Kapitola:
Pridaná: 13.8.2016, 20:24:10
Čítaná: 905×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Zuzka, Ali, Peťo, Gabika
Stručný dej: Čo sa stane, keď od najlepšieho priateľa dostanete list, kde vás žiada o stretnutie pri zrkadle, o ktorom ste nevedeli, že existuje?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola

Cítila som sa beznádejne. Áno, to bolo to slovo. Beznádej. Ten najhorší pocit zo všetkých. A nemal ma kto povzbudiť, potešiť. Pretože jediní dvaja ľudia, ktorí toho boli za posledné tri dni schopní, boli buď mŕtvi alebo mi klamali.

Nešla som ďaleko, iba k hrnčiarovi, a tam som klesla na lavičku pred domom. Z očí mi stekali slzy. Nie pomaličky, ale v prúdoch, a ja som mala chuť sa na niekoho vykričať. A tým niekým bol práve Peťo, ktorý vyšiel po pár minútach von za mnou. Civela som naňho bez žmurknutia, až kým neprišiel ku mne. Sadol si vedľa mňa, dostatočne ďaleko, aby mi nechal priestor.

“Klamal si mi,” povedala som tvrdo.

“Áno.”

“To ti nenapadlo ani raz mi to povedať? Do riti, veď si mal toľko času! V radnici, cestou sem! Nie, ty si sa so mnou radšej bozkával! Preboha, Peťo!” Rozhodila som rukami, nahlas vzlykajúc.

“Bál som sa. Dúfal som, že ak sa odtiaľto dostaneme, tak ti všetko vysvetlím. Alebo nechám Aliho, aby to urobil. Ja som nemal právo brať ti ilúzie.”

“Brať mi ilúzie! Jasné, ľahšie mi bolo dozvedieť sa to od tvojej babky!” zrúkla som.

“Keď som ju uvidel, vedel som, že moja domnienka je pravdivá. Ale sám som nevedel,” nadýchol sa, “spracovať, že ju vidím. A…” Zaboril si tvár do dlaní. “Podcenil som to a odkladal som to. Cítim sa ako debil.”

“Mal by si sa,” zahundrala som.

Smutne sa uchechtol. “Posral som to, čo?”

“Strašne,” odvetila som. Vstala som sa otočila sa mu chrbtom, utrúc si oči. Stále som sa cítila zradená, hoci vo svetle ostatných “noviniek” to bola moja najmenšia starosť.

“Odpustíš mi to niekedy?” opýtal sa nesmelo.

“Ja neviem,” odvetila som. Zvrtla som sa k nemu. “Poďme si vypočuť tvoju babku. Vravela, že nemá veľa času a ty s ňou isto chceš byť najdlhšie, ako sa dá.”

Vykročila som ako prvá, nechávajúc ho, nech dôjde za mnou. Sadla som si oproti tete, ktorá sa napriek všetkému stále usmievala. “Mrzí ma to,” zašepkala.

Meravo som prikývla, odháňajúc slzy z očí iba silou vôle. “Ale tvoj priateľ prišiel na to najkrajšie miesto, na aké sa môže duša po smrti dostať.”

Nadvihla som obočie. “Je toto nebo?”

Teta sa pousmiala. “Nie. Koncept neba a pekla je priveľmi jednoduchý. Pravda je v skutočnosti slovami neobsiahnuteľná. Je pravda, že duša človeka s telom neumiera. Myslieť si, že ide do neba, pomáha pozostalým vyrovnať sa so stratou. V skutočnosti však každý jeden človek, čo po tejto zemi chodí, na ňom zanechá stopu. V tých, ktorých opustí. A tá stopa nezmizne so smrťou toho, v kom ostala, pretože istým spôsobom, maličkým spôsobom, sa zachová v niekom inom. Všetko, čo robíme, čo povieme, má nejaký význam. Častokrát si to neuvedomujeme, ale aj malý skutok či pekné slovo môžu niekomu zmeniť celý svet. Je to tak,” dodala, keď som sa zatvárila odmietavo.

“A tí ľudia, ktorí majú v sebe tejto schopnosti najviac - tej láskavosti, ochoty dodať ostatným vieru - sa dostanú po smrti sem, do Zrkadiel nádejí, odkiaľ dohliadajú na takých, akí sú oni, ale ešte stále živých. Pomáhajú im stať sa tými najlepšími ľuďmi, akými môžu byť.”

Nemohla som si pomôcť, jej slová samotné, hoci som si bola istá, že po celý čas dohliadala na vnuka a nie na mňa, do mňa vlievali presne to, o čom po celý čas rozprávala - nádej. Akoby sa ňou naplnil vzduch, ktorý sme dýchali.

A nepochopiteľne som začala pociťovať radosť. Pretože Ali sa po smrti dostal sem. Na miesto, ktoré bolo ako stvorené preňho.

“Ale pomáhal mne?” opýtala som sa.

Teta kývla hlavou. “Samozrejme. Veď si sa predsa dostala sem.”

“Ale ja nerozdávam nádej.” Práve naopak. Veľakrát som mala pocit, že som zbytočná. Že som ostatným iba na obtiaž.

“Tak nehovor,” ozval sa Peťo.

“Je to pravda,” oponovala som mu. “Som obyčajná.”

“Pre Aliho nie si. Ani pre mňa.”

“Snažíš sa to vyžehliť si?” opýtala som sa.

Zarazene nadvihol obočie. “Nie. Myslím to vážne.” To, ako sa na mňa díval, mi vtislo do očí ďalšie slzy. Uhla som mu pohľadom a zamerala sa na drevenú dosku s podlhovastými letokruhmi. Teta Etela predsa povedala, že sú tu všetci kvôli mne. Ale ako som už len ja mohla rozdávať nádej?

“Takýchto Zrkadiel nádejí sú na celom svete státisíce. V každom dome, ktorý patril niektorému z budúcich nosičov nádejí, je aspoň jedno.”

“Preto je aj v tvojom dome.”

“Presne tak. Aj ja som kedysi stretla takéhoto nosiča nádejí. Bola som ešte dieťa, myslela som si, že je to len moja fantázia. No na smrteľnej posteli som si na to spomenula. Na jeho slová. A preto som ťa požiadala, aby si to zrkadlo nevyhadzoval.”

Peťo prikývol. “Kde nájdeme Aliho?” opýtal sa potichu, vyhýbajúc sa pohľadu na mňa.

“Neviem. No zrkadlo tuto v kutici by vás k nemu malo doviesť. Chudák, určite je stratený. Aj ja som bola, keď som sem prišla. Ale zrejme už pozná svoje poslanie. Chvíľu trvá, kým pochopí, kde je a prečo tu je. No vo chvíli, keď sa stretne s prvým človekom, ktorému má dodať nádej, začne všetko byť jasnejšie. A už sa s tebou stretol. Takže čoskoro sa vyberie inde, kde ho budú potrebovať.”

“Takže ho už neuvidím?” opýtala som sa potichúčky.

“Nie, už nie. Je mi to ľúto.”

“Ale ako to, že si teraz tu ty?” zapojil sa Peťo.

“Starý nosič vždy pomáha mladšiemu prísť k jeho ‘stratenému’. Tak voláme tých, čo potrebujú v živote nádej. Ale ty si prišla za ním.” Dojato sa usmiala. “Sila priateľstva je ľudskej mysli neobsiahnuteľná.”

“Chcela som ho odtiaľto odviezť,” zachripela som. “Myslela som si, že je stále nažive.”

Teta si povzdychla. “Už to tak bude. Nevadí to však. Nájdete sa navzájom. Len načúvaj svojmu srdcu. A ty ju sprevádzaj, vnúčik môj. Občas ťa pozorujem, alebo sa vypytujem ostatných na to, ako sa ti vodí. A neviem ani vysloviť, aká som na teba hrdá,” vyznala sa so slzami v očiach.

Peťovi sa zachvela spodná pera. “Ďakujem, babi.”

“Teraz by ste mali ísť. Mňa už čaká ďalší stratený. A vy sa musíte pohnúť ďalej.”

Vstali sme všetci traja naraz a nasledovali tetu, ktorá nás previedla chodbou do kutice. Oproti dverám naozaj stálo jej zrkadlo, a teraz sme videli aj tie znaky vyryté na jeho ráme, presne na mieste, kam som dopoludnia prikladala predlaktie. V strede sa však leskol ešte jeden symbol, ktorý som spoznala už včera. Bol to kríž so slzičkou namiesto horného ramena - kľúč večného života. Náhle mi cvaklo. Ak toto celé bolo naozaj o mne, a moja kerka na predlaktí symbolizovala víziu, tak nebolo vôbec prekvapivé, že som sa sem dostala. A Peťov kľúč večného života tiež dával zmysel - boli tu predsa duše mŕtvych. Dostali sme sa preto azda až sem?

Teta akoby mi čítala myšlienky. “Áno, dotknite sa zrkadla na tom mieste.”

Peťo mi priniesol stoličku a ja som na ňu vyskočila. “Ešteže máš len tú zásteru,” pousmiala som sa, zhlboka sa nadýchnuc.

“Hej.”

Nesmelo ku mne natiahol ruku. “Asi bude lepšie, ak…”

“Hej,” odvetila som, zovrúc mu nastavenú dlaň.

Teta Etela podišla k nemu. “Zbohom, Peťko.”

“Zbohom, babi.” Hlas mal slabý a jeho stisk zosilnel. “Odpočítaš nás?” spýtal sa ma.

“Hej, na tri. Raz, dva, tri!”

Priložila som ruku ku sklu a Peťo sa oň oprel chrbtom. Okamžite sa zmenilo na tekuté a my sme opäť spadli do neznáma.

[ » na začiatok « ]