Kapitola:
Pridaná: 3.4.2016, 10:32:52
Čítaná: 2815×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Salman (Salazar) Dhawan, Helen & Mandip Dhawanovci, Lavanya Dhawanová, Serena Meadowová
Stručný dej: Pokračovanie Svetla vo veži - príbeh Voldemortovho potomka, ktorý o svojom pravom pôvode nič netuší.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Hrdý 2 » Zaujatý 3 » Nazlostený 4 » Cudzí 5 » Snívajúci 6 » Znechutený 7 » Rozptýlený 8 » Prázdny 9 » Mlčanlivý 10 » Uvoľnený 11 » Skúmajúci 12 » Znepokojený 13 » Spokojný 14 » Nespútaný 15 » Prepadnutý 16 » Zatvorený 17 » Ostražitý 18 » Ohrozený 19 » Bojujúci 20 » Unikajúci 21 » Úprimný 22 » Váhajúci 23 » Trénujúci 24 » Zamilovaný 25 » Šťastný 26 » Nedočkavý 27 » Bezstarostný 28 » Ustaraný 29 » Rozvážny 30 » Bezpečný

„Kde si bol?“ privítala ma nahnevaná Aurora. Namiesto úľavy z môjho bezpečného návratu som sa dočkal zamračeného výrazu a bleskov v očiach.

„Snažila som sa jej to vysvetliť, ale...“ Serena s povzdychom pokrčila plecami.

„Aurora, musel som čosi vybaviť s vodcom Fénixovho rádu, ktorý bojuje proti Voldemortovi,“ začal som vecne. Ešte stále som veril, že sa na ňu dá ísť racionálnymi argumentmi, hoci niekedy som sa znovu a znovu presviedčal, že svoju dcéru až tak dobre nepoznám, lebo ozaj rada prekvapovala nepredvídateľnými reakciami.

„Nechal si nás tu!“

„Prosím?“ zvraštil som obočie i ja. Možno sa jej chcelo pokračovať v tom výstupe, po ktorom mi zaspala v náručí, ale mne rozhodne nie. Nemalo význam čokoľvek jej vysvetľovať, kým v nej bublalo toľko emócií – to už som sa za svoje rodičovstvo naučil mnoho ráz (a sem-tam som to opäť skúsil; samozrejme, márne).

„Donútil si nás ísť do Ameriky a opustil si nás!“

„Aurora, to by stačilo,“ ráznym hlasom sa ozvala Serena. „Ocko len urobil správnu vec. A dobre vieš, že nás nenútil ísť sem. Bolo to to najlepšie rozhodnutie, ku ktorému sme dospeli spoločne.“

„Vy dvaja. Ja tu nechcem byť! Nechcem. A vôbec, čo starí rodičia? A teta Lavi, strýko Harry? A Humphrey a Hughie? Nemohla som sa ani rozlúčiť!“

„Aurora...“ vzdychol som. „Mrzí ma to. Ale teraz, keď som bol preč, snažil som sa urýchliť všetko, aby sme sa mohli vrátiť späť do Austrálie.“

„Vrátiť...? Počkať, takže sa vraciame?“

„Nie, zatiaľ nie. Nejaký čas to určite potrvá. Ale musíme sa pred Voldemortom chrániť. Prosím, pamätaj na to.“

Zovrela sánku a stisla pery. Málokedy som ju videl rezignovať tak rýchlo, no možno sa jej jednoducho už nechcelo hádať. Rovnako, ako to naučili rodičia mňa, snažil som sa jej vštepiť, že rodina má vždy držať spolu. Vždy.

„A čo moja škola...? Nestihla som ani záverečné skúšky.“

„To vyriešime. Hádam si nemyslíš, že tu v Amerike nemajú čarodejnícke školy?“

„Nechcem chodiť inam...“ Stále sa priečila, avšak už omnoho menej útočným hlasom – a to značilo, že hádke a jej protiargumentom je takmer koniec.

„Zvládneme to. Všetci musíme podstúpiť nejakú obetu, nielen ty. Ale, Aurora...“ zadíval som sa na ňu a počkal, až mi opätuje pohľad, „sľubujem ti, že sa vrátime do Austrálie.“ I keby to malo znamenať, že sa nakoniec sám zapojím do boja, doplnil som v mysli.

„Sľubuješ?“

„Sľubujem,“ zopakoval som.

„Mami, aj ty?“

Serena pozrela letmo na mňa a potom na Auroru. „Tiež sľubujem.“

Oboch si nás premerala; už nebola dieťa a ani jeden z nás sa nesnažil oklamať ju. Beztak by sa to nepodarilo. „Dobre. Beriem vás za slovo,“ povedala napokon.

1998

Každý deň v Greenville mi pripadal nekonečný. Namiesto starostlivosti, krotenia a ošetrovania čarovných zverov, ktoré sa tu nablízku nevyskytovali, som mohol akurát tak odovzdávať svoje znalosti a skúsenosti študentom v Aurorinej škole, za čo ma úprimne neznášala. A ja som sa za to neznášal tiež.

Zato Serene sa darilo – aspoň jej. Aurori boli potrební všade, keďže všade sa našli zlí či len hlúpi čarodejníci, ktorí sa zahrávali s temnou alebo až čiernou mágiou a chceli ňou škodiť.

Blížilo sa trojročné výročie nášho odchodu z Austrálie a už dávnejšie sme všetci traja istým spôsobom stratili nádej, že by sme sa tam naozaj mohli v dohľadnom čase vrátiť. Opakoval som si, že Voldemort raz musí zomrieť, ale to nebola dostatočná útecha a už vôbec nie istota.

Nemal som ani poňatia, čo urobil Dumbledore s mojou informáciou o horcruxoch. A po jeho smrti... Aurora preplakala dva dni, aj keď ho nikdy nestretla a iba o ňom počula pár príhod od Sereny, ktorú párkrát vyučoval transfiguráciu, keď bola jej profesorka chorá. Samozrejme, že nesmútila za tým veľkým čarodejníkom, ktorý vo mne zanechal silný dojem, hoci sme sa stretli a zhovárali iba raz, ale za vidinou domova, ktorá sa v jej očiach zrazu rozplynula.

Taktiež mi nebolo všetko jedno, avšak opakoval som si, že proti Voldemortovi stojí stále dosť veľa ľudí, ktorí sa (hádam) tak ľahko nevzdajú. Nielen Fénixov rád, ale aj aurori... no pritom si Voldemort kúpil prinajmenšom polovicu Ministerstva a snažil sa v Británii zaviesť dosť krutú diktatúru. Ani nehovoriac o ďalších zničených a zmárnených životoch, či už čarodejníkov so zmiešanou krvou, alebo muklov, šmuklov či inak „poškodených“ ľudí, ktorí sa mu nevideli dostatočne dobrí.

Nemohol som na to všetko stále myslieť, nedalo sa to vydržať.

Nedokázal som sa však vzdať Denného Proroka – nielen preto, že som mal stále čerstvé informácie o tom, čo sa v Británii dialo, ale aj kvôli tomu, že čítanie britských čarodejníckych novín znamenalo akési zvláštne, nepomenovateľné spojenie s mojím domovom. Spojenie s otcom a s mamou, keďže udalosti týkajúce sa Británie sme vždy sledovali spoločne.

A tak, keď mi jedného nádherného slnečného dňa priletela do kabinetu škvrnitá myšiarka ušatá s nádhernými obrovskými jantárovými očami, rozbalil som rolku, v ktorej sa skrýval Denný Prorok, jednak už s pocitom rutiny, jednak predsa len s náznakom nádeje. Číhal na mňa neprehliadnuteľný titulok: TEMNÝ PÁN PORAZENÝ!

Pocítil som čosi podobné ako pred necelými sedemnástimi rokmi: žalúdok akoby sa mi prevrátil naruby, moje srdce spravilo salto, dych sa mi zasekol v hrdle. Neveril som, ale pritom som tak veľmi chcel uveriť.

Preskakoval som očami z riadka na riadok a nedokázal sa poriadne sústrediť na text. Písalo sa tam však o veľkej bitke o Rokfort, o Harrym Potterovi, o zatknutých smrťožrútoch, o Voldemortovej smrti, ktorá mala tentoraz mnoho, mnoho svedkov, aj keď väčšinu tvorili študenti... Na konci, na poslednej strane novín, sa dokonca nachádzal nekrológ, ktorý sumarizoval počet a mená obetí.

Keď zazvonilo na ďalšiu hodinu, srdce mi takmer vyskočilo z hrude. Musel som sa sústrediť, veď som mal povinnosti, no už som sa nevedel dočkať, ako prídem domov, poviem to Serene, poviem to Aurore... Budeme sa môcť vrátiť domov...

~

Napokon som hodinu so štvrtákmi poriadne doplietol a jednému z nich dokonca plameňomilná salamandra spôsobila menšiu popáleninu (ktorú som, našťastie, ošetril trochu sa trasúcimi rukami pomocou hojivej masti). Takmer mi spadol kameň zo srdca, keď sa výuka skončila. Náhlil som sa domov, no až tam som si uvedomil, že na mňa vlastne nikto nečaká.

Aurora končila v škole o dvojhodinovku neskôr ako ja a Serena bola v práci ešte o ďalšiu polhodinu dlhšie. Aby som zahnal netrpezlivosť, rozhodol som sa teda uvariť večeru – pokúsil som sa o bolonské lazane, ktoré sa dali vďaka polotovaru (tých bolo v Amerike ozaj hojne, až priveľa) pripraviť vcelku jednoducho.

Celý náš byt (po presťahovaní do Spojených štátov sme museli dom zameniť za byt) rozvoniaval mletým mäsom a paradajkami, keď konečne obe prišli – na moje prekvapenie spolu. Až vtedy som si spomenul, že plánovali spoločný čas v podobe nákupov. Aurora ich zbožňovala, hoci Serena ich vždy iba pretrpela z lásky k dcére. Miloval som ju za to.

Pozval som ich k stolu a kým Aurora nadšene rapotala o nových šatách, ktoré si kúpila („... a také červené, s mašľou vzadu, a ešte jedny kvietkované bledomodré...“), prikyvoval som a snažil sa sústrediť na to, čo vraví. No nešlo to. „Aurora...“ prerušil som ju zrazu trochu netaktne.

„Prosím?“ zažmurkala na mňa.

„Som rád, že si mala taký skvelý deň. A snáď ho ešte vylepším. Ideme domov.“

Nadvihla obočie. „Kam domov?“

„Domov. Do Austrálie. Môžeme sa vrátiť.“

„Č-čože?“ zahabkala.

„Ako to?“ obrátila sa na mňa zarazene Serena.

Samozrejme, že si to nemala kedy prečítať – viedla kurz a potom tie nákupy s Aurorou... Všetko som im teda rozpovedal a vysvetlil. „Ideme domov,“ zopakoval som. „A teraz už naozaj a nadobro.“

~

Tušil som, že nás budú rodičia čakať. Veľmi som sa na nich tešil; predsa len, nevideli sme sa a ani nič o sebe nevedeli zhruba tri roky. Bola to dlhá doba, na naše pomery až príliš dlhá. Ale nenapadlo mi, že u nich nájdeme aj Lavi, Harryho, Hugha a Humphreyho.

Matkino a otcovo objatie som si vychutnal ako malý chlapec. Ten pocit bezpečia bol na nezaplatenie a mohol som iba dúfať a veriť, že aj Aurora cíti čosi podobné pri mne. Videl som na mame, že sa jej uľavilo rovnako ako mne – a teraz už mi ani nezišlo na um vyčítať si, že som túžil po Voldemortovej smrti. Ak bol niekedy človekom, ten človek beztak zomrel už dávno. Ostal len netvor plný čiernej mágie...

Keď sme sa usadili v obývačke, Aurora a Lavi sa takmer prekrikovali, aby si povymieňali všetky novinky, zážitky. Hugh a Humphrey im skoro nestíhali, no tiež sa živo zapájali do debaty. A Lavanyin Harry spokojne mlčal a s úsmevom ju držal za ruku; musel si za tie roky zvyknúť, že sa málokedy dostane k slovu. Azda mu to tak aj vyhovovalo.

My so Serenou sme sa tiež držali, rovnako ako mama s otcom. A práve my štyria sme ako jediní mlčali, iba sme načúvali a sem-tam si vymenili trochu tajomné pohľady. Iba my sme vedeli, čo naozaj cítime a pred čím sa už nemusíme ďalej schovávať. Iba my sme vedeli, aké to bolo, čeliť tomu hroznému zlu vo Voldemortových očiach. Iba my sme vedeli, aký to bol slastný pocit, keď zdanlivo nekončiaci sa strach nahradila nádej a úľava. Pocit bezpečia.

Áno. Konečne sme boli v bezpečí. Všetci. A keď sa moje oči stretli s maminými, nemohol som sa dočkať, až jej spravíme tú radosť a vezmeme ju opäť do Británie, aby mohla aj ona uvidieť svoju rodinu.

Keďže Voldemort bol mŕtvy, znamenalo to, že sú zničené aj všetky jeho horcruxy. Museli byť, inak by nebol naozaj zomrel. A jeho smrť videli toľkí... Možno som bol na tomto svete „vďaka“ tomu, že mal so mnou Voldemort hrozný úmysel a chcel si zo mňa spraviť horcrux. Možno vo mne kolovalo čosi z jeho krvi. Možno som mal niektoré jeho vlastnosti.

Ale nebol som ako on a vedel som, že ani Aurora nebude. Pretože nik z nás nebol vopred predurčený na zlo – nik, ani Voldemort. Naopak, sám sa preň musel rozhodnúť. A my, my sme si vybrali inú stranu.

Stranu svetla.

----------------------------------

Tak, a sme na konci druhej série :D Plánovala som to tu ukončiť, ale potom, asi po dvoch týždňoch od dopísania tejto kapitoly, som načala i tretiu, ktorú som nazvala Svetlo úsvitu :) Bude o Aurore, ale pridávanie už nebude každodenné (aspoň nie po tom, čo sa mi minú skromné zásoby kapitol) O:)

[ » na začiatok « ]