Kapitola:
Pridaná: 2.4.2016, 11:32:50
Čítaná: 1338×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Salman (Salazar) Dhawan, Helen & Mandip Dhawanovci, Lavanya Dhawanová, Serena Meadowová
Stručný dej: Pokračovanie Svetla vo veži - príbeh Voldemortovho potomka, ktorý o svojom pravom pôvode nič netuší.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Hrdý 2 » Zaujatý 3 » Nazlostený 4 » Cudzí 5 » Snívajúci 6 » Znechutený 7 » Rozptýlený 8 » Prázdny 9 » Mlčanlivý 10 » Uvoľnený 11 » Skúmajúci 12 » Znepokojený 13 » Spokojný 14 » Nespútaný 15 » Prepadnutý 16 » Zatvorený 17 » Ostražitý 18 » Ohrozený 19 » Bojujúci 20 » Unikajúci 21 » Úprimný 22 » Váhajúci 23 » Trénujúci 24 » Zamilovaný 25 » Šťastný 26 » Nedočkavý 27 » Bezstarostný 28 » Ustaraný 29 » Rozvážny 30 » Bezpečný

Aurorinu reakciu na pravdu sprevádzal plač, krik, výčitky, tisíckrát zopakovaná otázka „prečo...?“, výbuch emócií, zúfalstvo, hnev, no napokon ju to tak vyčerpalo, že zaspala schúlená v mojom náručí. Využili sme to so Serenou na to, aby sme sa premiestnili na Ministerstvo mágie – ako aj pred devätnástimi rokmi, čakal na nás kozub, cez ktorý sme sa mali hop-šup práškovou sieťou dostať na austrálske Čarodejnícke veľvyslanectvo v Spojených štátoch amerických.

Nebolo to tak celkom proti Aurorinej vôli. Počas môjho rozprávania zabudla protestovať proti nášmu odchodu a len s hrôzou v očiach sa „vyrovnávala“ s faktom, že jej v žilách koluje čosi z veľmi, veľmi zlého čarodejníka, ktorý kedysi rozpútal v Británii vojnu. Netvrdil by som, že sa s odchodom zmierila, ale už sa nebúrila.

Čarodejnícka ambasáda nám zaistila ubytovanie v čarodejníckom hoteli priamo v Greenville. To mesto sa nám zatiaľ mohlo páčiť iba podľa názvu, Zelené mesto, pretože sme prišli za tmy a ozaj sme nemali čas a ani chuť rozhliadať sa po okolí. Auroru zrejme všetky tie nepríjemné správy ozaj zmohli, pretože stále spala a ja som ju musel niesť.

Celkom sa mi uľavilo, keď som ju uložil do postele. Serena ju prikryla a nechali sme ju v jej dočasnej izbe, odoberúc sa do tej našej. Len čo sme privreli dvere, Serena sa ku mne pritúlila a vzdychla. Pevne som ju objal a vtisol jej bozk do vlasov. Kým sme sa chystali na odchod z Austrálie, vyzerala tak odhodlane, rozhodne, ale teraz... keď na mňa pozrela, zarazil som sa. Snáď nepochybovala...?

Pohladil som ju po tvári. „Budeme v poriadku,“ povedal som jej potichu.

„Ja viem. Len...“ vzdychla a pokrútila hlavou. Odtiahla sa a odkráčala k oknu, kam som ju po chvíľke zaváhania nasledoval. „Takmer štrnásť rokov sme žili v tom, že je pokoj. Prečo...? Prečo?“ Znela unavene a vyčerpane, čomu som sa nečudoval – i ja som sa tak cítil.

„Neviem...“

„Chcem tým povedať... Kedy budeme mať pokoj? Príde vôbec taká chvíľa?“

„Príde. Viem to.“

„Ako to môžeš vedieť, Sal?“

„Je to iba človek. Teda... narodil sa ako človek. Kedysi bol človekom. Nemôže predsa žiť n...“ Samozrejme, chcel som povedať, že ani Voldemort nemôže žiť navždy – ale zasekol som sa a vtedy mi to došlo. „Serena...“ chytil som ju za ramená a otočil k sebe.

„Čo je, Sal?“ zmätene na mňa hľadela.

„Ak je v Británii niekto, o kom by si verila, že ho dokáže poraziť, povedz, kto by to podľa teba mohol byť?“

„Čože?“

„Odpovedz, prosím.“

„No... predsa... Dumbledore.“

„Dumbledore,“ prikývol som. „Voldemorta nemožno zničiť, pokiaľ existujú horcruxy. Dumbledore sa o nich musí dozvedieť.“

„Ako...?“

„Odo mňa.“

„Sal, prosím?“ obočie jej vyletelo nahor a v očiach sa jej zablyslo, ako mi zovrela ruky. „Nie.“

„Ale áno. Musím...“

„Blázniš? Práve si nás dostal do Ameriky, aby sme boli v bezpečí, a sám sa chceš vybrať do Británie? Zošalel si? Nikdy, nikdy ťa len tak nepustím.“

„Serena,“ oslovil som ju pokojne. Hoci som ten nápad dostal doslova pred niekoľkými sekundami, potreboval som ju presvedčiť, že o tom uvažujem racionálne a nie impulzívne. „Je to pravda. Vieš to. Musím ísť za Dumbledorom.“

„To nesmieš, Sal, veď mu budeš tak blízko... Nesmieš. Bezo mňa nie.“

„Bez teba? A čo s Aurorou, hm? Necháme ju tu? Odvedieme ju späť do Austrálie? Nie, Serena. Ja len pôjdem za Dumbledorom, porozprávam sa s ním a vrátim sa. Všetko bude v poriadku. Sľubujem.“

Zamračila sa. „To mi nemôžeš urobiť, Sal. Nie teraz... nie. Nie. Nie,“ krútila hlavou.

„Viem, že vždy o všetkom rozhodujeme spoločne, ale – prepáč – teraz musím konať sám za seba. Nemohol by som so sebou žiť, pokiaľ by som neurobil nič pre zničenie Voldemorta.“

„Sal...“ Cítil som, že moja posledná veta ju nalomila. A potom mi netrvalo dlho, aby som ju presvedčil, že sa o seba na tých pár hodín zvládnem postarať.

~

Samozrejme, že som sa bál. Príšerne som sa bál vkročiť do Británie, pretože som mal pocit, že len čo dostúpim na územie Spojeného kráľovstva, Voldemort bude hneď vedieť o mojej prítomnosti. No až také silné puto medzi nami nebolo – sám som predsa necelých štrnásť rokov veril, že to puto nejestvuje. Prestalo jestvovať, určite.

Na britskom Ministerstve to chcelo zopár zdôvodnení mojej návštevy, no napokon sa mi podarilo dostať sa až pred areál Rokfortu. Nikdy predtým som nenavštívil Škótsko a tá oblasť sa mi zdala nádherná, avšak nemohol som sa rozptyľovať prírodnými krásami, čo ma obklopovali – obrovské jazero a všetky tie veľkolepé hory, čo sa týčili do výšky na obzore...

Napokon ma do areálu pustil drobný profesor, ktorý hliadkoval pri bráne – vyzeral ako kombinácia trpaslíka a raráška, ale radšej som sa nepýtal na detaily jeho pôvodu. Sám som sa tým svojím neplánoval „chváliť“. Povedal mi, že mám šťastie, že profesor Dumbledore je práve teraz v areáli školy, pretože v posledných dňoch bol strašne veľký zhon a „všetky tie udalosti, viete, strašné, naozaj strašné“. Očividne mu stačilo, keď som s naoko chápavým výrazom prikyvoval.

Doviedol ma až k riaditeľni, kam viedlo točité schodište, ktoré vzniklo z kamennej sochy v podobe akejsi dosť škaredej príšery. Heslo jej zašepkal tak, aby som ho nezačul (a ja som sa o to ani nepokúšal), potom ma už nechal vyjsť nahor. Zaklopal a pred dverami sa ma spýtal na meno, ktoré som mu ani nestihol prezradiť, no to už som sa rovno predstavoval Dumbledorovi, ktorý nám prišiel otvoriť.

„Salman Dhawan, pán riaditeľ,“ podal som mu ruku a on si ma zarazene premeral.

„Dhawan. To priezvisko, nezvyčajné priezvisko, si pamätám.“

„Som jeho syn,“ prikývol som, „chodil do Slizolinu.“

„Poďte dnu, nech sa páči. Ďakujem vám, Filius,“ pousmial sa na trpaslíko-raráška a voviedol ma dovnútra, ponúknuc mi miesto na stoličke, pričom sám sa usadil za stolom pokrytým nespočetným množstvom ťažko identifikovateľných predmetov, ktorým som radšej nevenoval pozornosť. Rozptýlenia boli to posledné, čo som potreboval. „Čo máte na srdci, pán Dhawan?“ Vyzeral milo a unavene zároveň.

„Viete, pán riaditeľ, moje priezvisko znamená „posol na bojisku“,“ začal som, ani som sám presne nevedel, prečo mu vravím práve toto. Pripadalo mi to však akési príhodné. „A presne tým chcem byť. Prišiel som vám povedať veľmi dôležité veci, ale – prosím – nepýtajte sa ma, odkiaľ ich viem. Čo môžem prezradiť, prezradím, a žiadne otázky nemôžem zodpovedať.“

„To znie zvláštne,“ podotkol, predkloniac sa a oprúc si bradu o špičky prstov, ktoré mal spojené v trojuholníkovom tvare.

„Ide o Voldemorta.“

Počkal som na jeho reakciu – nepovedal nič, iba zvraštil obočie a v očiach sa mu mihol náznak prekvapenia. Z novín som dobre vedel, že ľudia sa neodvažujú vravieť to meno, práve preto som si na tom dal záležať. Okrem toho, pripadalo mi hlúpe a priam poverčivé (a teda naivné) prikladať nejaký zlovestný magický význam akémusi menu, ktoré si ktosi vymyslel.

„Obnovíte Fénixov rád?“

„Mne ste zakázali klásť otázky, a sám začnete otázkou?“ Nevyzeral vyslovene pobavene, ale ani sa nenahneval.

„Prepáčte. Ja len... dúfam, že to urobíte. Dúfam, že budete proti nemu bojovať. Ja nemôžem. Musím chrániť svoju rodinu. Ale ak sa pustíte do boja, musíte vedieť, že to nebude také ľahké.“

„Vzhľadom na váš vek odhadujem, že ste čarodejnícku vojnu v sedemdesiatych rokoch zažívali ako mladík a...“

„Žili sme niekde inde, nie v Británii,“ doplnil som.

„Vidíte. Takže ma skutočne nemusíte upozorňovať, aký je boj s lordom Voldemortom. Ja to veľmi dobre viem, keďže som ho zažil na vlastnej koži,“ odvetil pokojným tónom.

„Áno, nechcel som vás uraziť. Ibaže mám informáciu, ktorú vy nemáte. Voldemort má horcruxy. Má ich niekoľko. Netuším kde a ani to, aký je ich počet. Ale viem, že existujú.“ Jeden si chcel spraviť aj zo mňa, pomyslel som si – no to patrilo do oblasti, ktorú som pred Dumbledorom nemienil odkrývať. Dôležité boli len informácie o Voldemortovi, nie o mne.

„Horcruxy, vravíte?“ zadíval sa na mňa uprene.

Nadobudol som pocit, že by si prostredníctvom toho pohľadu mohol prečítať i to, čo by som mu nechcel prezradiť; zároveň som však z tohto muža, ktorého som stretol prvý (a zrejme aj posledný) raz v živote, cítil akúsi zvláštnu dôstojnosť, ktorá by mu zrejme nedovolila zvedavo nahliadať do myslí druhých, hoci by na to možno mal magické schopnosti.

Akosi som však vedel, že nemusím viac vysvetľovať. Pohľad do mojich očí Dumbledora uistil, že mi môže veriť. A to mi dokonale stačilo. Ako „posol na bojisku“ som už vykonal všetko pre Voldemortovu porážku, čo som si mohol dovoliť.

[ » na začiatok « ]