Kapitola:
Pridaná: 5.7.2016, 23:43:33
Čítaná: 1723×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Nagini Stilliová, Tom Riddle, Albus Dumbledore

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia, horor

Kapitola: 1 » Posledný deň 2 » Posledná noc 3 » Posledné chvíle 4 » Návrat 5 » Stretnutie 6 » Zmena 7 » Jeho dedičstvo 8 » Vysvetlenie 9 » Nový spôsob 10 » Posledná kvapka 11 » Sľub 12 » Naveky

A konečne je tu ďalšia, a zároveň posledná kapitola tohto zvráteného príbehu. Rada by som Vás len upozornila – čítajte len na vlastné riziko, pri písaní a opätovnom čítaní niektorých pasáží mi bolo trošičku nevoľno. Dúfam, Ran, že mi po prečítaní nepovieš, že trpím nejakou poruchou alebo niečím podobným, lebo neviem, kde sa toto vo mne vzalo :D

------------------------

Musela som dosiahnuť nesmrteľnosť. Musela som si zabezpečiť večný život. Bez neho som nebola Toma hodná a bez Toma som žiť nemohla. Nemohla…

Strávila som týždne hľadaním najrôznejších zdrojov - niektorých rovnakých, z ktorých študoval Tom, niektorých úplne nových. Precestovala som všetky knižnice v Európe a nakoniec v Afrike, aby som našla schodnú cestu, ako sa stať nesmrteľnou. Hepzibah však mala pravdu. Exitovali len dva spôsoby. A jedným z nich bola vražda.

Vyhliadla som si svoju obeť – bol to Burges, ktorý už aj tak sotva stál na nohách a jeho deti žili ktoviekde. Lenže keď na to prišlo – keď som vyslovila tie dve slová – Avada Kedavra - nič sa nestalo.

Napriek svojmu odhodlaniu, napriek neuveriteľnej túžbe dosiahnuť svoj cieľ, som nedokázala zabiť.

A vtedy som to pochopila. Nebola som ho hodná. Nedokázala som ani zabiť, nieto vytrhúť si kus duše a zamknúť ho do magického predmetu. Preto ma nemiloval. Preto si zvolil nesmrteľnosť a nie mňa. Bola to len moja vina.

Môj živor zhorel na popol. Tá túžba, tá láska, čo som celé roky pociťovala, čo ma živila, odkedy som prvýkrát zacítila jeho pohľad na svojej tvári, odišla spolu s ním. Chcela som žiť večne pre neho, ale nedokázala som to zariadiť; a bez neho som žiť nemohla.

Bezpredmetne som sa túlala po londýnskych uličkách, zachádzajúc do najhlbších a najhnusnejších zákutí čarodejníckej štvrte, čoraz častejšie zamieriac k dverám do Zvrhnutého piva - najodpornejšej krčmy v celom Anglicku. Pred nimi som sa zastavila a po zauvažovaní sa vrátila do bytíku nad obchodom. Ako dni plynuli, to uvažovanie trvalo čoraz dlhšie. Načo som sa mala snažiť, ak som nemala zmysel života? Urobila som teda ten osudný krok cez prah a ocitla sa v zamorenej, špinavej miesnosti s polepenými stolmi natrieskanými na sebe, obklosenými prevažne chlapmi, aj pár ženami. Páchlo to tam chmeľom, pálenkou a zvratkami, ale bolo mi to jedno. Chcela som si len nájsť miesto, rovnako zbytočné, ako som bola ja a tam vyčkať svoj koniec. No ten neprichádzal. Nech som pila, koľko som pila, nech som odmietla toľko chlapov, koľkých som chcela, a nech som ich prijala toľko, koľko som som chcela, ani jeden risk sa nevydaril a ja som ostala žiť.

Po niekoľkých týždňoch ma na ulici, kde som prespávala, zobudil ktosi vysoký a úhľadne oblečený. Cez zakalený zrak som pobadala, že to je Dumbledore.

Ľútosť v jeho očiach vo mne vyvolala dávnu nenávisť voči tomuto mužovi, ktorý sa tváril, akoby mal patent na láskavosť a prudko som vstala, odstúpiac o niekoľko krokov.

“Dajte mi pokoj!” zvolala som. Skôr, než som sa stihla otočiť, povedal: “Prišiel som vám pomôcť.”

Žalúdok mi stislo nádejou. “Viete, kde je Tom?” opýtala som sa.

“Nie. To neviem.”

“Tak potom načo ma vôbec otravujete?!”

“Pretože vás skazil a urobil z vás trosku.”

“On že ma skazil?” zasmiala som sa trpko. “On ma vylepšil. On bol vzduchom v mojich pľúcach, on bol krvou v mojich žilách, on bol silou môjho tela. Troskou som preto, pretože ho nie som hodná.” Hlas sa mi zachvel a kolená sa mi podlomili, oprela som sa však o stenu a ďalší pohľad na Dumbledora mi pomohol nabrať stratenú silu.

Vyzrel ako svätuškár, za ktorého ho všetci považovali a pritom to bol obyčajný pokrytec. Ak by bol Toma prijal na pozíciu učiteľa Obrany proti čiernej mágii, toto by sa nebolo stalo. Bol by ostal na škole, bol by ostal doma. Mal by pocit, že niekam patrí a možno by sme spolu boli šťastní.

Od hnevu som si odpľula k starcovým nohám. “Nenávidím vás,” zavrčala som a tackavo sa vybrala čo najďalej od neho. Zabočila som za roh, tam sa otočila na mieste a odmiestnila sa kdesi do Škótska. Nevedela som, prečo práve tam. Vôkol mňa neboli žiadne budovy, nijaká civilizácia. Možno som jednoducho myslela na Rokfort a dostala som sa blízko neho. Nehodlala som však pátrať.

Chladný horský vzduch rozrážal slzy na mojich lícach a ja som vo vetre na chvíľu začula jeho šepot. Akoby hovoril “Nagini, počkaj na mňa”.

Prvýkrát po niekoľkých týždňoch som sa usmiala a odriekla: “Počkám, Tom. Počkám.”

O bosú nohu sa mi obtrelo čosi hladké a studené. Nemusela som sa tam ani pozrieť, aby som vedela, že je to had. Tie sme predsa obaja milovali.

“Poslal ťa Tom?” opýtala som sa po parselsky.

“Žiadneho Toma nepoznám,” odvetila zmija, hrubá ako moje predlaktie a ovinula sami okolo nohy, posúvajúc sa po nej čoraz vyššie, až k môjmu krku. Vyplazila tenký jazyk a spýtavo na mňa pozrela.

“Kde som to?” opýtala som sa, nespúšťajúc z nej oči.

“V našom hniezde,” odvetila a kývla hlavou smerom k dutine v zemi, z ktorej postupne vychádzali ostatní členovia jej rodiny. Ich nádherné, tmavomodré šupiny sa na popoludňajšom slnku leskli a do mojej duše sa vtisla radosť, toľké dni pre mňa neznáma.

Obklopili ma a sklopili hlavy, akoby sa mi klaňali.

“Nemám domov,” povedala som im. “Budete moja rodina?”

“Budeme,” odvetili zborovo.

V divočine som strávila takmer štyridsať rokov. Živila som sa tým, čo mi príroda ponúkla – zabíjať zvieratá bolo oveľa jednoduchšie než zabíjať ľudí – a dúfala, že sa raz ku mne Tom vráti. Tiež predsa obľuboval hady a škótske vysočiny. Obľuboval mňa. Prečo by teda nemal po mňa eventuélne prísť? Predsa sa mi každú noc zjavoval v snoch – taký, akého som ho ľúbila – mladý, pekný, očarujúci, vášnivý a zlovestný; cítila som tú elektrizujúcu príťažlivosť, ktorou si ma k sebe pripútal a následne plakala, pretože moje predstavy neboli skutočnými. Jeho prítomnosť však vo mne neustále ostávala, pripomínajúc mi, že kdekoľvek budem, vždy ho budem vo svojom srdci nosiť.

Až nakoniec prišiel. Uplynuli roky – čerň mojich vlasov sa zmenila na striebro, hladká tvár zvrásnela a pevné, príťažlivé telo skrehlo. Keď som ho uvidela, moje vnútro naplnila rovnaká dievčenská radosť, ako vždy – opäť som mala sedemnásť, chodila na Rokfort a túžila iba po tom, aby sa ma dotkol a povedal mi, ako veľmi ma ľúbi.

Aj on sa zmenil. Jeho nádherná tvár pripomínala teraz viac hada, než človeka. Nevadilo mi to – do hadej tváre som sa dívala posledných niekoľko desiatok rokov, a táto bola tá najdokonalejšia z nich.

“Tom…” zasyčala som. Ľudskú reč som už zabudla; parselčina sa stala mojím jazykom.

“Nie Tom. Lord Voldemort,” povedal chladne, tiež po parselsky.

“Takže sa ti to podarilo? Ovládol si svet?” opýtala som sa s nádejou v hlase.

Jeho tenké pery sa vykrivili do úsmevu. “Ešte nie. Ostáva mi ešte jedna vražda. A potom zo mňa bude skutočný Temný pán.”

Dojato som sa zasmiala a vykročila k nemu, on ma však zastavil zdvihnutím ruky. “Prišiel som sem dokončiť dielo. Sedem horcruxov,” povedal a prikročil ku mne. “Mám ich šesť. A keď zabijem jedného malého chlapca, čo mi má vraj zabrániť v absolútnej moci, vytvorím svoj posledný. A ten kúsok vložím do teba.”

“Dokážeš to?” opýtala som sa. “Ja… som predsa stará,” zhrozila som sa. Čo ak zomriem a spolu s mojím telom zomrie aj jeho duša? Takú zodpovednosť som nemohla prijať.

“Viem. Preto už viac nebudeš človekom. Zomrieš a potom sa premeníš. Na stvorenie, ktoré som v tebe vždy videl; na to, na ktoré si sa chystala celých štyridsať rokov.” Dotkol sa mojich líc svojimi ľadovými rukami a odstúpil.

Mávol prútikom a ja som spadla na zem. Neviditeľné povrazy ma pripútali k trávnatému kopcu a ja som sa spýtavo pozrela na neho.

Venoval mi ešte jeden pohľad a zasyčal: “Vezmite si ju!”

Z nory v zemi sa začala rinúť moja rodina – desiatky a desiatky hadov, s ktorými som prežila väčšinu života, a ja som na svojej vetrom oľahanej a slnkom skrčenej koži zacítila azda stovku uštipnutí, ktoré ma pálili na pokožke a potom aj pod ňou. Celé telo sa mi zmenilo na ohnivú platňu, zmáhala ma triaška a konštatná bolesť zároveň a z očí sa mi rinuli slzy, ktoré mi zahmlievali pohľad na mulovaného muža. Okolo mňa začalo všetko tmavnúť, bolesť ustupovala, dýchalo sa mi ľahšie…

***

Preprava do Albánska bola pre mňa nočnou morou. Napriek tomu, keď som konečne zbadala Lorda Voldemorta, mojím vnútrom sa rozlialo teplo, hoci na mojom tele to nebolo znať. Vyzeral zúbožene, ako malé dieťa, a predsa mal dosť síl na dokonanie svojho cieľa. Toľko som na to čakala – celých trinásť rokov. A teraz bude môj osud konečne naplnený. Konečne aj ja dostanem kúsok Tomovej duše.

Tá žena – Berta Jorkinsová – bola úbohá. Vzlykala a prosila, hoci na ňu Červochvost uvrhol Silencio. Videla som, že žobroní o milosť, ale môj Tom bol neúprosný. A ja som netrpezlivo čakala, kým ju konečne zabije.

Vyriekol tie nádherné slová a mňa oslepila silnozelená žiara, nasledovaná červenou, ktorá ma úplne vyviedla z miery a napla moje telo v bolestivom kŕči. Zľakla som sa, že na mňa Temný pán uvrhol Cruciatus, ale vzápätí ma pravda zasiahla ako sladký lúč horúceho slnka a ja som spokojne zasyčala. V mojom tele konečne sídlili dve duše, tak ako to malo byť vždy. Tá jeho vedľa mojej, a moja vedľa tej jeho. Bolo im súdené byť spolu. Vládnuť spolu. Žiť spolu.

Naveky.

---------------

Ďakujem Vám všetkým za Vašu priazeň, trpezlivosť, komentáre a dúfam, že čoskoro prídem s ešte jednou, dávno nedopísanou poviedkou z HP prostredia, ktorá tu, na Priori, ešte ani neuzrela svetlo sveta :) K nej už len toľko, že v nej bude Severus ;) :D

[ » na začiatok « ]