Zabočili sme do krátkej chodby a zastali až pred veľkými kamennými dverami.

„Ste tam?“ ozvalo sa spoza dverí veľmi tichým hlasom. Miseag pristúpil k stene a priložil na ňu obidve ruky.

„Mija? Našla si ho?“ pýtal sa ďalej hlas.

„Áno, je tu vedľa mňa,“ povedala a nepokojne prešliapla. „Rada pred naším príchodom do Maettregie rokovala o tom, ako získať Knihu odpovedí. Vtedy tam vošla tvoja mama a pohádala sa so starešinom. Chcela ťa pred nimi ochrániť, ale on ju poslal sem. Povedal, že ak im nepomôže, tak ju nepotrebuje,“ vysvetľovala.

Ja som od začiatku vedela, že nás zradia, že budú chcieť Knihu.

Mija pokračovala: „Tie dvere sa nedajú otvoriť. Vraj na to treba zaklínadlo.“

„Potrebuješ Knihu odpovedí na to, aby si ich otvoril,“ dodal ženský hlas z druhej strany.

„To je dobrá hlúposť,“ ozvala som sa.

„Mija, kto je tu ešte?“ ozvala sa žena znepokojene.

„To je Katherina, moja sestra,“ vysvetlila jej tichým hlasom.

„Nevlastná sestra,“ zdôraznila som a vytiahla prútik.

„Vravela som ti, aby si to nikomu neprezradila!“ povedala žena nahnevane.

„Upokojte sa, som na ich strane!“

Zodvihla som prútik a namierila na stenu. „Ustúp!“ prikázala som Miseagovi.

Ustúpil a ja som vyriekla zaklínadlo: „Bombarda maxima!“ Z konca prútika mi akoby vyšľahla bomba a narazila do steny.

Lenže v stene neostala žiadna diera. Vyzerala neporušene. Z druhej strany sa ozvalo zakašľanie.

„Skončila si?“ naštvane sa opýtala žena.

„Asi áno,“ povedala som, i keď som nechápala, ako také účinné zaklínadlo nezabralo.

„Najprv mi všetko vysvetli,“ povedal Miseag stene. „Chcem vedieť, čo tu robíš. Ako sa Maettregovia dozvedeli o Knihe. Chcem vedieť všetko, inak ťa z tej diery nedostanem.“ V jeho hlase bola cítiť odmeranosť a chlad.

„O Knihe vedia od svojich počiatkov. Kreax-Pan nám o nej nechal niekoľko dôležitých záznamov. Maettregovia po nej pátrali celé generácie. To bol najčastejší dôvod ich návštev vonkajšieho sveta. Na rozdiel od ostatných mali od Kreaxa veľa informácií o Knihe, hoci nám zanechal len zlomok z toho, čo o nej naozaj vedel. No všetko v Maettregii, celý klan je poznačení Knihou a jej odkazom, v ktorom nám káže vyhľadať ju a postarať sa o ňu. A presne to chce Naglius urobiť. Chce ju získať, lebo si myslí, že iba Maettregovia, Ľud mieru, dokážu odolať jej hrozbe a postarať sa o ňu tak, aby nezničila všetko okolo seba. Nevedia však, že Kniha zničí aj ich, každého ... vidíš, čoho sa dopustili už teraz? Zatvorili ma do väzenia a vás bez hanby oklamali.“

„Ja som to ale vedela,“ priznala som. Nikto si to ale nevšímal.

„Čo mal Naglius v zálohe, keby som mu povedal, že jeho ponuku nepríjimam?“ opýtal sa Miseag.

„To už neviem ... odkedy sedím tu, som mimo ich plánov. Ani Horga mi o tom nevedel povedať nič viac. Len ma informoval, že vás prinútili ostať až do slnovratu. Starešina vycítil vašu nedôveru a nervozitu z toho, že Norglius tak dlho nechodil z Polisu, preto vás prinútili sľúbiť, že tu zostanete. Norglius bol celý ten čas v Maettregii alebo v jej blízkosti. Je pravda, že sa mimo zdržiaval vždy omnoho dlhšie, a asi ich to inšpirovalo, aby si vymysleli celý ten cirkus s jeho meškaním a zdržali vás tu. Potrebovali čas, aby Miseaga presvedčili, že tu nájde nový domov.“

„Už od začiatku zamýšľal,“ ozval sa Miseag, „že mi navrhne nástupníctvo?“

„Myslíš ... mal si sa stať Nagliovým nástupcom?“ prekvapene sa opýtala žena.

„Áno, to mi ponúkol.“

„To určite nebolo v pôvodnom pláne. Ktovie ...“ zamyslela sa. „Možno si si Naglia predsa len získal. Je všeobecne známe, že mnohí Maettregovia odmietajú uznať Norglia za svojho budúceho starešinu.

„Vieš, kde tu majú vuznošku?“ Miseagovi sa v očiach zaiskrilo.

„Áno,“ odvetila Galea. „Je ich viac ...“

„Dobre odletíme na nich,“ povedala Mija, „Odídeme cez Diradu a potom odletíme ...“

Zazrela som na ňu. Chcela som boj! Chcela som vraždiť! Mija môj pohľad pochopila.

„Nebudeme bojovať,“ dôrazne pokračovala. „Viem, že by si to zaslúžili, ale nestoja nám za to ... zabudni na pomstu!“

Už som otvárala ústa, že jej niečo poviem, ale prerušil ma Miseag. „Chceš ísť s nami alebo zostaneš tu?“ opýtal sa matky. „Keď odtiaľto odídeme, Naglius ťa prepustí a všetko sa bude môcť vrátiť do starých koľají.“

„To sa nikdy nestane,“ namietla Galea. „Naglius by mi nikdy neodpustil že si mu ušiel spred nosa mojím pričinením. Tak či tak by som musela odísť.“

.......

Rýchlym tempom sme kráčali do starešinovho domu. Dážď bol taký hustý, že niektorý Maettregovia sa rozhodli vrátiť do svojich domovov. Vkročili sme do domu a zamierili do Miseagovej izby. Dvere otvoril rázne bez toho, aby zabránil ich zavŕzganiu. Z obrazu na stolíku vytiahol Knihu a obrázok pustil na zem.

„Môžeme ísť,“ vyhlásil a prešiel popri nás na chodbu.

S Mijou sme sa na seba pozreli a bez slova sme ho nasledovali. Pred schodmi sa zastavil. Bežala k nám Natriga. V ruke pevne zvierala akési paličky. Namierila som na ňu prútikom ale Mija chytila moje aj Miseagovo rameno. Ju nie, nechajte ju, Natriga nám určite nechcela ublížiť ... dohovárala nám. Nedovolím aby ste jej ublížili!

Zabijem teba a aj ju, pomyslela som si a ruku s prútikom som spustila.

„Hľadela som vás!“ zadychčane povedala Natriga.

Miseag a ja sme prebodávali Natrigu nenávistným pohľadom.

„Musím vám toho moc povedať,“ vyjachtala a dolná pera sa jej zatriasla.

„Odchádzame, Natriga! Už vieme, že to všetko bolo len klamstvo,“ oznámila jej Mija.

„Áno, áno,“ prikyvovala Natriga. „No ešte ...“

Miseag ju chytil za lakeť a surovo vtiahol do najbližšej izby.

„Pusť ju!“ skríkla Mija.

„Kde je Norglius?“ opýtala som sa Natrigy.

Namiesto odpovede vyhŕkla: „Musíte odísť! Hneď! Ja.. priniesla som vám vuznošky. Prevediem vás cez Diradu a ...“

„Odídeme, len čo sa vyrovnám s Maettregiou a vyslobodím svoju matku,“ chladne oznámil Miseag.

Natriga rázne pokrútila hlavou: „Nie ... musíte čo najskôr odísť. Všetko je teraz ... je to úplne inak. Oklamali vás ešte viac, ako si myslíte ... ale teraz ...“

„O čom to hovoríš?“ prerušila som ju.

.......

Po tom, čo nám Natriga všetko vysvetlila, sme sa vybrali oslobodiť Galeu. Keď sme odchádzali, cítila som, že niečo nie je v poriadku. Z námestia prestala doliehať hudba.

„Zostaňte tu,“ prikázala som a spolu s Miseagom som sa rozbehla ku dverám chodby. Do mesta vtrhli stovky bojovníkov v tmavom a hrozivo obkľúčili námestie. Pred hlavným stolom boli tri postavy: Naglius, Norglius a nijaký malý muž s jazvou cez pol tváre. Grigorias Zka, Mariotov služobník, povedal mi Miseag telepaticky, keď zbadal kam sa pozerám.

Grigorias sa postavil na hlavný stôl a zamračene pozeral na Naglia.

„Hovorili ste, že nikomu neublížite ...“ pripomenul mu Norglius, no Grigo si ho nevšímal.

Čarami zdvihol Naglia do vzduchu a opýtal sa ho: „Kde ich skrývaš?“

„Neviem, kde sú,“ pokojne odvetil Naglius.

„Chceš sa stať svedkom toho, ako zničím tvoje milované mesto?“ Zovrel mu hrdlo a dodal: „Prišiel som si po nich, a aj keby som mal každý dom prechádzať, urobím to. Zrovnám celé tvoje mesto so zemou, aby som ich našiel ... Otázkou je, či si ty ochotný obetovať ho, aby si ich ochránil.“

„Neviem, kde sú,“ Nagliov hlas znel stále vyrovnane.

Vzápätí spadol na zem a Grigorias ho prinútil kľaknúť na kolená.

„Dávam vám päť minút, ak sa dovtedy neobjavíte,“ kričal Grigo prenikavo, „padne prvá obeť! Začneme starešinom!“

„Nie!“ skríkol Norglius a urobil pár krokov ku Grigovi. Vzápätí ho zasiahli tmavé zaklínadlá a spadol na zem.

.....

Bolo to ešte drastickejšie než som si myslela. Mala som ísť s Mijou a Natrigou do lesa, ale odmietla som. Namiesto toho som sa rozhodla ísť sama k Dirade.

Vyšla som z jaskyne a tým som upútala na seba pohľad dvoch Zradcov. Prekvapene sa pozreli na prútik v mojej ruke. Usmiala som a v momente som oboch zabila. Rozbehla som sa smerom k jaskyni. Za mnou bežali ďalší.

„Expecto patronum!“ vykríkla som a z prútika mi vyšiel dlhý strieborný had a zaútočil na nich.

Schovala som sa za najbližší strom a dotkla sa Temného znamenia. Ako prvá prišla Bellatrix. Ako inak, pomyslela som si. Za ňou Dolohov, Yaxley a Lucius.

„Katherina, prečo...“ začal Lucius ale prerušila som ho.

„Potrebujem, aby ste mi kryli chrbát! Zabavte sa,“ usmiala som sa a ukázala na Zradcov.

Bellatrix sa zasmiala a spolu s ňou som zdvihla prútik k oblohe.

,,Na tri!“ začala som odpočítavať. „Raz ... dva ... tri! Morsmordre!“ vykríkli sme naraz a na oblohe sa objavilo temné znamenie. Zradci, ktorý lietali nad lesom, spadli z metly pod náporom zaklínadla.

„Musím ísť,“ povedala som a začala utekať. Na chvíľu som ešte obzrela a zakričala za nimi: „Keď prídete domov, pozdravte odo mňa ostatných!“

Odkiaľsi na mňa zaútočil Zradca, ale než som ho stihla omráčiť, Bellatrix ho zabila.

.....

Ani sama neviem, prečo som sa dala chytiť Zradcom, ale keď som sa zobudila vedľa Miji, pochopila som. Tá noc, ona a Miseag ... znenávidela som ju ešte viac. Že by som žiarlila?

Teraz som s ňou šla nájsť Miseaga. Spomínala som si, že hovoril, že Magrad (Mariotova pevnosť) je bludisko.

Kráčali sme za nejakým Zradcom, ktorému sa Mija vyhrážala, že ho zabije. Bola síce viac vystrašenejšia než on, ale mala odvahu.

„Mariotova dcéra!“ vykríkol Zradca. „Chyťte ju! Chyťte ju!“

Mija ho odsotila nabok a ja som ho zabila. Zabočili sme do vedľajšej chodby a Zradcovia nám boli v pätách. Vyslala som za nimi zaklínadlo. Niekoľkých som trafila, ale vynárali sa stále ďalší a ďalší.

Mija prudko zastala a ja som do nej skoro narazila.

„Čo je?“ oborila som sa na ňu.

„Neviditeľná stena, alebo múr ... nemôžeme prejsť ďalej,“ habkala.

Bojovníci zastali a ja som sa prvý krát ocitla zoči-voči Mariotovi. Mijinmu otcovi.

„Ahoj, Mija,“ pozdravil ju s úsmevom, „a jej nevlastná sestra,“ dodal a pozrel sa na mňa.

...

„Bolo by zbytočné pokúšať sa o útek,“ povedal Marioto, keď jeho ľudia zmizli v jednej z chodieb. „Podaj mi svoju zbraň, teraz ju nebudeš potrebovať,“ povedal Miji a ona mu bez váhania podala prútik. Potom načiahol ruku ku mne.

„Na to rovno zabudnite!“ povedala som mu.

„Neboj sa,“ povedal pokojným hlasom, „nechcem vám ublížiť.“

„Jednoducho nie!“

Marioto pokrčil plecami a nechal zmiznúť Mijin prútik. „Bol by som rád, keby ste šli so mnou dobrovoľne. Chcel by som sa s vami porozprávať.“

Šli sme cez spleť chodieb, až sme zamierili k výťahu, ktorý nás odviedol na terasu. na nej čakal Miseag a ... Bart, Danka a Pete. Mija sa k nim bez váhania rozbehla a objala ich. „Aj vás uniesli?“

Danka jej ticho odpovedala: „Áno ...“

„Sú tu už týždeň,“ povedal ženský hlas. Pomalými krokmi sa k nám blížila červenovlasá žena.

Marioto nás zaviedol do altánku s niekoľkými lavičkami. Sadol si do kresla a vyložil si nohy na sklenenú podnožku. Sadla som si vedľa Miseaga a Peteho. Neušiel mi Peteho zvodný úsmev. Musela som prevrátiť očami.

„Myslela som, že Magrad je pevnosť,“ začala po chvíli Mija.

„Áno, tak ho oficiálne nazvali,“ pokojne pripustil Marioto.

„Je to mesto, veľké mesto,“ povedal Bart.

„Spoločenstvo bolo v informáciách o Magrade veľmi nedôsledné.“ Marioto si preložil nohu cez nohu a dodal: „Ručím vám za to, že zámerne.“

„Najvyšší tvrdia, že som im vyhlásil vojnu,“ začal. „Lebo som zloduch, ktorý chce zmeniť ich svet, a keďže som sa nevedel dočkať svojej kariéry Hlavy Spoločenstva, rozhodol som sa ako taký pochabý blázon pre vojnu.“

„Chcete povedať, že nás klamali?“ pochybovačne sa opýtal Miseag.

„Klamali, zavádzali, prekrúcali informácie ... sú to politici. Celkom ma očiernili, urobili zo mňa vraha a netvora. Čím horšie a desivejšie zvesti o mne šíria, tým sú lepší a spravodlivejší. Do vojny pôjdu z vlastného presvedčenia, že bojujú proti niekomu, kto si nezaslúži dýchať ten istý vzduch ako ostatní.“ Dorozprával a natiahol sa k nízkemu stolčeku. Chytil úzky pohár a odpil si z vína. Potom pokračoval: „Mám niekoľko dôvodov na to, aby som ešte nešiel do vojny. jedným z nich je, že svoj vplyv ešte nepovažujem za dosť silný. Svojich Zradcov, ako ich Spoločenstvo s obľubou nazýva, mám dnes takmer všade. Nemyslíte si, že celé tie roky som sa usiloval len o rozširovanie armády. Magrad nie je len vojenská pevnosť. Žijú tu výnimočný odborníci a sú tu aj odpadlíci, ľudia, ktorých z nezmyselných dôvodov na príkaz Dohody pripravili o amulety. Sú tu celé rodiny, obyčajný ľudia, každý má svoje miesto, prácu. Mojim cieľom nie je ovládnuť ani získať moc.“ Opäť si odpil z vína a zahľadel sa na svoje mesto. „Dohoda je ešte staršia ako klany. Je to hlúposť, aby člen jedného klanu nemohol vstúpiť na územie iného, alebo zákaz medziklanových zväzkov,“ pohŕdavo sa zasmial. „Dohoda je zastaraná, ale v Spoločenstve nie je nikto, kto by mal odvahu zmeniť ju, preto som sa rozhodol zničiť ju. Napríklad, zásah do sveta do sveta obyčajných – vždy som to považoval za najnezmyselnejší zo všetkých príkazov. Sú slabší ako my. Keď získam na svoju stranu celé Spoločenstvo, bude to jednoduchšie a o niekoľko rokov sa mi podarí zrušiť aj tento príkaz Dohody.“

Musela som s ním v duchu súhlasiť. U nás tiež zakázali zásah do sveta muklov, zakázali ich vraždiť ... pritom by bolo skvelé povraždiť ich všetkých a zmocniť sa celého čarodejného sveta.

„Nedalo by sa to všetko dosiahnuť bez vojny?“ nervózne sa opýtala Danka.

„Možno áno, ale bol by to dlhý a namáhavý proces. Trvalo by to celé desaťročia. Násilie možno nie je chvályhodné, ale keď ide o vyššie ciele, musia padnúť aj obete. Nemôžem dopustiť, aby sa proti mne vytvárali skupiny a organizovali vzbury. Tých, čo nebudú so mnou súhlasiť, si musím podrobiť.“ Pravda, pomyslela som si. To mi celý čas vtĺkal do hlavy otec.

„Nemyslím si, že Henrich Arabes by to dovolil...“ poznamenala Mija.

„Mija,“ Marioto sa na ňu prenikavo pozrel. „Henrich Arabes bol Melániin brat a budúci starešina Ľubietovej. Metojov miláčik, tak ho nazývala tvoja a,“ pozrel na mňa, „tvojej nevlastnej sestry matka.“

„Nikto ... nikto mi to nepovedal,“ zajachtala Mija.

Marioto po chvíli ticha pokračoval: „Nemysli si, že teraz sa pokúšam využiť tvoj pocit trpkého sklamania. No od vás všetkých chcem, aby ste mi odpovedali na otázku, ku ktorej celý náš rozhovor smerujem. Pridáte sa ku mne, k mojej armáde a budete bojovať za svet, ako som vám predostrel?“

„Nie,“ vyhŕkla som hneď.

Marioto prikývol: „S tebou som ani nepočítal. Ty máš vlastný svet, vlastnú armádu. Pýtam sa ostatných.“

„Uniesli ste nás, aby ste nás naverbovali?“ opýtal sa Pete.

„Naozaj chcem vedieť, či sa ku mne pridáte. V Magrade je vítaný každý, kto je ochotný bojovať za moju vec. Nezáleží na tom, či je odpadlík alebo mocný čarodejník. Každý dostane miesto.“ Doslova sa vyhol Peteho otázke.

.........

Pred odchodom z Magradu k nám priviedli Annu. Moju starú mamu. Pohľad na ňu bol odpudzujúci. Vyzerala ako živá mŕtvola. Ťarbavo sa hýbala a pri každom pohybe vydávala zvuk podobný chrápaniu.

„Odvezieme vás do Ľubietovej,“ oznámila jej tá červenovlasá žena. Anna prikývla a chytila sa Mije.

Mija zovrela jej ruku a zašepkala: „Vaša veštba sa naplnila ...“

„Viem. No ešte nie je koniec,“ pozrel na mňa.

Anna má pravdu – to ešte nie je koniec. Skutočná hra sa ešte len začína.

[ » na začiatok « ]