Poviedka:
Pridaná: 8.2.2016, 20:08:11
Čítaná: 2451×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Konečná adresa: Druhý stupeň, Peklo 2 » Z vašich sľubov by bol zo mňa dávno multimilionár 3 » V zrkadle 4 » Polnočný rozhovor 5 » Jeden deň v živote spisovateľa

A čo ti mám povedať o mojom dni? Však si to videl, či nie? Navyše som na ulici, aký si myslíš, že mávam bežne deň? Ha? Radšej sleduj cestu a nepozeraj sa na mňa týmto svojím dementným pohľadom.

To nie, nie som urazený. Len som na to už neskutočne alergický... vieš, stále tie isté pohľady. Jednoducho ma zavez k tej križovatke pri letisku. Ďalej už pôjdem sám.

Hej, Depaul. To je taká nocľaháreň, vieš.

Čo? Jááj, ale hej, celkom to tam ujde. Žiadny poondený Kempinski to síce nie je, ale to nevadí.

Hej, aj raňajky tam ponúkajú, dokonca celkom slušné. Dnes nám dokonca prihodili pomarančový džús a keks, lebo mali nejaký ten ich sviatok. Obvykle niečo chmatnem aj pre Monču a Janča. Nechápem, prečo sem odmietajú chodiť na noc. Veď je to skoro zadarmo a nikto sa nepozerá, či prídu nadratí, alebo nie. Jediná povinnosť, ktorú treba urobiť, je po raňajkách zdvihnúť zadok a ísť si po svojom. Len keby to do mesta nebola taká štreka.

Predpokladajme, že som vo vačkoch našiel povedzme tak... tri eurá. To ti veru na život v Bratislave nestačí, kamoško. Vtedy treba ísť na dvanástku!

Nie, pivo nie. Ale robotu som myslel. Teda... viac menej robotu, však vieš.

Ráno si radšej si skočím po vodku a... okej, ale prečo sa smeješ? Vyzerám, že tu iba seriem vtipy, alebo čo? Povedz mi, čo by si v tejto kose robil ty na mojom mieste?

Ale jasné, že si to nevieš predstaviť, to si skoro nikto nevie predstaviť. Takže ako obvykle vychádzam z obchodu, kde na mňa orlím zrakom neustále zazerá tá bláznivá ženská, hovorme jej Katka. Vo vačkoch sa mi pohupujú dve-tri menšie ploskačky. Môžeš zatvoriť ústa, jasné, že ich nešupnem všetky hneď a naraz, nie som predsa socialista. Šetrím, človek nikdy nevie, ako sa mu bude dnes dariť.

A potom to začína! Aj by som pleskol rukami, keby tak nebolia. Styk s verejnosťou! Lenže kde? To je vždy veľmi ťažká otázka.

Pri Poluse? Ale kde chlapče, tam dnes už nikto nechodí, tam by som chcípol od hladu. Navyše tam má rajón jedna pani na vozíku. Celkom zlatá, neustále sa škerí a neváha sa s tebou aj pozhovárať a popriať pekný deň. Povedz mi, aká je šanca, že zrobím dačo na mieste vedľa ženskej, ktorá je tak milá, že ešte aj ja si od nej pravidelne kupujem tie jej poondené časopisy?

Na Hlavnej určite nie. Hlavná stanica, to je portál do bordelu. Tam by nikto slušný nešiel žobrať.

No áno, niekde v centre to ide vždy, ale furt sa tam obšmietajú tí čarovní zelení škriatkovia. Je to sranda, lebo keď ich nepotrebuješ, vtedy je tých uniformovaných plná riť, akonáhle sa však niečo zomelie, odrazu nikde nič, akoby prestali existovať.

Navyše celé centrum, to je beztak jedna veľká prehliadka exotov. Ako napríklad dnes, keď sa tá mladá čúza postavila len kúsok od nás. Otvorila si ten svoj tmavohnedý kufer, vytiahla gitaru a spustila. Len tak. Ona spievala, okoloidúci jej prihadzovali a ja som ich v duchu všetkých posielal dočerta. Dokonalá súhra.

Čo to trepeš, aký mizogýn... začni už rozprávať po slovensky. Vieš, ono tá krava poznala iba tri piesne a tie stále dokolečka hrala.

„Ó CHYŤME SA ZA RUKY A POĎME SVIETIŤ...“

No ty sa tu teraz rehoceš, ale nám fakt nebolo veľmi do smiechu. Bezdomovci, čašníci a ostatní pofarbení a tancujúci šašovia, všetci len kolektívne vzdychali, cítil som sa ako na Panónskej po zotmení.

Ale niečo ti poviem! Vždy všetko korunujú tí malí šikmookí. Oni nás berú asi ako nejakú posratú atrakciu alebo čo. Tesne pred obedom si ku mne sadlo akési decko, maminka cvakla foťákom, krpec mi hodil do misky bankovku s Jackiem Chanom, povedal niečo ako Suzuki Yamaha a aj s mamčou šli spokojne ďalej, fotiac krásy nášho hlavného mesta.

Ja viem, ja viem, celé je to akési mešuge. Občas si predstavujem, aké by to bolo, keby odrazu prišiel Arnold Schwarzenegger a všetko to tu rozflákal tou svojou Winchestrovkou. Všetky problémy by to vyriešilo. Videl si Terminátora? NIE?! Aha, no ty asi patríš k tej skupinke okuliarnatých hltačov kníh. Rozhodne. Aj pribrať by si mohol, vieš? Ješ ty vôbec, chlapče? A čo na teba hovorí tvoja babička?

Že ju pozdravujem. Á... keď sa už bavíme o jedle. Počkaj. Zase mi to tečie z nosu. Posratí hajzli. Zoberiem si vreckovku, ak ti to nebude prekážať.

Dík. Vieš, najlepší oné... obed podávajú jednoznačne na Račianskom mýte. Slečna v obrovských falošných okuliaroch a s čiapkou zakrývajúcou iba polovicu vlasov tam podáva polievku a vždy sa na mňa usmieva. Keby to radšej nerobila. Prežijem, ak na mňa niekto zazerá, ak mi nadáva, vyhráža sa alebo ma nazve (fuj, som ja ale vulgárny)... jedno však neznesiem. Keď sa na mňa niekto usmieva tak, ako to dievča. Človek v mojom postavení sa vtedy cíti taký... menší.

Prečo? To neviem a je mi to jedno. Len rýchlo zoberiem, čo sa aktuálne ponúka a idem si tam niekam sadnúť. Na obede som sa konečne stretol s Jančim a Mončou.

Janči ma vždy niečím ponúkne, nech tá polievka s chlebom ide lepšie do brucha. Na Jančiho sa v tomto človek môže vždy spoľahnúť. Janči je Východniar, vieš. A oslovuje ma starec. Hajzel prašivý! Monča zase ako obvykle hovorí o svojej minulosti a aká bývala v mladosti krásna, a ako sa o ňu chlapci dokonca bili a ako jej bolo za komunizmu dobre a ako, a ako... furt tie svoje príbehy vylepšuje. No čo, je to zasraná klamárka, ale aspoň je s ňou zábava.

Janči sú s Mončou vieš čo. Hehe. Oni síce svorne tvrdia, že nie sú, lenže ja nie som debil. Vychoval som dvoch frackov, tak viem odhadnúť, kedy mi niekto tlačí kaleráby do hlavy.

Á čo ťa trápia moje deti? Láskavo sa nestaraj. Prečo vy mladí musíte mať stále toľko pridrbaných otázok! Alebo si myslíš, že ti tu ako nejaká Sibila z Krížnej za dve eurá vylejem celú svoju históriu, či čo?

Nieee, prepána, neospravedlňuj sa furt. Neskutočne ma to štve. A pozeraj sa na cestu! Vážne človeče, kde tebe mohli dať vodičák?

Dobre dobre, však som nič nepovedal. Po obede sa obyčajne chodím spolu s tými dvoma niekam poflakovať. Janči musí neustále skúšať tie svoje polovtipné hlúposti na okoloidúcich. Tak ak sa ťa pri Tescu nejaký debil v oranžových kockovaných nohaviciach opýta niečo v zmysle, či mu nevieš poradiť najkvalitnejšie splachovacie latríny v Bratislave, možno to bude Jančo.

Podvečer sme sa pobrali na moje miesto, ešte si niečo málo privyrobiť. Všetci totiž behajú po nákupoch, prechádzajú sa alebo robia nejaké iné kraviny, takže je tá správna doba. No kamarát... či sa ti ku mne zase nepostavila tá spievajúca pinda? Akože prachy neprachy, toto mi za to nestálo, tak sme sa presunuli na pokojnejšiu časť mesta. AU!

Nie, nechytaj sa ma! Na nikoho nie som odkázaný. Nehovor! Vôbec som si neuvedomil, že mám rozdrbanú hlavu.

Čo sa mi stalo? Banda pripitých debilkov. Čo iné. Nebola to práve vyberavá spoločnosť. Vieš, večery obvykle bývajú pokojné, ak nerátam tie dni, kedy sa to komplet poserie. Ako dnes napríklad.

Ono je tu taká osina na zadku, ktorá to všetko spôsobila. Volá sa Mirec. Mirec má asi milión rokov, je zhrbený, vycivený a neustále vlečie tie svoje nemotorné nohy za sebou. Veľmi ľahko ho možno spoznať na ulici, pretože takíto ľudia... no, sú tam maximálne dvaja.

Nie, Mirec vlastne nie je bezdomovec. Je to taká divná prastará figúrka, Kozla v ruke, nadávky, sprosté gestá a tak podobne, ale ľuďom už akosi prischol na duši. Janči ho láskyplne volá Bimbas.

No a tak sme dnes večer s Jančim a Mončou sledovali, ako tento Bimbas ukazuje oplzlé gestá akejsi skupinke piatich holohlavých pajácov. Prisámbohu, je to kretén. Čo čakal? Hneď sa naňho vrhli. Zakričal som, nech si od neho dajú odpich. Poslúchli ma. A rozbehli sa za mnou.

Vyzerám jak maratónec? Jasné, že ma dobehli. Zelení škriatkovia, pochopiteľne nikde. Takže som schytal za toho idiota plnú dávku. Ale aspoň si môžem odškrtnúť dobrý skutok. Toho debila by určite zabili.

Tí dvaja? Tí zasraní zbabelci vzali nohy na ramená a nechali ma tam samého napospas tým chumajom. Takže som si vypočul znôžku oslovení, ktoré ti tu radšej nebudem opakovať. Ale aspoň sa na mňa neusmievali, ako to dievča na obede. To by som už fakt asi explodoval.

Neviem čo budem robiť. Na začiatok sa dobre vyspím. Potom sa uvidí.

Á hej, tu mi stačí. Ďakujem za zvezenie. A všetko okolo toho. Väčšina ľudí sa proste nepozerá. Dnes je to tu samý slepec. Som rád aj za toho jedného. Hoci aj ten má okuliare a šoféruje ako idiot. Keby niečo trebalo, len sa niekde popýtaj po Rudovi. A teraz ma už nezdržuj. Za desať minút musím byť pri letisku, inak spím pod mostom.

HODNOTENIE POROTY

Gorath

Téma: 4

Jazyk: 7

Dojem: 4

SPOLU: 15

Za túto poviedku som rád. Ukazuje ako sa dá na veci pozerať. Myšlienky sú rozhodené v širokom okolí a nájsť vtip pod vtipom, význam pod významom, sa dá pod mnohými z nich. To je veľké plus. Lenže teraz je tu otázka ako sa k tomu postaviť ako k poviedke.

Je to netradičné, aj keď nemožno povedať, že je to mimo. Má to svoj charakter, ale len ako dielo. Charakter postavy je veľmi rozbitý. Lieta z jednej stany na druhú a občas sa tam stáva, že autor používa veci mimo hlavnej postavy, ale tvári sa akoby nič a to nie je dobré. Môžeme to brať v rámci prirovnaní či príkladov, ale potom to začína utekať od poviedky a stáva sa to čím si iným. Rozborom nejakej problematiky, polarizácie generácií, alebo len ponosovaním sa nad problém niekoho iného v inom príbehu.

Bezdomovec je aký je, to je v poriadku, ale malo to byť viac ukotvené a menej rozbité. Utekalo to od podstaty k vtipu a naspäť a rušilo to celkový dojem. Ja som sa zasmial, pretože to bolo trefné, vzletné, ironické a to ja mám rád, ale ja nehodnotím podľa toho čo mám rád. Lebo na môj subjektívny vkus sa tu nepozerá. Hodnotím celok, detaily a všetko okolo. A teda položme si otázku. Čo bolo okolo? A čo bol jadro?

Jadrom bol bezdomovec. Na jednej strane zmierený s osudom. Na strane druhej nespokojný a ufrflaný. Okej však môže taký byť. Ale nevieme zase nič predtým. Sme posadení rovno do deja a nevieme čo si máme myslieť a na konci si ani nič nemyslíme, lebo ani nie je veľmi o čom premýšľať. Okolím bola jeho strastiplná cesta naprieč dňom. Diali sa tam veci, ktoré nemali iný zmysel, ako byť ironické a vtipné. Neukazovalo to veľa z pozadia života bezdomovca. Veci sa diali a keď sa dodiali, tak odišli a prišli ďalšie a to bolo stále dokola.

Nebolo tam niečo čo by to spojilo v celok. Išlo to od vtipu k vtipu a pôsobilo to povedzme ako stand-up. Čiže pospájané to najlepšie pre pobavenie. Ale poviedka by mala mať toho viac všakže?

Jin

Téma – 8 – Túto tému by som si vybrala aj ja. Možno by to bolo poučné a prinútilo by ma zamyslieť sa nad tým, aké je to ťažké pre ľudí bez domova – prežívať deň za dňom. Tvoj bezdomovec však bol už zrejme ostrieľaný, vedel ako to chodí... To sa mi páčilo. Aj prostredie bratislavských ulíc bolo sympatické. Vedela som si predstaviť kadiaľ sa asi Rudo pohybuje. Na druhej strane, ľudia, ktorí nechodia do BA často, boli možno trošku stratení v priestore.

Jazyk – 7 – Veľmi sa mi zdá, že som takýto štýl už kdesi videla. Možno v nejakej tvojej predchádzajúcej poviedke, ale skôr sa mi zdá, že kdesi na STV (prípadne v Slovenskom rozhlase) – také rozprávanie akože práve hovorím to, čo mi napadne. Občas trošku hulvátske. Priznám sa, že mne tento štýl veľmi nesedí, pretože sa mi zdá pritiahnutý za vlasy. Akokoľvek sa človek snaží, aj tak tie slová nie sú presne také, aké by použil bezdomovec v konverzácii. Chce to majstra, aby to zvládol.

Dojem – 9 – Ale keď sa to tak vezme, poviedka bola veľmi dobrá. Približne takto by mohol vyzerať život bezdomovca. Čítala som až do konca takmer bez prestávky a ku koncu som nemala pocit, že by mi niečo chýbalo. Dobrá práca. :)

SPOLU: 24

cuca

Téma – 7

Jazyk – 7

Dojem – 7

Mentor – 8

SPOLU: 29

Musím rozhodne začať tým, ako som veľmi spokojná s tvojou úpravou. Keď si mi to poslal prvýkrát, bolo tam dosť výhrad a nemalo to záver. A teraz je to naozaj dobré, takže som spokojná. Páči sa mi, že aj pri tejto téme ťa neopustil tvoj klasický zmysel pre humor. Mne osobne sa to veľmi páčilo. Musím povedať, že ma rozhodne najviac oslovil ten štýl, akým to bolo robené. Rozhovor, ale iba z pohľadu jedného – skvelé. A asi nik iný nevie, ale ja áno, že to bol rozhovor s tebou. Teda, teba a bezdomovca. Fakt sa mi to páčilo. Aj to, že to bolo občas také že „o čom?“, ale vždy bolo jasné, aká otázka odpovedi predchádzala. Skutočne to bolo také, ako som si to predstavovala. Žiadne strašné opustenie sa pri bezdomovcovi a myslím, že sme si úplne dobre vedeli predstaviť jeden deň. A tí, čo poznajú Bratislavu, sa iste pobavili ešte viac.

Myslím si, že si držíš svoj štandard, ale ja stále čakám na nejaké dielo, ktorému budem môcť udeliť plný počet bodov. Lebo... malo to stále ešte pár nedostatkov.

Jasné, niektoré veci si nemohol ovplyvniť, ako to, že si nemohol používať vulgarizmy a podobne, ktoré by sa rozhodne k tejto poviedke hodili.

No, v každom prípade – dobrý nápad, strašne zaujímavé spracovanie, určite si nesklamal.

[ » na začiatok « ]