Poviedka:
Pridaná: 2.6.2016, 23:47:24
Čítaná: 2144×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Nevedomosť 2 » Jazvy svedomia

Pršalo. Stál pred prezdobenou železnou bránou s dáždnikom v ruke, oblečený v obyčajnom čiernom kabáte. Žmúril na zvonček a pokúšal sa zistiť, kde presne sa to správne tlačidlo nachádzalo – cez kvapky na okuliaroch nič nevidel. Po chvíli to vzdal, nadvihol si ich prstom na voľnej ruke a konečne zazvonil. Takmer okamžite sa brána začala otvárať, škripot tlmený zvukom tečúcej vody. Nečakal, až sa otvorí cela, rýchlo sa pretiahol cez tesnú štrbinu a vybral sa po dlhej štrkovej ceste obkolesenej živými plotmi. Neobzeral sa, nešiel tadiaľto prvýkrát. Na moment mu v hlave preblesli spomienky práve na jeho prvú návštevu tohto miesta. Je pravda, že si už toho veľa nepamätal, možno rozmazaná tvár lapača, strach, ktorý pociťoval, zápach alkoholu... Potriasol hlavou a vrátil sa späť do prítomnosti. Cez závoj padajúcich kvapiek rozoznal postavu, ktorá ho čakala v pootvorených dverách. Prekonal pár posledných metrov a vybehol po troch mramorových schodoch, ktoré ho delili od suchého útočiska, zavrel dáždnik a v rýchlosti nasledoval ženu dnu.

Z tepla vnútri sa mu zarosili okuliare, zložil si ich a vyčistil okrajom košele. Kabát si zavesil na vešiak pri dverách a topánky položil do rohu.

„Ahoj, Harry,“ pozdravila ho žena a podala mu ruku. Opatrne ju chytil a pozrel sa jej do očí.

„Dobrý deň, Narcissa,“ odzdravil. Narcissa sa usmiala, no neúprimnosť úsmevu bola badateľná aj pre neho. Nevedel, prečo ho zavolala, chvíľu dokonca premýšľal, že by neprišiel vôbec. Ale zvedavosť ho nakoniec premohla a jej pozvanie prijal. „Smiem vedieť, o čo ide?“ opýtal sa a pustil jej ruku. Narcissa sa mierne odtiahla.

„O chvíľu. Najskôr sa musíš trocha zahriať.“ Otočila sa a Harry pomaly kráčal za ňou. Prešli okolo kuchyne a schodov, minuli zimnú záhradu a ocitli sa v malom salóniku s výhľadom na obrovský dvor porastený zeleňou. Sadol si do hlbokého kresla oproti svojej hostiteľke a vzal si šálku, ktorá ho čakala na stolíku medzi nimi.

„Kde je Lucius?“ spýtal sa a odpil si z čaju.

„Musel odísť na pár dní,“ odpovedala. „Nevie, že som ťa požiadala o pomoc. Vlastne ani nevie, že nejakú pomoc potrebujeme,“ dodala a tiež si odpila zo šálky. Harry zdvihol obočie – zdalo sa, že ide o niečo vážne.

„Poviete mi teda, čo sa stalo?“ Narcissa vyzerala, že hľadá slová.

„Ide o Draca. On sa... Stratil,“ vysvetlila. Nechápavo sa na ňu pozeral.

„Akože, stratil?“ Zamračil sa.

„Pred pár dňami odišiel a už sa nevrátil,“ povedala priškrteným hlasom. Bolo mu jasné, že potláča slzy. „Najskôr som si myslela, že len potrebuje byť chvíľu sám, že sa po nejakom čase vráti. Ale nie...“

„Stalo sa v tom období niečo?“ vyzvedal a prekrížil si ruky na hrudi. Narcissa prikývla.

„Prišiel za mnou s tým, že urobil hroznú vec. Najskôr mi to nechcel povedať, ale nakoniec som z neho dostala, že... Že si myslí, že zabil Dumbleodora.“ Harry prekvapene pootvoril ústa. Dumbleodora? Čakal veľa vecí, ale toto nie.

„Dumbleodora zabil Snape,“ povedal chladne. „Videl som to, rovnako to videli aj ďalší smrťožrúti.“

„Ja viem,“ ponáhľala sa Narcissa s odpoveďou. „Neviem, čo to do neho opäť vošlo.“

„Opäť?“ spýtal sa Harry.

„Nie je to prvýkrát, čo s tým za nami došiel,“ vysvetlila. „Lucius to s ním však vždy vyriešil. Ešte nikdy sa ale nestalo, že by len tak zmizol.“ Harry si pretrel oči – začínala ho bolieť hlava.

„A odo mňa chcete, aby som ho našiel? Nemyslíte, že sú na to kompetentnejšie osoby, ako ja?“

„Nie, Harry. Ty ho poznáš. Máš väčšiu šancu, že mu pomôžeš, ako niekto cudzí z ministerstva.“

„Dobre,“ pristal na to Harry, viac-menej preto, aby už mohol odísť. „Skúsim ho nájsť, ale za nič neručím.“ Dopil čaj a postavil sa, no zatočila sa mu hlava. Zvalil sa späť do kresla a Narcissa vyskočila na nohy.

„Si v poriadku?“ spýtala sa starostlivo a pomohla mu vstať.

„Hej, hej,“ odpovedal a pomaly s ňou kráčal ku dverám. „Len sa mi zatočila hlava,“ vysvetlil a pošúchal si pravý spánok, začínala mu v ňom pulzovať bolesť.

Narcissa ho odprevadila až k dverám. Obliekol si kabát, obul sa a vzal si dáždnik.

„Ďakujem, že mi pomôžeš,“ povedala, keď prechádzal cez dvere a chytila ho za rameno.

„Ešte mi neďakujte,“ odpovedal jej a chytil sa rámu dverí, aby nespadol. „Neviem, ako dlho to bude trvať, ozvem sa, keď niečo zistím.“ Prikývla a pokúsila sa o úsmev, no tentokrát sa jej to nepodarilo. Pustila ho a Harry sa odmiestnil. Chvíľu ešte sledovala padajúci dážď, no chladný vzduch ju prinútil zavrieť dvere.

***

„Harry? Čo tu robíš?“

„Ahoj, Astoria,“ pozdravil ju. Nepoznali sa až tak dobre, ale Draco ich stihol zoznámiť. „Smiem ísť dnu? Je to dôležité,“ naliehal.

„Samozrejme,“ súhlasila a pustila ho dnu. „Stalo sa niečo?“ spýtala sa a postavila vodu na čaj. Obaja sa usadili v obývačke a Astoria si prekrížila nohy.

„Draco. Kedy si s ním bola naposledy?“

„S Dracom? Pred týždňom, vravel, že ide na chvíľu k rodičom. Ak ho hľadáš, tak bude asi...“

„Nie je tam. Jeho mama ma požiadala, aby som jej ho pomohol nájsť,“ vysvetlil. „Netušíš, kde by mohol byť?“

„Je mi ľúto, ale... Počkaj, hneď sa vrátim,“ povedala a odišla do kuchyne. O chvíľu sa vrátila naspäť s dvoma šálkami a malou škatuľou keksíkov.

„Takže?“ opýtal sa znova, keď si sadla.

„Nie, neviem kde je. Myslíš, že sa stratil?“ Harry prižmúril oči. Zdalo sa mu to, alebo bola až príliš pokojná? Predsa len, boli spolu už skoro rok. Jedine, že by...

„Si si na sto percent istá, že netušíš, kde by mohol byť?“ opýtal sa ešte raz a pozorne si ju prezeral. Na moment vyzerala, že váha.

„Nie,“ odpovedala mu nakoniec pevným hlasom. „ľutujem, nepomôžem ti.“ Odvrátila pohľad a odpila si z čaju. Harry ju stále pozoroval, celá táto situácia sa mu nezdala. O čo išlo Dracovi? Prečo si myslí, že zabil Dumbleodora? Bol pri tom, videl na vlastné oči, ako Snape zdvíha prútik a vyslovuje tie dve slová... Teda... Celá spomienka sa mu zadal akási rozmazaná. Nedokázal si spomenúť na detaily, na farbu Dracovej košele, na slová niektorých zo smrťožrútov. Opäť zaostril na dianie pred sebou. Zjavne sa jeho myseľ pokúšala túto spomienku uzamknúť niekde vzadu, najlepšie na desať zámkov.

Astoria sa stále na neho nepozerala.

„Je to dôležité,“ skúsil to Harry znova. „Draco by mohol byť v nebezpečenstve,“ naliehal ďalej. Astoria vyzerala, že ho nevníma, no ruka s čajom sa jej mierne roztriasla. „Astoria, prosím...“ Privrela oči.

„Sľúbila som mu, že to nikomu nepoviem,“ povedala slabým hlasom a pozrela sa mu do očí. „Prišiel za mnou pred troma dňami. Povedal, že spravil hroznú vec a že to chce napraviť. Vyzeral hrozne. Nepovedal mi, čo sa stalo, stále iba opakoval, že potrebuje čas na premýšľanie, na spomínanie. Nerozumela som mu polovicu z toho, čo vravel,“ povedala a zaborila si tvár do dlaní. Harry sa predklonil a položil jej ruku na plece.

„To je všetko? Nepovedal ti, kam ide?“ opýtal sa jej. Prikývla.

„Môj strýko,“ vravela cez prsty. „Ostal mi po ňom byt v centre Londýna. Povedala som mu, že tam môže nejakú dobu ostať.“ Zdvihla pohľad a pozrela sa mu do očí. „Prosím, Harry, pomôž mu. Nemusíš mi povedať, o čo ide, len... Nedovoľ, aby urobil nejakú hlúposť, prosím ťa.“ Postavil sa a prešla k jedálnemu stolu, ktorý bol zahádzaný papiermi. Jeden z nich vzala, prehla ho na polovicu a niečo naň prútikom napísala. Vrátila sa do obývačky a podala ho Harrymu. „To je adresa,“ vysvetlila a postavila sa k oknu, sledujúc rušnú ulicu pod ňou. Tiež sa postavil, no nevedel, čo má povedať.

„Ďakujem, Astoria,“ vyslovil teda. Nereagovala, ďalej mu stála chrbtom. „Spravím všetko, čo môžem, aby som ho priviedol v poriadku,“ ubezpečil ju a pobral sa preč.

Keď bol na schodoch, oprel sa chrbtom o stenu a zhlboka sa nadýchol. Necítil sa najlepšie, v mysli sa stále vracal k spomienke na Dumbleodorovu smrť. Nedokázal si vybaviť Snapeovu tvár, ani zvuk jeho hlasu v tom momente. Nespomínal si dokonca ani na Dubleodorove posledné slová. Čo s ním bolo? Na chvíľu zavrel oči, no zakrútila sa mu hlava a skoro sa zošuchol na zem. Bál sa, že pokus o odmiestnenie by nemusel dopadnúť dobre, tak sa pomaly vybral dolu schodmi. Na spodku zastal, vybral z vrecka papier s adresou a zaostril na písmená. Vedel, kde to je. Vybehol z vchodu, zamával rukou a pri chodníku zastalo auto s nápisom „TAXI“. Otvoril dvere a zvalil sa na zadné sedadlo.

„Roh Dover Street a Stafford Street,“ oznámil taxikárovi, oprel sa a zavrel oči.

***

„Alohomora,“ zašepkal a dvere pred ním sa otvorili. Potichu vošiel dnu a zavrel ich za sebou. V celom byte vládlo ticho, väčšina nábytku bola potiahnutá bielou plachtou a na voľných povrchoch sa kopil prach. Ruku s prútikom držal pred sebou, obzeral sa na všetky strany a pomaly kráčal vpred. Prešiel okolo dvoch prázdnych izieb a nazrel do kuchyne.

„Malfoy?“ vydýchol prekvapene. Draco sedel za zaprášeným stolom, v očiach neprítomný pohľad a pod nimi tmavé kruhy. Vlasy mal neupravené, gombíky na špinavej košeli porozopínané a bosé nohy. Spravil krok vpred a Draco sa na neho pozrel, akoby ho nespoznával. Chvíľu nič nevravel, potom otvoril ústa, no opäť ich zavrel. „Malfoy!“ zopakoval Harry a posunul sa o ďalší krok vpred, pomaly spúšťajúc ruku s prútikom. Draco z neho nespúšťal oči.

„Potter,“ povedal potichu a prudko sa postavil. „Ty si tam bol! Ty si to videl,“ vravel už hlasnejšie a ponáhľal sa k nemu. Chytil ho za plecia a zatriasol ním. „Povedz mi, že si to videl!“ kričal. Harry ho odstrčil a Draco sa zvalil na zem. „Musíš si spomenúť,“ mrmlal si potichu, nepokúšajúc sa postaviť.

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Harry. „Snape zabil Dumbleodora, nie ty!“ zvýšil hlas, aby ho poriadne počul. Draco zmĺkol, pozrel sa na neho a začal sa smiať.

„Nie,“ povedal a pokrútil hlavou, úsmev stále na perách. Posadil sa a oprel sa o stenu pod oknom. „Nie, ja som ho zabil,“ trval si stále na svojom. Harry prekonal vzdialenosť medzi nimi a kľakol si pred neho.

„Videl som Snapea, ako zdvihol prútik,“ povedal. Draco si pritiahol kolená k hrudi a objal si ich oboma rukami. „Počul som ho, ako vyslovil tie slová. Sledoval som, ako Dumbleodore padá. Snape ho zabil,“ snažil sa mu vysvetliť. Draco vyzeral zmätene.

„Nie,“ povedal znovu. „Ja si to pamätám... Inak. Ale.. Pamätám si aj to, čo vravíš ty... Ja... Ja neviem... Snape... A potom... Môj otec, znova a znova...“ Harry nechápal. Ako si môže pamätať tú istú udalosť dvakrát? V mysli sa vrátil k tomu, čo povedal. Skutočne počul Snapea vysloviť kliatbu? Spomienka bola rozmazaná, akoby sa na ňu pozeral cez matné sklo. Slová boli skomolené a mal pocit, že časovo mu jednotlivé časti nesedia. Pošúchal si oči, znova ho rozbolela hlava, akoby mu niekto udieral po nej kladivom - bol by prisahal, že cítil jednotlivé údery.

„Draco,“ začal. „to, čo vravíš jednoducho nedáva zmysel,“ skúsil to znova. On len opäť krútil hlavou. Harry sa musel podoprieť rukami, pretože sa mu znova začala točiť hlava. Búšenie vnútri bolo stále intenzívnejšie, začínal sa mu zahmlievať pohľad. „Ty si... Nezabil si.. Čo to má byť, sakra?“ Chytil sa za spánky a zatlačil. Cez prižmúrené oči videl Draca, ako sa usmieva.

„Ja som to vedel,“ šepkal. „Vedel som, že to ja som zabil Albusa Dubleodora!“ Pre Harryho bolo každé slovo ako ďalší úder, jeden silnejší, než druhý. So zvukom posledného Dracovho slova sa v ňom niečo zlomilo, kladivo rozbilo pred tým neviditeľnú stenu celkom vzadu jeho mysle, tehly sa zosypali ako domček z kariet a príval spomienok mu celkom zatemnil zrak. Cítil, ako sa zvalil na zem a všetko okolo neho pohltila tma.

***

Otvoril oči. Do spánkov mu vybiehala ostrá bolesť, ale zďaleka nebola taká neznesiteľná , ako predtým. Uvedomil si, že stále leží na zemi. Opatrne sa posadil a poobzeral sa okolo seba. V miestnosti nikto nebol. Skúsil sa rozpamätať na posledné udalosti a v mysli sa mu zjavili spomienky, ktoré tam predtým neboli.

Videl smrťožrútov a Draca na Astronomickej veži. Videl Dumbleodora, ako stojí oproti nim. Ale rozhovor, ktorý prebiehal mu bol... Neznámy. Draco zdvihol roztrasenú ruku s prútikom a vyslovil zaklínadlo. Prúd zeleného svetla zahalil Dumbleodora a ten sa zrútil veže. To bol moment, keď sa objavil Snape. Poobzeral sa okolo seba a kľakol si k Dracovi, ktorý sedel na zemi a vzlykal. Niečo mu vravel, potom na neho namieril prútik a on zrazu prestal. Snape sa prudko postavil a namieril prútik na skupinu smrťožrútov, ktorí sledovala situáciu. Skôr, ako stihli zareagovať, Snape niečo zašepkal a všetkým sa v očiach zjavil sklený pohľad. Chvíľu sa nič nedialo, no všetci sa postupne spamätali. Vyčarovali temné znamenie a pobrali sa na odchod, Snape však chvíľu ešte ostal stáť. V tej chvíli prestalo účinkovať znehybňujúce zaklínadlo. Cítil, ako mu trhlo rukou a plášť z neho skĺzol na zem. Snape si ho premeral a podišiel k nemu. Namieril mu prútik na čelo a vyslovil zaklínadlo: „Obliviate“.

Harry zavrel oči a oprel si čelo o studenú stenu. Okrem nových spomienok tam boli aj tie staré – nejasné a zahmlené, ale boli. Takže, bola to pravda? Draco skutočne zabil Dumbleodora? Ale prečo sa to Snape pokúsil vziať na seba? A druhá vec, prečo to Draca tak zasiahlo? Že by mal až také silné svedomie? Z vedľajšej miestnosti začul zvuk. Pomaly sa postavil a presunul sa tým smerom. Okrem veľkej rozhádzanej postele bola izba prázdna. Okno bolo otvorené dokorán a na parapete sedel Draco, s nohami spustenými von.

„Čo to robíš?“ spýtal sa Harry prudko a rozbehol sa k nemu, no narazil na neviditeľnú stenu a spadol na zem. Draco pootočil hlavu.

„Ja som ho zabil, Harry,“ povedal potichu. „Musel som. Inak by zabil Voldemort mňa,“ vysvetľoval, snažiac sa zadržať vzlyky derúce sa mu z hrdla. „Ale ešte nie je neskoro. Stále to môžem napraviť, vyrovnať účet,“ pokračoval a posunul sa o kúsok bližšie k okraju okna.

„On chcel zomrieť,“ vyšlo z Harryho a Draco spozornel.

„Čo si to povedal?“

„Povedal som, že Dumbleodore chcel umrieť. Už vtedy umieral. Preto požiadal Snapea, aby ho zabil on sám. To bol dôvod, prečo sa ti v tom Snape snažil zabrániť – chcel ťa ochrániť pred... Pred týmto!“ povedal Harry. Draco sa iba zasmial.

„A záleží na tom, vlastne? Zabil som ho. Ja, nie Snape. To ja som vytiahol prútik a vyslovil kliatbu. Ja...“ Zatiaľ, čo Draco rozprával, Harry zodvihol ten svoj.

„Finite Incantatem,“ povedal nečujne a spravil krok vpred. Chlpy na ruke sa mu postavili dupkom, ale magickú bariéru sa mu podarilo prekonať. Potichu sa približoval k Dracovi, pripravený ho stiahnuť späť. Natiahol ruku, no skôr, ako sa ho vôbec dotkol, niečo ho potiahlo späť a hodilo o stenu za ním. Zošuchol sa na zem a s ťažkosťami sa pokúsil nadýchnuť – úder mu musel vyraziť dych. Chvíľu mu trvalo, až si uvedomil, že Draco je opretý o stenu hneď vedľa neho. Do miestnosti vtrhol muž s dlhými bielymi vlasmi a postavil sa pred nich. Lucius Malfoy držal natiahnutý prútik a mračil sa.

„Na čo si sa do toho plietol, Potter,“ zasyčal a namieril prútik na Draca. „Obliviate,“ povedal nahnevane a Dracovi sa zavreli oči. Harry sa zmätene pozrel na Luciusa, ktorý teraz mieril prútikom na neho. Pokúšal sa spojiť si jednotlivé informácie. Spomenul si na slova Narcissy Malfoyovej – povedala, že Luciusovi sa vždy podarilo situáciu vyriešiť... A Draco... Draco vravel niečo o svojom otcovi, že ho videl stále znova a znova...

„To je vaša chyba,“ precedil Harry pomedzi zuby a pokúsil sa postaviť, no Lucius ho nohou pritlačil späť. „Koľkokrát si Draco spomenul? A koľkokrát ste mu upravili spomienky? Viete si predstaviť, aké bolestivé je prelomiť to zaklínadlo? Aké škody to môže na mysli zanechať?!“ vyčítal mu Harry chrapľavým hlasom, pretože sa stále nevedel poriadne nadýchnuť.

„Robím to, čo je pre môjho syna najlepšie,“ vyhlásil Dracov otec. „Nemôžem dovoliť, aby žil s vedomím, že zabil človeka. Na to je môj syn až príliš mäkký.“

„Nikdy sa to nepodarí úplne,“ povedal Harry. „On si spomenie, zas a zas. Ak budete v tomto pokračovať, celkom ho pripravíte o zdravý rozum,“ pokúšal sa mu dohovoriť. Luciusov výraz ešte viac stvrdol. „Už teraz mohlo byť neskoro,“ upozornil ho a mávol rukou smerom k otvorenému oknu.

„Nemal si sa do toho miešať, Potter. Ale nevadí,“ zasmial sa. „Obliviate!“ vyslovil rázne a Harryho opäť pohltila tma.

***

Zobudil sa doma v posteli. V hlave mu trešťalo, akoby včera sám vypil fľašu ohnivej whiskey. A možno aj vypil, spomienky mal rozhádzané a rozmazané. Posadil sa na posteli a všimol si, že na jej okraji sedí Ginny. Vyzerala ustarostene.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa a pošúchal si zátylok. Ginny zdvihla obočie.

„To sa pýtaš mňa? Prišiel si o tretej v noci, ani slovo o tom, kde si bol! Ľahol si si do postele a... Teraz si sa zobudil. Takže?“ sypala zo seba nahnevane. Harry si skúsil spomenúť.

„Práca... Bol som v práci... Áno... Robili sme... Na jednom prípade. A potom...“ Zavrel oči. Všetko bolo tak nejasné.

„A potom?“ naliehala Ginny.

„Potom... Som išiel ku Christopherovi... Myslím...“ pokračoval neisto.

„A u neho si robil čo? Nevidíte sa v práci dosť často?“ spýtala sa jeho snúbenica.

„Neviem... Fakt, neviem... Posledné, čo si pamätám, je...“ Spomienky sa mu zrazu začali vyjasňovať. Videl, ako odchádza z práce a necháva Rona v kancelárií samého. Odmiestnil sa a ocitol sa pred Chrisovym bytom, vošiel dnu a... Otvorili fľašu akéhosi muklovského alkoholu.

Zaboril si tvár do dlaní.

„Christopher odchádza na mesiac preč,“ povedal a cez prsty sa pozrel na Ginny. „Chcel sa rozlúčiť,“ vysvetlil a premohol ho smiech. Ginny sa ešte chvíľu snažila tváriť nahnevane, no potom sa rozosmiala aj ona.

„Tak ja s tu strachujem celú noc a ty... Ty len proste nevieš piť.“ Zvalila sa na neho a pobozkala ho na ústa. „Za odmenu dnes pôjdeme pozrieť Fleur,“ oznámila mu a postavila sa.

„Ale,“ začal Harry. „Fleur má...“

„...Malé dieťa?“ dokončila Ginny a obzrela sa vo dverách. „Ja viem. A keďže ja som sľúbila Fleur, že jej pomôžem v záhrade a Bill je mimo, môžeš s malou tráviť celý, celučičký deň,“ zakončila s úsmevom a vyhla sa vankúšu, ktorý po nej Harry hodil.

[ » na začiatok « ]