Poviedka:
Pridaná: 2.6.2016, 23:49:15
Čítaná: 3385×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Nevedomosť 2 » Jazvy svedomia

Podvečer (Expozícia): Svedomie

„Nemohla si držať jazyk za zubami, Hermiona? Teraz nám už nedovolia prísť! Mohli sme z Winky vytiahnuť niečo o Crouchovi!“

Dávno ťa tak nenahneval, však? Tie jeho hlúpe reči o škriatkoch ti od počiatku žrali nervy, ale teraz, dnes, to už načisto prehnal. Nemáš na to viac chuť, vysvetľovať mu, prečo nie je Crouch prednejší než povedomie škriatkov o ich právach; i tak to vôbec nikam nevedie. Ron ťa jednoducho nepočúva, neprikladá tvojim slovám váhu.

A tak si povieš, že treba hľadať zdroj informácií inde. Nech už je to s Crouchom akokoľvek, dokážeš to zistiť bez úbohej Winky, ktorú služba u čarodejníkov dohnala až k alkoholizmu. Preto smeruješ – ako inak – do knižnice.

Takmer si zabudla na dohodnuté stretnutie s Viktorom a až teraz sa prvýkrát za celé popoludnie usmeješ. „Har-mi-vona,“ i jeho pery sa mierne zvlnia.

To však ešte netušíš, čo dnes spolu vyparatíte.

Večer (Kolízia): Svedomie

„Musí... musí byť vysvetlenie, musí,“ opakuješ si stále dookola, listujúc knihy o významných čarodejníckych rodoch. Čo tam vlastne chceš nájsť? Aktuálne informácie o tom, kde sa momentálne nachádza Bartemius Crouch? Hlúpe, Hermiona. A ty sa nezvykneš správať hlúpo.

„Čo ťa trapi, Har-mi-vona?“ spýta sa Viktor s tým tvrdým prízvukom, ktorý sa ti občas zdá veľmi príťažlivý. Najmä v takýchto dňoch, keď ťa Ron a jeho zadubené postoje a prejavy doháňajú takmer k šialenstvu.

Krum ťa dokáže pozorovať dlho, veľmi dlho – a tebe to takmer neprekáža. Nie, zvykla si si. Je to vlastne celkom príjemné, cítiť sa takmer... obdivovaná, však?

„Možno začinaš byť trochu paranoidna, Har-mi-vona.“

„Čože? Čože, Viktor? Nie, ty nerozumieš,“ neprítomne naňho pozrieš. Prečo to nik nechápe? Dôležité sú predsa detaily – detaily sú vždy najdôležitejšie. Nesmie ti nič uniknúť.

„Mali by ste byť tichšie, Grangerová,“ ozve sa priamo za Viktorovým chrbtom hrubý hlas, ktorý sa jeho majiteľ ani najmenej nesnaží stíšiť.

„Pán profesor Moody?“ prekvapene k nemu dvihneš zrak. Zdravé oko hľadí na tvoju tvár, pričom to druhé, z ktorého ti stále prechádza po chrbte mráz, skúma knihu, nad ktorou sa skláňaš.

„Tvárite sa, akoby ste lúštili detektívku, Grangerová. Potrebujete s niečím pomôcť? Hm, Významné čarodejnícke rody a ich tradície? To je teda zábavné čítanie na večer, všakže, Krum?“ podpichne ho a potom pohľad oboch očí doslova zabodne do strany, ktorú práve prevrátiš. „Čo to tam máte? Crouchovci?“ zakašle.

„Áno, ide totiž o pána Croucha, je tak trochu... nezvestný?“ odhadneš. „Písali o tom v Prorokovi a...“

„A? Vy sa snažíte vyčítať zo starej tučnej biografie, kde sa asi nachádza? Veľmi múdre, Grangerová, veľmi múdre.“

„Snažila som sa...“ vzdychneš. Načo to vysvetľovať? Čo je Moodyho do toho, ako tráviš voľný čas? No možno má pravdu v tom, že by ste s Viktorom mali byť potichšie. Vlastne, najmä ty.

„Hráte sa na detektívku, chápem. Možno sa raz stretneme na Ministerstve, Grangerová,“ zachechce sa. Znie to, akoby sa mu dosť páčilo tvoje priezvisko, keď ho tak často opakuje. Lenže teba to naozaj trápi; ako sa mohol pán Crouch ocitnúť v hrade a čo tu vôbec chcel? Takéto záhady neveštia nikdy nič dobré, to už vieš zo skúsenosti. Preto ich treba rozlúsknuť už v zárodku, kým sa nestane čosi horšie.

„Pán profesor, ale tu ide o vážne veci,“ predsa len namietneš. Ten tvoj zmysel pre pravdu, Hermiona. Jednoducho nedokážeš mlčať, však?

„Možno ma Har-mi-vona pravdu,“ ozve sa aj Viktor, čo ťa príjemne a milo prekvapí. Dokonca mu venuješ vďačný poloúsmev.

„Vážne?“ Moody si ho premeria a vzápätí sa usadí vedľa neho – oproti tebe. „Tak teda hovorte, Grangerová. Možno vám môžem pomôcť.“

Noc (Kríza): Svedomie

Nie, toto nie je dobrý nápad. Sama to šípiš, cítiš. V prvom okamihu sa ti pozvanie do Moodyho pracovne zdalo rozumné, veď knižnica sa na noc zatvára, a Viktor taktiež súhlasil. Ale teraz... prestávaš si byť istá. Niečo nie je tak, ako by malo byť.

Moody ti od počiatku nebol ktovieako sympatický a tá jeho lekcia o Neodpustiteľných kliatbach bola skutočne príšerná, priam nezabudnuteľná. Prečo vás sem vôbec zavolal? Aby ste mohli pokračovať v rozhovore. Áno. Crouchovo zmiznutie ho, zdá sa, zaujalo.

Sama si vravíš, že sa v ňom asi ozýva typická aurorská nátura, ktorú zaujímajú záhady a chce ich rozlúštiť. Veď je to predsa úplne prirodzené; je to bojovník proti zlu, čiernej mágii, zločincom... A predsa – čosi ti tu nehrá.

Podvedome sa pozorne rozhliadneš: ako prvá ťa upúta obrovská drevená truhlica pokrytá vyrezanými ornamentmi, na stole postrehneš veľkú verziu špiónoskopu, následne si všimneš zrkadlo, v ktorom nevidíš ani seba, ani Viktora, ani Moodyho, ale len nejasné tmavé postavy – nepriateľohľad. Zhlboka sa nadýchneš. „Pán profesor...“

„Takže, Crouch,“ preruší ťa. „Myslím, že o tom rode viete primálo, Grangerová. Barty Crouch má na rováši všeličo a vy o tom nemáte ani poňatia.“

Neisto pozrieš na Viktora a prekvapí ťa, keď sa dotkne tvojej dlane. Ani nevieš, čo tým presne vyjadruje – podporu, svoju prítomnosť? Alebo si práve v tejto dosť nevhodnej chvíli zaumienil prejaviť svoje city? Vzápätí radšej venuješ pohľad Moodymu, na tieto úvahy o tínedžerských vzťahoch teraz ozaj nie je správny moment.

„Ako to myslíte, pán profesor? Vy niečo o pánovi Crouchovi viete? Prečo ste nič nepovedali?“

„Chcel som si vás najprv vypočuť, prirodzene.“ Jeho čarovné oko sa gúľa všetkými smermi a ty nestíhaš zachytiť, čo všetko skúma; tak či onak sa ti z tých pohybov krúti hlava, preto sa snažíš dívať do jeho zdravého tmavého oka. „Nerád si utváram unáhlené názory. Mali by ste však vedieť, Grangerová, že najlepšie bude stiahnuť sa.“

„Stiahnuť? Pán profesor...“ nadychuješ sa, už-už máš na jazyku slová o tom, ako ste zahliadli Croucha na Záškodníckej mape. Zarazíš sa a zahryzneš si doň. Lenže vzápätí ti dôjde, že Moody o mape vie. Harry mu ju dokonca požičal, dobrovoľne. V dôvere. Pokiaľ mu verí Harry, prečo by si mala čosi zatajovať ty? Vlastne... prečo ti doteraz nezišlo na um zájsť za profesorom obrany proti čiernej mágii? Síce je tak trochu vyšinutý, ale to nič nemení na jeho mnohoročnej praxi. Keby si tak dokázala skôr prehryznúť tie vnútorné nesympatie, možno by si bola dávno prišla za ním.

„Har-mi-vona?“ Viktor ťa navráti do prítomnosti.

„Pán profesor, my sme videli pána Croucha v hrade,“ vysypeš zo seba. Možno sa k tvojim podozreniam primiešali aj pocity hnevu z toho, ako sa významný a vysoko postavený pracovník Ministerstva choval k svojmu domácemu škriatkovi, no to si teraz nepripúšťaš. „Určite má čosi za lubom, nepozdáva sa mi to. Preto... preto sa ho snažím nájsť. Možno by bolo najlepšie zájsť aj za riaditeľom...“

Moody sa rozosmeje a to ťa na okamih umlčí. „Za riaditeľom? Prosím vás, Grangerová, Dumbledore má omnoho podstatnejšie starosti než študentský detektívny kabaret.“

„Prosím? Prepáčte, ale vy asi naozaj nechápete vážnosť situácie.“ Očami hľadáš podporu u Viktora, no ten mlčí. Súhlasí s tebou, avšak mlčí – tak ako vždy. Občas aj dumáš, či vôbec rozumie tvojej rýchlej angličtine.

„Nie, obávam sa, Grangerová, že vážnosť situácie nechápete vy. Vravím vám, aby ste sa na to vykašlali, rozumiete mi? Obaja,“ dôrazne do teba zabodne čarovné oko a po chrbte ti prejde mráz. Nesympatie sa opäť vracajú.

„Pán profesor, pán Crouch má určite čosi za lubom. Možno je aj nebezpečný a my nevieme, kde je! Dokáže sa dostať do hradu. Hádam by ste nedovolili, aby ohrozil študentov.“

„Grangerová...“

„Ja to tak nenechám. Pôjdem za Dumbledorom. Najlepšie hneď. Viktor?“ obrátiš sa k nemu v dôraznom geste.

„Samozrejme, Har-mi-vona,“ prikývne a zvrtne sa, svojou typickou kačacou chôdzou zamieriac k dverám. Aj keď jeho vzhľad ani zďaleka nevysvetľuje množstvo jeho fanúšičiek, teraz si veľmi vďačná za jeho blízkosť a priateľstvo. A možno i za to čosi viac, čo medzi vami vzniká.

„Počkať, počkať,“ zamrmle Moody a hoci sa Viktor dotkne kľučky a stisne ju, dvere sa neotvoria. Obzrieš sa ponad rameno; profesor obrany proti čiernej mágii na vás mieri svojím prútikom!

„P-pán profesor? Odomknite, prosím, tie dvere.“

„Nie. Tak ľahko to nepôjde. Najprv mi musíte čosi sľúbiť.“

„Čo to robíte? Nemôžete nás tu držať,“ vzbúri sa Viktor.

Moody sa približuje k vám, jeho drevená noha dopadá na podlahu a tá rytmicky vŕzga a skuvíňa. Vážne ti až teraz dochádza, do čoho si sa zaplietla, Hermiona? Až teraz si uvedomuješ, že si sa za tmy, v nočných hodinách, vydala do pracovne profesora, na ktorom ti od počiatku niečo nesedelo?

„Ale môžem. Stačí jeden sľub. Vlastne, skôr prísaha. Od Croucha a všetkého, čo s tým súvisí, dáte ruky preč. Odprisaháte mi to a potom na to všetko pekne-krásne zabudnete.“

Chce vás donútiť k Neporušiteľnej prísahe? A použiť na vás Obliviate? Hodlá to urobiť. Ale prečo? Premýšľaj, Hermiona, premýšľaj. Moody s Crouchom spolupracuje! No o čo im ide?

„Nič také neurobíme,“ odhodlane sa naňho zamračíš. Potrebuješ si to urovnať v hlave, všetky informácie poriadne zoradiť, usporiadať, pochopiť ich. A čo najrýchlejšie musíš vyhľadať Dumbledora, spoločne s Viktorom. On ti ako svedok pridá dôveryhodnosť.

„Urobíte, okamžite,“ zdôrazní Moody a v jeho hlase jasne zaznie vyhrážka. Ani len to neskrýva.

„Har-mi-vona, za mňa,“ Viktor ťa postrčí a ocitneš sa za jeho chrbtom, stlačená medzi ním a dverami. V ruke taktiež drží prútik a očividne je odhodlaný chrániť ťa, čo ťa na jednej strane hreje pri srdci, no na druhej ti to pripadá pritiahnuté za vlasy. Aj Viktor, hoci patrí k svetovým hviezdam metlobalu, je iba študent; ako by mohol obstáť proti profesorovi?

Moody sa rozosmeje. „Máme tu hrdinu, nádhera,“ podotkne štipľavo. „Ustúp, chlapče,“ hneď nato zmení tón na drsný. „Bojovať nemá zmy...“

„Incarcerous!“ počuješ Viktorovo odhodlané zvolanie a zhíkneš. Až teraz ti napadne siahnuť po vlastnom prútiku, srdce ti tlčie až v krku. Kam si to Viktora zatiahla, Hermiona? Celé je to tvoja vina, vložila si dôveru do niekoho, kto si ju očividne nezasluhuje. A teraz... čo s vami bude? Zvládnu dvaja študenti jedného profesora?

Moody bez problémov odrazí Viktorovo kúzlo a vrhne naňho svoje vlastné: „Relacio!“ Odhodí ho a ostávaš nechránená.

Stotiny sekundy sa zmenia na hodiny a ty tuho uvažuješ, čo spraviť. Útočiť na aurora, na profesora s toľkými skúsenosťami? Nemalo by to žiadny význam. Ale dokázala by si sa o nič nepokúsiť? Nie, si predsa Hermiona Grangerová, si Chrabromilčanka, si odvážna a bojuješ za spravodlivosť. Treba konať.

„Imobilus!“ pokúsiš sa o útok, ktorý Moody poľahky zvráti.

„Impedimenta!“ zasiahne ťa tyrkysové svetlo a chvíľu sa nedokážeš pohnúť.

„Ani hnúť!“ ozve sa Viktor, pričom červený lúč sa obtrie o profesorovo rameno.

Zatacká sa, no zvláda naďalej útočiť, dokonca pritvrdí. „Bombarda!“ Miestnosťou otrasie výbuch a v stene za Viktorom, spred ktorej v poslednej chvíli uskočí, sa objaví diera. Následne sa Moodyho prútik otočí opäť k tebe: „Diffindo!“

Odsekne ti prameň vlasov, no našťastie ti viac neublíži. Príšerne sa zľakneš a skríkneš. „Depulso!“

Viktor sa k tebe pridá: „Reducto!“

Vaše kúzla sa zrazia, znásobia a Moodyho, hoci sa pokúša odraziť ich, zasiahnu do hrude. Zatacká sa a ty, na vlastné prekvapenie, vôbec nezaváhaš: „Petrificus Totalus!“ Toto zaklínadlo nestihne odraziť ako hrach od steny a ty sa z akéhosi náhleho popudu rozbehneš proti nemu, pričom doňho celou silou, ktorú v sebe nahromadíš, vrazíš a podarí sa ti zhodiť ho.

Moody dopadne na truhlicu so siedmimi zámkami a zvezie sa na zem. Vystrčíš prútik, len tak-tak sama udržíš rovnováhu. Hruď sa ti prudko dvíha, ako keby si šprintovala okolo celého rokfortského areálu, a na špičke jazyka ťa šteklí niekoľko útočných zaklínadiel, ktoré by si mohla použiť.

„Har-mi-vona!“ Viktor pribehne k tebe, nešetrne ťa odsotí vzad a postaví sa priamo nad neho.

Civíš na Moodyho nehybné telo, takmer nežmurkáš a skrývaš sa za Viktorom. Možno je to trochu zbabelé, no on sa predsa sám rozhodol stáť Moodymu zoči-voči. „Viktor...?“ šepneš, keď sa ti zdá, že ubehlo priveľa sekúnd. „On to asi nehrá...“

„Nie...“ mierne, opatrne sa skloní a premeria si profesora zbližša. „Nie, Har-mi-vona... on je mrtvy.“

Neskorá noc (Peripetia): Svedomie

Trasieš sa od hrôzy a keď si všimneš ešte aj tú krvavú mláčku, čo vyteká profesorovi obrany proti čiernej mágii z hlavy, ktorou narazil na ostrú hranu truhlice, do očí sa ti tisnú slzy. Čo si to urobila, Hermiona? Úmyselne, či nie, ty si ho... ty si ho... zabila si ho. Zabila si profesora!

V sebaobrane...

Zabila si ho.

„Ah, Viktor...“

Pozrie na teba, jeho čierne oči vyzerajú akosi mútne. Vstane a narovná sa, chytiac ťa za ruku. „Har-mi-vona...“

„Čo som spravila?“ hľadíš naňho vyplašene. „Čo som...?“ Hystéria je v takomto okamihu skutočne úplne prirodzená, nemáš sa za čo hanbiť. Napokon, teraz si mi uštedrila tú najväčšiu jazvu zo všetkých, jazvu, ktorá sa len tak nevstrebe, jazvu, ktorá ti nedovolí zabudnúť. Nikdy.

„Pokoj,“ dostane zo seba Viktor. Je neprirodzene bledý.

Nastane ticho. Napäté, šokované ticho medzi vami; ani jeden z vás v tejto sekunde nepostrehne, že Moodyho telo bez života mení tvar i veľkosť, jeho vlasy hustnú a nadobúdajú svetlý odtieň. A zrazu sa obaja myknete, ty dokonca nadskočíš, pretože pracovňou sa ozve desivý zvuk.

Hlas.

„Pomoc! Pomoc! Pomôžte mi! Je tam hore niekto? Pomoc!“

S pootvorenými ústami pozrieš na truhlicu – hlas vychádza odtiaľ. Čo ak je to však iba nejaká Moodyho hra? Ďalší prístroj na rozoznávanie nepriateľov či čiernej mágie? Ďalší dôkaz jeho bláznivej, prehnanej podozrievavosti? Viktor sa mračí a tvári nedôverčivo. „Har-mi-vona,“ upozorní ťa a ukáže na Moodyho pás.

Zapištíš a ešte väčšmi zbledneš, keď uvidíš neznáme telo, neznámu tvár, úplne inú podobu profesora obrany, než na akú si bola zvyknutá. „Čo sa to...?“ Vtom si to všimneš.

„Pomoc!“ tlmený hlas sa stále s nádejou ozýva.

Moodymu z pása visí fľaška, z ktorej vždy pil, a sada kľúčov na kruhu. „Viktor, nie...“ zašepkáš, no sotva počuješ samu seba a bezradne sleduješ, ako si Viktor kľakne a vezme kľúče do ruky.

Ledva vnímaš, čo sa deje, keď vkladá jednotlivé kľúče do siedmich zámok. Hlas sa stále ozýva, desí ťa a chveješ sa na celom tele. Šok, ktorý prežívaš, je taký obrovský, až ti úplne znemožňuje premýšľať. A napokon počuješ hlas jasnejšie a Viktor sa skláňa nad truhlicou.

Ako-tak sa spamätáš a priblížiš sa k nemu, hoci oči ti stále samy zabiehajú k mužovi na zemi. Zabila si ho. Moodyho. Ale teraz nevyzerá ako Moody. Čo sa to stalo?!

„Pomôžte mi!“

Hľadíš do jamy. Do jamy, ktorá nemá menej než tri metre – a na jej dne spočíva vychudnutý muž, starec, chýba mu noha a... a aj oko, ako zistíš po chvíľke. Kŕčovito schytíš Viktorovo plece a postrehneš, ako stisol pery od bolesti; sama by si nečakala, že sa v tebe nachádza toľko sily.

„Pomôžte mi von! Ja som Moody, ozajstný Moody! Dostaňte ma odtiaľto!“ kričí na vás väzeň a ty Viktora postupne pustíš.

„Pomôžme mu...“ zopakuješ ako v tranze a zhlboka sa nadýchneš. Pomaly ti to začína dochádzať, však? Zmena podoby. Spolupráca s Crouchom. Ten muž, ktorý tam teraz leží na zemi, ktorého si zabila, nebol skutočný Moody.

Nadránom (Katastrofa): Svedomie

„Všehodžús?“ opýtaš sa, len čo s Viktorom horko-ťažko vytiahnete zničeného muža s chumáčmi šedivých vlasov z truhlice. Opiera sa najmä o Viktora a ty sa podvedome vyhýbaš pohľadu na jeho prázdnu očnú jamku.

„Chytré dievča,“ prisvedčí so zastretým hlasom. „Ale kto ste? A čo...“ jediným okom spočinie na mŕtvom tele a ty skloníš hlavu. Stále sa trasieš. „Oh...“ zamračí sa nenávistne.

„Vy ste Moody?“ Viktor naňho zvedavo hľadí. „Kto je tamto?“

„Barty Crouch.“ Starec s Viktorovou pomocou dokrivká, či skôr doskáče, k stoličke a hodí sa na ňu. Ťažko dýcha, vyzerá veľmi strhane a ubolene, snažíš sa necivieť na jeho kýpeť.

„Čože? Pán prof... pán Moody,“ zarazene sa naňho zahľadíš, „veď to... Pána Croucha poznáme, toto nie je on.“

„Toto je Barty Crouch. Barty Crouch junior.“

Postupne sa aj s Viktorom dozvedáte všetko: syn Bartemiusa Croucha bol kedysi smrťožrútom, a očividne k nim vo svojej mysli stále patril. Uniesol Moodyho, držal ho pod Imperiusom, bral si jeho vlasy, pil odvar všehodžúsu... predstieral, že je on.

„Ale prečo?“ pýtaš sa každú chvíľu. Moody však na tvoje otázky neodpovedá, naopak, pomedzi svoje rozprávanie kladie vlastné otázky: kto ste vy, čo tu v pracovni robíte, čo presne sa stalo mladému Crouchovi.

Pri tejto poslednej sa rozplačeš, už to v sebe nedokážeš držať. Namiesto teba rozpráva Viktor, lámanou angličtinou a trhane, ale predsa zrozumiteľne. Jeho dlaň navyše spočíva na tvojom chrbte, cítiš podporu a si za ňu vďačná. V porovnaní s Harrym (ani nehovoriac o Ronovi) je Viktor taký vyspelý, vážny. On je presne ten, koho teraz potrebuješ po svojom boku.

Mieša sa v tebe šok a hrôza, strach, zúfalstvo. Všetky tie emócie a pocity vyvolávajú búrku v tvojom vnútri a ty sa chveješ od plaču, slzy iba sčasti vynášajú von všetko to vnútorné vypätie. Nemáš ani poňatia, čo s tebou bude ďalej. Si vrahyňa? Alebo to bude niekto považovať za sebaobranu? Viktor, on je tvojím svedkom, on ťa zachráni...

„Musíme ísť za Dumbledorom,“ vyhlási do ticha Moody. Na Viktorovo vysvetlenie situácie len prikyvoval a viac sa nevypytoval ani nič nepovedal. Pracovňou profesora obrany proti čiernej mágii sa ticho rozliehajú iba tvoje tlmené vzlyky.

„Za Dum...?“ Na viac sa nezmôžeš.

„Neboj sa, Har-mi-vona,“ Viktorova ruka ťa jemne pohladí. Uľaví sa ti, aspoň trošku.

„Zachránili ste ma, vy dvaja, a tamten...“ pozrie na Croucha, „naničhodník,“ vyriekne po chvíľke a tebe je úplne jasné, že to slovo ani zďaleka nevystihuje výraz, ktorý by naňho najradšej použil, „ten si to zaslúžil. Verte mi. Ideme za Dumbledorom, len si... vezmem, čo je moje.“

Viktor mu pomôže a pravý Moody si vezme späť svoju drevenú nohu zakončenú pazúrmi; príliš sa nedívaš, ako si ju nasadzuje. Stále potrebuje oporu, je zoslabnutý a určite vyhladovaný, no očividne je i dosť odhodlaný.

„Neboj sa, Har-mi-vona,“ zopakuje ti Viktor, povzbudivo sa na teba pousmejúc. „Branila si sa. A zachranili sme profesora Moodyho, vidiš. Neboj sa. Dumbledore je spravodlivy človek.“

Netušíš, či to znamená, že ťa nepotrestá. Zaslúžiš si predsa trest. Vzala si život.

Neúmyselne.

Ale vzala.

Prikývneš, podoprieš Moodyho z druhej strany, vyhneš sa pohľadu na nehybného Croucha a spoločne zamierite do riaditeľne.

**************************************************

Deň prvý (Dozvuky): Svedomie

Chodbami kráčaš so sklonenou hlavou, s nikým sa nebavíš, tobôž nie s Harrym a Ronom. Nedokážeš im nič vysvetľovať a si vďačná za stále účinkujúci odvar pokoja od madam Pomfreyovej, ktorý ti na Dumbledorovu žiadosť priniesla ešte do jeho riaditeľne. Samozrejme, po traume, ktorou si prešla, si oficiálne ospravedlnená z výuky, ale to by si nebola Hermiona Grangerová, keby si to aj využila.

Prosto to musíš zvládnuť. Sama to vieš.

Deň druhý (Popieranie): Svedomie

Školou sa šíria reči, aj keď ani netušíš, či niekto študentom vôbec prezradil pravdu. Nevnímaš, čo hovoria učitelia, čo sa deje vo Veľkej sieni, čo si medzi sebou vravia študenti. Nevnímaš nič.

Viktor sa snaží poskytnúť ti útechu a si za to vďačná, aj keď sa mu to až tak nedarí.

Deň piaty (Hnev a vyjednávanie): Svedomie

Vyrozprávaš sa Viktorovi. Ani si to neuvedomuješ a z tichého plaču sa tvoj prejav mení na čoraz hlasnejší krik. Obviňuješ sa. Tak veľmi sa obviňuješ, ale je to prirodzené, Hermiona. Je to normálne. Len si tým pokojne prejdi.

Ani si netušila, že objatie ti môže až tak veľmi pomôcť, avšak to Viktorovo je veľmi silné, bezpečné, uisťujúce. Ešteže ho máš.

Na tvoju tisíckrát kladenú otázku „prečo?“ ti síce nedokáže odpovedať, no až tak ti to neprekáža. Stačí, že je pri tebe.

Po dvoch týždňoch (Depresia): Svedomie

Nemáš právo smiať sa, baviť sa, dokonca ani usmiať sa. Povedala si pravdu Harrymu a Ronovi a tí takmer spadli z nôh; Ron sa teraz zo žartu tvári, akoby mal z teba strach. Nie je to vtipné, nie je to ani len vhodné. Jedinou útechou je ti Viktor.

A pomaly v tebe dozrieva rozhodnutie. Vieš, že tu už viac nevydržíš. Nejako sa dožiješ konca školského roka a potom...

Navrhol ti to Viktor a ty si vlastne nenašla jediný dôvod, prečo by si nemala súhlasiť. Keď ti to povedal, čosi sa v tebe prebudilo a pobozkala si ho. A v tom, ako ťa zovrel a pritisol k sebe, si našla nielen útechu, ale aj potrebné bezpečie.

Potrebuješ ho. Omnoho viac než Harryho, nech je ti akokoľvek dobrým priateľom, a ešte viac než pochabého Rona. Budú ti chýbať, ale...

Bez Viktora už byť nemôžeš.

**************************************************

Epilóg (Zmierenie): Vševedomie

Milá Hermiona, nemusíš sa strachovať. Aj keď si posledné týždne prežila v hrôze zo samej seba, vieš, že trest si nezaslúžiš. Kdesi v hĺbke to vieš a viem to tiež. Postupne ťa o tom presvedčím.

Zjazvila si ma, ale to neznamená, že ťa opustím. Vždy tu budem. S tebou, pri tebe. Ten tichý hlas, ktorý možno nepočuješ, no poslúchaš ho.

A vieš, Hermiona, aj keď sa posilnilo tvoje puto s Viktorom a po týchto krutých a nezvratných udalostiach si sa rozhodla opustiť Rokfort a pokračovať v štúdiu v Durmstrangu, i tam ťa budem sprevádzať. Zjazvené, ale tvoje.

Tvoje svedomie.

Škoda len, že sa nikdy nedozvieš, ako si zmenila chod histórie. Nikdy sa nedozvieš, že tvoj skutok mal veľmi silný a pozitívny dopad na všetkých čarodejníkov i muklov. Nikdy sa nedozvieš, že ten skutok, s ktorým sa budeš vyrovnávať roky, zabránil návratu lorda Voldemorta.

[ » na začiatok « ]