Poviedka:
Pridaná: 8.2.2016, 20:09:15
Čítaná: 3665×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: PI súťaže

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Konečná adresa: Druhý stupeň, Peklo 2 » Z vašich sľubov by bol zo mňa dávno multimilionár 3 » V zrkadle 4 » Polnočný rozhovor 5 » Jeden deň v živote spisovateľa

Peter pomaly kráčal potemnenou ulicou. Ponorený do vlastného sveta si sotva všímal, že sa práve rozsvecujú pouličné lampy. Od radu garáží sa odlepil veľký tieň, ktorý sa rozdelil a rýchlym pohybom si to namieril rovno k nemu. Zastali mu cestu

Zamyslený Peter už chcel postavy obísť, keď si uvedomil, kto to je.

"Zase vy dvaja?"

Neboli to ľudia. Trochu tak vyzerali, aspoň ten jeden. Ten druhý vyzeral ako niečo pekelne škaredé, čo skrížil nejaký šialený vedec a ono mu to ušlo.

"Vieš, že tomu nemôžeš uniknúť," zatiahla nočná mora lenivo, pričom mu venovala jeden zo svojich nekonečných škodoradostných úškľabov.

"Zatiaľ sa mi to darí," oplatil mu Peter úškrn.

Ten, ktorý vyzeral viac ako človek, sa zatváril mimoriadne tragicky. Vždy sa tak tváril, keď nebolo podľa jeho. Či skôr podľa osudového predurčenia, ako to on nazýval.

"Ale Osudu sa nemožno vzpierať," zahlaholil; hustnúcim súmrakom zaznel hlas povznášajúci dušu človeka na piedestál vznešenosti. Celkový dojem však kazil mravokárny podtón, takže z toho napokon vyšlo posvätné citové vydieranie.

"A čo slobodná vôľa?" ohradil sa Peter.

"Ilúzia pre bláznov," uchechtla sa nočná mora.

"No, na rozdiel od vás dvoch si môžem slobodne vyberať."

Temnotou zašumel podráždený šum krídiel. Veľkých krídiel.

"Je to DAR," naliehal ten, čo vyzeral viac ako človek a jeho hlas rozvibroval tie najtajnejšie zákutia duše tak, že mala chuť robiť veľké veci. Napríklad vyliezť na Mount Everest. Alebo nastoliť na celom svete mier.

A takto to bolo vždy. Anjel videl veci príliš jednostranne. Áno, tvorivosť bola dar, avšak cena zaň bola príliš vysoká.

Peter bol spisovateľ. Bol z toho správneho spisovateľského materiálu - mal schopnosť vidieť veci, ktoré si ostatní nevšimnú. Taktiež mával občasné sklony k roztržitosti a keď riešil obzvlášť zapeklitý problém, rozprával sa sám so sebou. Vyzeral úplne priemerne, v dave by si ste si ho ani nevšimli. Spisovatelia zvyčajne takí bývajú; žiadni vysokí fešáci s nebezpečnou charizmou, ani takí škaredí, až sú krásni. To len v hlave to majú preskladané trochu inak. Tak umelecky.

Avšak Peter bol spisovateľ, ktorý sa rozhodol, že treba jesť, zaplatiť inkaso a občas si zájsť do kina. To znamená, že písanie odložil do zásuvky a snažil sa naň zabudnúť. Aj by sa mu to darilo, nebyť týchto dvoch.

Prvý raz prišli po dokončení niečoho, čo sa tvárilo ako kríženec sci fi a westernu; rozhodne tam bolo veľa kovbojov, lasery mali prekliato nízko a kosili nimi galaktické ohavy vo veľkom.

Pošepkali mu - jeden povzbudivo, druhý škodoradostne - že by mohol byť spisovateľom. Peter mal jedenásť rokov a, nadšený svojou prvotinou, súhlasil.

Odvtedy ho tieto personifikované symboly osudového predurčenia byť spisovateľom navštevovali pravidelne. Za nič nechceli pochopiť, že on si to už rozmyslel. S vedomím niekoho, kto má na to celú večnosť, za ním chodili zas a znova a pokúšali ho, aby písal ďalej. Keby boli ľuďmi, dalo by sa povedať, že je to ich životným poslaním.

Nie, že by to nebolo lákavé. Mátali ho príbehy, ktoré chceli byť napísané. V hlave mu doslova lomozil celý zástup postáv. Slovné hračky, humor, poznanie, múdrosť, radosť z dokončeného diela. Svet slov to bolo Petrovo miesto. Lenže on tam nechcel byť.

Anjel s Démonom sa nevzdávali. Skúšali to zas a znova. Ich repertoár už bol taký obohraný, že ho poznal naspamäť.

"Predsav si tú slávu a uznanie," spustili unisono farbistú perspektívu života spisovateľa. "A nesmrteľnosť."

Akosi však zabudli dodať, že tí najslávnejší spisovatelia sú spisovatelia po smrti. Až vtedy sa stanete legendou, na ktorú sa hľadí so zbožnou úctou a vaše knihy sa považujú za klasiku, ktorú každý smrteľník, čo sa chce považovať za intelektuála, musí vo svojej knižnici mať. Aj keby mu mal na to iba sadať prach, ale hlavné, že ich má.

Obaja zdanlivo ťahali za jeden koniec povrazu. Anjel hore, Démon dole. Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté.

"Hlava XXII. Meno ruže. Atlas oblakov. Fan fiction," vznášal sa Anjel s takmer fanatickým leskom v očiach.

"Ženské romány. Zabiják Jeff. Fan fiction," škľabil sa Démon.

"Klenoty svetovej literatúry. Silné a úžasné príbehy. Zástupy verných čitateľov. Pozitívna kritika. Nobelova cena," pokračoval anjel vo svojom božskom vytržení.

"Hmm...hmm...," pousmial sa Démon. Ani hovoriť nemusel, Peter vedel čo má na mysli. Krvou zaliaty, vydretý text. Odmietnutie. Čitateľ, ktorý medzi riadkami vidí iba bielu stránku. Peklo tvorivých a osobnostných kríz. Peter toto všetko už kedysi zažil; odmietnutie ho zhodilo do blata, krízy spálili, avšak vstal, ako fénix z popola, a šiel ďalej, o niečo silnejší než predtým.

Bolo tu však ešte niečo, Démonov posledný tromf - keď ho naposledy vytiahol z rukáva, Anjel mu po dobu najbližšej hodiny urobil peklo zo života. NEISTOTA. Byt spisovateľom a živiť sa ako spisovateľ, bolo ako iba s mačetou prejsť džungľu. Buď sa vám to podarilo, alebo nie.

Jedna nadprirodzená bytosť nebeská a jedna nadprirodzená bytosť pekelná naňho spýtavo hľadeli. Čakali ako sa rozhodne.

"Bohužiaľ, páni, musím aj niečo jesť. Skúste to niekde inde, áno?"

S čím Peter nepočítal, bola možnosť, že aj bytostiam s nekonečným časom môže dôjsť trpezlivosť.

Démon sa prestal škľabiť. Anjelovi zmizol výraz nebeskej blaženosti.

Začali sa tváriť naštvane. Veľmi naštvane. Lampy zhasli. A súmrak sa premenil na temnotu, nekonečnú, hustú ako smola.

Peter nič nevidel, pokúsil sa odhadom ísť v pôvodnom smere. Do tmy sa vkradol šusot krídiel, v tej nekonečnej hĺbke tmy zneli ako chladné varovanie. Peter zrýchlil krok. Poslepiačky šiel stále dopredu. Šum krídiel sa zmenil na plieskanie, zúrivé, nebezpečné, až sa vystupňovalo na hukot. To už sa Peter rozbehol, utekal ako len vládal, nevediac kam, a už mu to bolo jedno, hlavne, nech je to čo najďalej od tých dvoch. Potkol sa a...

Spadol z postele. Od ľaku ho myklo, otvoril oči a nechápavo hľadel, čo robí na zemi, zamotaný do periny.

Konečne mu došlo, že to bol sen. Hnusný sen. Iba hnusný sen. Tá božská úľava...! Vstal, vonku už bol biely deň. Koľko je vlastne hodín? Osem?! K...! Zaspal!!!

Peter svoj zvyčajný ranný rituál mnohonásobne zrýchlil a za štvrť hodiny uháňal do práce. Flek školiteľa bezpečnostných pracovníkov bola vcelku nuda; zato tam bol slušný plat s výhodami, skvelá partia a časté poznávacie zájazdy s krycím názvom služobné cesty.

Aj dnes išli s kolegom na ďaleký východ, kde rozprávajú ináč, pijú ináč a ešte všeličo robia ináč. Ale inak sú to vcelku milí ľudia.

Služobný Passat si to šinul rozoklaným údolím, pochmúrne, tmavosivé skaliská obkrúžené pásom krovín prešli do mäkkej krivky úbočia. Popri ceste sa páslo stádo oviec, cinkanie zvončekov a pach zvierat sa niesli ako závan tradícií. Tento obraz pastierskej idyly narúšal bača, malý, zošúverený mužíček, z ktorého šla únava životom. Okrem základných potrieb mu zostala navyše už len jediné prianie - niekam si sadnúť a tam počkať na Súdny deň. Nič viac.

"Santiago, čo nešiel k pyramídam," pousmial sa kolega.

Peter sa nevedel rozhodnúť, či ho viac zasiahla trpkosť tej poznámky, alebo to, že kolega, pragmatik do špiku kostí, pozná Alchymistu.

Ten deň sa zdal byť predĺžením sna. Obrazy Pegasa, symbolu básnikov a spisovateľov. Veľké sokolie pero na parkovisku pred supermarketom, čo tak pripomínalo brky dávnych perohryzov. Rozhovor v novinách s Alice Munro, kanadskou spisovateľkou a nositeľkou Nobelovej ceny. Oznam o festivale kníh.

Bol to jeden z tých zvláštnych dní, kedy sa realita prelína so snom, a jeden si nie je istý, či je to pravda, alebo sa mu to iba zdá.

Po zrelej úvahe došiel Peter k názoru, že pod dojmom sna si tie veci jednoducho iba viac všíma, a hodil ich do koša zaujímavých náhod.

Keď sa večer, už sám, vracal domov, na jednom krásne prehľadnom úseku šliapol na plyn, mal rád rýchlosť, to mravenčenie adrenalínu rozlievajúce sa po celom tele. Vtedy mal pocit, že žije naplno. Čoskoro uvidel svetlá nejakého kamiónu, skontroloval, či je v protismere cesta voľná a vyrazil, že ho obehne. To čierne Bentley s dymovými sklami sa oproti nemu zjavilo odinakiaľ. Muselo, vôbec ho totiž nevidel prichádzať. Peter dupol na brzdu a dúfal, že sa mu podarí zaradiť sa späť za kamión. Keby bolo Bentley spomalilo, tak to stihne. Posledné, čo uvidel, bola tvár vodiča za predným, čírym sklom. Ten chlap bol hrozivý, so škodoradostným úškľabkom. Mohol to byť ktokoľvek, ale Petra nevdojak napadlo, že tento odkaz bude riadne tvrdý.

Reflexívne strhol volant doľava, pretrhol zvodidlá, auto sa prevrátilo a v priam ukážkových kotrmelcoch sa valilo dolu brehom. Trvalo tri minúty, než Passat konečne dopadol na kolesá.

Tri minúty smrteľnej hrôzy, kedy sa s Petrom točil svet, život mu prebehol ako film, a, to ešte nevedel, úplne sa poprehádzali životné hodnoty. Dôležité už bolo to, čo bolo skutočne dôležité. Pretože ten film, ten jeho život, to bola taká béčková hra na istotu. Celé tie rokymu to takto vyhovovalo a len teraz videl, aké to bolo prázdne.

Nejako sa dostal von a keď hľadel na tie pokrútené plechy a preliačené dvere, všimol si, že po brehu k nemu bežia nejakí ľudia, za chvíľu sa to tu rozhúka sirénami.

Prežil. Začalo mu pomaly dochádzať, čo sa stalo. Prežil a jeho život už nebude ako prv. Už to nebude hra na istotu, na to je život predsa len príliš krátky. A keď si trasúcimi prstami pokúšal zapáliť si, zdalo sa mu, že počuje šusot veľkých krídiel.

HODNOTENIE POROTY

Gorath

Téma: 5

Jazyk: 8

Dojem: 5

Mentor: 7

SPOLU: 25

Dala aj nedala si si povedať. Táto poviedka má jeden veľký problém. Začiatok je rozpracovaný pekne a dáva to pozadie činom a rozhodnutiam. Druhá časť je už len účelový prostriedok k dosiahnutiu pointy. Je málo prepracovaná a preto pôsobí fádne a teda v konečnom výsledku bez hĺbky a niečoho čo by bolo naozaj úderné.

Chyba je tá, že vidieť treba seba a svoje záujmy a svoj pohľad na vec. A treba zároveň vidieť aj v širších súvislostiach. Pretože nie je to len o sebe samom. Dá sa namietať, že predsa ide o to čo ja chcem. V poriadku. Tak sa môžem pozerať na veci, keď som doma v izbe a môj život je pekne ohraničený stenami. Ak raz idem von musím začať premýšľať inak.

Zamyslieť sa nad významom. Pozrieť sa naň aj z iného pohľadu. Posúdiť ho a zanalyzovať. Lebo ak si budem robiť veci ako ja chcem a len tak ako ja chcem, musím očakávať aj veľké riziko. To nie je zlé, je to vždy na každom z nás, čo a ako si budeme robiť. Zlé je keď som z toho prekvapený, zatrpknutý, prehnane súdiaci, ak sa to nejaví tak, ako ja chcem, či predpokladám.

Myslieť si viac než sa má a vidieť len toľko čo chcem. To nie je cesta. Lebo ak raz idem s kožou na trh musím byť pripravený na všetko a hlavne na to nepekné.

Náš spisovateľ to presne tak videl, ale jeho podvedomie chcelo niečo iné. Videlo potenciál a chcelo viac, ako len život preplávať. Chcelo sa ponárať a vidieť veci inak. Lenže pragmatizmus spisovateľa ho držal na uzde a držal na uzde aj poviedku. V druhej časti tomu preto chýbala šťava. Príbeh sa rozplynul do akéhosi opisu, ktorý spadol do záveru a mal nás zaskočiť. Ale nebolo čím.

Nebol tam moment kedy začal spisovateľ naozaj pochybovať o svojom pragmatizme a preto jeho záverečné konanie vyznelo veľmi plytko. Ten začiatok poviedky mal byť akýmsi úvodom do premeny. A tá premena mala byť procesom, ktorý sa mal udiať v tom dni, ale neudial. Proste sa to stalo. Bez toho aby to čitateľa nútilo sa zamyslieť a možno aj vidieť paralely vo svojom vlastnom živote.

Potenciál je strašne nevyužitý a tým to celé stráca. Koncept pekne rozvrhnutý a potom bum plesk a záver. Som nespokojný s tým, že kreatívny nápad upadol na prevedení. Lebo to je vždy veľká škoda.

Ako mentor nie som spokojný. Lebo si spravila tú istú chybu čo minule. Poslala to neskoro a potom nebola ochotná urobiť zmeny čo by tomu pomohli. Nesúdim to prísne len poukazujem na to, že nie je správne vidieť len svojimi očami, ak chcem viac ako len dobrý pocit zo seba samej.

Jin

Téma – 8 – Úprimne, podľa mňa si malo najťažšiu tému. Pre mňa spisovateľ je len obyčajná profesia, prípadne ešte menej – hobby. A aj keď uznávam, že mnohí majú obrovský talent, predsa len je to iba ich práca. Preto som si nevedela predstaviť, ako niekto píše o tom, že niekto iný píše. Našťastie si si však vybralo oveľa zaujímavejší deň. Ak som to správne pochopila, tak to bol deň pred tým dňom, kedy sa z Petra stal spisovateľ. A to bolo zaujímavé. Postavy Anjela a Diabla alebo démona či čo to bolo, boli tiež výborne zvolené.

Jazyk – 8 – Nevšimla som si žiadne výrazné chyby, ktoré by mi vybili oko, až na poslednú vetu: Čo to, preboha, je šusot? Ak ide o preklep, tak v pohode, chápem, stane sa každému. Ale, žiaľ, bol na takom nevhodnom mieste, že som sa nahlas zasmiala a tým som si pokazila tajomnú atmosféru. Uznávam však, je to jedna malá chybička a nebudem z nej robiť veľkú vedu.

Dojem – 7 – Tu sa len vyjadrím veľmi krátko. Tvoja poviedka sa mi čítala veľmi ľahko, čo je plus. Na druhej strane, okrem záveru bola príliš natiahnutá... taká rozvláčna. Možno by stačilo skrátiť úvod a bolo by to skvelé. :)

SPOLU: 23

cuca

Téma – 5

Jazyk – 6

Dojem – 3

SPOLU: 14

Otvorila si si Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí, alebo slová ako zahlaholil, potemnenou a mravokárny používaš bežne? :D No, ja som si ich význam poctivo googlila. :D Hlavne teda toho mravokárneho a zahlaholil, lebo tieto dva výrazy som ešte nepočula. :D

Nemám k tomuto dielu veľmi čo povedať, lebo šlo vážne mimo mňa. Nepáčilo sa mi, bolo zbytočne umelecké. Iste, malo sa písať o umelcovi, ale nemuselo to byť umelecké. :D Ja som strašne dúfala, že keď sa povie „umelec“, tak si človek nevyberie spisovateľa alebo maliara. Strašne som dúfala, lebo mi to prišiel ako prvoplán. :) Ale... iste... sto ľudí, sto chutí. Ale mne sa toto nepáčilo vôbec. O dni umelca sme sa nedozvedeli v podstate nič. Ten sen bol neprehľadný a naozaj až prehnane prehnaný. Niektoré slovné spojenia ma až zdvíhali zo stoličky... Možno tá časť od tej havárky bola... čitateľná. Až na to trojminútové kotúľanie sa dole kopcom. :D Ale inak pre mňa najslabšia poviedka. Ja na takéto diela nie som, prepáč.

[ » na začiatok « ]