Kapitola:
Pridaná: 3.3.2016, 07:53:57
Čítaná: 1351×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Helen Grimová (OC), Tom Riddle, Mandip Dhawan (OC)
Stručný dej: Tom Riddle sa rozhodol, že chce mať vlastného potomka. Samozrejme, čistokrvného. A za tú, ktorá mu ho vynosí, si vybral mladú čistokrvnú čarodejnicu Helen, ktorej v žilách koluje aj gauntovská krv.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Vyvolená 2 » Pobúrená 3 » Uväznená 4 » Vystrašená 5 » Nepoddajná 6 » Motivovaná 7 » Spútaná 8 » Zakliata 9 » Odovzdaná 10 » Čakajúca 11 » Zvedavá 12 » Umorená 13 » Odlúčená 14 » Bezmocná 15 » Rozveselená 16 » Vianočná 17 » Slobodná 18 » Ukrytá 19 » Chránená 20 » Unesená 21 » Potrestaná 22 » Zhnusená 23 » Podráždená 24 » Zmätená 25 » Provokujúca 26 » Prefíkaná 27 » Hľadajúca 28 » Zisťujúca 29 » Ľúbená 30 » Pokojná

Jeho bozky chutili sladko, i keď zároveň trpko. Hruď sa mi zalievala teplom a nechcela som sa od Mandipa oddeliť, nechcela som ho pustiť a prestať ho objímať.

Zrejme vycítil moju túžbu po blízkosti, možno napĺňala aj jeho, pretože ma chytil okolo pása a pritiahol bližšie, až som sa zrazu ocitla v jeho náručí, obkročmo na ňom sediac. Ľúbila som ho, tak veľmi.

Toľko som sa preňho natrápila, toľko sa oňho bála. A on mi bol stále oporou, i keď ho Riddle mučil a tyranizoval, i keď si na ňom vybíjal zlosť. Vďaka tomu moja láska ešte väčšmi narástla, zmenila sa z naivnej zaľúbenosti na oddaný a hlbší cit. Trvalejší.

Hoci som bola vychovaná inak, sama som dala Mandipovi prvý popud, aby sme neskončili iba pri bozkoch, ale pokračovali ďalej. Bola som to ja, kto rozopol vrchný gombík na jeho košeli, aj ten pod ním, aj ten nižšie, aj ten ďalší... Bola som to ja, kto v bozku priložil dlaň k jeho odhalenej hrudi a začal ho hladiť, opatrne prechádzať končekmi prstov po jeho stále citlivých modrinách.

„Si ako balzam...“ zašepkal mi do ucha, keď sa odtiahol, a pobozkal ma na krk. Privrela som oči a pokračovala ďalej, vnútro mi začínalo horieť a zároveň mi každý jeho bozk na mojej pokožke privolával triašku. Takú príjemnú, lákavú triašku.

To, ako ma hladil, ako ma bozkával, ako sa ma dotýkal, spôsobovalo, že som sa začínala cítiť takmer ako v raji. Ľúbila som ho a on mňa. Nebolo nič viac, nič cennejšie. Iba to, že sme boli vlastne rodina, aj v očiach ostatných, aj v našich vlastných. Patrili sme k sebe a Sal k nám.

Boli sme takí upriamení jeden na druhého, že sme takmer zabudli na Sala a jeho hlboký spánok. Ležal uprostred postele a keby sme sa tam chceli presunúť, museli by sme ho odniesť inam, čo by mohlo znamenať jeho prebudenie. Napriek tomu stačil krátky pohľad, ktorý sme si vymenili, a Mandip ma opatrne nadvihol, pričom som si ovinula nohy okolo jeho pása, a vstal, prejdúc cez chodbu do náprotivnej izby.

Sal zaspal sotva pred chvíľočkou a spal hlboko. Z vedľajšej miestnosti by sme ho určite počuli. Ale potrebovali sme súkromie, aspoň trochu.

Mandip ma opäť pobozkal, no ja som sa po chvíľke odtiahla a aj spustila nohy na zem. Hľadela som mu do očí a potom na jeho hruď, vyzliekla som mu košeľu a odložila ju na stoličku. Cítila som na sebe jeho pohľad a necítila som ani štipku strachu či neistoty. Naopak.

„Ľúbim ťa, Helen,“ zašepkal a pritiahol ma k sebe, rozviažuc mi stuhu vzadu na páse, ktorá dávala mojim šatám tvar. Akonáhle sa šaty uvoľnili, zhlboka som sa nadýchla a otočila sa mu chrbtom.

„Prečítaj mi to,“ šepla som ešte tichšie než on.

„Helen...“

„Prosím.“

Nechcel, ale napokon to potichu vyriekol: „Špinavá štetka, zradkyňa krvi.“ Opäť som sa nadýchla a vydýchla a potom znovu. Nevravela som nič, dokonca som ani nič necítila. „Helen...“ Očividne ani on nemal slov alebo nevedel, čo by bolo vhodné či nevhodné vravieť. Môj chrbát „zdobili“ takéto urážky, ktoré síce mohli byť aj horšie, no i tak sa nedalo povedať, že by sa mi uľavilo. Zrazu som však pocítila Mandipove pery, práve na svojom chrbte, na svojich jazvách. „Ja viem, kto si,“ zašepkal mi do pokožky a otočil ma k sebe.

Bola som zrazu odhalená, ale ani som si to neuvedomila. A ak áno, vôbec mi to neprekážalo. Jeho pery na mojich do mňa vniesli ešte viac istoty a vedela som, že som dokonale pripravená dať sa mu taká, aká som. Zjazvená, nedotknutá, ale predsa ľúbená.

~

Ako jedna bytosť a jedna duša.

Žiaden strach, ani bolesť, či už fyzická, alebo duševná, žiadne obavy, iba číra radosť zo vzájomného odovzdania sa milovanej osobe. Tie chvíle do mňa vnášali silu, Mandipova prítomnosť pri mne a vo mne do mňa vnášala silu, každý jeho jemný pohyb do mňa vnášal silu.

Pripadal mi mužný a pritom nežný, taký starostlivý a láskavý. Človek, ktorý sa učil čiernu mágiu iba preto, že musel – kvôli sestre, ktorá jeho rodinu zaviazala odpornému zlovestnému čarodejníkovi, príliš mocnému na to, aby sa mu dokázali tak ľahko vzoprieť. Človek, ktorý nemal čierne srdce, hoci dokázal vrhnúť Cruciatus. Človek, ktorého Patronus ma fascinoval a pripadal mi čarovný. Človek, ktorý si ukradol moje srdce a zachránil ma.

Ten človek bol mojou súčasťou a ja jeho. Bezpečie, ktoré som cítila, som chcela darovať aj jemu, ale jediné, čo som mu dokázala dať, bolo moje telo. Moje telo, moje tiché vzdychy, moje srdce. Všetka tá rozkoš, čo sa vo mne hromadila, bola zmesou rýchleho tlkotu srdca, duševného pokoja a telesného blaha a viedla k dokonalej spokojnosti oboch našich bytostí.

„Môj Mandip... moje svetlo...“ šepkala som pomedzi vzdychy a načúvala jeho srdcu, ktoré sa stávalo jedným s tým mojím.

~

I keď som nechcela opustiť Mandipovu náruč, predsa len som zašla skontrolovať Sala. Po uistení, že stále sladko spí, som sa ale vrátila k Mandipovi do tmy a vkĺzla pod perinu k nemu. Okamžite ma zovrel v náručí a pritiahol k sebe. Blízkosť našich nahých tiel mi spôsobovala ohromnú radosť, takmer až detskú, a vyvolávala pocit čarovného šťastia.

Zahľadela som sa naňho a bozkávala jeho tvár, jeho líca, čelo, viečka, jeho sánku. Každý kúsok jeho karamelovej pokožky, ktorý vytŕčal spod periny. Potom som si položila hlavu na vankúš a vpíjala sa do jeho očí.

„Ty už si ľúbil, však?“ spýtala som sa zrazu do ticha, úplne neplánovane – nemala som v úmysle prerušovať tieto okamihy bez slov, ale predsa sa tak stalo.

„Prosím?“

„Rupinder...“ dodala som neodvážne. Tá žena stále bola kdesi v mojej mysli, úplne vzadu, zahataná tisíckami iných myšlienok, strachov, spomienok, no teraz si našla cestu von.

Mandip vzdychol. „To určite Nagini, však?“

Netešilo ma spomínať meno tej strašnej ženy práve v takomto okamihu. „Áno. Prepáč, ja len... asi som zvedavá.“

Prikývol. „Bolo to vtedy, keď som študoval v Bombaji. Tiež chodila do Magimedickej akadémie, no neučila sa za liečiteľku, ale „iba“ za mastičkárku. Nechcem ťa zaťažovať indickým kastovým systémom, ale... skrátka, pochádzala z chudobnejšej vrstvy a preto nepripadalo do úvahy, aby sme my dvaja boli spolu. Lenže srdcu nerozkážeš,“ smutne sa pousmial. „Práve som ju chcel požiadať o ruku, keď mi z ničoho nič oznámila, že sa bude vydávať za niekoho zo svojej kasty.“

Zvraštila som obočie – ľútostivo i nahnevane zároveň. „To Nagini,“ zopakovala som jeho slová. „Ona ju očarovala, Mandip. Povedala mi, že sa za toho druhého muža rozhodla vydať pod vplyvom Imperiusu.“

„Viem,“ zavrel oči. Jeho hruď sa pomaly dvihla a pomaly klesla. „Priznala sa mi s tým, keď sa so smiechom dívala na Riddlove Cruciaty. Vlastne, nie priznala. Ona sa pochválila. Vraj ma chcela dostať domov a s takou chuderou som sa tak či onak nemal zahadzovať.“

„Ja... je mi to ľúto. Naozaj...“ Neklamala som. Áno, možno som povrchne žiarlila na predstavu inej ženy v Mandipovom živote, ale predstava jeho bolesti a utrpenia ma vôbec netešila.

„Už je to minulosť.“

„Na tú sa nedá celkom zabudnúť.“

„Prosím, nehovorme teraz o Nagini, dobre? Chcem myslieť iba na teba,“ objal ma znovu pevne a vtisol mi bozk do vlasov.

„Dobre,“ prisvedčila som a pritlačila sa k nemu celým telom. Jeho objatie znamenalo bezpečie a istotu, a presne to som potrebovala.

A ešte viac než dostať to, čo som sama potrebovala, som túžila poskytnúť Mandipovi to, čo potreboval on.

[ » na začiatok « ]