Kapitola:
Pridaná: 10.5.2016, 20:34:55
Čítaná: 1245×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Nagini Stilliová, Tom Riddle, Albus Dumbledore

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia, horor

Kapitola: 1 » Posledný deň 2 » Posledná noc 3 » Posledné chvíle 4 » Návrat 5 » Stretnutie 6 » Zmena 7 » Jeho dedičstvo 8 » Vysvetlenie 9 » Nový spôsob 10 » Posledná kvapka 11 » Sľub 12 » Naveky

Tom definitívne odišiel v polovici septembra. Dva týždne po tom, čo zmizol, sa z ničoho nič opäť zjavil u nás v izbe. Nezaregistrovala som jeho príchod, musel sa primiestniť, inak by som ho bola počula vojsť. Neviem, ako dlho ma pozoroval, ale keď som sa zobudila a zbadala jeho bezvýraznú tvár, zhíkla som od prekvapenia.

„Tom!“ hlesla som šťastne a posadila sa. Natiahla som ruky k jeho tvári, ale on mi ich odsotil.

Neodpovedal, nepohol sa, nežmurkol, a ja som sa tiež prestala hýbať. Úplne.

Možno na mňa použil neverbálne Petrificus Totalus, a možno som pobadala zmeny, ktoré priniesla tvorba ďalších horcruxov, pretože práve tá mi vyrazila dych.

Jeho telo už nebolo pevné a svalnaté, ale iba mocné. Jeho oči prskali chladom, ktorý ma mrazil po celom tele a keď prehovoril, jeho hlas pripomínal sykot. Možno sa snažil rozprávať po anglicky, ale zabudol; možno chcel rozprávať po parselsky, a nešlo mu to. V každom prípade som mu rozumela každé jedno slovo, hoci to, ako ich vyslovoval, vo mne vyvolávalo bytostný strach.

„Hľadala si ma.“

Prikývla som. „Nevedela som, kde si...“

„Bol som preč. Prišiel som sa len rozlúčiť.“

Pri jeho slovách ma ovládla panika. Chcela som povedať, aby to nerobil, že chcem ísť s ním, že za ním pôjdem kdekoľvek a nikdy sa ho nevzdám, lenže niečo ma zastavilo. Zastavilo ma to dieťa, ktoré sme mohli mať, ale nemali. Zastavili ma modriny na zápästiach, ktoré mi spôsobil, aj zápach naložených vnútorností z políc v obchode, keď naposledy odišiel.

„Myslíš si, že ma už nepotrebuješ,“ zasipel a sklonil sa nado mňa. Podvedome som sa odtiahla až ku stene a natlačila sa na ňu, snažiac sa uniknúť jeho hnilobnému dychu, ktorý sa ku mne teraz dostal. Už nebol človekom, začal skôr pripomínať zviera, divé, nenásytné, bažiace po koristi, ktorá pred ním nemôže uniknúť.

Roztriasla som sa na celom tele. Aj tá štipka túžby po jeho blízkosti, ktorá vo mne ostala, zrazu zmizla.

„Tom, prosím ťa...“ pípla som bez dychu, chúliac sa do klbka ako zajačik chrániaci sa pred haďou papuľou.

„Ja už nie som Tom,“ povedal nahnevane. Nie, nie nahnevane. Nenávistne. „Už nikdy sa neopováž osloviť ma prašivým menom môjho otca.“

Neodpovedala som.

A ani on.

Stál nado mnou nehybne ako socha. Premeriaval si ma očami, každý jeden kúsok môjho tela, akoby cezeň až do duše, ktorá sa teraz napĺňala zdesením a smútkom.

„Si taká pekná,“ povedal napokon a sklonil sa k mojej tvári. Jeho dlhé, tenké, mŕtvolne bledé prsty našli pramienky mojich vlasov a zamotali sa do nich, jeho pery sa priblížili k môjmu uchu a slabo sa oň obtreli, a keď vyslovil ďalšie slová, prenikla mnou stará vášeň zmiešaná zmiešaná s paralyzujúcim strachom, ktorú si nemohol nevšimnúť.

„Si tá najkrajšia žena, akú som kedy videl. Čistá, temná a oddaná. Pravá nasledovníčka Temného pána.“

Z pier mi unikol tichý povzdych.

„Vedel som to,“ zašepkal posmešne. „Ešte stále ma chceš.“

Nedokázala som odpovedať, pretože ani „áno", ani „nie" moju túžbu nevyjadrovalo. Bolo to kdesi medzi nimi dvoma, kdesi medzi tým, kým som bola ja a kým bol on, kdesi medzi minulosťou a budúcnosťou, no určite nie v prítomnosti.

Ostal sklonený, až som na chvíľu nadobudla pocit, že zdrevenel. Nemohla som sa naňho pozrieť, nemohla som prehovoriť, nemohla som dýchať. Mal pravdu. Bol desivý, ale moja láska k nemu nemohla zmiznúť v priebehu dvoch týždňov. Milovala som ho oddane desať rokov, a to nemohol zotrieť ani fakt, že už nie je tým mužom, do ktorého som sa pred rokmi zahľadela.

A to ma vydesilo. Po prvýkrát som sa zľakla vlastných citov k nemu, po prvýkrát sa vo mne ozval inštinkt prežitia, ktorý som nikdy nemala priveľmi silný, pretože som sa spoliehala na to, že jediný spôsob, akým prežijem čokoľvek, čo mi život nadelí, bude v jeho blízkosti.

Zrazu som sa musela rozhodnúť, ako utečiem, ako ochránim samú seba, ako zariadim svoje prežitie. No nemala som ako. Môj prútik bol na nočnej skrinke, priďaleko na to, aby som naho rukou dočiahla. No možno ak by som po ňom prudko vyštarto...

„Nech ti to ani nenapadne,“ zasyčal a vystrel sa. Vzal môj prútik, chytil ho špičkami ukazovákov za oba konce a posunul si ho pred oči. „Nádherný. Ebenové drevo, dračia šľacha. Si skutočne vznešená.“

Oči mu klesli k mojim. Hovorili len o jednom. Patrila som mu. Už nie z vlastnej vôle. Z jeho. On ma chcel, on ma potreboval, on po mne túžil. A ja som sa musela podriadiť.

Rozvzlykala som sa. „Tom, prosím ťa...“

„Čo som ti povedal?“ zreval, uchopil prútik do ruky a zasipel „Crucio!“

Prenikla mnou neznesiteľná bolesť, akoby ma zvnútra bodali tisíce nožov a zverákmi mi drvili všetky kosti. Kričala som od bolesti; alebo som si to možno len predstavovala, pretože pri toľkých mukách nebolo možné vydať ani hláska.

Keď to hrozné trápenie konečne pominulo, uvedomila som si, že úzkostlivo stískam plachtu a hryziem si do spodnej pery, z ktorej sa valila krv. Vzlykala som, nahlas, ako malé dieťa, ktoré dostalo za ucho, chvela sa tak, že podo mnou vŕzgala posteľ a bála sa pozrieť na Toma, nie, na Temného pána, aby som opäť neurobila, nepovedela niečo nesprávne, niečo, čo by spôsobilo tú bolesť, ktorú som prežila pred chvíľou.

Zrazu som na líci zacítila tupý tlak. Bola to špička môjho prútika; putovala ku kútiku mojich pier až k brade a potom ku krku. Tam mi zatlačila na ohryzok. Nie bolestivo, ale dostatočne silno, aby som sa mykla od strachu z ďalšej bolesti.

Ľadovo sa zasmial.

Zatriasla som sa.

„Ešte ťa nepotrebujem,“ vyhlásil. „Ale raz budem. A vtedy splníš svoj účel.“

Tlak prútika povolil. Dopadol vedľa mňa na matrac.

Ozvalo sa tiché puk! a Toma, ani Temného pána nebolo.

Pomaly som sa posadila. Stále mnou lomcovalo zdesenie, no cezeň sa začal predierať iný pocit, oveľa hlbší, trvácnejší, ktorý nasledujúce roky pomaly rozožieral moje vnútro a nútil ma želať si, aby som ešte aspoň raz zahliadla môjho Toma, toho Toma, ktorý býval nežný a láskavý – pocit straty.

Dlho som sedela na posteli, objímajúc si kolená. Vedela som, že sa nevráti. Vedela som, že odteraz budem sama, osamelá, bez toho, ktorý ma najviac miloval.

To vedomie ma bolelo. Bolelo ma viac, než akýkoľvek Cruciatus, ktorý by na mňa uvalili, viac, než akákoľvek facka, ktorý by mi dali. Prišla som oňho. Prišla som o svojho Toma. O toho, ktorého som najviac ľúbila. Nedokázala som ho zachrániť. Nedokázala som ho zbaviť tej posadnutosti nesmrteľnosťou. Prečo ma len nepočúval? Prečo som preňho neznamenala všetko na svete? Prečo som ja nebola stelesnením jeho sna?

Pretože som bola len človekom. Iba obyčajnou ženou, so všetkými kvalitami, pre ktoré by iní vraždili, ale pre Toma neboli dosť dobré.

V čom som zlyhala? Čo som urobila inak, než chcel, než potreboval? Mala som hádam stáť pri ňom viac? Mala som trvať na tom, aby aj z mojej duše vytvoril horcruxy? Možno by som stratila srdce spolu s ním. Možno by som sa tiež premenila na zvera. Na hada. Prečo inak sme vedeli obaja po parselsky?

Možno...

Zúrivo som tresla päsťou do mäkkého matraca. Bola to moja vina. Prišla som oňho kvôli svojej slabosti. A vedela som, že ho už nikdy nezískam späť...

Iba ak...

[ » na začiatok « ]