„Zabijem ťa!!! Počuješ?!! Zabijem ťa!!!“

Pootvorila som oči a uvidela ubiehajúcu krajinu. Pozrela som sa vedľa seba. Mija tvrdo spala a Miseag tiež. Znovu som sa pozrela do okna a zaspala.

Vošli sme do Najvyššieho úradu Spoločenstva čarodejníkov. Tak to prezentoval Aslex. Aslex je asistent, hovorca a najspoľahlivejší pomocník Henricha. Teda môjho strýka, o ktorom som doteraz nevedela. Osobne som neznášala to jeho kedykoľvek vrtenie hlavou. Raz ma skoro tými svojimi dlhými vlasmi šľahol do tváre.

„Ako sme sa sem dostali?“ opýtala sa Mija, keď sme prekračovali prah brány do priestrannej vstupnej sály. Podlaha a stĺpy boli z bieleho mramoru a pred každým stĺpom stála socha, ktorá zobrazovala postavu muža v plášti a s mečom v ruke.

„Pri nástupe do funkcie každá Hlava Spoločenstva vyčaruje nový stĺp a vyryje naň svoje meno. Po jeho smrti alebo po odchode z funkcie tu postavia jeho sochu,“ vysvetľoval Aslex, ktorý nevnímal Mijinu otázku. „Poďte, neskôr si to tu pozriete, teraz by ste zbytočne pútali pozornosť.“

Poobzerala som sa a musela uznať, že mal pravdu. Síce sa viac dívali na neho ako na nás.

...

„Mija!“ nadšene zvolal Henrich. Jeho úsmev opadol, keď zbadal mňa.

Usmiala som sa a povedala: „Zdravím, strýko.“ Na slovo strýko som dala dôraz.

Zastal na mieste a zamračil sa. „Predpokladám, že vám to povedal Marioto.“

Mija prikývla. „Bol dosť zhovorčivý.“

„Porozprával nám toho naozaj veľa. Napríklad sa pár krát zmienil o Spoločenstve,“ dodal Miseag.

...

„Chápem, že sa na mňa hneváš, že som ti to zatajil,“ začal Henrich, keď sme sa usadili v jeho pracovni.

Mija pokrútila hlavou. „Nie, nehnevám sa,“ jej tón prezrádzal pravý opak. „Čo sa týka tej veci o Mariotovej vojne a tom, že nie je krvilačný zloduch, mala som to vedieť. Mala som právo poznať pravdu o svojom vlastnom otcovi. No asi ste sa báli, že to vyzradím, však?“

„Nie je to úplne tak, nerád...“

„Čo sa týka veci nášho príbuzenstva,“ neodbytne pokračovala, „mala som to vedieť rovnako, ako som mala vedieť, že Anna je moja stará mama a Katherina moja sestra. Takisto som mala vedieť, že Melánia žila až do mojich štrnástich rokov, že mám čarovné schopnosti, že môj skutočný otec ešte stále žije... Mala som vedieť, prečo Ivana vykopli z Ľubietovej, ale ani to sa mi Metoj do dnešného dňa neunúval prezradiť.“

„Viem,“ priznal Henrich, ale Mija ho nepustila k slovu.

„Všetci ste určite mali svoje dôvody, pravda? Najpriamejší zo všetkých sa nakoniec ukázal Marioto, ktorý nemal problém povedať mi aj to, na čo som sa nepýtala!“

„Tajomstvá...“

„No nebojte sa, Henrich,“ zúrivo ho prerušila, „nehnevám sa, ale poučila som sa – naučila som sa hrať vašu hru. Vieme, že ste toho kvôli nám urobili veľa, a ďakujeme vám za to. Ak však chcete vedieť, kde sme celé tie týždne boli, čo všetko sme zažili nepovieme vám všetko. A aj my na to máme svoje dôvody.“

Henrichovo čelo sa zvraštilo. Určite ani jeho podriadený sa k nemu nesprávajú tak trúfalo ako Mija. „Až keď som sa s tebou stretol počas tej noci, keď sme odhalili, že si magiolička (nechápavo som pozerala na Henricha), dozvedel som sa, že Metoj ti zamlčal, kto som. Mala si toho veľa – príbeh tvojich rodičov, odlúčenie od Ivana, nový svet, magioly. Nechcel som ti komplikovať život. Prezradiť ti, že tvoj otec nie je taký skazený, ako ho vykresľujú noviny a chýry, som nepovažoval za rozumné. Nebol som si istý, či by si chápala, čo v skutočnosti stojí za jeho vojnou. Najprv si musela pochopiť, čo pre čarodejníkov znamená Dohoda, aké sú naše tradície, naša spätosť s minulosťou a na základe toho si urobiť vlastný názor. Čo sa týka Katherine,“ zamračil sa na mňa, „vedel som, že je tvoja sestra, ale Melánia nechcela, aby si o nej vedela. (pohŕdavo som si odfrkla) Všetko si to vyžadovalo čas.“

Zamračila sa: „Takže všetko by som sa bola dozvedela v tej správnej chvíli?“

„Dá sa to povedať aj tak.“

...

Hneď ako sa za ostatnými zatvorili dvere, Henrich si opäť sadol do svojho kresla.

„Ak mi chcete vynadať za to, čo si myslím, nestrácajte čas,“ spustila Mija, ale prerušil ju.

„V prvom rade vás prosím, aby ste mi tykali. Som váš strýko. V druhom rade – prijímam tvoje rozhodnutie, že mi povieš len toľko, koľko budeš chcieť. Rešpektujem to, ale chcem ťa dôrazne požiadať, aby si to dobre zvážila. Pre Spoločenstvo môže byť podstatná každá maličkosť – to všetko nám môže pomôcť.“

„A iným by to zase mohlo uškodiť,“ povedala Mija a hneď dodala: „Nemám na mysli Mariota, o to sa neboj. Nie som na jeho strane a ani nikdy nebudem. Nesúhlasím však so Spoločenstvom, s tým čo robí a ako klame všetkých svojich bojovníkov. Nechcem, aby ste ľudí klamali ešte aj kvôli mne.“

„Netvrdím, že som na to hrdý. Nechránil som tým svoje záujmy, ale poriadok a bezpečnosť v Spoločenstve. (Typické slová Fudgea, pomyslela som si.) Tentoraz chcem ochrániť teba. Už kolujú klebety o tom, že ste Zradcovia a pomáhate Mariotovi. Ak by sa ľudia dozvedeli, že si ho urobila neporaziteľným, ťažko by sme tieto chýry vyvracali.“

„Nepáči sa mi to... A nie je vlastne jedno, čo si o mne myslia? Teraz som voľná, nemusím sa skrývať pred Mariotom a konečne sa môžem vrátiť k Ivanovi. Do Ľubietovej budem chodiť len kvôli priateľom a vyučovaniu. S čarodejníkmi nemusím mať nič viac spoločné.“

„O tom som sa s Ivanom rozprával a usúdili sme, že už nemôžeš zostať v Ľubietovej. Mám pre vás návrh a to je dôvod, pre ktorý som chcel, aby sme zostali sami. Ivan súhlasil, ale povedal, že všetko závisí od teba.“

To ma zaujalo. „Aký návrh?“ spýtala som sa.

„Aby ste zostali v Polise a bývali v mojej rezidencií. Je dosť veľká pre vás obe aj pre Ivana. Je síce odpadlík, ale miesto v niektorej z našich škôl preňho bez problémov nájdem. Pre teba,“ pozrel sa na Miju, „sme vybrali jednu z najprestížnejších škôl v Polise, nebudeš musieť lietať do klanu na vyučovanie. Všetko, čo budeš potrebovať, nájdeš tu.“

Mija sa zamračila. „A čo Katherina?“

Prevrátila som očami. Henrich odpovedal skôr než ja: „Katherina je z iného sveta, tu by nemohla študovať. Okrem toho...“

„Okrem toho som zapísaná na škole v našom svete,“ dokončila som zaňho. „Už od jedenástich.“

„Dobre, ale... môj oco je ochotný opustiť svoj domov?“ jachtala Mija.

„Radšej opustí domov ako teba,“ uistil ju Henrich.

...

Keď sa Mija a Miseag vybrali do Ľubietovej po svoje veci, Henrich si ma prizval do pracovne. Sadla som si oproti nemu a čakala.

„Takže,“ začal, „Metoj mi povedal o tvojom teatrálnom príchode do Mijinho života. Zaujímalo by ma, čo od nej chceš.“

Hovoril pokojným hlasom, ale cítila som, že má chuť na mňa vrieskať. Bezdôvodne, samozrejme.

Povzdychla som si. „Tebe to určite prezradím, však? Povedz, si naozaj taký hlúpy ako o tebe píšu v tom vašom Čarodejníkovi?“

Ten záblesk v jeho oku sa nedal prehliadnuť. Som zvedavá koľko unesie, pomyslela som si škodoradostne.

„Katherina, nepokúšaj...“ Takmer trieskal po stole.

„Čo? Nie snáď tvoju trpezlivosť?“ zasmiala som sa a rozhodla sa pristúpiť na jeho hru. „Vieš, od Mije nechcem nič. Ale chcem niečo, čo jej patrí. Niečo tak cenného, že sa sama bojí o to prísť.“

„Varujem ťa, Katherina! Ak čo i len ublížiš Miji...“

„Tak čo?“ pobavene som ho pozorovala. „Zabiješ ma? Nebuď hlúpy! Keby si mi skrivil čo i len vlások na hlave, môj otec by zabil každého, koho máš rád, celé to vaše Spoločenstvo, všetkých. Medzi nimi by bola určite aj tá... ako sa to len volá... Kalenčáková.“

Henrich na okamih stuhol. V duchu som sa pousmiala. Trafila som priamo do čierneho. Postavil sa a zhlboka dýchal. Čakala som, kedy pohár jeho trpezlivosti pretečie.

„Choď von z mojej pracovne!“ prikázal mi.

Usmiala som sa a odišla. Pri odchode som sa ešte otočila a s úškrnom som povedala: „Čo sa týka Mije, neboj sa, jej život ma nezaujíma. Ja chcem len to najcennejšie. A dobre vieš, že som dcéra svojho otca! Keď niečo chcem, mám to.“

Potom som vyšla z pracovne. Konečne som našla Henrichovu slabinu. A nebudem sa báť ju použiť v pravej chvíli.

„Dcháte si čaj?“ pristavila sa pri mne Henrichova sekretárka so šálkou čaju.

Pokrútila som hlavou a odišla.

...

Henrich sa o našej hádke ani slovom nezmienil. Tváril sa, akoby sa vôbec nič nestalo. Keď som sa neskôr stretla s Mijou a Miseagom, vedela som, že mám výhru v kapse.

Aslex nás zaviedol do Henrichovej rezidencie. Na mramorových schodoch už na nás čakal. A nebol sám. Žena sa predstavila ako Dida. Podľa tónu akým to povedala, bolo jasné, že jej meno musíme poznať. Tak trochu mi pripomínala Lockharta, len v ženskej verzií. Slávna, namyslená, so štipkou rozumu.

„Je to moja priateľka,“ dodal Henrich a objal ju okolo pása. „Pozval som ju na večeru, aby ste sa zoznámili.“

Vo vysokej tráve sa niečo pohybovalo. Malo to odstávajúce uši a veľké oči. Trochu sa to podobalo na toho Mijinho Joachima. Trpaslíci, usmiala som sa v duchu. Tu by sa Bellatrix vybláznila.

„Poďte, nestojte tu,“ volala nás Dida. „Určite ste hladný ako vlci. Vnútri vás čaká výborná večera.“

Spolu sme vošli cez široké dvere strážené dvoma mužmi s dlhými kabátmi prehodenými cez plece. Keď nás uvideli prichádzať, ani okom nemihli. Svojim postojom sa viac podobali na nehybné sochy.

Cesta do jedálne bola zdĺhavá. Museli sme vyjsť po dlhom točitom schodisku na druhé poschodie, prejsť cez chodbu a napokon prekročiť prah modrastých dverí.

„Nevaroval si nás, že budeme bývať v zámku,“ nadhodila Mija, keď sa usádzala vedľa Didy. Vedľa nej som si sadla ja a oproti nám bol Miseag s tým muklom Ivanom. Henrich bol v čele.

„Keby Hlava Spoločenstva žila v chatrči, nevyzeralo by to veľmi štýlovo,“ vysvetlil. „Navyše, do Polisu zvyčajne chodia významné návštevy, ktoré treba niekde ubytovať. Tento dom je na to ako stvorený. Volajú ho Perla.“

Zatlieskal a vzápätí sa na stole objavili taniere s predjedlom.

Izby, do ktorých nás ubytoval, pôsobili skôr ako apartmány – každý mal vlastnú spálňu, kúpeľňu, terasu a obývačku. Izbu som mala pri Miseagovej (schválne som si ju vybrala) a Mijina bola naproti jeho. Ten Ivan si vybral na nižšom poschodí, vraj nemá rád výšky.

Po večeri sa s nami Dida rozlúčila a Henrich nám poukazoval zvyšok domu. Nevedela som sa dočkať, kedy sa budem môcť zatvoriť do izby a napísať domov list. Kým som čakala na Miju a Miseaga, privolala som si svoju sovu. Bola dobre vycvičená, takže stačilo len správne zapískať a sova priletela.

Sadla som si za stôl a zobrala od sovy pergamen a obálku. Rozmýšľala som, komu mám napísať. Nakoniec som sa rozhodla pre Sam.

Drahá Sam,

som s nimi len pár dní a už som toho stačila zažiť viac ako by si si predstavovala. Medzi nimi aj vojnu (neviem, či Lucius alebo Bella niečo Dracovi spomínali, ale niektorý od nás sa jej zúčastnili). Je toho veľa, čo by som Ti mala napísať, no vyšlo by to viac ako na jeden kus pergamenu, tak Ti to zhrniem iba do krátkeho listu.

Keď som prišla do Ľubietovej, Mija tam nebola. Namiesto toho tam bolo Spojovadlo (niečo ako keď sa premiestňuješ), a keď som cez to prešla, dostala som sa do iného čarodejníckeho sveta zvaného Maettregia.

Bol to čudesný ľud... ľud mieru a pokoja a bohvie čoho ešte. Aj mňa samú prekvapilo, že niekto taký môže existovať. Ale čo, napokon, blázni sa nájdu všade, no nie? . Boli celkom na nás milý, až kým sme neprišli na to, že to všetko bolo len klamstvo, len aby získali Knihu odpovedí.

Určite sa pýtaš, čo to je. Aj mňa samú to celkom zaujímalo, ale keď som sa dozvedela, čo to je, môj záujem upadol. Je to taká malá knižočka, ktorá ti vyzradí každé zaklínadlo, ktoré chceš vedieť. Pre nás nemá absolútne žiadnu hodnotnú cenu, pretože Kniha vie iba ich zaklínadlá.

Neskôr, po vojne, a keď z Maettregie ostal len popol a prach, sme sa presunuli do Magradu (pevnosti Mijinho otca) a ja som sa zoči-voči stretla tomu slávnemu Mariotovi. Musím uznať, že matka mala vkus. Presviedčal nás aby sme sa dali na jeho stranu (teda iba ich, mňa si ledva všímal). Samozrejme to neprijali, i keď mali veľkú šancu stať sa mocnými a dobre bojujúcimi čarodejníkmi. Sú totiž na strane Spoločenstva (niečo ako Ministerstvo mágie) a sú verní Dohode (spleť zákonov).

No a nakoniec, keď nás pustili sme prišli do domu môjho strýka (áno, čítaš správne, mám strýka), kde nás ochotne ubytoval a snažil sa zistiť, čo chcem od Mije. Samozrejme som mu nič nepovedala.

A čo sa týka o môj subjekt záujmu (ty vieš o kom hovorím), je to stále ťažšie a ťažšie. A problémom je stále moja drahá sestra, ktorá sa okolo neho pletie pri každej príležitosti. Snažím sa k nemu dostať čo najviac blízko, ale nie je to ľahké. Ale neboj sa , všetko sa to čoskoro zmení .

Dúfam, že sa doma máte dobre a že je všetko v poriadku. Pozdravuj Draca, Lucka a ostatných. A odkáž Zabinimu, že mi dlží desať galeónov. On už bude vedieť, o čom je reč.

S pozdravom,

Katherina

Odložila som brk a list vložila do obálky. Obálku som spečatila kúzlom, aby ju mohla otvoriť jedine Sam, na obálku som napísala jej meno a dala ho sove.

„Odnes to Sam,“ prikázala som sove a ta húkla na znak pochopenia. Potom vyletela von oknom a stratila sa v diaľke.

[ » na začiatok « ]