Kapitola:
Pridaná: 20.7.2016, 09:41:14
Čítaná: 1770×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Krisztína, András, Lajos, Albert, Géza
Stručný dej: Príbeh o nešťastnej láske, povinnosti a zásadných životných rozhodnutiach, odohrávajúci sa na prelome 19. a 20. storočia na mojich dvoch obľúbených miestach na Slovensku - v betliarskom kaštieli a mojom rodnom meste - Košiciach :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Úvod 2 » 1. kapitola 3 » 2. kapitola 4 » 3. kapitola 5 » 4. kapitola 6 » 5. kapitola 7 » 6. kapitola 8 » 7. kapitola 9 » 8. kapitola 10 » 9. kapitola 11 » 10. kapitola 12 » 11. kapitola 13 » 12. kapitola 14 » 13. kapitola 15 » Epilóg

Stála na brehu Temže a vdychovala chladný vlhký vzduch. Cez zavreté oči nevidela na modro-biely most ani na loď prechádzajúcu popod neho, ale to nebolo podstatné. Počula ju, ako víri vodu pred sebou, rovnako ako počula závity mosta, ktoré postupne spúšťali jeho stred do horizontálnej polohy. Počula i čajky, letiace nad hlavami náhliacich sa Londýnčanov, aj ich kroky a tiché hundranie. Počula pouličnú kapelu, vyhrávajúcu len niekoľko desiatok metrov od brány londýnskeho Toweru a počula i smiech detí nesúci sa májovým vzduchom.

Najviac však počula tichý vetrík, ktorý bol viac než vánkom, skôr šepotom. Šepotom neurčitým, vábivým, nežným. Šepotom, ktorý ju pokúšal i odmietal, ktorý ju rozosmieval i rozplakával. Šepotom, v ktorom počula jeho hlas.

Áno. On bol jej Londýnom. On sa stal zhmotnením toho mesta, po ktorom teraz kráčala. A preto počula v tichom ševelení vetra jeho hlas. V dupote koní zneli jeho kroky. V hrkútaní holubov jeho smiech. A v ovzduší mesta cítila jeho dotyk. Kamkoľvek sa pohla, či to bol Parlament, Buckinghamský palác alebo chudobince, jeho tuhé, pevné, láskyplné objatie ju držalo. Sprevádzal ju na každom kroku. Pri každom zastavení. Pri každom nadchnutom výdychu i šťastnom úsmeve.

Vždy bol s ňou. Teraz to vedela. Láska, ktorá prekoná roky odlúčenia, jej vždy pripadala možná len vo veľkých románoch, v ktorých ten čistý, jednoduchý cit zdolá predsudky či odpustí klamstvo a navráti k sebe mladú guvernantku a slepého skrachovaného pána – naozaj existovala. Ona ju prežila. Viedla jej život od jej šestnástich rokov, od toho februárového večera, keď Alberta poprosila, aby sa vrátil do Betliara. Žila v nej a potom driemala, len aby znova ožila a ustala. No vždy bola tam. Riadila jej činy, riadila jej myšlienky a predovšetkým riadila jej city.

Vďaka Albertovi sa stala lepšou ženou. Vďaka nemu objavila, čo to znamená rozhodovať sa sama za seba. Čo to znamená urobiť samú seba šťastnou. Čo to znamená niesť zodpovednosť za svoje činy, nech sú akokoľvek zlé.

Dívajúc sa spätne na ich spoločnú noc v Betliari, naozaj neľutovala ani sekundu z nej. Stále si vedela živo vybaviť každý jeden moment ich milovania, rovnako ako chvíľu, keď ich Pál prichytil. A aj za to bola vďačná. Potreba vyrovnať sa s faktom, že sklamala otca, ju urobila dospelou. Sklamala – tak veľmi sklamala, že i jej predstava o sebe samej sa naštrbila – a musela nájsť spôsob, ako tie črepiny pospájať kvôli sebe i otcovi.

A Albert mohol aj za to, že teraz mala spokojné, vyrovnané manželstvo a tri prenádherné, láskavé, úžasné, šikovné deti, ktoré jej prinášali v živote radosť. Albert mohol za to, že teraz stála na brehu Temže, s londýnskym Towerom po ľavici, a nachádzala chvíľky času spájajúce sa do nekonečne dlhého momentu, aby naňho myslela.

Nikdy by nedokázala presne popísať, koľko veľa pre ňu znamenal. Slová a dokonca ani city to nemohli obsiahnuť. Bol viac než jej láskou, viac než jej milencom, viac než jej priateľom a viac než jej učiteľom. Bol tým výnimočným elementom, ktorý príde v živote človeka len raz, stane si pred neho a povie: “Môžeš ísť tadiaľto alebo tadiaľto. Vyber si a ja ťa budem vždy sprevádzať. Pretože toto je chvíľa, v ktorej sa rozhoduje o tvojom osude.”

A tento element sa nedá zjednodušiť na koncept človeka. Je priveľmi veľký a priveľmi dôležitý, aby sa stratil s niečím takým ľudským, ako je smrť. Je tu aj po nej, visiac pri srdci ako malý talizman, hovoriaci “Si na správnej ceste. Kráčaj a ver si.”

A Krisztína mala to šťastie, že občas, keď sa most úplne zaklapol, hladina Temže ustala a čajky sa usadili na breh, počula aj ďalšie slová, patriace iba jej: “Aj tento sen sa ti splnil.”

THE END . VÉGE . KONIEC

Ach, keď som túto poviedku začala písať, ani som nevedela, ako sa skončí... Takže som bola strašne rada, keď mi v januári tohto roka "doklapol" koniec a tým pádom sa aj nejasné časti príbehu vyčistili :) Je mi veľmi ľúto, že bol taký smutný, lebo viem, že vám mnohokrát vohnal slzy do očí. Ale klamala by som, ak by som povedala, že na to nie som hrdá O:).

Ďakujem všetkým ostatným, ktorí možno čítali, len nekomentovali a tým, ktorých čakanie omrzelo, sa ospravedlňujem :-/ Hádam sa mi ďalšie príbehy podarí písať kontinuálne :)

No a špeci vďaka (už sa cítim ako na Oscaroch :D ) patrí predovšetkým smeji, ktorá to s s týmto príbehom nevzdávala ani po mesiacoch čakania na novú kapitolu; a MonMon, ktorá sa pustila do čítania a zrazu mi obáločka navrchu svetielkovala na zeleno ako besná :D Ďakujem, baby, aj vďaka Vašim komentárom bola táto poviedka konečne dokončená <3

[ » na začiatok « ]