Kapitola:
Pridaná: 4.9.2016, 18:00:31
Čítaná: 1812×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Aileen, Everard, ...
Stručný dej: Rok 1296, Škótsko v područí anglického kráľa Edwarda I. Príbeh škótskej dedinčanky a anglického lorda. Historická poviedka s prímesou fikcie.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » VI. 7 » VII. 8 » VIII. 9 » IX. 10 » X. 11 » XI. 12 » XII. 13 » XIII. 14 » XIV. 15 » XV. 16 » XVI. 17 » XVII. 18 » XVIII. 19 » XIX. 20 » XX. 21 » XXI. 22 » XXII. 23 » XXIII. 24 » XXIV.

O 4 mesiace neskôr

Edinburgh, Škótsko

Zima bola toho roku mimoriadne krutá, no i mimoriadne krátka – už čoskoro snehové búrky vystriedal jemný jarný dážď a spod fliačikov posledného snehu začali vykúkať hlávky prvých bodliakov. Začalo sa otepľovať, a o to častejšie Latharn s Eóranom navštevovali Edinburgh, ktorý sa časom pomaly pozviechaval z posledného anglického plienenia.

„Latharn nebude cvičiť tak často ako ja,“ vravel Eóran Kyle jedného slnečného dňa, kedy sa po šermovaní spolu prechádzali po meste, zatiaľ čo Taraghlan sa utiahol do svojej dielne vyrobiť ďalší meč.

„Isteže; musí sa najmä starať o svoju rodinu,“ prikývla Kyla, fascinovane si obzerajúc luky vystavené v jednom z bočných stánkov.

„Vieš, nikdy som si vlastne neuvedomil, ako tu je nádherne,“ pomaly riekol Eóran, obzerajúc sa po množstve kopcov a hôr, čo ich obklopovali. Kyla sa k nemu otočila, znenazdajky ho vzala za ruku a so smiechom ho kamsi ťahala, prejdúc cez spleť ihličnanov, až sa ocitli ďaleko za ruchom námestia, kdesi na úpätí lúky, ťahajúcej sa po nie veľmi vysokom, no predsa mohutnom kopci až kdesi do nebies.

„To je Artušovo sedlo*,“ povedala Kyla, rozšírenými očami nadšene hľadiac na kopec zaliaty slnečnými lúčmi.

„Nádherný,“ vydýchol Eóran. „Kto bol Artuš?“

Kyla k nemu obrátila pohľad plný prekvapenia. „Nepoznáš kráľa Artuša?“

„No… asi nie.“

„Ešte sa máš čo učiť, Eóran.“

„Nepotrebujem vedieť, kto bol kráľ Artuš. Potrebujem vedieť šermovať.“

„Mýliš sa. Máme však veľa času – naučím ťa všetko potrebné.“

„Na to, že si taká mladá, vieš toho až priveľa,“ podpichol ju, ona však jeho slová zdanlivo prepočula, otočila sa opačným smerom a ukázala na rozsiahly honosný hrad, tróniaci na vrchole ďalšieho kopca.

„Tamto na vrchole Hradnej skaly* je Edinburghský hrad,“ povedala Kyla. „Keď som bola maličká, predstavovala som si, že na ňom bývam.“

„Chcela si byť kráľovnou?“

„Áno. Nikomu to nehovor, ale predstavovala som si, že si ma vezme samotná jeho výsosť, kráľ Alexander Tretí.“

„Alexander Tretí?“ zasmial sa Eóran. „Ten, čo zomrel, keď mal šesťdesiat rokov?“

„Štyridsaťpäť!“ zvolala Kyla pobúrene a nadurdene našpúlila pery. „Keby si ma bol vzal, boli by sme mali veľa detí, po jeho smrti by bolo nastúpilo na trón jedno z nich, ktoré by bolo vládlo spravodlivo a láskavo ako on, takže by sme sa nikdy neboli dostali do vojny s Angličanmi.“

Eóran sa neprestával smiať. „Ale veď si sa narodila dávno po tom, čo on zomrel!“

„To nie je pravda!“ namietla Kyla. Mračila sa ako búrka.

„Si šialená.“

Blysla po ňom zlostným pohľadom. „Možno. Jeho výsosť však zomrela a ja som sa rozhodla, že si nikdy nikoho za muža nevezmem.“

„Ako by si sa mohla rozhodnúť,“ krútil Eóran hlavou.

„Vydala by som sa za kráľa.“

„Za anglického?“

„Isteže nie!“

„A za akého? Iného predsa nemáme.“

Kyla zovrela pery. Takúto nahnevanú ju ešte nevidel.

„Pozri, Kyla… Nikto ťa do svadby nenúti. Myslím si však, že jestvuje veľa mužov, ktorí by túžili po dievčati, ako si ty.“

„Prečo mi niečo také vravíš?!“

Zaskočila ho. „Ja… neviem.“

„Ak sa nemám vydať za kráľa, tak potom už len za muža, ktorý má rovnaký cieľ, ako mám ja.“

„Aký?“

„Bojovať predsa,“ odvetila a otočila sa, kráčajúc od Artušovho sedla späť k námestiu. „Ale najprv boj – potom svadba.“

Dunbar, Škótsko

Neprešiel deň ani noc, čo by Aileen nebola pomyslela na Everarda. Čo to bolo? Čo bolo to, čo cítila? Bola to azda láska? Bola láska dať niekomu svoje srdce i telo? Bola láska strachovať sa o niekoho, kto odíde do vojny a snažiť sa presvedčiť samého seba, že sa z nej vráti živý? Bola láska smútiť za ním a spomínať naňho každú jednu chvíľku aj napriek takej dlhej odluke?

A najmä teraz, v posledné dni, kedy v srdci nosila tajomstvo, o ktoré sa zatiaľ s nikým nepodelila, naňho myslela čoraz častejšie. Čo by spravil, keby mu to tajomstvo povedala? Ako by sa tváril? Čo by povedal?

Mohla sa oň podeliť so Shonou alebo Morven, pretože vedela, že tie by ju ako ženy pochopili omnoho lepšie, no nebolo by to spravodlivé voči Latharnovi – on sa o ňu staral a vychoval ju, keď ich rodičia už nemohli, on ju vždy ľúbil, hral sa s ňou, dovolil jej vyplakať sa na jeho ramene, pričom sám pred ňou nikdy neplakal, on za ňou smútil, hľadal ju, učil sa bojovať, kým si užívala spoločnosť anglického lorda… On musel byť ten, s ktorým sa mala podeliť o svoje tajomstvo, pretože si to zaslúžil.

S divoko búšiacim srdcom a stiahnutým hrdlom potichu vošla do izby a šepotom svojho brata privolala do kuchyne, aby nezobudila spiacu Morven s rukou položenou na svojom veľkom bruchu. Aileen preglgla.

„Čo sa deje, Aileen?“ spytoval sa Latharn šepotom. „Nemôžeš spať? Mátajú ťa nočné mory?“

„Nie, len…“ Zavrela oči a nechala sa svojím bratom viesť na stoličku. Krútila sa jej hlava. „Bola som preč dlho, Latharn.“

„Už si doma… už im ťa nedám, neboj sa.“

„Latharn...“ Stále držala oči zavreté, akoby jej to malo dodať väčšiu odvahu. „Pamätáš sa na ten príbeh o skale, pri ktorej sa stretával šľachtičný so svojou milou, obyčajnou dedinčankou?“

„Isteže, milovali sme tú rozprávku.“

„Myslíš, že… rozprávky sú skutočné? Že sa niekedy stali?“

„Aileen.“ Latharn jej vzal tvár do dlaní a prehovoril až po tom, čo Aileen otvorila oči a pozrela naňho. „Čo mi chceš povedať?“

„Vieš...“ V hrdle jej úplne vyschlo. Pomyslela si na Everarda a predstavila si, ako jej pokladá ruky na plecia a dodáva jej tak síl a odvahy. „Bola som v londýnskom paláci. Bývala som v komnate jedného z lordov.“ Cítila, ako Latharn zaťal päste, no pokračovala, ešte tichšie ako doteraz: „Latharn, ja… už pár dní cítim niečo dosiaľ neznáme. Cítim, že...“ Zdvihla k nemu zrak plný sĺz, no vzápätí sklonila hlavu tak nízko, ako to len dokázala. „Pod srdcom mi rastie dieťa.“

Domom sa rozľahlo ohlušujúce ticho, až Aileen začala pochybovať, že ju Latharn vôbec začul. Mierne nadvihla tvár, aby naňho dovidela, on však len mlčky hľadel na ňu s očami vytreštenými od hrôzy a zmätku. „Kto… kto to bol?“

„Jeden z lordov, ale...“

„Zabijem ho… Prisahám, že...“

„Latharn,“ vyľakane naňho pozrela, až sa stiahla pri bleskoch, čo mu šľahali z očí. „On… on mi neublížil.“

Hľadel na ňu, akoby tam ani nebola. „Neublížil?! Budeš mať jeho dieťa! Ublížil ti najhnusnejšie, ako len mohol,“ odpľul si. „A to všetko len preto, lebo si sa obetovala za Shonu. Zabijem ho...“

„Latharn… prisahám ti na česť našich rodičov, že mi nikdy neublížil. Ja...“ Zavrela oči, z ktorých sa jej začali rinúť slzy. Zopnuté ruky si položila do lona. Triasla sa.

„Pozri, Aileen, už je dobre, už sa ťa nikto ani nedotkne… Tomu grobianovi sa pomstím tak kruto, až bude ľutovať, že ťa vôbec bral do toho svojho prekliateho paláca.“

„Latharn, prosím, počúvaj ma!“ hlesla Aileen, zúfalá z jeho slov. Nemohla už dlhšie otáľať, nemohla dlhšie mlčať, pretože sa bála, že Latharn sa každú chvíľu poberie priamo do paláca. Bol toho schopný. Vedela to. „Ja… zaľúbila som sa.“

„O čom to hovoríš?“

„Nechcela som to tak… nevedela som… nechcela som… ale stalo sa to. Áno. Zaľúbila som sa. Ten muž mi nikdy neublížil, pretože… záležalo mu na mne. Rovnako ako mne na ňom.“

„Čo to… čo?!“ Latharn sa tváril ešte zdesenejšie ako predtým. „Chceš tým povedať… chceš povedať, že si sa mu oddala… sama?“

Aileen nemala síl odpovedať, a tak len mlčky prikývla. Z hrdla sa jej drali tiché vzlyky.

„Oddala si sa mu sama od seba?“ pokračoval Latharn. Dýchal rýchlo a plytko. „Mužovi, ktorého si poznala tak krátko? Mužovi, s ktorým nie si zosobášená? Mužovi… Angličanovi?!“

„Áno,“ zašepkala.

Pomaly sa od nej odtiahol. „Tak to celú vec mení.“ Znel nebezpečne pokojne, avšak nehýbal sa, len tam stál a hľadel dolu na sediacu Aileen, ktorá napokon nabrala odvahu a s bolesťou tvári naňho pozrela. Vyzeral zranene, zlomene, sklamane.

„Latharn,“ natiahla k nemu ruku, on však spravil krok vzad. „Som sklamaný, Aileen. Neudriem ťa len kvôli tomu… dieťaťu.“

Nechal ju tam osamelú a zronenú s jej hlbokým smútkom a plačom, ktorý zobudil Morven a privolal ju priamo k nej. Nechala sa chlácholiť jej nežnými, láskavými rukami a svojimi slzami jej zmáčala nočnú košeľu. Vedela, že Latharn ju odvrhne a odsúdi, no napriek tomu v kútiku duše dúfala, že tomu tak nebude.

„Potrebuje len čas,“ šepkala jej Morven do vlasov a ona sa snažila uveriť jej slovám rovnako ako tomu, že sa ešte jedného dňa stretne s Everardom.

***

*Arthur's Seat

*Castle Rock

[ » na začiatok « ]