Kapitola:
Pridaná: 9.5.2016, 14:02:47
Čítaná: 3350×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - slovenské prostredie zmiešané s fantasy prvkami
Postavy: Lívia, Alex, Marek, Laura...
Stručný dej: „Ešte donedávna som tvrdila, že môj život je strašne obyčajný. Nudný a jednotvárny, nehybný ako voda v plastových fľašiach. Mojou radosťou boli priatelia, predstava, ako sa zabavím na predmaturitnom plese. Tešila som sa, že potom vypadnem zo školy a konečne zabudnem na muža, ktorý mi pred pár rokmi pobláznil hlavu. Lenže mojou slabou stránkou je zvedavosť. Zaplietla som sa tam, kde som sa nemala ocitnúť. Vypočula som si rozhovor, ktorý nebol určený pre moje uši. Narušila som plány, o ktorých som nemala nič vedieť. Nešťastnou náhodou som odhalila tajomstvo svojho profesora dejepisu. A kto naň raz príde, nemôže ujsť. Preto sa začal boj o život i čas.“ Nudný život maturantky Lívie sa zo sekundy na sekundu mení na zápas s prírodou, živlami i samotným profesorom - Marekom Bezákom. Vydávajú sa na dobrodružnú cestu plnú nebezpečenstva. Stihne Marek splniť svoju misiu včas aj napriek komplikáciám?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Stresy 2 » Nepríjemné zistenie 3 » Oáza radosti 4 » Strach 5 » Starosti 6 » Adrenalín robí divy 7 » objav 8 » Varovanie 9 » Zvádzanie 10 » Konečne zmena 11 » Útočište 12 » Calaboose 13 » Útek 14 » Dessireé Artemis 15 » Elixír lásky 16 » Krutá pravda 17 » Vladimír Bobuľa 18 » Blažej 19 » Konečne doma 20 » Zvítania 21 » Rozchod 22 » Pomsta 23 » Starosti 24 » Liečenie a dary 25 » Preč. Preč od všetkého... 26 » Pohreb 27 » Testament 28 » O rok neskôr 29 » Zbohom neznamená navždy

Všade sa vznášal opar ľahučkej hmly. Snažila som sa cez ňu niečo zahliadnuť, no nedarilo sa. Až po chvíli začala opatrne sadať na zem. A vtedy som si všmla, že sa nachádzam na brehu mora. Okolo mňa postávalo množstvo neznámych ľudí. Všetci sa usmievali. Nikto sa netváril nešťastne. Nikto necítil žiadnu bolesť či strach. A ja tiež nie. Zrazu som sa cítila zázračne ľahká a šťastná. Akoby všetky problémy odleteli, opustili naše telá a zostalo len to pozitívne.

Každému sa v tvári zračila zvedavosť.

Každý si kládol tú istú otázku - kam pôjdeme? Kde sme?

Zrazu sa pri nás objavilo množstvo pltiek a všetci sme do nich automaticky nastúpili. Nik nám to nekázal a predsa sme všetci vedeli, že to treba spraviť, že nás na druhej strane brehu čaká niečo iné, nové a krásne.

Nasadla som do plťky spolu s ďalšími tromi mladými ženami. Nikto tu nebol starý, všetci v najlepších rokoch. Zvedavo som zadržiavala dych.

Keď sa všetky loďky naplnili, pohli sa vpred. Bez vesiel, len tak, akoby ich poháňal samotný vetrík.

V duši mi zavládol pokoj.

Pred nami sa postupne vynáral ostrov, na ktorom rástli stromy také zelené, ako som ešte nikdy nevidela, obloha nad ním bola taká modrá, že ani ten najlepší maliar by ju nedokázal namaľovať lepšie.

Netušila som, koľko sme sa plavili. Či päť minút alebo celý deň. Akoby sa čas zastavil. Loďky narazili o dno. Všetci sme vystúpili na niečo mäkké a jemné.

Na oblak.

Zdvihla som zrak. Po ľavej i pravej strane sa predo mnou týčili dve vysokánske palmy, obklopené jemným žltoružovým oparom. Úplne na vrchu sedeli dve snehobiele holubice a ovzduším sa niesla nadpozemská pieseň. Pomalé, jemné tóny vyvolávali na tvárach prichádzajúcich úsmev a v duši šťastné vibrácie.

A znovu sme všetci vykročili, akoby sme vedeli, že práve sem máme vojsť. Ostrov bol exotický. Prekrásna príroda zaliata slnenčným svitom. Tráva bola zelenšia než kdekoľvek inde, na zemi rástli kvety najrôznejších farieb od fialovej, cez červenú, ružovú, žltú, červenú i modrú. Vzduch sladko voňal a vtáctvo v korunách stromov štebotalo.

Stromy boli mohutné, zelené listy sa pokyvovali vo vánku a odhaľovali červené jablká i žlté hrušky. Tiahli sa tam i viniče posiate zelenkavými dužinatými bobuľami hrozna. Stačilo sa načiahnuť.

Vtom mi pohľad padol pred seba.

„Sára?“ vyslovila som udivene. „Sára!“ rozbehla som sa jej v ústrety a nadšene sme sa objímali. Vyzerala mladšie, no nebolo možné nespoznať ju.

„Holubička moja, aj ty si tu? Verila som, že prídeš oveľa neskôr,“ švitorila.

Bola som šťastná ako už dávno nie. No napriek tomu mi niečo chýbalo.

„Choď ďalej. Priamo do stredu. Riaď sa srdcom,“ šepla mi Sára sprisahanecky. „Viem, že hľadáš jeho.“

„Ďakujem.“

Pomaly som kráčala, míňala skupinky ľudí, ktorí sa spoznávali, vítali. Dostávala som sa do stredu ostrova. Tam, v jeho srdci, stál jediný človek. Pod stromom obsypaným maličkými bieloružovými kvietkami. Muž bol obrátený chrbtom, no predsa som vedela, že to môže byť jediná osoba.

Ten, čo ma zasypal láskou.

Ten, čo mi sľúbil večnú lásku.

Ten, čo patril len mne.

Môj Marek Bezák.

Podišla som k nemu, natiahla ruku. Obrátil sa. Stále bol rovnako príťažlivý, azda aj väčšmi.

„Marek!“ zvolala som šťastne a vrhla sa mu do náručia.

„Lívia,“ dýchal mi do vlasov a pevnejšie ma stisol. „Som rád, že ťa vidím.“

„Aj ja. Milujem ťa, Marek. Stále ťa milujem,“ šepkala som mu do priehlbinky na krku.

Krásne sa na mňa usmial a pobozkal ma. „Aj ja teba, Lívia, aj ja teba stále milujem.

„Konečne spolu,“ tiekli mi po lícach slzy šťastia a nadšene som ho bozkávala. Mala som pocit, že tu, na tomto mieste, sú všetky emócie akési intenzívnejšie. „Už navždy.“

„Nie, Liv, nie navždy.“

„Čože?“ pozrela som mu do očí. „Čo tým myslíš?“

Vzal mi bradu do dlaní.

„Liv, ja som strašne rád, že ťa vidím. Že ťa zasa cítim,“ zhlboka sa nadýchol a znovu ma pošteklil perami na tých mojich, „ale ty sem ešte nepatríš.“

„Akože nepatrím?“ nechápala som.

„Musíš sa vrátiť, Liv. Ty si ešte nesplnila svoju misiu na svete. Nikto nezomrie skôr ako by neurobil všetko, čo mu hviezdy nadelili, pamätáš? Kým nesplníš všetko, čo je pre teba pripravené, nemôžeš odísť na druhý svet.“

„Ale som tu,“ trvala som na svojom. „Môj život nie je bez teba to pravé. Ja nedokážem bez teba žiť. Každý deň na teba myslím, spomínam na spoločné chvíle, na tvoje bozky, dotyky, vôňu... Nechápeš? Prešiel už rok a ja ťa stále ľúbim. Nedokážem mať iný vzťah.“

Pokrútil hlavou a na perách mu pohrával jemný úsmev. „Lívia. Ty nie že nedokážeš mať iný vzťah, ty ho nechceš mať. A to je veľký rozdiel.“

„Marek, neštvi ma,“ zavrčala som, hoci som zlosť vôbec necítila. Vari tu môžem cítiť len radosť? „Mne strašne chýbaš,“ zaleskli sa mi v očiach slzy. „Strašne,“ šepla som.

„Aj ty mne. Ale každý deň na teba hľadím, dávam pozor,“ usmieval sa. „Stal som sa tvojím anjelom strážnym. Len vďaka tebe som dokázal splniť svoju misiu.“

„Vďaka mne?“ utierala som si oči od sĺz.

„Áno. Mýlil som sa. Aj starý otec. Nebolo mojím primárnym cieľom na zemi zachrániť svet. Bol len jedným z nich. Mojou úlohou bolo zachrániť teba. Všetko bolo tak, ako to byť malo. Ty si sa mi mala zapliesť do cesty. Mala si so mnou prežiť celú tú strastiplnú cestu. Mala si spoznať Sáru, ktorej si nesmierne pomohla tým, že si stála pri nej, chcela s ňou tráviť čas. Ja by som bez teba svoj osud nenaplnil. Rozumieš tomu?“ pozrel mi do očí. Palcom mi zotrel slzy, ktoré mi vytrvalo stekali po lícach. „Nič nie je náhoda. Všetko na svete sa pre niečo deje. Či je to bolestivé alebo krásne. Všetko dopadlo tak, ako malo. A ty musíš žiť ďalej. Ešte si nesplnila všetko, čo je tvojou úlohou.“

„Ale ja to bez teba nedokážem,“ smrkla som a aj naďalej sa ho držala ako kliešť. „Potrebujem ťa.“

„Ale ty ma máš,“ namietol. „Čakal som tu na teba doteraz. Budem čakať navždy, kým ty budeš chcieť. Moja láska k tebe nikdy nezanikne, bude tu vždy. Môžem ti sľúbiť jednu vec.“

„Akú?“

„Každý každučký deň ťa budem ráno budiť. Bozkom. Každý jeden deň, dobre? A kým to budem robiť, budeš vedieť, že som tu, myslím na teba a dávam na teba pozor. Budem s tebou, aj keď budeš na zemi trpieť, keď budeš plakať, aj keď sa budeš tešiť.“

„Marek...“ znovu mi vytryskli slzy. „Nerob mi to...“

„Liv, ty sa jednoducho musíš vrátiť. Musíš žiť. Máš tam rodičov, pre ktorých si všetkým. Máš tam priateľov. Elu. Lukáša. Nie, počúvaj ma,“ nedovolil mi protestovať pri zmienke o Lukášovi. „Nemôžeš sa uzatvárať pred láskou. Nemôžem ti povedať, dokedy ešte budeš žiť, ale ten čas musíš využiť najlepšie, ako vieš. Videl som, že ti Blažej prezradil, čo je tvojím darom. A tvojou úlohou je využívať ho na dobro druhým.“

Mlčala som. Pohládzala som Marekovu tvár, vnímala hebkosť jeho líc, hrejivosť v očiach. Cítila som smútok, obavy z budúcnosti bez neho, no zároveň som začínala chápať, čo mi vraví. Dávalo to zmysel. Videla som, ako všetci, s ktorými som sa stretla, sa snažili využívať svoje dary, len aby pomohli iným. A Marek vo mne začínal prebúdzať túžbu niečo urobiť. Zrazu som cítila, že som ešte potrebná na zemi, že tam musím niečo zmeniť...

„Už som ťa presvedčil?“ spýtal sa s úsmevom.

„Začínaš,“ zasmiala som sa. „Vždy si mal na to talent.“

„To som rád.“

Jeho bozk vo mne znovu rozihral každú žilku, znovu ma celú rozochvel. Pripomenul mi všetko to krásne, čo som kedy s ním zažívala. Stále som ho milovala najviac na svete.

„Sľubuješ, že ma každé ráno budeš budiť bozkom?“ spýtala som sa, túliac sa k nemu.

„Sľubujem. To by som si neodpustil, keby nie,“ pohladkal ma.

Spokojne som sa usmiala.

„No a teraz už choď, bež a ži!“ odstúpil. „Už sa o to hodnú chvíľu pokúšajú.“

„Kto?“

„Ľudia, čo ťa tam dolu oživujú,“ zasmial sa. „Zbohom, Liv. A zbohom neznamená navždy. Nezabudni.“

Naše prepletené prsty sa rozplietli. Zrazu ma zahalil jemný opar, Marek sa mi stratil z dohľadu a ja som cítila, ako sa okolo mňa zdvíha vietor.

Vtom som otvorila oči. Nado mnou sa skláňalo množstvo ľudí s vydesenými tvárami. Vetrisko fučal, okolím sa niesla vzrušená vrava.

„Prebrala sa! Vďaka Bohu!“ začula som niečí výkrik.

Áno, prebrala som sa. Musela som. Kvôli rodičom. Laure a iným, pretože tu mám ešte svoje poslanie.

No najmä kvôli nemu.

Kvôli Marekovi.

***

Keď už mám dnes taký ukončovací deň, pridávam poslednú kapitolu Elixíru lásky. Ďakujem všetkým, ktorí čítali alebo iba nazreli a predovšetkým ďakujem Marike (pre ktorú je aj venovaná táto kapitola), za to, že vytrvalo čítala a komentovala. Si ten najúžasnejší čitateľ, akého autor môže mať. Ďakujem krásne. :)

[ » na začiatok « ]