Kapitola:
Pridaná: 20.7.2016, 01:45:07
Čítaná: 985×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Krisztína, András, Lajos, Albert, Géza
Stručný dej: Príbeh o nešťastnej láske, povinnosti a zásadných životných rozhodnutiach, odohrávajúci sa na prelome 19. a 20. storočia na mojich dvoch obľúbených miestach na Slovensku - v betliarskom kaštieli a mojom rodnom meste - Košiciach :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Úvod 2 » 1. kapitola 3 » 2. kapitola 4 » 3. kapitola 5 » 4. kapitola 6 » 5. kapitola 7 » 6. kapitola 8 » 7. kapitola 9 » 8. kapitola 10 » 9. kapitola 11 » 10. kapitola 12 » 11. kapitola 13 » 12. kapitola 14 » 13. kapitola 15 » Epilóg

12. december 1893

Krisztína sa dívala na svoj odraz v zrkadle. Dlhé, jemné, biele šaty s dvojmetrovou vlečkou jej tesne obopínali štíhlu postavu a vo vlasoch sa jej leskol kvetinový veniec. Kučery vypnuté dohora boli schované pod dlhým prehľadným závojom. Hoci o tomto dni veľakrát uvažovala a predstavovala si ho, až po novembri naňho začala myslieť s nevôľou a nechuťou.

Vydávať sa v bielych, panenských šatách jej pripadalo pokrytecké – už dávno nebola telom ani dušou čistá. Vedela to ona, rovnako ako to vedel celý Betliar, celá Borša i celé Košice. Jej muž – András – pochádzal z rodu zemanov. Obyčajných zemanov. Jeho otec bol pijan – vedelo sa o tom podrobnejšie, než o jej aférke s nejakým cudzincom, ktorého meno i pôvod ostali našťastie dobre utajené. Rozmrhal väčšinu majetku a práve preto sa rozhodol dať svojmu synovi za manželku Krisztínu. Pál mal dostatočné prostriedky na udržanie kaštieľa, ktorý by mal Bálint spravovať a András mal, koniec koncov, titul – aj keď majetok jeho otca sa nerovnal ani polovici Albertovho.

Krisztína si aj teraz, po obrade, ešte stále v čistučkých, prekrásnych šatách, prehrávala v mysli otázku, ako je možné, že má za muža človeka, s ktorým sa videla sotva trikrát, a predsa si k nej vytvoril akýsi blízky vzťah, hoci ona k nemu bola nielen nevrlá, ale vyslovene apatická. Niežeby otvorene dávala najavo nezáujem o jeho osobu alebo o svadbu. No dištancovala sa od oboch tak veľmi, ako sa dalo. Nenávidela skutočnosť, že sa vydáva za niekoho chudobnejšieho ako Albert a nenávidela aj to, že jej manžel je od nej o rok mladší. Bol ešte dieťaťom – naivným chlapcom, ktorý v nej videl akéhosi anjela či zjavenie. Nebolo to nepostrehnuteľné – hoci sa počas obradu všetky oči upierali na ňu, tie jeho sa na ňu dívali inak. S absolútnou, totálnou oddanosťou a fascináciou, ktorá pre ňu navždy ostala nepochopená.

A napriek tomu, teraz, keď stála vo svojej izbe oddelená od svojho muža iba spoločnými dverami, jej bolo jedno, že o chvíľu si vyzlečie túto krásnu róbu a strávi noc s mužom, ktorého nemiluje. Jediné, čo ju skutočne škrelo – bolo to jediné slovo, ktoré ten pocit dostatočne vystihlo – bolo to, že je k nemu navždy prípútaná. Nezáležalo jej na sľube Bohu, ale tom sprostom papieri, ktorý podpísali a na ľuďoch, ktorí ich za manželov považovali a navždy aj budú.

Nechala slúžku, aby jej vyzliekla šaty a podala jej ľahkú nočnú košieľku, ktorú si dala na seba. Potom s hlbokým nádychom vošla do manželovej izby. Sedel na posteli, prikrytý hrubou perinou a v ruke držal pohárik s priesvitnou tekutinou. Predpokladala, že je to slivovica.

V spálni bolo šero, sviečky osvetľovali sotva jeho tvár a predsa bol lesk jeho očí viditeľný cez celú miestnosť. Prešla k nemu, premýšľajúc, čo povedať… Čo sa hovorilo mužovi menej skúsenému v milostných praktikách, ktorý si vzal necudnicu z dediny vzdialenej stodvadsať kilometrov?

Ľahla si k nemu. Sotva sa prikryla aj ona, vrhol sa na ňu, neisto ju bozkávajúc. Odtisla ho od seba, zasmejúc sa. Bože, stále je to dieťa, pomyslela si.

“Počkaj, András. Pomaly, dobre? Je to tak… krajšie. Prirodzenejšie…” Zachvel sa jej hlas, ale potlačila slzy a sama sa k manželovi pritisla, nežne ho pobozkajúc na pery a potom na krku. Nevedela, prečo to robila. Nijaký mužský dotyk jej nemohol nahradiť ten Albertov, ale možno len chcela dosiahnuť, aby mal jej manžel peknú svadobnú noc. Vedela, že pre ňu taká nebude, ale András za to nemohol… A bol taký náruživý, taký ochotný počúvať, taký ochotný čakať a učiť sa, že napokon, keď sa ich telá spojili, našla uspokojenie aspoň v tom, že mu odhalila jednu z najkrajších častí vzťahu medzi mužom a ženou.

Vtedy nemyslela na to, to bude musieť robiť často. Ani na to, že nie navždy to bude ona robiť z ľútosti a že mnohokrát si ju András vezme proti jej vôli. Nie. Len chcela urobiť šťastným jeho, aj keď ona nebola.

Už počas milovania si všimla jeho jazvy na chrbte, a keď potom ležal vedľa nej, s hlavou opretou o jej brucho, odvážila sa opýtať: “Bije ťa otec?”

Rukou, ktorú mal položenú na jej boku, jej ho až bolestivo zovrel. Keď sykla, spamätal sa a pozrel na ňu s takými výčitkami, až si nemohla pomôcť a privinula si ho k sebe v tuhom objatí.

“To nič,” šepla mu do vlasov. “Už naňho nie si viazaný.”

“Ale som. Navždy budem… som závislý od jeho peňazí.”

“Sú to peniaze môjho otca. Preto sa nemusíme vrátiť do Borše. Môžeme…” Tislo sa jej na jazyk “Môžeme ísť do Londýna”, ale zdržala sa. “Študuješ právo, však?”

“Áno.”

“Tak pôjdeme do Košíc. Je to krásne mesto, v rozkvite. Môžeš tam začať naberať skúsenosti. A môžeš sa oslobodiť od otca…”

Zdvihol hlavu z jej hrude. Tvár mu blčala nádejou. “To myslíš vážne? Naozaj by to bolo možné?”

“Bolo,”odvetila utišujúco a držala ho, až kým nezaspal pokojným spánkom.

Vzala som si dieťa, pomyslela si, keď hľadela von náprotivným oknom. Ako ho mám vychovávať? A ešte horšie - ako mám s ním vychovávať naše spoločné dieťa, ak ho náhodou budem očakávať?

24. apríl 1913

Čím dlhšie cestovala, čím viac prestupovala z vlaku na vlak, z drožky do drožky, z lode na pevninu, tým väčšia beznádej sa jej zmocňovala. Chcela veriť, tak príšerne chcela veriť, že to stíha. Ale keď si uvedomila, koľko času prešlo odvtedy, čo jej Albert napísal, začala ju ovládať neústupčivá hrôza z toho, že premeškala možnosť vidieť ho živého.

A napriek tomu, keď sa viezla drožkou zo stanice King’s Cross, nemohla odolať slabému úsmevu, ktorý sa jej usadil na tvári od chvíle, čo začula zvuky svojho vysnívaného veľkomesta. To všetko, o čom čítala a o čom počúvala, bolo zrazu skutočné… Tie cylindre a dlhé obleky, tie zdvorilé pozdravy a nádherné frázy, vyslovované čistou, pravou angličtinou, akou sa naučil rozprávať i Albert potom, čo si to jeho postavenie vyžadovalo.

Pohľad z drožky na vysoké budovy a rušné ulice ju upokojoval. Po pätnástich minútach si uvedomila, že oči už nemá vlhké. Nie. Bola tu. Bola blízko.

Bola na Queenstown Road. Bola pri dome číslo 4. Bola pri jeho dverách.

Uchopila čierne klopadlo a trikrát ním zaťukala na kovový pliešok.

Nik sa neozval.

Zaťukala znova.

Počula kroky. Nervózne zovrela medzi dlaňami vreckovku a zhlboka sa nadýchla, pripravujúc sa predstaviť sa.

Dvere sa otvorili a v nich stála Hilda. Jej červené oči si šokovane premerali Krisztínu. Než niečo povedala, Krisztína to vedela.

“Nestihla som to, však?” hlesla takmer nepočuteľne.

Hilda pokrútila hlavou a pristúpila k nej. “Je mi to ľúto. Zomrel prevčerom.”

Krisztína cítila, ako ju ovalila čiernota. Oprela sa dlaňou o zárubňu, len aby sa jej podlomili kolená. Hilda ju podoprela, zavolajúc na Filipa. Vyšiel im oproti a chytil Krisztínu z druhej strany. Zaviedli ju na koniec chodby, zrejme do jedálne a sadli si po jej stranách. Filip jej nalial whisky a položil pohár pred ňu, ale ona nemala chuť sa ani snažiť o to, aby sa utužila.

“Naozaj už zomrel?” opýtala sa po chvíli, bezmocne hľadiac na Filipa. Možno sa Hilda mýlila… Možno…

“Dnes ráno sme ho pochovali.”

Krisztína si prikryla ústa rukou a nahlas zastonala. “Nie…!”

“Pani Krisztínka.” Hilda ju chytila za ruku a nežne na ňu pozrela. “Dostal ten list. Povedal, že aj keď to nestihnete, nezáleží na tom. Pretože sa vám splní sen.”

Krisztína pokrútila hlavou. “On bol mojím snom… Len on…” vyslovila sa a premohol ju ďalší plač. Deti, ktoré tak veľmi vyrástli, odkedy ich naposledy videla, ju držali za ruky a mlčky s ňou zdieľali jej smútok. Nevedela, prečo to robili, a predsa ju to upokojovalo, dodávalo jej pocit, že nie je sama.

Až po nejakom čase sa vo dverách zjavil vysoký, čiernovlasý mládenec s rovnako zakriveným nosom, aký mal Albert. Tak veľmi sa naňho podobal, až si na chvíľu myslela, že stojí pred ňou. Jeho oči však boli oveľa žiarivejšie a šibalskejšie než jeho otca a keď prehovoril, definitívne sa presvedčila o tom, že tento muž má veľa z Alberta, ale určite to nie je on.

“Vy ste prišli,” povedal potichu a keď vstala, aby sa s ním pozdravila, vyšiel jej v ústrety, jemne jej pobozkal ruku a potom ju usadil späť na stoličku. Jeho dotyk bol nežný, úplne letmý, a pritom taký známy. Rovnako ako jeho úsmev.

“Je mi úprimne ľúto vašej straty,” povedala, pobadajúc, že sa okolo jeho očí zhmotnili tiene.

“Ďakujem. Aj mne vašej. Mohol by som sa s vami porozprávať?”

“Samozrejme.”

“Nasledujte ma, prosím.”

Počkal, kým sa opäť postaví a zaviedol ju hore po úzkych schodoch pozdĺž steny na prvé poschodie do izby oproti nim.

“Bola to otcova izba. Ak vám nebude vadiť, že sa pozhovárame tu,” navrhol. Pokrútila hlavou.

Nemusel jej vravieť, že to bola Albertova izba. Bola by to uhádla už len z pohľadu na knižnicu plnú Dickensových kníh, nasledovaných filozofickými od Rousseausa či Kanta, končiacimi množstvom príručiek o odevníctve. Vedľa knižnice bolo veľké okno, smerujúce na ulicu a oproti nemu jednomiestna posteľ s kovovým čelom i peľasťou. Vedľa nej stála nočná skrinka s fotografiou v striebornom ráme. Bol na nej Albert spolu s malým Willom a svojou prvou manželkou Judith. Kriszitína sa sklonila k nej. “Smiem?” opýtala sa.

“Pokojne.”

Vzala ju do rúk a spočinula pohľadom na Albertovej tvári. Nemohol mať viac, než dvadsaťtri rokov. Nielen jeho oči, ale celá osobnosť sa usmievali, žiarila šťastním, rovnako ako Judith a ich syn.

“Mal tu aj vašu fotografiu. Ale prosil nás, aby sme mu ju vložili do truhly,” povedal potichu.

Krisztína opäť cítila neodbytnú vlnu sĺz, ktoré sa jej hromadili v očiach. Nemusela sa pýtať, odkiaľ ju mal – zrejme mu ju poslal Lajos. Kiežby aj ona mala nejakú Albertovu fotku!

“Trápil sa dlho?” spýtala sa zrazu.

Will je ponúkol stoličku a sám klesol na ďalšiu, schovanú za dverami. “Nie, Bolo to… rýchle.” Vyslovil to, akoby si nebol istý, či je to dobré alebo zlé. “Sami lekári vraveli, že rakovina žalúdka sa zisťuje veľmi ťažko. A… nebola nádej. Žiadna.” Odmlčal sa, povzdychnúc si. “Stihol akurát zariadiť záležitosti vo fabrike a potom oddychovať, než skonal.” Prehltol, prerývane sa nadýchnuc.

Krisztína sa naklonila dopredu, chytiac ho za ruku. “Aspoň ste mu stihli povedať, čo ste chceli. Rozlúčiť sa s ním.” Spomenula si na Pála a na to, ako nečakane zomrel na infarkt pred dvoma rokmi. Až vtedy si uvedomila, koľko vecí mu chcela povedať a nestihla to.

Pousmial sa. “Je mi ľúto, že vy nie.”

Srdce jej stislo od bolesti. “Aj mne. Ale… Dostal ten list. Možno… možno to bolo to jediné, čo potreboval…” habkala. “Možno vedomie, že idem za ním, povedalo všetko.”

“Možno.” Odmlčal sa, vytiahnúc z náprsného vrecka kapesník a podajúc jej ho. “Ospravedlňte moju opovážlivosť. Ale ste naozaj taká očarujúca, ako opisoval.”

Krisztína sa naňho prekvapene pozrela. “Ste veľmi milý.”

“Je to pravda. Ako chlapcovi sa mi so svojimi problémami nezdôveroval. A potom sa raz, v tisícdeväťstopiatom, vrátil z ciest úplne zdrvený. Mal som vtedy osemnásť. Prekvapilo ma, že ho vidím takého nešťastného. Vždy som ho považoval za vzor pevnej vôle a silnej osobnosti. Vtedy mi o vás prvýkrát povedal. Priznám sa, že som si nevedel predstaviť, čo by ste mohli byť za ženu. Takú, s ktorou bol dohromady možno dva mesiace a stále ju ľúbil. No to, ako o vás rozprával… Vyvolalo to vo mne túžbu raz stretnúť dámu – a s potešením musím povedať, že sa mi pošťastilo – o ktorej by som rozprával tak, ako on o v…”

“Prestaňte, prosím,” šepla. Po lícach jej stiekli slzy. “Takmer som vás oňho pripravila. Bojoval v súboji a mohol zomrieť, nebyť môjho otca, ktorý ho nechcel zabiť, iba zraniť… Ja... “ Hlas sa jej zasekol v hrdle a hodnú chvíľu zo seba nedokázala dostať ani jedno slovo.

“Prepáčte, pani Krisztínka.”

Neušlo jej, že tak ako Hilda, aj on ju oslovil zdrobneninou. Znamenalo to snáď, že jej meno často spomínal…?

“Ale nikdy sme vám nič nevyčítali,” pokračoval. “Ani on, ani ja. Bol na vás veľmi hrdý. Na to, ako ste pomáhali. Od Lajosa sa vždy dozvedel novinky zo sirotinca. A Hilda s Filipom mu vždy pripomínali, aká veľká žena sa z vás stala.”

Takmer hanblivo sa zasmiala. “Videl ma v lepšom svetle, než som bola…”

“Nevidel. Verte mi. Môj otec videl vždy veľmi jasne. Aj na svojej smrteľnej posteli. Keď dostal list od vás, veľmi ho to potešilo. Bol na pokraji síl. Väčšinou už len spal. Ale vaše slová mu dodali vôľu žiť. Tešil sa, že sem mierite. Vždy hovoril, že bolo vaším snom prísť sem. Vraj byť láskavou ste si splnili, pretože ste pomohli deťom v sirotinci. A boli ste aj navždy s ním, pretože vás stále nosil v srdci… A teraz vás dostal aj do Londýna…” Opäť prestal rozprávať.

Krisztíne bolo nevoľno. Počuť to isté od Hildy a potom od Willa bolo na ňu priveľa. Nezmohla sa ani na prosbu, aby otvoril okno, len prudko vstala a vybrala sa k nemu, trhnutím vysunúc vnútorné sklo a zachytiac ho o kovovú rúčku.

“On nevedel… netušil…” zachrčala, keď opäť našla hlas. Sklonila hlavu k zemi, kým nezazrela Willa stáť vedľa seba. “Prepáčte. Už vás nebudem rozrušovať. Nechám vás samú. Ak by ste neskôr chceli prísť dole do salóna, ste srdečne vítaná. A prosím vás, ani nepomyslite na to, že by ste si hľadali hotel. Ostaňte tu tak dlho, ako chcete. Vedľajšia izba je pripravená pre vás.”

“Ďakujem vám,” hlesla, otočiac hlavu za jeho miznúcou postavou. Tak veľmi sa podobal na Alberta! A predsa viac než Alberta samotného, v ňom videla jeho výchovu. To, čo mu zo svojich múdrostí odovzdal. Sama vychovala štyri deti a robila to najlepšie, ako vedela. A bola na ne hrdá. Keď ich ostatní chválili pre ich slušné správanie alebo zdvorilosť, alebo vedomosti, vedela, že chvália v skutočnosti ju a Andrása, pretože oni im vštepovali princípy, ktoré sa prejavovali v tých malých činnostiach ako zaželanie dobrého rána alebo podanie kabáta, alebo podržanie dverí slúžke, ktorá má plné ruky bielizne. Robko, Gitka a Ilonka boli ich vizitkami, rovnako ako bol Will Albertovou. A napriek všetkému, čo mal a napriek všetkému, čo po sebe zanechal, bol Will tou najhodnotnejšou časťou jeho dedičtva.

Jej dušu naplnila nesmierna hrdosť a náklonnosť voči tomuto mladému mužovi, ktorý si ju skrz oči svojho otca vážil natoľko, že jej bez váhania poskytol pohostenie, a v mysli sa jej vynorili Albertove slová z ich poslednej noci v Betliari: “Will by bol hrdý, ak by ťa mal za mamu.”

Aj ja by som bola hrdá, ak by som ho mala za syna, pomyslela si a rozhliadla sa po izbe, vnímajúc v nej Albertovu prítomnosť.

[ » na začiatok « ]