Kapitola:
Pridaná: 6.9.2016, 21:43:13
Čítaná: 3173×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Aileen, Everard, ...
Stručný dej: Rok 1296, Škótsko v područí anglického kráľa Edwarda I. Príbeh škótskej dedinčanky a anglického lorda. Historická poviedka s prímesou fikcie.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » VI. 7 » VII. 8 » VIII. 9 » IX. 10 » X. 11 » XI. 12 » XII. 13 » XIII. 14 » XIV. 15 » XV. 16 » XVI. 17 » XVII. 18 » XVIII. 19 » XIX. 20 » XX. 21 » XXI. 22 » XXII. 23 » XXIII. 24 » XXIV.

York, Anglicko

Lady Crawfordová bola azda tou najotravnejšou spoločnosťou v celom Anglicku. Jej neustále otázky, patetické povzdychy a zahvízdania privádzali Everarda do šialenstva. Už mu dokonca ani nepripadala taká krásna ako predtým – jej bronzové kučery vyzerali rovnako ako kučery každej druhej anglickej lady. Ženská spoločnosť mu už dlho nebola takou útechou ako kedysi, ba dokonca sa jej stránil a uťahoval sa sám do seba, často len tak vzhliadnúc k oblohe a spomínajúc na nádherné jesenné večery, kedy do okien na jeho komnate narážali zúrivé blesky, no on bol v bezpečí svojej postele v spoločnosti ženy, do ktorej sa šialene zamiloval a tento neznámy, všehopohlcujúci, ba priam až pažravý pocit ho neprechádzal, práve naopak, vyhlodával doňho dieru smútku a osamelosti.

„Čo ste opäť taký zamyslený, lord Blackbourne?“ vytrhol ho z úvah štebot lady Crawfordovej.

„Ospravedlňte ma,“ odvetil, pokrútiac hlavou. Návšteva Yorku bola čisto obchodnou náležitosťou, ktorú jeho výsosť zverila do rúk práve Everardovi. Keď sa však lady Crawfordová dopočula o tom, že jej dlhoročný priateľ má navštíviť jej mesto, nemohol ju obísť, i keď po ničom netúžil väčšmi ako po pokoji a samote.

„Povedzte mi, lord Blackbourne,“ nadhodila lady, „komu patrí vaše srdce? Vyzeráte, akoby ste premýšľali nad nejakou ženou.“ Zažmurkala a uhladila si sukňu.

„Prečo by som vám niečo také hovoril, lady Crawfordová?“

„Pretože sa poznáme už dlho. Myslela som, že medzi nami jestvuje dôvera.“

„To áno. Ale prečo niečo také chcete vedieť?“

Zastala, a tak zastal i on. Na tichej chodbe vedúcej z hlavnej haly nikto nebol. „Pozrite, lord Blackbourne,“ priblížila sa k nemu, „nemusíte skrývať svoje city. Ja vám už dlhšie chcem niečo povedať...“ na chvíľku zmĺkla, hruďou sa oprela o tú Everardovu a perami sa takmer dotkla jeho tváre, keď dodala: „Neustále myslím na noci, čo sme spolu strávili. Žiaden muž sa mi nevryl pod kožu tak ako vy. Akosi to však… prestalo. Kedysi naše stretnutia končili vždy v spálni, ale teraz… Ešte vždy sa však môžeme vrátiť do starých dní. Napríklad dnes,“ zašepkala a prstami zablúdila k viazaničke na svojich šatách.

Everard sa snažil rozpomenúť si na noci, ktoré s ňou strávil. Boli to vzdialené, veľmi vzdialené spomienky. Sledoval jej oči plné výzvy a oddanosti a dovolil jej, aby mu dlaňou prešla po hrudi. Keď sa však perami takmer obtrela o tie jeho, znenazdajky sa odtiahol, mračiac sa. „Dovidenia, lady Crawfordová,“ povedal a otočil sa, pričom z paláca vyslovene ušiel.

Dunbar, Škótsko

„Neboj sa, potrebuje len čas. Akonáhle príde, po hneve na ňom nepobadáš ani stopy,“ chláchoila Morven Aileen po tom, čo sa Latharn z Edinburghu nevrátil ani po troch dňoch.

„Zradila som ho,“ šepkala Aileen. „Nikdy mi neodpustí.“

„Ale odpustí. Ľúbi ťa.“

„On sa hnevá… vy nie,“ pozrela zúfalo na Morven a na Shonu, ktorá v dome vypĺňala prázdne miesto po Latharnovi.

„Nuž,“ vzdychla si Morven. „Neviem, prečo muží v sebe živia tak veľa nenávisti… tak veľa chuti po pomste. Aj mne vzali Angličania veľa, – prišla som o otca – ale neprechovávam voči nim takú nenávisť ako on.“

„To sú skrátka muži,“ pritakala Shona, držiac Aileen za ruku. „Niall je rovnako neúprosný ako Latharn.“

„On sa však aspoň neučí šermovať,“ smutne utrúsila Morven.

„Všetci ma budú súdiť,“ hlesla Aileen, položiac si ruku na bruško, ktoré sa začalo trošku guľatiť.

„Možno. Ale my nie – vždy budeme stáť po tvojom boku.“

„Ste úžasné.“

„Nie také ako ty,“ namietla Shona vážne. „Ktoré iné dievča by sa nechalo dobrovoľne uniesť anglickým lordom, aby ochránilo svoju priateľku?“ Oči sa jej naplnili slzami dojatia.

„Som rada, že som to spravila,“ pousmiala sa Aileen.

„Nezáleží na tom, čo si ostatní budú myslieť – pamätaj, že nikdy nebudeš sama, že vždy budeš mať nás,“ pokračovala Shona.

„Ako to, že ste také… ústretové?“ spytovala sa Aileen.

„A z čoho ťa máme viniť? Z toho, že si sa zaľúbila?“ zasmiala sa Morven. „Láska si nevyberá.“

„Láska,“ zopakoval Aileen pomaly.

„Azda to nie je láska? To, čo ti rastie pod srdcom, nie je plod lásky?“

„Čo je láska?“

„Hm… ťažko povedať,“ zamyslela sa Morven. „Láska je, keď ťa ten druhý ochraňuje ako najvzácnejší poklad.“

„Alebo keď ti dáva všetko, čo má, i keď toho nemá veľa,“ dodala Shona nadšene.

„Áno! Alebo keď… keď spraví úplnú maličkosť, napríklad ide oprať prádlo!“

„Alebo ti založí kvet do vlasov!“

„Stará sa o teba viac ako o seba...“

„Správa sa k tebe ako k princeznej!“

„Zdá sa, že toho viete o láske veľa,“ povedala Aileen, nestačiac hľadieť raz na jednu, raz na druhú.

„Nuž, obe sme v manželstve s mužmi, ktorých milujeme,“ pokrčila Shona plecami. „Povedz, aký je ten tvoj?“

„Kto môj?“

„Akože kto! Dobre vieš, kto.“

Aileen sa snažila rozpomenúť si na na pekné črty jeho tváre, na jeho ostro vyrezanú sánku a trochu krivý nos, avšak zdalo sa jej, že ho vidí len cez akúsi hmlu, rozmazane, nejasne. Jeho hlas si však pamätala úplne dokonale. „Je pekný,“ pokrčila plecami, pretože netušila, čo dievčatá chcú počuť.

„A… on… nie je ženatý?“

„Nie. Oni tam žijú úplne inak ako my. Vlastne ani neviem, aké sú ich… hodnoty.“

„A predsa si sa doňho zaľúbila!“ zvolala Shona nadšene, akoby to bolo niečo, čo si zaslúžilo oslavu.

„Bol milý. Staral sa o mňa. Dokonca ma naučil čítať,“ pousmiala sa.

„Čože?!“

„Áno,“ prikývla Aileen a postavila sa, podíduc k slovám, ktoré do steny vyryl Sir Howard. Chvíľu jej síce trvalo, kým všetky písmenká rozoznala, no napokon sa jej podarilo prečítať celú vetu. „Nie je to vôbec ťažké, naučím vás to.“

„Kiežby sme mali z čoho čítať,“ povzdychla si Morven.

„Mohli by sme Latharnovi povedať, aby nám v Edinburghu kúpil nejaké spisy,“ navrhla Aileen, včas sa však zarazila, spomenúc si, že jej brat sa na ňu predsa zlostí. Smutne sklopila zrak od slov a opäť sa posadila medzi svoje priateľky.

„Spolu to zvládneme,“ vyhlásila Shona. „Ty si pomohla mne, ja teraz pomôžem tebe, aj keby sa proti mne mala obrátiť celá dedina.“

Aileen sa usmiala a bola im vďačná za ich priateľstvo a láskavosť, zároveň sa však bála vysloviť to, čo ju trápilo úplne najväčšmi – že jej maličké azda bude vyrastať bez otca. „Nemôžeme… nemôžeme byť spolu,“ povedala neisto.

„Ak ho ľúbiš a...“

„Vôbec nejde o to, či ho ľúbim alebo on ľúbi mňa,“ namietla Aileen. „Viete si predstaviť, že by sme spolu mohli žiť? Kde by sme, pre nebesia, žili? V londýnskom paláci? Tu? Mňa by nechceli tam, jeho by nechceli tu. Nemôžeme… byť spolu. Nie je cesta… žiadna...“

„Aileen,“ chytila ju Morven za ruku, „ako bude, tak bude. Nemysli hneď na najhoršie.“

„Škoda, že tvoje srdce nebije pre Eórana,“ povzdychla si Shona.

V tej chvíli sa pred dverami ozvali kroky a krátko na to dnu vstúpila Latharnova vysoká postava. Zhodil zo seba plášť, namočil si ruky do vedra s vodou, opláchol si tvár a podišiel k Morven, jemne ju pobozkajúc. „Vitaj, Shona,“ pozdravil dievčinu, ktorá po jeho príchode vyskočila na nohy so slovami: „Už odchádzam, len som dievčatám vynahrádzala tvoju spoločnosť.“

„Pokojne ostaň, Shona,“ odvetil Latharn, a potom sa pomaly obrátil k Aileen: „Zdravím ťa, Aileen.“

„Vitaj, Latharn,“ mlčky riekla tá, no nepozrela mu do očí. Keď jej brat podišiel k stolu, čakala, že jej dačo povie alebo ju skrátka vyhreší, on však len z plecniaka vytiahol dve vrecká plné akýchsi plodov. Aileen do nosa udrela sladká vôňa, ktorá jej pripomínala všetky tie slávnostné večery s rodičmi, kedy sa vzduchom niesla vôňa koláčov. Figy.

„Tentoraz som nebol cvičiť; bol som predávať. Po prvý raz som predal úplne všetku raž,“ odpovedal Latharn na otázku v očiach svojej ženy.

„Latharn, to je...“ začala Morven dojato, napokon jej slová však zanikli v krátkom bozku. Potom sa nadšene zohla k figám. „Pomôžeš mi?“ žmurkla na Aileen, ktorá sa hneď postavila a spolu so Shonou sa pustili do pečenia.

[ » na začiatok « ]