Kapitola:
Pridaná: 4.3.2016, 08:39:50
Čítaná: 2814×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Helen Grimová (OC), Tom Riddle, Mandip Dhawan (OC)
Stručný dej: Tom Riddle sa rozhodol, že chce mať vlastného potomka. Samozrejme, čistokrvného. A za tú, ktorá mu ho vynosí, si vybral mladú čistokrvnú čarodejnicu Helen, ktorej v žilách koluje aj gauntovská krv.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Vyvolená 2 » Pobúrená 3 » Uväznená 4 » Vystrašená 5 » Nepoddajná 6 » Motivovaná 7 » Spútaná 8 » Zakliata 9 » Odovzdaná 10 » Čakajúca 11 » Zvedavá 12 » Umorená 13 » Odlúčená 14 » Bezmocná 15 » Rozveselená 16 » Vianočná 17 » Slobodná 18 » Ukrytá 19 » Chránená 20 » Unesená 21 » Potrestaná 22 » Zhnusená 23 » Podráždená 24 » Zmätená 25 » Provokujúca 26 » Prefíkaná 27 » Hľadajúca 28 » Zisťujúca 29 » Ľúbená 30 » Pokojná

Presne ako Mandip chcel, vydýchla som si. Nielen kvôli Salovi, ale aj kvôli nemu – chcela som sa o oboch starať a nenechávať všetko iba na Mandipa, ktorý bol zhruba štyri mesiace mučený a týraný. Musel sa zotaviť, a to poriadne. Až ma prekvapilo, ako dobre a zodpovedne sa oňho postaral muklovský lekár, keď sme navštívili jeho ordináciu, dokonca i zadarmo vyšetril Sala a uistil ma, že je s ním všetko v poriadku.

Len čo ako-tak nabral sily, napriek mojim protestom Mandip začal pracovať: priamo na pozemku baronetky Harewoodovej začal obrábať jej pôdu, polievať jej kvety, upravovať živý plot... Podľa môjho názoru to bola príliš náročná práca na to, čo si vytrpel, ale nemohla som mu čokoľvek zakazovať.

Teraz, keď som mohla kedykoľvek vyjsť z domu a prechádzať sa mestom či aspoň zájsť za Mandipom do práce, cítila som sa inak. Voľnejšie, slobodnejšie. Aj k Salovi som pristupovala inak, naše spoločné trávenie času mi pripadalo iné. Prirodzenejšie.

Každú chvíľu čosi vravel, očividne sa mu pozdával zvuk vlastného hlasu a namiesto všelijakých nekonkrétnych pazvukov mu z úst vychádzali čoraz zrozumiteľnejšie slová, najčastejšie „papať“, „mama“ a „hlačku“. Zbožňovala som jeho smiech a až v Gracetowne som si uvedomila, ako málo sa v tej kamennej veži, kde nás väznili, smial.

Raz sme takto opäť smerovali za Mandipom, jar už sa stihla premeniť na austrálske leto a občas boli dni trochu chladnejšie, no počasie bolo stále vcelku príjemné. Pomaly sme si vytvárali zásobu peňazí, zároveň sme však pravidelne platili pani Harewoodovej nájom, hoci len symbolický, a ja som znovu nabrala pokoj. Taktiež som rada navštevovala jej knižnicu, odkiaľ som si pravidelne požičiavala knihy – Mandip sa snažil každý večer aspoň hodinu stráviť so Salom sám, hrať sa s ním a zabávať ho, takže som mohla čítať.

Tá záľuba ma držala pri živote aj vo veži a prinášala mi pokoj a radosť aj v Gracetowne. Odvádzala ma od myšlienok na rodinu a to ma zachraňovalo, pretože som sa o všetkých jej členov nesmierne bála. Zatiaľ sme však boli rozhodnutí neozývať sa, teda, Mandip ma presvedčil, pretože ja by som to určite bola urobila už dávno, hneď po nájdení si podnájmu. Vedela som však, že by to nebolo múdre – napriek tomu by som sa bez Mandipa bola rozhodovala podľa citov, nie podľa rozumu.

Jeho prítomnosť mi však znemožňovala urobiť takú chybu a to bolo len dobre.

Obišli sme dom pani Harewoodovej a zamierili na dvor, po štrkovom chodníčku a so Salom na rukách sa mi nekráčalo ľahko, preto som sa potešila mäkkej tráve pod nohami. Akonáhle som uvidela Mandipa, ktorý nám stál chrbtom a veľkými nožnicami strihal zelený ker, zastala som a zložila Sala na zem. „Prejdeš po vlastných nôžkach, áno?“ usmiala som sa naňho a trochu sa sklonila, chytiac ho za ruku. Kráčal opatrne a sústredene, ruku mi stískal veľmi pevne, no očividne sa tešil z každého krôčika.

Už som sa prestala zaoberať jeho skutočným vekom a tým, že vyzerá i správa sa staršie – Riddlovo ovplyvňovanie jeho rastu sa už skončilo a vedela som, že ďalej sa bude Sal vyvíjať správnym tempom, svojím vlastným spôsobom. Celkovo som bola pokojnejšia i spokojnejšia a takmer som sa začala až tešiť z nášho spoločného života, jednoduchého, možno síce zo života „zo dňa na deň“, ale stále bezpečného a príjemného. Až prekvapivo ľahkého.

Všetko bolo ľahšie, ľahký sa mi zdal ešte aj ten vánok, čo mi rozvieval vlasy. „Pozri. Vidíš Mandipa?“ motivovala som Sala k chôdzi veselým hlasom a usmievala sa, hľadiac na Mandipov chrbát. Sala však zatiaľ väčšmi pútali jednotlivé trsy trávy a chrobáčiky, ktoré si videl pod nohami.

Mandip však zrejme čosi začul, pretože sa zrazu otočil a zbadal nás.

„Sal, pozri. Mandip,“ upozornila som ho znova, načo dvihol zrak a zastal.

„Tata!“ zvolal a ja som šokovane zažmurkala. Vždy som ho nazývala Mandip, akurát Mandip o mne hovoril Salovi ako o „mame“, ale jakživ sme ani nespomenuli, že by sme chceli Salovi vravieť, že jeho otcom je Mandip.

No ako som sa naňho zarazene zahľadela a uvidela na jeho perách prekvapený úsmev, došlo mi, že ak by mal Sal kohokoľvek nazývať otcom, určite by to mal byť Mandip. Nemala by som odvahu navrhnúť mu to, ale vlastne som to možno hlboko vnútri i chcela. Veď my... chceli sme byť spolu. A Mandip vedel, že byť so mnou znamená aj byť so Salom. Povedal, že ho miluje. I mne povedal, že ma ľúbi, aj keď sa mi to zdalo už ako pred sto rokmi.

Mandip vyzeral prekvapene iba chvíľočku – spamätal sa rýchlejšie než ja a odložil nožnice, kľaknúc si a otvoriac náruč. „Ideš ku mne, Sal?“ Podišli sme ešte bližšie a Sal sa zrazu odvážil pustiť ma a prešiel pár krôčikov úplne sám. Aj keď na Mandipa takmer spadol, on ho zachytil a dvihol na ruky, pričom pomaly vstal. „Oh, ty si ale ťažký silák.“

Sal sa vzápätí rozosmial a mne sa na tvári opäť rozhostil úsmev.

Pozdravili sme sa krátkym bozkom a spýtala som sa, či nerušíme. „Kdeže. Sal mi určite pomôže ostrihať všetky kríky, všakže?“

„Ah, len nech sa mu pod ruky nedostanú tie nožnice...“

„Neboj sa,“ usmial sa na mňa.

„Priniesli sme ti aj obed. Teda, nám,“ ukázala som mu drevený košík, ktorý som mala zavesený na predlaktí, aby som zároveň mohla niesť aj Sala. „Najeme sa spolu?“

„To by sme mohli,“ prikývol.

V tieni jednej z mnohých žltých akácií, ktorých rástlo v záhrade skutočne hojne, sme sa usadili a aj najedli. Prichystala som iba jednoduché sendviče, no Mandip sa vždy tváril, akoby sa mi podarilo ukuchtiť najgurmánskejšie jedlo na svete. Sal sa potom vydal na potulky, čiže chodil opatrne okolo nás, podopieral sa o všetko, na čo dovidel, a smial sa. Toľko sa smial.

Vlasy mi rozvial teplý vietor a vedela som, že i keď žijeme v pokoji, stále ma budú prenasledovať spomienky na rodinu a Mandipa takisto. Netušili sme, či ich ešte niekedy uvidíme, či budú v poriadku. A stále nad nami visel otáznik v podobe Riddla, ba vlastne dva otázniky, keďže podľa Mandipa ho Nagini nikdy neopustí. Bol si tým úplne istý.

Starosti som však zahnala. Nemohla som sa trápiť nevyriešiteľným – všetko chcelo čas, možno i vieru v dobro osudu. Osudu... stále som tak celkom neverila v osud, ale verila som v Mandipa a Sala, v ich lásku a v to, že spolu s Mandipom vychováme dobrého a láskavého človeka. Salovým otcom bol Mandip.

A ja som ich s úsmevom na tvári sledovala, preskakujúc očami z jedného na druhého, a dumala som, ako presne Mandipovi oznámim, že začiatkom ďalšieho roka sa stane dvojnásobným otcom.

----------------------------------

Tu sa čiastočne končí Helenin príbeh. Ďakujem tým, čo sa dočítali až na koniec :) Ako som už však viackrát spomínala v komentároch, mám prichystané aj pokračovanie, ktoré sa tu objaví pod názvom Svetlo mieru ;)

[ » na začiatok « ]