Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Zuzka, Ali, Peťo, Gabika
Stručný dej: Čo sa stane, keď od najlepšieho priateľa dostanete list, kde vás žiada o stretnutie pri zrkadle, o ktorom ste nevedeli, že existuje?
Náš predpoklad bol nesprávny. To, kde sme sa ocitli, rozhodne nebola Rozprávka a zrejme ani Košice. Boli sme totiž medzi kamennými múrmi, z ktorých sálalo vlhké dusno a obklopoval nás renesančný nábytok.
“Je mi to tu známe,” zahundral Peťo.
“Aj mne.” Lovila som v mysli, na ktorom z hradov môžeme byť. V detstve som ich videla takmer všetky - podľa našich bolo potrebné najprv spoznať Slovensko, a potom cestovať do zahraničia. Nezazlievala som im to - hrady som vždy milovala a dokázala som v nich stráviť hodiny (teda, ak sme nemali sprievodkyňu, ktorá nás poháňala ďalej). Bola som doslova chorá - obrazy, nad ktorými iní mávli rukou, som ja skúmala, čítala som podpisy maliarov, skúmala črty panovníkov, snažila sa vylúštiť latinské kliky-háky, a dokonca aj maďarské, hoci som vedela asi tak len “eď, ketó, három, néď”.
Práve jeden z týchto obrazov mi teraz pomohol identifikovať miesto nášho dočasného pobytu. Z portrétu oproti nám na nás hľadel krivonosý týpek s hnedými kučeravými vlasmi po ramená a uhorskou korunou.
“Sme na Oravskom hrade. Tamto je Matej Korvín.”
“On tu žil?”
“Jasné,” odvetila som trošku zasnene.
Peťo nadvihol obočie.
“Ach, netvár sa tak. Bol to vizionár. Génius. Podporoval vzdelanosť. Založil knižnicu, kde sa nachádzali preklady antických diel,” menovala som.
“Nevedel som, že letíš na krivonosých.”
“Letím na inteligenciu,” vyviedla som ho z omylu.
Zasmial sa. “Tak na toto nemám odpoveď.”
Stále bol nervózny a smutný, a ja naštvaná a skormútená, ale nejako sme sa obaja snažili odľahčiť napätie medzi nami humorom.
“Pozri, Zuzik,” povedal a chytil ma za obe ruky, “je mi to ľúto. Fakt, strašne. Strašne.”
“Peťo,” povzdychla som si. “Nechaj to tak, dobre? Sme v tom spolu a kvôli mne si tu aj ty, a ja nemám chuť ani silu sa na teba hnevať. Mrzí ma, že si mi to nepovedal, ale Ali je tak či tak mŕtvy a ja to už nezmením.”
Pritisla som sa k nemu a on si zaboril jednu ruku do mojich vlasov a druhou ma objal okolo pása. Z očí sa mi pustili slzy, ktoré opäť našli cieľ v Peťovom oblečení - tentoraz však zástere - a on nepovedal nič, iba ma kolísal na mieste, kým som sa vyplakala. Keď som sa odtiahla a utrela si slzy, porozhliadla som sa. “Dáva logiku, že sme práve na Oravskom hrade. Aj Matej Korvín dával nádej svojim poddaným.”
“Zdá sa mi, že každý sa môže do tých zrkadiel dostať,” zamumlal. “Teda, niežeby sa niekto vyrovnal mojej babke, ale každý predsa nejakým spôsobom niekomu dodá vieru, nie? Rodičia deťom, učitelia žiakom, súrodenci a priatelia navzájom, partneri…”
Zasmiala som sa. “Myslím, že ide o to, aby tá nádej pretrvala. Aby zanechala tú stopu.”
“Takže ostatní čo? Pôjdu niekde inde?”
“Asi áno,” mykla som plecom. “Vidíš? To sme sa tvojej babky nespýtali.”
“Možno to bude vedieť Ali.”
“Uhm.”
“Alebo Matej Korvín.”
“Hej, jasné,” prevrátila som oči stĺpkom. Otočila som sa k obrazu, aby som sa ho zo žartu spýtala, ale skoro som skolabovala. Pred ním totiž stál skutočný Matej Korvín. Teda, aspoň som to predpokladala, aj keď v reáli bol väčší fešák, než na tom obraze. Na jeho mieste by som toho dvorného maliara vyhodila.
Povedal dačo po maďarsky, čomu som vôbec nerozumela. Pozrela som preto na Peťa, ktorý by mu teoreticky mal rozumieť, keďže je z Jasova a tam sa po maďarsky rozpráva, ale ten sa tváril rovnako zmätene ako ja.
“A to som si myslel, že maďarčina ako jazyk stagnuje už tisícročia,” zamumlal. “A rozumiem asi tak tri slová.”
“A ktoré?”
“‘Nie’, ‘prísť’ a ‘ste’.”
“Aha. Nemôže to znamenať, ‘nemali ste sem prísť’?”
“Asi áno.” Pristúpil bližšie a niečo sa spýtal po maďarsky. Matej pokrútil hlavou. Čosi Peťovi odpovedal a kývol rukou smerom k sebe. Otočil sa a prešiel dverami do ďalšej miestnosti. Peťo ma chytil za ruku a nasledovali sme ho. “Spýtal som sa ho, či sa máme vrátiť tamtým zrkadlom. Povedal, aby sme ho nasledovali.”
“Nemám z toho dobrý pocit, Peťo,” zašepkala som.
“Neboj. Duch Mateja Korvína nám predsa nič nemôže spraviť.”
“Ja viem. Ale sme príliš ďaleko. Myslíš, že by Ali odišiel až na Oravu? Nedáva väčšiu logiku, že sa bude zdržiavať niekde v Košiciach?”
“Ak je stratený, môže byť trebárs aj v Paríži.”
“Tam by som šla, Paríž musí byť krásny.”
“Všetko časom, Zuzka. Najprv sa musíme dostať z tejto šlamastiky.”
“Ja viem, to len tak okrajovo.”
Prechádzali sme kráľovskými komnatami, a hoci by som sa najradšej nejakým spôsobom dostala k Alimu - akýmkoľvek - nemohla som sa nekochať expozíciami naokolo.
“Zavri ústa, lebo ti vyschnú,” rýpol do mňa Peťo.
“Ale nie je to nádherné? Pozri sa na ten nábytok. Na tie kreslá, ten porcelán… Ako malá som vždy chcela žiť v stredoveku. Prvý príbeh, ktorý som napísala a s ktorým som to myslela vážne…”
“Čo znamená, že si to s ním myslela vážne?”
“Že som ho mala celý premyslený a mala som dojem, že za niečo stál,” vysvetlila som.
“Aha. Už som začínal žiarliť.”
“Ty si ťuťo,” drbla som ho do ramena päsťou.
“Som, ale počúvaj sa. Začínaš rozprávať o písaní. Možno sme predsa len na správnej ceste.” Povzbudivo sa usmial a ja som mu poďakovala pevnejším prepletením svojich prstov s tými jeho. “Takže, o čom bol ten príbeh?”
“O malom ryšavovlasom dievčatku. Volala sa Alžbetka, tuším. Počas vlády niektorého z významných uhorských kráľov - to som nemala domyslené - no dobre, nebol premyslený celý príbeh, ale hlavná dejová línia áno,” zahovárala som rýchlo, keď sa Peťo zaškľabil, “ukradne z hradu vzácnu čašu, aby pomohla chorému bračekovi. Chytia ju a chcú ju popraviť, ale je taká pekná, že sa nad ňou kráľ zľutuje a odpustí jej za podmienky, že bude pracovať uňho na hrade. Mala to byť lovestory, ibaže som mala len trinásť a o láskesom vedela veľké nič, maximálne to, čo ukazovali v Disneyovkách. A neviem, či sa Hercules alebo Zviera považujú za ideály mužskej krásy. Vnútornej, myslím.”
“Ak sa Meg a Belle považujú za ideály ženskej, tak áno.”
“Tak to by si mi mal povedať ty.”
“Ja som letel skôr na Pocahontas.”
“Oooch, takže červená pleť, hej? Ale… vlastne sa podobáš na Johna Smitha. Keď si domyslím širšie ramená.” Premerala som si ho od hlavy až po päty.
“Prosím?”
“Naozaj. Blond vlasy, výrazná sánka, plné pery - čistý John Smith.”
Pokrútil hlavou. “Teraz si mi trošku zlomila srdce, vieš o tom? Lebo Pocahontas sa nakoniec vydala za Johna Rolfeho.”
“Ja viem. Ale aspoň ťa mám pre seba.”
Zasmial sa a pobozkal ma do vlasov. Potom sa zahľadel do mojej tváre. “Ty sa nepodobáš na nijakú princeznú.”
“Vďaka. To chce počuť každé dievča,” odvetila som naoko urazene.
“Hoci mi pripomínaš Daisy z Veľkého Gatsbyho.”
Odula som pery. “Snažím sa neuraziť sa. Podobám sa na tú mrchu?”
“Vzhľadom, nie povahou,” tíšil ma. “Navyše, podľa knihy bola Daisy tmavovláska, takže o to sa vôbec nemusíš obávať.”
Zamračila som sa.
“Toto mi budeš ešte dlho pripomínať, však?”
“Veľmi dlho,” prízvukovala som pobavene.
“Tak sa radšej skladaniu komplimentov na tvoju adresu vyhnem,” zaumienil sa a ja som mu počas chôdze pritisla na líce rýchlu pusu.
Vyšli sme na stredné nádvorie zaliate slnkom a zastali. Nebolo prázdne, tak ako väčšina “zrkadlového sveta”. Hýrilo ľuďmi všetkých rás, pohlaví i veku a medzi nimi, medzi vysokým černochom a akousi sedliačkou (aspoň tak som z oblečenia usudzovala), stálo malé dievča so striebornou gravírovanou čašou, ktoré mi bolo povedomé. Vystúpilo úplne pred nás a natiahlo ku mne ruku.
“Zuzka?” spýtal sa Peťo, keď sme si k nej čupli.
“Hm?”
“Ako veľmi si si želala, aby tvoja Alžbetka bola skutočná?”
“Veľmi,” odvetila som rozochvene.
“Tak asi sa ti splnilo,” zašepkal, keď sa dievčatko dotklo dlaňou môjho líca.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...