma, toto... toto čo tu robíte nie je dobré. Obaja budete len nešťastní!" vravel a pozrel na Thomasa, ktorý odrazu prestal protestovať (aj keď len otváraním úst, ale namietal, to je hlavné) a len tupo hľadel na krajec chleba na druhej strane stolu. Mračil sa. James sa rukami oprel o stôl tak, aby mu videl priamo do očí a niečo mu šepkal tak, že som to nepočula. Sadla som si bližšie a snažila sa počúvať, ale James prestal hovoriť a vystrel sa.

"Si môj priateľ, ale ju mám radšej. Nenič jej život tým svojím," povedal a Tom vstal. Na tvári mal zvláštny... až nešťastný výraz a triasli sa mu ruky. Zničene sa na Jamesa pozrel a ten mu venoval ľútostivý pohľad. Keď sa otočil na odchod chytila som ho za ruku.

"Príď za mnou o pätnásť minút k obrazu tých trollských krasokorčuliarov," povedal, a ani sa na mňa nepozrel. Roztriasla sa mi pera, keď som hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Cítila som sa, akoby ma obliala studená voda a bezvládne som si sadla.

"Nie... ty... si toho už povedal dosť," skočila som do reči Jamesovi, ktorý si ma prezeral so znepokojením v očiach. Postavila som sa a odkráčala z Veľkej siene. Neprešlo tých pätnásť minút, ale potrebovala som premýšľať a to sa s Jamesom, a jeho pohľadmi nedalo.

Čo má môj hrozný brat proti Thomasovi? Prečo stále hovorí, že mi zničí život a budem pri ňom nešťastná? Prečo mu nedá pokoj? A... prečo to vyzerá, že má pravdu? Že... má Tom výčitky a naozaj uvažuje nad jeho slovami... ktoré som ja nepočula. Dopekla!

Keď som o pár minút šla na stretnutie s mojím... priateľom... triasla sa mi pera. A to je, ako všetci dobre vieme, zlé znamenie. Prečo? Lebo vždy, keď sa mi trasú pery, som nešťastná.

"Ahoj," pozdravil a hľadel do zeme. Tón jeho hlasu sa mi ani trochu nepáčil. Cítila som, čo chce urobiť, ale nechápala som prečo. Veď Jamesa by to prešlo! Po nejakom čase by si na to zvykol!

"Vieš... Lilly... James má pravdu. To... čo robíme je hlúposť a nemá to budúcnosť. Budeš so mnou nešťastná a to nechem. Lilly, si úžasné dievča, ale..."

"Bude to tak najlepšie. James má pravdu... ja... nie som taký, ako si myslíš..."

Keď to povedal, cítila som akoby mi niekto priviazal drátenku na riad k srdcu a drel.

Otočila som sa na päte a odkráčala preč. Cítila som, že niečo vo mne... akoby umrelo. Myslím, že to bola stará Lilly... Lilly, ktorá na slovo poslúchala svojho brata a robila iba to, čo chceli ostatní... Zomrela a zabil ju jej vlastný brat... a osoba, ktorú milovala.

Hľadám...