Poviedka:
Pridaná: 15.4.2016, 21:44:41
Čítaná: 2215×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Stáli sme spolu pred Wizengamotom 2 » Naozaj iba obyčajný chlapec 3 » Motýle Nikto nemá rád

„Ron! Pozri sa, toto musíš vidieť!“

„Čo zase,“ Ron Weasley sa ani nepohol, len veľmi neochotne zdvihol zrak od svojej obrovskej porcie jablkového koláča, ktorá mu trónila na posteli a pozrel na svojho najlepšieho kamaráta, držiaceho v rukách Denného proroka. Namiesto toho, aby s Harrym chodili na raňajky dolu do Veľkej siene, kde sa ako hlavná špecialita zvyčajne podával nejaký typ kaše, prípadne vajíčka na tvrdo, radšej si zašli po raňajky priamo do kuchyne, kde im domáci škriatkovia ochotne nadelili čokoľvek, čo im prišlo na um. Dnes bol navyše metlobal, Chrabromil proti Bystrohlavu, museli sa pred zápasom nejako posilniť.

„Sudičky majú budúci piatok koncert v Londýne.“

„Super. Takže ideme, nie?“ Ron sa už zase napchával. Ledva mu bolo rozumieť, keď sa opýtal. „A čo rodičia?“

„Predsa sa ich nemusíš pýtať,“ odvetil Harry nechápavo, pretáčajúc ďalšiu stránku Proroka, na ktorej ho zaujala obrovská titulka: Prezradí konečne Dumbledore meno Vyvoleného? Pustil sa teda do čítania.

„Nemyslel som mojich,“ Ron namieril vidličku na svojho najlepšieho kamaráta. „Moju mamu by si na niečo také nedostal ani náhodou, podľa nej je to iba obyčajné krákanie. Ale sám si hovoril, že tvoj tatko je veľkým fanúšikom. Nebojíš sa, že tam naňho narazíme?“

„He?“ bez záujmu sa pýtal Harry.

„Počúvaš vôbec?“

„Počúvaj ty toto.

Už dlhé roky sa špekuluje o mene toho, ktorý sa ako jediný dokáže postaviť Tomu-koho-netreba-menovať... Teraz sa objavili nové špekulácie, že Albus Dumbledore, riaditeľ prestížnej Rokfortskej strednej školy v skutočnosti možno TO meno pozná. Dumbledore musí nepochybne čeliť čoraz väčšiemu tlaku verejnosti, ktorá sa v týchto zložitých časoch dožaduje aspoň nejakej istoty. Proti riaditeľovi čoraz častejšie vystupujú aj známe osobnosti... na na na bla bla. „Nechápem, prečo tie tajnosti. Všetci predsa pochopiteľne chceme vedieť, za koho sa máme postaviť, či nie?“ komentoval Dumbledorov postoj známy filantrop Lucius Malfoy... bla bla bla žeby Lockhart? ... a tak ďalej a tak ďalej.“

„Hádam len neveríš tomu, čo Denný prorok napíše,“ prevracal Ron očami.

„Stále je to však uveriteľnejšie ako myšlienka, že sa môj tatko odrazu zjaví na koncerte Sudičiek,“ zachmúrene odvetil Harry a dodal. „Keď dokáže tráviť v práci celé dni.“

„Ja ťa chápem kamoško. Len vieš, keď už teraz ste pohádaní...“

Bola pravda, že Harry sa s otcom nerozprával už od Vianoc. Keď sa na to pozrel teraz s odstupom času, prišlo mu to ako totálna hlúposť. Dokonca si v kútiku duše už aj priznal, že to všetko bola vlastne jeho vina, no nemienil ustúpiť. Predsa nie je slaboch. Pätnásť rokov je neskutočne tvrdohlavé obdobie v živote človeka.

Harryho zo zamyslenia vytrhol Ronov tichý hvízd. Za dverami izby bolo počuť tlmené mraučanie, čo bolo neklamným znakom, že Hermiona aj s tou svojou odpornou mačkou je niekde na blízku. Obaja s Ronom vyskočili a rýchlo ukryli svoje už takmer dojedené raňajky pod postele. Hermiona by asi nebola veľmi nadšená, ak by sa ukázalo, že takýmto spôsobom pridávajú škriatkom zbytočnú prácu. Kľučka zašramotila a dvere sa otvorili.

„Zase ste zmeškali raňajky,“ ozvala sa len čo opatrne vkročila do spálne. Ovešaná svojím kocúrom a taškou plnou kníh, ktoré ju zdobili dokonca aj cez víkend (!), im horko-ťažko podávala hrniec plný horúcej krupicovej kaše. „Povedala by som, že dnes pred zápasom potrebujete extra posilnenie. A mimochodom, prišiel ti list Harry,“ dodala, vzápätí vytiahla z vačku malú žltú obálku s červeným lemom a podávala mu ju.

Harry si ju od nej zobral a neubránil sa menším výčitkám, keď pomyslel na toto jej úžasné raňajkové gesto a potom na ten skvelý jablkový koláč, ktorý mu rozvoniaval pod posteľou. Ronov pohľad prezrádzal, že sa cíti rovnako.

Po roztrhnutí obálky bolo okamžite jasné, že to je list od otca. V nadväznosti na ich vzájomné nerozprávanie sa, tam totiž nebolo napísané ani jedno jediné slovko, na papieri sa však vynímala pomerne slušne nakreslená zlatá strela, jemne trepotajúca malými krídelkami. Harry síce nedal najavo vôbec nič, ale to asi ani nemusel. Hermiona s Ronom totiž veľmi dobre vedeli, že ho to úprimne potešilo. Dnes určite vyhrajú.

------------------------------------------------

Týždeň na Rokforte ubehol ani voda, ak nerátame poslednú piatkovú dvojhodinu – Elixíry, ktoré všetkým už tradične pripadali ako večnosť umocnená na druhú. Dnes však Ronovi a Harrymu ani len Elixíry nemohli pokaziť dobrú náladu, ktorá ich napĺňala celé dopoludnie. Dnes večer sa ide na Sudičky. Pomaly narastalo vzrušenie, na následky pochopiteľne nikto nemyslí.

Samozrejme, toto nebol ich prvý výlet za hranice areálu školy. Rokfort je obklopený vskutku nádhernou prírodou a vysokými vrchmi, ktoré priam zvádzajú na potulky. Pre tentoraz sa to však rozhodli držať v tajnosti pred Hermionou. Nie preto, že by to náhodou mohla vyštebotať nejakému profesorovi, ale skúšky už pomaly začínali klopať na dvere a to je doba, počas ktorej neradno Hermionu dráždiť takýmito vecami. Ron prišiel s teóriou, že to je vlastne čin dobrodinstva. Harry si týmto konkrétnym vyjadrením nebol celkom istý, ale inak súhlasil. Predsa len bolo ľahšie jej klamať, ako celé dni počúvať tie jej kecy o nespoľahlivosti a ľahkovážnosti.

„Páni! Prečo ste skôr nepovedali, že idete na ten koncert!“ nahnevane zvolal Dean Thomas šermujúc lyžicou plnou zemiakovej kaše, namiesto toho, aby si ju už konečne strčil do úst. „Mohli sme ísť so Seamusom s vami!“

„Tichšie,“ upozorňoval ho Harry napätým hlasom a mimovoľne sa obzrel okolo seba a na učiteľský stôl, ktorý nebol až tak ďaleko, ako sa mohlo na prvý pohľad zdať.

„Hneď by som šiel,“ pridal sa smutne Seamus Finnigan. „Škoda, že lístky sú už vypredané... ty by si tiež šiel, čo Neville?“

Neville vyzeral, akoby sa práve prebral z akéhosi nepríjemného sna.

„Čo? Ja? Och! Ja neviem, asi nie,“ položil nedojedenú hrianku na tanier a postavil sa od stola. „Tak ahojte,“ odvetil im Neville ako duchom neprítomný a pobral sa von zo siene. Harry ho jedným očkom sledoval. Zdá sa mu to, alebo Neville za posledný týždeň schudol.

„Čo je to s ním poslednú dobu?“ pýtal sa Seamus hľadiac na Nevillov chrbát.

„Ten chalan je cvok,“ zasvätene šepkal Ron točiac si prútikom okolo spánku. „Namojdušu, dnes ráno sa ma pýtal, či nemám jednu voľnú metlu. Nechápem ho, veď on na tom ani nevie lietať.“

„Opatrne s prútikom, Ronald,“ kyslo odvetila Hermiona, ktorá práve prišla do Siene. Sadla si oproti chlapcom a prenikavo zagánila na Rona.

„Máš pravdu,“ odvetil jej Ron a zastrčil si prútik do nohavíc. „Harry, musíme už ísť, ak to chceme stihnúť.“

„Kam sa tak ponáhľate?“ pýtala sa Hermiona bez záujmu, nakladajúc si uhorkový šalát.

„Tam, kam by ťa to veľmi nebavilo,“ odvetil jej Harry, rýchlo vstávajúc od stola.

„Zožeňte mi všetky podpisy!“ Seamusovi sa nehlučne pohybovali pery.

„Vidíme sa zajtra,“ Ron s Harrym kývli Hermione a chlapcom a pobrali sa z Veľkej siene. Pri mramorovom schodisku náhle zabočili doľava a rýchlo vybehli vchodovými dverami. Dnes ich ešte čaká dlhá štreka. K Zúrivej vŕbe, dolu tajnou chodbou až do Škriekajúcej búdy, prešmyknúť sa do Kančej hlavy, dúfať, že tam nenarazia na Dumbledora, ako minule a použiť tamojší kozub. A je to. Londýn už volá!

------------------------------------------------

„To bolo totálne úžasné,“ ozvalo sa šepkanie pri otváraní obrazu a dnu do Chrabromilskej klubovne vpadli dvaja blázni. Ron v zelenej rockovej parochni a Harry s trojuholníkovými slnečnými okuliarmi vyzerali akosi neforemne.

„A videl si to dievča pri pulte, ako na mňa celý čas žmurkala?“

„Chcela iba, aby si jej konečne zaplatil za tie dve ďatelinové pivá, ktoré si si objednal.“

„Ďakujem kamarát, že si to za mňa zatiahol.“

„Ale ale ale,“ ozvalo sa z kresla pri kozube a vzápätí sa zažala stolná lampa. Hermiona tam na nich očividne čakala celú noc. Čakanie si krátila... ako inak, študovaním. Teraz si však na tvár nasadila taký ten pohľad, ktorým vás dokázala dokopať k ospravedlneniu, aj keď ste vonkoncom často ani netušili, za čo sa ospravedlňujete. Teda... nie na všetkých to funguje.

„Á Hermióóóna,“ ozval sa Ron a nadšene sa naklonil ponad jej knihy. „Pozri, čo sme ti s Harrym kúpili!“ Podával jej čierny náramok, na ktorom sa jasne vynímal strieborný znak písmena S.

Ani naň nepozrela. Iba sa stále z akéhosi nepochopiteľného dôvodu mračila.

„Tak teda dobrú noc,“ chlapci jej zamávali a pomaly vykročili smerom k spálňam.

„Ja som ešte neskončila,“ začala Hermiona, ale Ron ju prerušil.

„Pozri sa, išli sme koncert, bolo tam skvelo a či sa ti to páči, alebo nie, už to nijako nezmeníš. Ak chceš, choď za McGonagallovou.“

„Samozrejme, že za ňou nepôjdem,“ ohradila sa Hermiona namosúrene, pripravená na silný protiútok. „Chcela som iba...“ odrazu zmĺkla a vystrašene sa obzrela. Na schodoch do chlapčenských izieb niečo zarámusilo. Niekto očividne pomaly zostupoval dolu do klubovne.

„Rýchlo ty truľo!“ volal Ron na Harryho. Keby ich tu našiel so suvenírmi z Londýna taký McLaggen, vyvstali by zbytočné otázky.

Hermiona si zahryzla do jazyka, ale napriek všetkým tým rečiam, ktoré mala nachystané v rukáve, nechcela potopiť svojich priateľov a hrala s nimi. Okamžite zhasla lampu a spolu s tými dvoma sa ukryla za dve vysoké kreslá na rohu pri krbe. Kroky zneli čoraz bližšie, až nakoniec z dverí vybehla akási tmavá postava. Harry sa usiloval, pokiaľ mu to jeho slabý nočný zrak dovolil, rozpoznať príchodzieho, no nedarilo sa mu to. Podľa obrysov to však Seamus s Deanom rozhodne neboli.

Postava doteraz akoby kamsi potichu bežala, no odrazu sa zastavila. Pomaly sa blížila ku krbu a ku kreslám, za ktorými sa Harry s Ronom a Hermionou skrývali. Žeby ich videla? Harry si už v duchu pripravoval prijateľné odpovede vysvetľujúce, prečo sa tu traja ľudia, z toho jeden so zelenou parochňou na hlave a s britskou vlajočkou v ruke, ukrývajú o pol druhej ráno.

No tá postava sa odrazu zrútila do kresla. Chvíľu bolo ticho. Následne dotyčný spustil akýsi chrapľavý unavený vzlyk, ktorý teraz prepukol v tlmený plač.

„Neville?“ neisto sa ozvala Hermiona.

Tmavá postava ako raketa vyskočila z kresla a z plnej sily vletela do stola. Ozvalo sa silné prasknutie dreva.

„Neville,“ skúsila to Hermiona znovu a postavila sa zeme a znovu zažala lampu. „Čo ti je?“

„Ja... nič. Ja, ja som iba... ja vlastne neviem,“ Neville sa skľúčene zviezol na zem, posadil sa a zakryl si tvár. „Ja netuším. Neviem, čo mám robiť.“

„Potrebuješ s niečím pomôcť?“ opýtala sa Hermiona vľúdne, podišla k nemu a objala ho.

„Ja... nie, asi nie,“ habkal Neville.

„Predovšetkým sa potrebuje upokojiť,“ odvetil Ron obzerajúc sa okolo seba, nevediac čo robiť.

„Kam si sa vybral?“ ozval sa odrazu Harry pozerajúc na kozub. Až teraz si všimol nádobku s práškom v Nevillových rukách a batoh, ktorý pravdepodobne upustil, keď ho tu takto prekvapili.

Neville neodpovedal, iba prázdno hľadel do neurčita.

„Nám to môžeš povedať.“

„Nemôžem.“

„Samozrejme, že môžeš,“ odvetil Harry, pomaly ho premáhala zvedavosť. „Alebo chceš, aby sme ti s Ronom najskôr porozprávali, ako bolo v Londýne?“

„Ja neviem, neviem kam idem,“ odvetil potichu sediac. Skutočne vyzeral veľmi skľúčene. Odrazu sa však tá neviditeľná bariéra, ktorá ho posledné týždne oddeľovala od zvyšku sveta, akoby pretrhla a sekane začal prítomných priam zasypávať slovami, ktoré nedávali žiadny zmysel. „Sníva sa mi o ňom... každú noc... vidím ho v každom odraze zrkadla... desí ma... mučí ma... všetko skutočné... viem to... ja už nevládzem... ja chcem iba pokoj... nič viac... iba pokoj...“ dodal priam šepkajúc, silno držiac Hermionu za ruku.

Hermiona sa celá triasla. Niečo nebolo v poriadku. A Neville si stále len opakoval.

„Vie, že som to ja... on to vie... on to vie... ON to vie...“

Harry rýchlo pozrel na Rona, ktorý s vyľakaným pohľadom prikývol... bolo jasné, čo si myslí. Neville sa zbláznil.

„Idem pre McGonagallovú,“ povedal Ron a okamžite podišiel ku otvoru.

„Nie! Nikam nechoď,“ prosíkal Neville, ale Ron už vybehol na chodbu a bežal na šieste poschodie. Minúta za minútou ubiehali v tichu, občasne prerušovanom slabým vzlykaním a Nevillovým monotónnym opakujúcim sa prejavom.

„Všetko je to zle... všetko je zle... vyvolený... vyvolený...“

„Všetko bude v poriadku,“ s medovým hláskom sa k nemu otočila Hermiona a opäť ho objala. Neville sa však začal správať ako zmyslov zbavený. Silno ju ťahal od kozuba a premeral pohľadom, akoby ju videl prvý raz. Trasľavo vytiahol prútik, vypadol mu však a

„Je tu!“

„Neville, musíš sa upokojiť.“

„JE TU!“ odrazu skríkol, opäť chytil Hermionu za ruku a snažil sa ju potiahnuť. Hore v izbách nastal rozruch.

„Nikto tu nie je,“ Hermiona to s tým medovým hláskom očividne nevzdávala.

Harry ju musel obdivovať, pohľadom prešiel po vydesenom Nevillovi a pozrel na ňu. Odrazu mal pocit, akoby ho obliali ľadovou vodou. Hermiona bola po členky obklopená jemným vírivým prachom z kozubu, ktorý vyvstával za ňou. A v tom prachu to na zlomok sekundy stihol zazrieť. Tú najdesivejšiu tvár, akú kedy vo svojom živote videl.

Predtým, než sa vôbec niečo stalo, vchod do klubovne sa napoly otvoril, napoly takmer rozrazil a za nesúhlasného mrmlania Tučnej panej do vnútra vbehli traja ľudia. Profesorka McGonagallová na čele, v tesnom závese za ňou šli Dumbledore s Ronom. Harry sa rýchlo pozrel za Hermionu. Prach zmizol.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa ostražito profesorka McGonagallová, premeriavajúc si scénu.

„Ja... neviem,“ odvetila Hermiona. Nebola si celkom istá, čo sa práve stalo. Harry iba užasnuto hľadel na Nevilla, nenachádzajúc slov. To, čoho bol pred chvíľou svedkom, bolo také nereálne. A predsa nepochyboval, že sa to stalo.

„Neville,“ prihovoril sa mu riaditeľ s otcovským úsmevom na tvári.

„Videl som ho,“ odvetil okamžite vystrašený chlapec.

„Koho?“

„Vy veľmi dobre viete, koho!“

Hermiona zhíkla a zakryla si ústa dlaňou. Ron si očividne neuvedomoval, čo práve počul, prekvapil ho však tón hlasu, akým si dovolil hovoriť k riaditeľovi. Ešte viac ich však prekvapilo, že Dumbledore to očividne bral ako samozrejmosť.

„Poď, profesorka McGonagallová ťa zavedie ku mne do kancelárie, všetko mi porozprávaš, dobre?“ povedal, keď sa vo dverách do spální začali objavovať prví zobudení zvedavci.

„My...“ začal Ron, ale riaditeľ sa naňho zoširoka usmial.

„Áno, pán Weasley?“

„My... ja, nie, nič som nechcel,“ koktal Ron. Až teraz si uvedomil, že ešte stále má na hlave tú poondenú parochňu. Profesorka McGonagallová vysielala nasrdené signály, že toto sa ešte bude riešiť. Teraz však mala na starosti očividne dôležitejšiu úlohu, rýchlo vyšla von, pridržiavajúc Nevilla.

„Prajem Vám pekný zvyšok noci,“ profesor Dumbledore sa srdečne usmial na všetkých v miestnosti a pobral sa von z klubovne a nechal Harryho s plnou hlavou otázok. Okrem jednej, ktorá sa zdala byť práve zodpovedaná.

Keď si Harry nad ránom ľahal do postele, hlavou mu vírili všetky možné emócie. Toto bol veľmi zvláštny deň. Zistenie, že už takmer šesť rokov vlastne zdieľa izbu a rozvrhy s hrdinom bol preňho menší šok. Na zlomok sekundy dokonca pocítil akýsi nepochopiteľný závan závisti. Keby on bol vyvolený, chcel by, aby o tom všetci vedeli. Vzápätí si spomenul na vydesený, priam až šialený výraz v Nevillovej tvári a hneď na to sa mu v pamäti vynoril ten pohľad plný nenávisti. Okamžite z neho všetka pýcha vyprchala.

Spomenul si, ako v detstve túžil zachrániť celý svet. Všetci chlapci si v určitom veku predstavujú samých seba ako ohromných superhrdinov, ktorí každý deň zachraňujú svet, napríklad pred tou hrozivou obludou, ktorá im práve vyliezla z potoka za dedinou. Prípadne si predstavujú, ako iba oni môžu pomocou špeciálnych chmatov vyštvať zlodeja, ktorý sa pod rúškom noci vkráda do ich domu, ale samozrejme za predpokladu, že zlodej príde do pol deviatej, pretože potom už býva obyčajne čas na ešte väčšie a nebezpečnejšie dobrodružstvo. Ide sa do postele. Veru tak, pokiaľ ide o detstvo, na celom svete nebolo nič nebezpečnejšie, museli ste sa napríklad uistiť, že vám z postele netrčí žiadna noha, ktorú by hravo dokázala odhryznúť nejaká náhodná príšera ukrytá pod vašou posteľou.

No a potom tu je Neville. Ten Neville, ktorý zvykne prerývane odfukovať s napoly odtiahnutými závesmi, pretože inak by vôbec nedokázal zaspať. Aký to asi musí byť pocit, keď máte na svete niekoho, kto vás z hĺbky celej svojej duše nenávidí iba preto, že ste. Prežívať celý život v obave, že práve dnes môže byť ten deň, kedy si pre vás príde Ten-koho-netreba-menovať, to nemá práve najzdravší účinok na vývoj človeka, pomyslel si Harry. Vlastne bol veľmi rád, že on sám je iba obyčajný chalan, ktorý nikdy nemusel byť vystavený takému ťažkému a nevďačnému osudu.

Zahniezdil sa v posteli a pretočil sa na brucho. Potom ešte raz zodvihol hlavu, nahol sa a pozrel pod posteľ. Len tak, pre istotu. Na Rokforte človek nikdy nevie.

HODNOTENIE

Gorath

Téma: 5

Jazyk: 6

Dojem: 3

SPOLU: 14 bodov

Neviem čím to je, ale absencia kreativity je aj v tejto poviedke značná. Pritom celkovo poviedka funguje ako nejaký príjemný opis a poukázanie na zmeny, ktoré by nastali, keby bolo všetko inak. Lenže je tam toho málo máličko, čo sa tam dá považovať za výnimočné.

Ten opis je suchý. Ale pod slovom suchý netreba hľadať – zle napísané, nepravdepodobné, odfláknuté a podobne. Nie! Je to proste bez nápadu a nadhľadu nad udalosťami. Nie je tam širší koncept, čo nie je zlé, ale ak tam nie je musím sa pohrať s detailmi a vystavať to viac intímnejšie. To sa nedeje.

V konečnom dôsledku to na mňa pôsobí, ako keby chcel autor pre seba vec uľahčiť a išiel tou najschodnejšou cestou, ktorú nezvládol, pretože sa na nej nemal o čo oprieť.

Pritom nebolo potrebné na veci pozerať megalomansky. Nebolo potrebné vymýšľať zložité koncepty a konšpirácie. Stačilo uchopiť nevšednosť a poohýbať ju.

V tomto kole išlo predovšetkým o to ukázať, ako viete pracovať na veciach, ktoré otvárajú široké možnosti a ich rozptyl je tak veľký a neuchopiteľný, že bolo potrebné ísť po malých veciach so silným podtextom. Pretože nie je možné prerobiť všetko a poukázať na každý jednu peripetiu príbehu.

Opäť málo na predposledné kolo a so sklamaný hlavne z toho, že poviedky sú viac účelové než perspektívne. To je vec, ktorá sa nesie celým týmto ročníkom a v tejto poviedke je to cítiť až príliš.

Jin

Téma: 7

Jazyk: 5

Dojem: 5

SPOLU: 17 bodov

Jaj, hneď na úvod ťa pochválim. „Filantrop“ Lucius Malfoy ma pobavil. Až som sa uškrnula. Dobrá práca. No ale potom to už bolo mierne utrpenie. Chápem, že si chcel vykresliť to, že keď Harry nie je vyvolený, má čas na bežné veci, ako chodenie na koncert a netrápenie sa osudom ľudstva. Ale tie čechizmy a čudné slovné spojenia si si mohol odpustiť. „Štreka“, „upustil“, „ľahal“... hneď mi to pokazilo dojem z čítania. Aj niektoré čiarky ti utiekli z viet.

Úprimne, celkovo ma tvoja poviedka až tak veľmi nezaujala. Pristihla som sa pri tom, ako preskakujem vety, aby som sa dostala na koniec. Až keď sa na scéne objavil Neville, som zbystrila pozornosť. No a potom ma vyrušil Hermionin „medový hlások“ – 2x. Také zvláštne označenie hlasu. Pripadalo mi to ako keby to bolo myslené ironicky. Alebo ako keby Hermiona mala niečo za lubom. Proste – nehodilo sa to tam. Ďalej, vieš mi povedať, čo znamená slovo „vyvstával“? :D

No a posledná vec a potom ti dám pokoj – občas sa mi zdalo, že si menil rozprávača. Väčšinou všetko poznáme z pohľadu (a pocitu) Harryho, no sem-tam som si všimla, že opisuješ, ako sa cítila Hermiona alebo niekto iný a to ma vyrušilo.

Ako celok celkom OK, no pre mňa v tomto kole najslabšia poviedka. Prepáč. :(

cuca

Téma: 6

Jazyk: 8

Dojem: 7

Mentor: 9

SPOLU: 30 bodov

Veľmi príjemne čitateľná poviedka. Jednoduchá, fajn. Hlavne sa mi páčil ten štýl, pretože mi to neuveriteľne pripomínalo HP knihu. Takže to klobúk dole. :) Musím povedať, že si tam naozaj dosť veľa toho zmenil oproti pôvodnej verzii. :) A bolo to fajn. Tiež si sa tam tej hlavnej téme najprv nevenoval, ale neprekážalo mi to. Pretože tak isto sme hneď na začiatku vedeli, že Harryho rodičia žijú. :)

Veľmi sa mi páčil ten úplný záver, ako sa pozrel pod posteľ. :D A inak, niektoré veci... neviem, nie som si úplne istá, že by tak boli, aj keby Harry nebol vyvolený. Ale nevieme ani, že by tak neboli. Napríklad to, že by vedel o Zúrivej vŕbe - teda o chodbe za ňou a podobne.

Len by som sa chcela spýtať - ako sa dostali dvaja pätnásťroční čarodejníci do Londýna? :D

Ale inak fajn. Nehovorím, že toto bolo nejako vyslovene wow, ale bola to skutočne príjemná poviedka, ktorá sa čítala priam sama. :)

[ » na začiatok « ]